Zlatý fond > Diela > Zo slovenského Plutarcha


E-mail (povinné):

Jozef Škultéty:
Zo slovenského Plutarcha

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Nad hrobom F. R. Osvalda

[214]

Sme nad otvoreným hrobom Richarda Osvalda menom Matice slovenskej. Na novom dome matičnom v Turčianskom Sv. Martine veje čierna zástava…

Ku koncu 18. storočia, keď národy boli začali žiť novým duchom, u Slovákov zástavu duchovného i národného života vztýčili z radov katolíckeho duchovenstva nezabudnuteľní bernolákovci. Z ich školy vyšiel potom veľký poet slovenský Ján Hollý, ktorý ospieval dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, vykonané u našich slovenských predkov, ospieval tak, že o tomto svetovom historickom diele z ostatných slovanských literatúr ani jedna nemá nič podobné. Ale na konci 18. storočia prebudil sa i národný duch maďarský a v okolnostiach preň priaznivých, šťastlivých, stal sa hneď netolerantným, výbojným. V Uhorsku pri latinskej reči celé veky nebolo národnostnej rozopry; keď cisár Jozef II. dvíhal nemeckú reč, maďarský spisovateľ Mátyás Rát narádzal za úradnú reč v Uhorsku slovenčinu; keď zas po smrti Jozefa II. neočakávane začala sa akcia za maďarčinu a vypukla maďarizačná horúčka, Jozef Hajnóczy, ktorého potom roku 1795 ako účastníka Martinovičovského sprisahania sťali pod budínskymi hradbami, v spise Manch Hermaeon bol vystríhal Maďarov, že pre nich, ktorých v krajine ostatné obyvateľstvo trojnásobne prevyšuje, panovačné snahy môžu byť nebezpečné: ale po napoleonských vojnách, zo strachu pred ruskou mocou, viedenská politika dala sa na protislovanské cesty, v Uhorsku dôsledne podporovala Maďarov, i začali sa tu príkre národnostné boje a vec maďarská robila čo deň väčšie výdobytky. Bernolákovci, ktorí na svoj čas primerane a horlivo boli sa postavili do služby slovenskej národnej veci, vymierali a na ich miesto nových ľudí v nedobrých okolnostiach krajinských nepribúdalo. V rokoch 1840-tych ku spisovnej slovenčine pridali sa i evanjelici slovenskí, vedení Štúrom, Hurbanom a Michalom Hodžom, no brániť slovenskú národnosť už išlo ťažko. Veď ešte i po roku 1849, keď slovanská pomoc zachránila Viedeň a Habsburgov, v Debrecíne a v Sárospataku mohli učiť v školách po maďarsky, v Hornom Uhorsku, u nás, učilo sa po nemecky. Nebyť biskupa Moysesa, ktorého len akýmsi omylom dali do bystrickej diecézy, s národnou vecou slovenskou už vtedy bolo by bývalo zle. A po roku 1867, keď Viedeň a dynastia spravila pokonanie s Maďarmi, pri slovenskej veci ostávali už iba ľudia, hotoví neprestajne boriť sa na všetky strany — odhodlaní a nezlomní.

Richard Osvald, národným citom zohrievaný v rodisku v stykoch s K. Ruppeldtom, ako prišiel z maďarského gymnázia do Trnavy za klerika a videl sa tu s Pavlom Blahom, klerikom o rok starším, národne prebudeným — živým a bodrým, sláva bohu, i dnes — už vstúpil do radu odhodlaných, nezlomných Slovákov. I stal sa potom v živote svojom činiteľom takým, že meno jeho v kultúrnej histórii slovenskej bude vysoko postavené. Ako horlivý člen Cirkevno-literárnej školy slovenskej na semeništi v Ostrihome už roku 1869 svojím nákladom vydal knižku na oslavu apoštola sv. Cyrila. V práci vydavateľskej zo staršieho pokolenia katolíckeho duchovenstva slovenského vynikal Andrej Radlinský — Osvald prevýšil i jeho. Ročníky Osvaldových Literárnych listov sú vzácnym archívom pre dejiny slovenskej literatúry. Na storočnú pamiatku Bernolákom ustrojeného Spolku Osvald vedel stvoriť tri monumentálne knihy Tovaryšstva. Na konci 19. storočia, keď vlny maďarizácie hučali nám zavše už ponad hlavy, boli to krásne pomníky tým horlivcom slovenským od Bernoláka, Fándlyho až po kanonika Palkoviča a Jána Hollého. Fr. V. Sasinek, taký milý zjav v duchovnom živote slovenskom, bez Osvaldovho vydavateľstva bol by menej dokázal. Andrej Kmeť, tvorca Slovenského múzea, nemal iného takého priateľa a povzbudzovateľa, akým bol mu Osvald. Za práce Jozefa Kohutha i Jána Donovala (Tichomíra) v značnej miere môžeme byť vďační tiež jemu — tak vedel pobádať svojich spolupracovníkov. Keď z prác Martina Hoiča, tlačených v Lit. listoch, bolo vidieť, že je povolaný objasňovať slovenčinu, redaktor na mena zavďačil sa mu základnými dielami slovanského jazykospytu. Áno, bez školy Osvaldovej sotva by sme boli mali i Štefana Furdeka, vyznačivšieho sa spisovateľa amerických Slovákov; Osvald udržoval duchovné spojenie s bratmi v Amerike ako zas nikto iný. Zásluhou Jozefa Ščasného, vrstovníka a priateľa ešte Ľudovíta Štúra, začalo sa pracovať na novom preklade Písma svätého a v tejto práci Richard Osvald, výtečný vzdelávateľ slovenčiny, tiež nemohol nemať účasti. Ním zredigovaný slovenský biblický text bude patriť medzi knihy, písané vzornou slovenčinou. (Teraz najmä bolo by veľmi potrebné čítavať ho i z tejto stránky, kvôli reči.)

V novom stave našom, v československom štáte, prinavrátená nám Matica slovenská nemohla nepostaviť Richarda Osvalda na svoje čelo za svojho predsedu. V jej mene prišli sme pokloniť sa mu pri tejto poslednej počestnosti hlboko.



[214] Reč nad hrobom predsedu Maticej slovenskej, v Trnave 16. apríla.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.