ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napísané a prečítané na valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti 3. augusta 1910 ^[117]

Pre kultúru medzi Karpatmi a Dunajom a od rieky Moravy až za Topľu nebolo nikdy priaznivých okolností. V 9. storočí u našich predkov vykonali apoštolovia Cyril a Metod svoje svetohistorické dielo: založenie slovanskej cirkvi; k dvom nosičom vtedajšej kresťanskej kultúry, k jazyku gréckemu a latinskému, vstúpil tretí, slovanský, a začala sa už vtedy slovanská písomnosť. No skoro zatým, hneď po smrti sv. Metoda, Svätopluk zo svojej krajiny vyhnal slovanské duchovenstvo: zakoreniť a rozviť dielo slovanských apoštolov dostalo sa iným Slovanom. Keď zas sv. Štefan organizoval štát a cirkev, to dialo sa hlavne v zadunajskej časti dnešného Uhorska. Neskôr vo vojnách a pri domácich rozbrojoch mnoho trpela práve západná časť slovenského kraja, kade práve bola by sa mala šíriť kultúra ďalej ku stredu a na východ. Napríklad písma benediktínskeho opátstva na Zobore a nitrianskeho biskupstva na hrade koncom 13. a na počiatku 14. storočia za 40 rokov dva razy boli v ohni nepriateľmi spôsobenom; roku 1450 prešporský župan Rozgoň so svojimi bratmi a inými žaloval u palatína, že ľudia Michala Országha olúpili prešporský hrad o všetky jeho poklady a knihy. A čudujeme sa, že nemáme starých písomných pamiatok!

Kultúrna história v Uhorsku vôbec leží ešte úhorom, ale toľko je jasné, že duchovný život, ktorý v našich krajoch rozvil sa pod vplyvom renesancie, humanizmu a reformácie, nezanikol ani za tureckých čias. Kníh samých za tureckých čias u nás pribudlo tým, že z krajov od Turkov zaujatých ľudia tisli sa hore, na sever; i sídlo uhorského prímasa-arcibiskupa z Ostrihomu prešlo do Trnavy a tak toto slovenské mesto na dlhší čas stalo sa centrom uhorských katolíkov. Lenže vyšlo z toho, že spismi kardinála Pázmánya, ktoré vznikli za skvelých rokov tejto trnavskej periódy, založená alebo aspoň upevnená bola literatúra maďarská.^[118] Pre Slovákov význam tohto obdobia protireformácie je v tom, že oslabli Nemci v slovenských krajoch.

Jednou z prvých lastovičiek, ktoré pre nás mali znamenať duchovnú jar na konci 18. storočia, bol Trenčan Juro Ribay. Ako syn nemajetných rodičov, učil sa na školách v zápasení s biedou. Po skončení teológie za tri roky bol učiteľom v Modre, v nemeckej ev. cirkvi, aby si mohol usporiť niečo peňazí na univerzitu do Nemecka. V jeseni 1779 i dostal sa do Erlangenu, odtiaľ po roku prešiel ešte na dva roky do Jeny. Vo veľkonočných prázdninách roku 1781 vybral sa na cestu po Nemecku, aby mohol poznať mestá a znamenitých ľudí. Bol v Halle, Norimbergu, Potsdame, Berlíne, vo Wittenbergu i Lipsku a všade vyhľadával knižnice. U antikvárov v mestách knihy kupoval, v českých osadách v Prusku a v Sasku dostával ich darom alebo za lacnú cenu. Vracajúc sa roku 1782 z Nemecka — už dvadsaťosemročný, — v Prahe predal židom šaty, aby za utŕžené peniaze mohol kúpiť knihy. Z Viedne dostal sa domov s grošmi požičanými u priateľov.

Prvá fara Ribayova bola v Príbovciach, v Turci; do nej uviedol ho sučiansky farár August Doležal, pôvodca známej Tragédie prwnjch rodičů pádu. Po polroku prešiel do Bohuníc v Hontianskej stolici. Ako kňaz bol horlivým rozširovateľom nových kníh československých, staré knihy však stopoval, vyhľadával. Jozef Dobrovský, ktorý svojimi dielami jazykospytnými a historickými stal sa zakladateľom slavistiky a vydobyl si nesmrteľné meno, v zbieraní materiálu a informácií nemal druhého takého pomocníka, ako mu bol Ribay.^[119] Medziiným Ribay zozbieral Dobrovskému slovenské slová, ktorých niet v českom jazyku, a zbieral mu slovanské slová používané v maďarčine. Zato od Dobrovského on žiadal, aby mu kupoval knihy v Prahe na licitáciách i u antikvárov. Dobrovským povzbudený Ribay zbieral i slovenské príslovia a porekadlá. Študoval staroslovanský jazyk. Svojich domácich priateľov prosil a povzbudzoval, aby mu z každého kraja, z každého kúta, kde Slováci bývajú, zaopatrovali slovenské a inoslovanské knihy. Zaujímali ho najmä dejiny svojho národa a usiloval sa zobrať a zachovať všetko, v čom mohol sa nájsť pre ne materiál. Neskôr pracoval i pre veľký slovník Josefa Jungmanna.^[120]

V decembri 1785 Ribay bol už farárom na Cinkote pri Pešti. Tu hľadel oboznámiť sa s učenými ľuďmi peštianskymi, ako boli profesori Cornides, Martin J. Kovačich, Horányi, Schwartner, Katančič, Schedius a i., a ich prostredníctvom rozmnožovať svoje zbierky. Už roku 1786 mal také vzácne pamiatky literárne i archeologické, že kvôli nim začali ho učení ľudia a zberatelia i zďaleka vyhľadávať. Pre grófa Fraňa Széchényiho a Mikuláša Jankovicha, tiež milovníkov vedy a zberateľov kníh i rukopisov, Ribay stal sa tu vzácnym. Roku 1789 v Komárne našiel slovanské evanjelium, tlačené roku 1512 v Belehrade. Do tohto jeho nálezu ani sa nevedelo, že už vtedy bola tlačiareň v Belehrade. A mohol oznámiť svojim priateľom slavistom, že už má i ruskú bibliu, tlačenú roku 1591 v Ostrogu.

Ribay horlivo podporoval vedecké práce iných, bol neúnavným zberateľom, sám menej písaval; učenosť jeho vidieť však i z toho nemnohého, čo dal vytlačiť v banskobystrických Starých nowinách, alebo čo Dobrovský publikoval z jeho vecí. A plány mal vždy. Roku 1793 vypracoval plán slovenskej Spoločnosti, ktorej úlohou malo byť zaoberať sa dejinami slovenského národa. Mali sa stopovať prvé sídla a osudy Slovákov, vypísať mená slovenských osád, zbierať starožitnosti. Aby sa mohla vylíčiť mravná povaha Slovákov, žiadal zbierať národné obyčaje a povery. Druhým cieľom spolku mala byť literatúra, jej slovenské i české pamiatky v rukopisoch i tlačených knihách; vyžadovalo sa poznať históriu tlačiarní, škôl, životy učených Slovákov, študovať slovenský jazyk a jeho osudy. Prostriedky spoločnosti mali byť: knižnica, tlačiareň, ktorá by vydávala i knihy školské a zábavné; vypisovanie odmien na rozličné spisy. Dva razy ročne mali byť valné zhromaždenia členov, na ktorých by sa rokovalo hlavne o vydávaní kníh; pritom boli by sa konali schôdzky v jednotlivých stoliciach. Spoločnosť bola by založila časopis a podporovala študijné cesty jednotlivcov po Uhorsku.

Zbierky svoje Ribay chystal pre túto Spoločnosť. Keď videl, že za jeho života Spoločnosť sa neuskutoční, hľadal možnosť predať ich tak, aby pre svoje určenie boli zachránené. I dostali sa Ribayove zbierky zväčša grófovi Fraňovi Széchényimu a Mikulášovi Jankovichovi. Széchényi roku 1802 svojich 15 000 zväzkov kníh a 1152 rukopisov oddal verejnému cieľu a tým stal sa zakladateľom krajinského (Nemzeti) Múzea v Pešti, ako o 23 rokov neskoršie jeho syn Štefan zakladateľom Maďarskej vedeckej akadémie. Jankovichove zbierky roku 1836 snem kúpil pre krajinské Múzeum za 125 tisíc zlatých. V Pešti opatrujú sa teda i vlastné rukopisy Ribayove, medzi ktorými je slovenské idiotikon, obsahujúce do 30 000 pôvodných slovenských slov a fráz.

Ináč mal život nie ľahký. Z fary cinkotskej roku 1797 odišiel a usadil sa v Pešti; osobné plány nevydarili sa mu a o rok zase prijal faru v nemeckej kolónii v Torži, v Báčke. — Ján Seberini zaznačil v svojom životopise, že k svojmu otcovskému oravskému menu Seberín v školách priložil si i a či y, ako to vraj iní študenti robili: Ribay zas zapísal o sebe, že jeho meno Ryba v Banskej Štiavnici korektor Marček premenil na Ribay.^[121]

Hovoriť o histórii knihy u Slovákov, najmä o histórii slovenskej knihy, nemôže sa bez spomenutia Michala Rešetku. Rešetka bol tiež farárom, kat. farárom v Trenčianskej stolici. Ribay narodil sa v Bánovciach, Rešetka blízko Bánoviec, na Bobote, roku 1794. Do školy začal chodiť v Bánovciach; na gymnáziu bol v Trenčíne, potom v Nitre, kde prijali ho za klerika do seminára. Za biskupstva Jozefa Klucha (1808 — 1826) v Nitre mohol panovať len dobrý duch: v Rešetkovi pravdepodobne tu prebudilo sa slovenské národné povedomie. O jedno pokolenie mladšieho od Ribaya, snahy Rešetkove už viac súhlasu, viac porozumenia, viac podpory nachodili. Veď od dvadsiatych rokov 19. stor. už bola Kollárova Slávy dcera, vychádzali diela Jána Hollého, roku 1836 vyšli Šafárikove Slovanské starožitnosti. Vyše 30 rokov zbieral Rešetka materiál pre históriu reči a literatúry slovenskej. Zanechal po sebe okrem 600 latinských, nemeckých, francúzskych, maďarských a inoslovanských diel ešte slovenskú knižnicu, do 1 000 diel, od viac než 300 známych i neznámych, samých slovenských spisovateľov, sčiastky ešte v rukopisoch. Keď roku 1846 v Slovenských pohľadoch začala vychádzať rozprava Jozefa M. Hurbana: Slovensko a jeho život literárny, ľudia sa čudovali, akým čudom zobral mladý spisovateľ materiál na takú prácu! Mal ho hlavne z knižnice Rešetkovej. Používať knihy Rešetka často povolával k sebe celé obce, takže ani v postrannej trenčianskej dedine, v Hornej Súči, jeho knižnica nebola zakopaná a mávala zo všetkých stavov vyše 200 čitateľov. Založil i nedeľnú školu, v ktorej so svojím kaplánom a učiteľom v nedele a sviatky vyučoval i vyše 80 dospelých. Ako najlepší buditelia slovenskí v tom čase, Rešetka tiež mal v svojej cirkvi i spolok miernosti. Jeho životopisec, Michal Chrástek, prvý tajomník Matice slovenskej, vyrátal, že Rešetka tlačou vydal 13 diel slovenských, sčiastky svojich, sčiastky od iných spisovateľov. Už ako kaplán našiel si spôsob vydávať knihy. Lebo i s Rešetkom stalo sa to, že zabudli ho na kaplánke. Vysvätený za kňaza roku 1817, stal sa kaplánom v Rajci; odtiaľ už v druhý rok bol daný do Dubnice, kde zostal za 15 rokov. Až roku 1834 dali mu faru v Hornej Súči. Ako ešte dubnický kaplán Rešetka vydal vo dvoch zväzkoch i znamenitú Valašskú školu františkána Gavloviča, ktorá od roku 1755 ležala v rukopise. Z Hornej Súče Rešetka viac sa nehýbal. V päťdesiatych rokoch Ján Krajcsik, tiež bánovský rodák a vtedy už nitriansky kanonik, bol hotový orodovať za neho, aby sa dostal na lepšiu faru, ale Rešetkovi ťažko bolo rozlúčiť sa so Súčou. Nechcel hýbať svoje knihy. „Čože sa s toľkými knihami budem prevážať pre jedných snáď 200 zlatých!“ písal v januári 1852 Michalovi Chrástekovi. „A tu už mám ľud vzdelaný, a ešte mi pozostáva tu druhú školu postaviť.“^[122] Nakoľko Rešetkove prostriedky stačili, v jeho farnosti nebolo núdznych, ani hladných; chorých a biednych zaopatroval jedlom, liekmi i peniazmi a prijímal ich do svojho príbytku; zriadil i zvláštny ústav pre chudobných svojej fary.

Šľachetný, peknoduchý človek umrel 9. mája 1854. Dedičom jeho veľmi vzácnej knižnice bola Matica slovenská.^[123]

Kto ide za jedným cieľom, pevne, nezvratne, temer neuveriteľné výsledky môže dosiahnuť. Obdivovali sme a obdivujeme zakladateľa Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Andreja Kmeťa, ako mohli stačiť jeho prostriedky na toľké vedecké zbierky. Tak prichodí obdivovať Ribaya, tak Rešetku, tak i Čaploviča.

Vavrinec Čaplovič zozbieral, naskupoval bezmála 50 000 zväzkov kníh. V prvej polovici 19. storočia v Uhorsku nebolo inej takej privátnej bibliotéky. V listine, ktorou svoju knižnicu darúval svojim oravským rodákom, Čaplovič napísal, že od toho času, ako dozrel v ňom úmysel odovzdať Oravskej stolici knižnicu, zbieranú sprvu pre vlastné vzdelanie, väčšiu čiastku svojich dôchodkov každoročne vynaložil na jej rozmnoženie. Mal vyznačený cieľ, mal pevnú vôľu. Len tak zmohol toľko. Lebo materiálnymi prostriedkami ani Čaplovič neoplýval. V Orave majetok oddávna bol v moci jednej rodiny: ostatní zemani alebo od tejto záviseli, alebo žili skromne.

O rodine Čaplovičovcov v Orave je zmienka v listinách už zo 14. storočia. Bocian, ktorého v svojom erbe majú i na dvoch miestach, ukazuje, že ich priezvisko súvisí s menom tohto vtáka, ktorý okrem Slovákov u všetkých Slovanov nazýva sa čapľa, u Čechov čáp. (Ako všeslovanské slovo, rozumie sa, mala ho i slovenčina a len v novšom čase mohlo byť vytisnuté bocianom, v susedstve s Maďarmi zas názvom maďarským.) Vavrinec Čaplovič narodil sa 5. augusta 1778 v Jasenovej. Učil sa v rodisku, vo Vyšnom Kubíne, v Leštinách, potom v Banskej Bystrici, v Ožďanoch, v Kežmarku. Slúžil najprv u stolice, roku 1810 stal sa tajomníkom grófa Štefana Zichyho, vtedy direktora Oravského panstva. Od tých čias býval v Prešporku alebo vo Viedni. Rozmnožovať svoje knihy naučil sa, keď syn Štefana, gróf Fraňo Zichy, bol vládnym komisárom pri regulovaní Dunaja a jeho tajomník Čaplovič notárom komisie s päťzlatovým denným platom. Potom až do svojho penzionovania 1852 bol archivárom Zichyovskej rodiny. Ostal neženatým. V listoch, písavaných Martinovi Hamuljakovi do Budína (máme ich viacej v našom Múzeu), okolo roku 1819 častejšie spomína ženbu. I 23. mája 1819 písal žartovne, že ak sa Hamuljak (tiež starý mládenec) na neho obzerá a naňho čaká so ženbou, on že už má v Prešporku vyvolenú, „djewča gako Ryba, hladkuo gako Woda, čerwenuo gako Piwonia, pekne urastenuo gako Osyka, bystruo gako Gelenica, kaderawuo gako strapatá Kapusta, miluo jako Holubica, weseluo gako Škowranek garnjm časom“, že už len čaká, až mu „Krajčj sobašné Šaty zhotowj.“ Hamuljak, tiež Oravec, ktorého náš veľký básnik nazval „prezdarným ľudohojnej Slavie synkom“, prináležal k pozostatkom bernolákovskej školy, no zato z celej duše podporoval každú snahu, namierenú na povznesenie slovenského vzdelania, slovenskej národnej veci. Nevedno, či Hamuljakovým vplyvom a či inou cestou prišiel k tomu, ale Čaplovič bol bernolákistom, čiže literárnym jazykom pre Slovákov chcel mať slovenčinu. Rozumie sa, to mu neprekážalo kupovať skrze Hamuljaka Kollárovu Slávy dceru. Roku 1826 i Šafárikovi za predplatiteľov na Dejiny slovanských rečí a literatúr (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur), tiež skrze Hamuljaka, Čaplovič prihlásil turčianskeho viceišpána Fraňa Justha, prešporského senátora Gyurikovicsa a spravujúceho fiškála Oravského a Lietavského panstva Jána N. Szmrecsányiho. Umrel Vavrinec Čaplovič 25. decembra 1853.^[124] V Nižnom Kubíne pri jeho knižnici v 50-tych rokoch bola sa utvorila malá učená spoločnosť, ktorá začala pestovať menovite dejepis Oravy. V perióde zatým nasledovavšej, pre kultúru nepožehnanej, zanedbali i samú knižnicu. I v Orave priveľa politizovali. Zo štátnej podpory najnovšie postavili Čaplovičiáne v Kubíne aspoň primeranejšiu budovu.

I Vavrincovi Čaplovičovi bolo ešte možnejšie nakúpiť, zozbierať bohatú knižnicu, ktorá raz usporiadaná bude predstavovať veľkú cenu. Čaplovič bol študovaný človek, z inteligentnej rodiny, ako neženatý žil u svojho panstva všetkým zaopatrený, aké len peniaze mal kedy, mohol všetky podľa potreby svojej duše vynakladať na knihy a rukopisy. Ale ako sa mohol i len zaujímať o knihy hačavský hlásnik a poloslepý človek Matej Hrebenda?

Na Píle, pri Tisovci, v prvej desiatke 19. storočia bol mendíkom Matej Hrebenda, chlapec celkom bezmajetných hačavských rodičov. Mendíček mal choré oči: v svojom deviatom roku večer už nemohol čítať, a od šestnásteho ani vo dne. Za najjasnejšieho slnka nevidel lepšie ako my pri mesiačiku; bol veľmi vedychtivý, ale čítavať viac nemohol. Stal sa na Hačave hlásnikom a z groší v tomto postavení zhonobených začal si kupovať knižky; našli sa dobrí učitelia a kňazi, ktorí požičiavali mu i svoje slovenské knihy. Hrebenda chodil s knižkami i na štvrtú dedinu, kde mal známych, ktorí mu z nich čítavali. Tak nadobúdal si hačavský hlásnik známosti, vzdelával sa. Roku 1834 Ján Kollár už napísal mu do pamätnej knižočky: „Ó by mnozí widaucí Slowáci podobní byli tomuto slepému w lásce k národu a we známosti řeči materské!“ Ale ako zvedel hačavský temný hlásnik o Kollárovi, akými cestami prišiel k nemu!?

Životopisec Hrebendov, D. Z. Lauček, hovorí: „Ako žila v ňom túha po známostiach neúmorná, tak vládla v ňom nemenej šľachetná, nemenej neúmorná túha a snaha: ,prospieť svojmu národu‘. Prospieť národu svojmu temný biednik, v najpálčivejšej núdzi postavený temný biednik, áno, úplný žobrák! Aká prekážka! Ale u Hrebendu i tá musela ustúpiť.“^[125] Vyhľadával si národnú službu sebe primeranú: rozširovanie nových a zachraňovanie starých vzácnych, ale mnohými ľuďmi už nevážených kníh. Predával spisy i Belopotockého i Kollárove. Po smrti Hrebendovej, roku 1880, našli sa u neho Kollárove listy, z ktorých v jednom básnik Slávy dcery chválil ho za zbieranie národných piesní, v druhom za spoľahlivosť pri rozpredávaní zverených mu kníh. Vrelý priateľ Slovákov Karel Amerling z Prahy v liste 28. júla 1838 narádzal Hrebendovi, aby si zriadil kníhkupecký vozík, na ktorom by i do Prahy mohol chodiť po knihy. To sa nestalo: Hrebenda až do svojho 80. roku len „na vlastnej príležitosti“ chodieval, ale viac ráz preputoval všetky slovenské kraje. Zachránil mnohé vzácne česko-slovenské staré knihy, napríklad bibliu roku 1484 tlačenú. Čo našetril v takomto svojom živote, knižničku a asi 200 zlatých, to v sedemdesiatych rokoch daroval revúckemu slovenskému gymnáziu. „Hrebenda,“ napísal Lauček, „v svojom národe stál na najposlednejšom mieste, na mieste slepého žobráka, a na tom vynikol.“ S neúmornou túhou v duši podarilo sa mu i prospievať svojmu národu.

Umrel 16. marca 1880, v 85. roku svojho života. Na rakve mal veniec od Štefana M. Daxnera. — Zachovali sa nám v rukopisoch Hrebendove verše, ktoré skladať naučil sa ešte ako mendík a príležitostne i zatým skladával na počesť svojim dobrodincom a zvláštnejším ľuďom slovenským. —

Veľkú knižnicu mal druhý podpredseda Matice slovenskej, Štefan Závodník, v ktorej dobre bola zachovaná i bernolákovská, už veľmi zriedkavá slovenská literatúra. Knižnice Sama Chalupku a Augusta H. Krčméryho opatruje naše Múzeum; knižnica, čo po Alexandrovi Lombardinim zostala, v ktorej boli temer niektoré uniká slovenské, kúpou prešla do Ameriky, Harwardskej univerzite v Cambridgi, najstaršej a najváženejšej vysokej škole Severnej Ameriky; vyhľadal a zjednal ju tamojší profesor-slavista Leo Wiener. Knižnica Pavla Križku tiež osobitne opatruje sa u nás, ako i knižnica Sama Czambela, ktorého predčasná smrť je ťažká strata pre slovenský jazykospyt; vzácnu knižnicu daroval našej Spoločnosti jeho peknoduchý brat a dedič. Veľké, mnoho slovenských spisov obsahujúce knižnice majú ešte Fr. Richard Osvald a Ľudovít V. Rizner; poslednému podarilo sa všeličo zachrániť zo slovenského dielu veľkej knižnice Štefana Závodníka. Neveľká, ale cenná je Knižnica Tranovského, založená Jánom Mockom a teraz opatrovaná v Liptovskom Sv. Mikuláši. —

Vyžadovalo by sa prednášať tu pri takejto príležitosti o výsledku nejakého špeciálneho štúdia, prináležajúceho do odboru našej Spoločnosti: ja spomínam hodne známe veci, neprispejúc ani zrniečkom napríklad k riešeniu niektorej otázky slovenského národopisu alebo dejepisu. Ale spomínaním starších i novších biblioték u nás želateľné je vzbudiť zaujatosť za knižné zbierky Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Vzrástli potešiteľne, tvoria tohto času podľa mojej mienky — najväčšie verejné imanie slovenské, jednako i v slovenskej ich časti sú ešte medzery, ktoré vyžadovalo by sa vyplniť. Slovenská literatúra, nakoľko je to možné, tu by mala byť v úplnosti zobraná. Z druhej strany však takí predstavitelia kultúrnych snáh na území medzi Karpatmi a Dunajom, ako sú Ribay, Rešetka alebo Vavrinec Čaplovič, tiež si zaslúžili, aby v Muzeálnej slovenskej spoločnosti boli spomínaní.

Z dôkladnejšieho vypracovania predmetu, nazdávam sa, vyšlo by i to, že Slovák i v pomeroch pre kultúru nepriaznivých ľúbi knihu.