ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1829 — 1929

V jeseni roku 1874, keď začali rozpúšťať a zatvárať slovenské gymnáziá (revúcke, kláštorské, martinské), založené a udržované z obetí slovenských národovcov, a už robili prípravy i na zrušenie Matice slovenskej, v Orle Sytnianskeho vyšla báseň, začínajúca sa:

Ťažké slová tak ukladali sa jedny k druhým do samého konca básne. A pravdy, vernejšie a hlbšie od právd tu vyjadrených, poet nemohol hovoriť nikde a nikdy. Bolo treba nielen udierať protivníka, ale i povzbudiť svojich, preto čítali sme ďalej:

Záhlavie básne bolo: Im, podpis: B. Ale vedelo sa, že to Ján Botto, lebo tak značené vychodili jeho básne.^[186]

Áno, to bol Botto. Každé slovo také, ako on cítieval, myslieval a vyjadroval sa. (A v také časy taký človek je ozaj požehnaním neba!) Slovenská literatúra vtedy už vyše desať rokov mala jeho hlavné dielo, Smrť Jánošíkovu, vedeli sme teda, kto je Botto.

Na Slovensku temer nieto kraja, v ktorom neboli by mali nejakú pamiatku po Jánošíkovi. Tu v hore „Jánošíkova studnička“, tam „Jánošíkov stôl“, a ľudia radi rozprávali, ak nie o tom, čo on povykonával, tak aspoň napríklad o „Jánošíkovom poklade“.

Ku koncu 17. storočia v Uhorsku a najmä v Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku, život bol strašný. Vyše 150 rokov bola tu pohroma turecká, a proti Turkom bojovávalo sa na taký spôsob, že z toho viac škody malo obyvateľstvo domáce než Turci. Potom z pomerov vyvinuli sa boje bocskayovské, bethlenovské, rákócziovské, thökölyovské, ktorými mali byť hubení „cisárski“ a „Nemci“; ale hubený bol domáci ľud, obyvateľstvo kraja, ktorý stal sa javiskom bojov. Keď už i tak bolo zle, vzbudili tu ešte i rozbroje pre vierovyznanie. I spôsobil sa stav taký, že znenávidel i brat brata. (V ktorejsi šarišskej dedine jeden z dvoch rozídených bratov zemianskej rodiny býval na jednej, druhý oproti na druhej strane. Jeden z nich ukázal sa v obloku v takej chvíli, keď druhý, oproti bývajúci, bol proti nemu práve rozzúrený: i schytil tento pušku, a zastrelil brata.) Hospodársky úpadok nasledoval prirodzene: orať, siať bola nevďačná vec, keď roľník pri lúpežiach nevedel, kto zoberie úrodu. Kupectvo temer prestalo; kto i mal niečo, nebolo komu predať. Temnice preplnené dlžníkmi. Ľudia utekali do hôr, mnohí i preč z krajiny. A mocnejší hubil slabšieho, lebo kto koľko vládal, toľko mal práva. Možno si predstaviť, aký bol v tých pomeroch stav poddanstva. Cudzinci, ktorí nazreli do krajiny, predvídali sedliacku vzburu. Vzbura nevypukla, ale slovenské kraje dostali Jánošíka.

Tohto Jánošíka predstavil nám Botto takého, ako si ho slovenský ľud zidealizoval; „junáka slobody v ústach slovenského ľudu žijúceho“.

A ten ich kapitán — ten pravdu zastával a krivdu bil. Chudobným, dával, bohatým bral; študentom meral dukáty klobúkom, dievčinám do vena „červenú angliu“ od buka do buka.

Keď potom predsa dostal sa do moci tým, ktorí súdievajú a mal už vypovedaný i výrok smrti, Jánošík zadumaný hovoril si:

A vo všetkom, od začiatku do konca, ozýva sa nám tón i duša prostonárodnej poézie slovenskej. Aký obsah, taká forma. Poetické dielo naozaj slovenské. Keď Smrť Jánošíkova roku 1862 zjavila sa vo Viktorinovej Lipe, hneď prirástla k srdcu čítavajúcim Slovákom.

A taký je Botto i v svojich kratších epických tvorbách, ako sú: Žltá ľalia, Povesť bez konca, Krížne cesty, Margita a Besná, Ctibor a iné. O balade Báj Maginhradu Sládkovič napísal, že „potomstvo bude ju študovať v spôsobe klasikov dôstojnom“. Akého poznali sme ho v Smrti Jánošíkovej, slovenskému citu taký milý je Botto v každej svojej tvorbe — i lyrickej. A je vždycky básnik… Na stole slovenských domov knižka jeho aby často bývala! —

Teraz v januári (27.) mali sme storočnú pamiatku jeho narodenia. Je od Rimavy, z Vyšného Skálnika medzi Sobotou a Tisovcom, z rodiny roľníckej. Po oždianskej škole dostal sa do Levoče — vtedy, keď s Jánom Franciscim ta prišli bratislavskí Slováci. Študenti slovenskí, ktorí nechceli zostať na lýceu v Bratislave, keď tam na konci roku 1843 maďarizátori Ľudovíta Štúra viac nechceli pustiť na slovenskú katedru. A v Jankovi Bottovi básnik ukázal sa už vtedy, v Levoči. V takzvaných zábavníkoch študentských, najmä v Holubici, už vtedy vyšli niektoré jeho básne tak, ako ich dnes známe. Z Levoče (r. 1847) je zväčša i Jánošík.

Od roku 1848 učil sa ako technik v Pešti; roku 1854 stal sa diplomovaným inžinierom. Od roku 1870 žil v Banskej Bystrici. A tu, v divých pomeroch tých čias, i skonal — takrečeno mučenícky. Obvinili ho (na konci roku 1880), že gymnaziálna mládež slovenská chodí k nemu, a z toho namotali inkvizícií, narobili nepokojov, v ktorých citlivej duši Bottovej prišlo mnoho pretrpieť. Umrel 28. apríla 1881. Ešte len päťdesiatdvaročný.