ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na juhovýchode Slovenska, v Gemeri, na západ od rieky Šajavy, ktorá na tomto hornom svojom toku zovie sa ešte Slanou, pod krásnym Radzimom v neširokej kotline leží dedinka Kobeliarovo. Tu sa narodil Pavel Jozef Šafárik 13. mája 1795 ako najmladšie dieťa svojich rodičov. Otec Pavel bol v Kobeliarove farárom, starý otec narodil sa a žil v blízkom Štitníku. Ináč rodina bola rozvetvená v Gemeri; za svojho detstva i ja poznal som Šafárikovcov v Kameňanoch. Z Kobeliarova, nazdávam sa, vidieť na Hankovú: odtiaľ bola kobeliarovská pani farárka, matka Pavla Jozefa, Katarína, rodená Káresová — nech je blahoslavená! — pravdepodobne dcéra učiteľská, lebo Káresovci bývali v Gemeri učiteľmi.

Po kobeliarovskej škole mladý Šafárik učil sa v Rožňave a Dobšinej, od roku 1810 do 1815 v Kežmarku, kde podľa vtedajšieho zriadenia uhorských škôl skončil filozofiu, teológiu i práva. Za študentstva kežmarského prebudilo sa v ňom národné povedomie slovenské — ako neskoršie sám vyznával — čítaním Jungmannovej rozpravy O jazyku materinskom (v Hlasateli, 1803). A v jeho vrelom srdci lásku k jazyku slovenskému zlé pomery potom už len rozplameňovali. Tiež sám zaznačil neskoršie, že národná nepriazeň, ktorú zakúsil v Kežmarku najmä zo strany rektora, starého Podkonického, „z učiteľskej stolice bez studu hlásavšieho nenávisť a opovrženie naproti Slovanom“, slúžila len k väčšiemu roznieteniu jeho zápalu za slovenský národ. Šafárik už z Kežmarku dal tlačiť v Levoči (1814) svoju prvú knižku Tatranská Musa s lyrou slovanskou, básne, ukazujúce hodne pozoruhodného, najmä neobyčajný vzlet ducha, tento zvláštny dar nebies. Už v Kežmarku stal sa i zberateľom národných piesní slovenských.

V tej študentskej izbe v Kežmarku, kde Pavel J. Šafárik prebudil sa k národnému povedomiu slovenskému, začali sa veľké veci duchovné. Účinky Šafárikovho ducha stali sa veľmi dôležitými nielen u nás Slovákov, ale i v Čechách. Na základoch založených v Čechách veľkým Dobrovským v budení národného života hlavnými činiteľmi boli Kollár, Šafárik, Palacký — a Palackému vzácneho povzbudenia dostalo sa najmä v krážoch Šafárikových.

Palacký, žiak školy najprv trenčianskej, potom bratislavskej, v mladosti svojej bol zvlášť pripútaný k Slovákom a bezmála uviazol u nás. V Kežmarku so Šafárikom učil sa i Ján Benedikti, od neho o niečo mladší, kňazský syn novohradský. Benedikti z Kežmarku prešiel do Bratislavy, kde našiel Palackého, od ktorého zas on bol starší o dva roky. A Palacký spomínal potom ako dôležitú vec svojho života, že v Bratislave oboznámil sa s Benediktim. Rozprávajúc v svojom životopise, ako vzdelával sa v Bratislave, hovorí: „Také bližší známost osobní s duchaplným Janem Benediktim, přítelem Šafaříka, vydařila se ku prospěchu mému.“^[76] „Tohoto léta nastala nová doba ve mládenectví mém. Počal sem zajisté svobodnejším duchem vzdělávati sebe, prospívav nemálo příkladem Blahoslavovým (Benediktiho). U něho zjemněli citové moji…“^[77] Benedikti oboznámil Palackého so Šafárikom, ktorý vtedy už bol na univerzite v Nemecku, v Jene. Poučený Benediktim o Palackom, Šafárik z Jeny začal ho listovne povzbudzovať. A písaval mu listy, aké len on vedel písať. Tak, keď Palacký ďakoval mu, že „oheň vlastenectví“ horí v ňom jeho, Šafárikovým pričinením, Šafárik to odhŕňal od seba, ale potom, keďže Palacký iste bol mu vyjavil svoje pochybnosti, písal takto: „Stůjte, stůjte! Ještě není prohráno. Živ jest bůh, živo nebe, které dříve nebo později snažení svých věrných prospěchem korunuje. A byť to všecko jen sen, jen idea byla, což je o to? Zemřeme-li i my, jako otcové naši, ničeho nedovedše, zemřeme pro idey, a človek člověkem jest, že pro idey zemříti může… Potomstvo bude žehnati předky, kteří slávu praotců vzkřísiti mníce, životů svých vynasadili: nebude-li potomstva, an ho snadno nebude, bude tenť, u něhož skutkové každého člověka zapsáni jsou od národů do pronárodů… Než zbytečná jest bázeň naše: procítli národové Slovanů… S novým pokolením nová všudy vykvetá síla; vše, co mrtvo bylo, se hne. Dřímota prchla: život, život následovati musí…“ To bolo roku 1817; Šafárik mal vtedy dvadsaťdva rokov; dvadsaťdvaročný mladý človek hovoril ani nadzemské zjavenie. Hlbokosť náhľadov a vznešený pokoj, čo obdivovali u neho v neskoršom živote, Šafárik mal už v svojej mladosti. Pri svojom návrate z Nemecka osobne spoznal sa v Bratislave s Palackým a pobudli spolu celých desať dní. „Rozmlouvání s ním,“ vyznával Palacký, „stalo se mně velmi blahočinným a opravilo soud můj jak vůbec o mnohých věcech, tak i zvláště o naší literatuře.“ Skoro zatým Šafárik prišiel do Bratislavy, ako vychovávateľ, na dva roky.

Od roku 1819 bol potom v Novom Sade u Srbov direktorom gymnázia. Doma nenašiel si miesta. A jemu bolo by sa žiadalo účinkovať medzi svojimi! Už roku 1822 písal Jánovi Kollárovi do Pešti: „… bylo-li by kde u Slováků našich pro mne místa, kdež bych… k zamilovanému onomu účelu míti se mohl, neomylně bych zdejší vyhnanství své s oním Jeruzalémem proměnil.“ Ináče v prvé roky, pohrúžený do svojich prác, začatých už v Jene, cítil sa ešte dosť dobre. Blízko Nového Sadu bola Fruška gora so svojimi monastiermi a v nich s pamiatkami srbskej minulosti, vzácnymi pre historika i jazykospytca. V čase pomerne krátkom a v pomeroch hodne tvrdých Šafárik z Nového Sadu vydal trojo veľkých diel v odbore slovanských literatúr, histórie a jazykospytu. (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, 1826; Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki, 1828; Serbische Lesekörner, oder historisch-kritische Beleuchtung der serbischen Mundart, 1833.) V pomeroch hodne tvrdých, lebo také boli už vtedy časy, že i Šafárik, potrebujúci len tichý útulok, aby mohol sa oddať vede, bol za nebezpečného pokladaný. Už na začiatku roku 1825 z Viedne dotierali na jeho bezprostrednú vrchnosť, žiadali odstrániť ho ako človeka, ktorý je nebezpečný preto, že v Nemecku študoval. (Taká bývala viedenská politika!) Profesúru ešte mu ponechali, ale úradu direktora zbavili ho už v marci rečeného roku.

Po veľkej revolúcii francúzskej a po premožení Napoleona, ktorý bol odrodeným deckom tejto revolúcie, vlády strednej Európy mali totiž ešte vždy strach. Báli sa ani nie tak revolúcie, ako vlastne toho, že revolúcia zas môže porodiť nejakého Bonaparta, ktorý bude rúcať tróny. A pri takom strachu vlád národy boli potom biedne. Pravda, nikde nie tak ako v Rakúsku, kde za cisára Franza a štátneho kancelára Metternicha zásadou politiky bolo: držať národy v tupej poslušnosti, udúšať každý slobodný dych, a tak chrániť absolútnu tichosť, aby vnútri bol udržaný poriadok a navonok ukazovalo sa, že ríša pevne stojí. Funkcie správy záležali z vyberania dane, regrutačky a nadovšetko z policajnej služby. Vážni historici hovoria, že nevybavovali sa ani petície k cisárovi, len aby sa nič nehýbalo, aby všetko ostávalo pri starom. V Uhorsku slávne stavy a rady nemohli sa ani len vyrečniť, lebo Viedni páčilo sa za trinásť rokov nezvolať snem uhorský. Metternich nič nenávidel tak, ako veľkých, nezávislých duchov. Kde javil sa nejaký duchovný život, tam policajti, špióni a udavači striehli na uliciach, vo verejných miestnostiach a špehovali nielen reči, ale i myšlienky, politického a náboženského ducha ľudí. Strážili najmä hranice. „Tuhým hraničným kordónom,“ posmieva sa Nemec Weber, „úfali sa odvrátiť ,jed osvety‘ iných krajín od verných Rakúšanov.“ Na cudzozemské univerzity, rozumie sa, nepúšťali; kto prv bol na nich, musel to odpokutovať, ako Šafárik.

Hnusný tento systém neušiel bankrotu, ale čo natrpeli sa pod ním ľudia, ktorí duchovne chceli žiť! Šafárik v Novom Sade celý rok bol v takom položení, že s rodinou svojou každý deň mohol ostať bez chleba. Ešte keď bol v Bratislave vychovávateľom, ponúkali mu viac profesúr na evanjelických ústavoch v Uhrách; ale protivila sa mu — ako sám hovoril — divá svojvôľa a surový protislovanský duch tých škôl, preto bol dal prednosť Novému Sadu. Už z Nového Sadu (1824) volali ho do Kežmarku, keď odtiaľ bol odišiel Ján Chalupka: on neprijal. Potom už ľutoval, že nešiel do Kežmarku, a Kollárovi zdôveril sa, že keby stolica slovenskej reči v Bratislave bola v lepšom poriadku, všemožne by hľadel na ňu sa dostať. Do Bratislavy (1827) volali ho za profesora teológie, Šafárik váhal; písal Kollárovi: „Já jsem si byl někdy zhnusil ty naše školy a profesury; snad sem se mýlil, snad se už mnohé i proměnilo k lepšímu (nebo k horšímu)?“, a konečne zas neprijal — pravda, i preto, že necítil v sebe povolanie k teológii.

A postavenie jeho v Novom Sade stávalo sa čoraz neistejším; vedľa reakcie viedenskej bujnel i netolerantný maďarizmus. Pritom vlhké okolie Nového Sadu bolo nedobré pre jeho zdravie: chorel sám, chorela žena, choreli deti. Potreby boli tým väčšie. Tu, ako keď topiacemu sa nečakane podá mocná ruka, prišlo Šafárikovi veľmi čestné pozvanie do Petrohradu. Lenže i tu boli ťažkosti.

Šafárik cítil sa povinným popri svojich všeslovanských vedeckých prácach slúžiť predovšetkým svojmu rodu, svojmu slovenskému národu. Z listov, písavaných z Nového Sadu Jánovi Kollárovi do Pešti,^[78] známe všetko to, čo zaujímalo v tieto časy veľkú dušu Šafárikovu. „Ano,“ písal v liste roku 1821, „já až podnes hotov sem všecko za milý národ svůj položiti, i život; nebo ovšem lépe jest oslavit národ svůj smrtí, než jej znectiti životem…“ „I sám pravím,“ hovoril vo veci slovenčenia, „abychom sebe více, než Čechů hleděli,“ a dokladá, že ohľadne reči veľmi dobre môže si predstaviť istú strednú cestu, ktorou mohli by ísť najmä tí, čo pre ľud majú písať. „Zde, myslím, aspoň nyní, ne tak vysokých ideálů, jako raději hlubokého života našich zanedbalých bratří Slováků šetřiti třeba.“ Kadejakým novotám rečovým (Václav Pohl, Hromádka, Dainko, Hanka) bol veľkým nepriateľom; v jednom liste horekuje, aké nešťastie bolo, že cisár Jozef II. mal za učiteľa v reči českej a slovenskej kubičného blázna nedouka Václava Pohla, ktorý svojimi novotami musel mu ju zhnusiť. Veď cisár Jozef vraj váhal, či nemeckú alebo slovanskú reč postaviť za panujúcu v rakúskej monarchii! Keby sa od Jungmanna alebo podobného bol vraj našej reči učil!… Žijúc medzi Srbmi, kde pre rečovú reformu Vuka Karadžića už viedol sa boj, Šafárik mal príležitosť vidieť, aká ťažká vec je pohýbať ustálený spisovný jazyk, a po náležitom zvážení pomerov jednako bol hotový pohýbať túto vec v svojom národe. „Nyní jest čas reformy i u nás i v Čechách — všecko se hýbá, ještě nic není stálého; usedne-li se jednú jazyk a sloh i dobropísemnost v Čechách — zatvrdne-li rozčesnutí mezi katolickými a ev. Slováky u nás — bude potom po všech našich žádostech veta.“^[79] „Nynější pospolitý sloh českých spisovatelóv nemóže nikdy národným slohem našich Slovákóv býti… Pokud si naši Slováci jakýsi svému nářečí přiměřený spisovný sloh, nech třebas na základech české grammatiky, nezarazejí: až potud nebude u nás národné literatúry, nebude u lidu chuti ku čtení. My spisovatelé budeme jen braminové mezi lidem naším: jako sme posavad byli, a sloh náš a jazyk knižný to, co Sanskrit a cirkevná slovenčina.“^[80] S Kollárom už roku 1824 bol sa uzniesol na pravidlách takejto spisovnej reči slovenskej. A výskumy Šafárikove od začiatku ukazovali cestu k strednej slovenčine. „Co se pravopísebnosti týče,“ písal vo februári 1823, „dle mého domnění by se ohled zvlášť na ty Slováky bráti měl, kteří i Čechů a Moravanů, i Poláků a Rusňaků jednak vzdálení jsou… Skoumati sluší, co jest u vyslovování všem téměř Slovákům společné.“ I o tri roky písal, tiež v liste Kollárovi: „Tato polovičatost, toto motání a kolotání etc. nepovede nás nikam…“^[81] Keď z Prahy vyčítali mu, že v svojich Dejinách (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur, 1826) oddelil slovenskú reč od českej, on povedal, že v novom vydaní svojej knihy ešte ďalej pokročí.^[82] „Nářek ten, na oddělování slovenského nářečí od českého v mé literatuře jest věru bezzákladný! Od toho nemohu odstúpiti. V budúcím vydání ještě dále pokročím.“^[83] Vyzýval Kollára, aby neodstúpil od základov, ktoré postavili si pred tromi rokmi, čiže od pravidiel, podľa ktorých boli si umienili písať slovenskejšie. Zabraný do svojich hlbokých štúdií historických a jazykospytných, jednako neprestával dumať o veciach slovenských. V Novom Sade roku 1826 nie bez Šafárikovho pričinenia založili Maticu srbskú, prvú zo všetkých slovanských: v júli roku 1827 on už písal Kollárovi, že premýšľa o Matici slovenskej.

Šafárik, ktorý takto horlil za slovenské veci, len s ťažkým srdcom bol by mohol odísť až do Petrohradu, a plán petrohradský i zmaril sa. Keď Kollár v Pešti už-už podliehal v bojoch a pomýšľal na Prahu ako útočište, Šafárik všemožne hľadel vyvrátiť mu taký úmysel. „Já se nijak s tou myšlénkou, abyste Vy vlast opustili, spřáteliti a smířiti nemohu.“ Ešte v máji roku 1832 robil Kollárovi výčitky. Odrádzal ho najmä od Prahy,^[84] a — kruté osudy jeho života! — nasledujúceho roku, 1833, už on, Šafárik, bol v Prahe utiahnutý. Kollár ostal na svojom mieste.

II

V 1830-tych rokoch na ruských univerzitách začali zriaďovať katedry pre slavistiku; vedychtiví a láskou k Slovanstvu zapálení mladí ľudia, pripravujúci sa na tieto katedry, so štátnymi štipendiami rozišli sa za hranice po slovanských krajinách zavŕšiť svoju prípravu. Z nich temer každého priťahovala Praha, kde žil Šafárik. Roku 1837 boli už vyšli i Slovanské starožitnosti. Boďanskij, V. Grigorovič, Preis, Sreznevskij, onedlho potom (okrem Preisa, ktorý skoro umrel) stĺpy slavistiky na ruských univerzitách, pokladali Šafárika za svoju akadémiu.

Slovanských starožitností ešte ani nebolo, ruských vedcov už upozorňoval na Šafárika Michal P. Pogodin, profesor moskovskej univerzity. On sám vyhľadal ho v Prahe už v auguste roku 1835 a v liste z Prahy písal domov: „Šafárik presídlil sa sem pred dvoma rokmi, dokonáva svoju drievnu históriu Slovanov (Slovanské starožitnosti), na ktorej pracoval niekoľko rokov; toto dielo chýbalo v európskej literatúre: nemeckí spisovatelia, zaoberajúc sa všetkými jazykmi na svete, živými i mŕtvymi, hebrejským i sanskritským, čínskym i koptským, majú dosiaľ akýsi nepochopiteľný odpor proti slovanskému, i tlačia o tomto svetovom národe to, čo čítať pre nich je hanba. Oni nijako nemôžu pochopiť, že všeobecná história nemôže byť bez slovanskej a že teda všetky ich diela v tomto obore majú len relatívnu cenu. Dielo Šafárikovo urobí rozhodnú reformáciu v histórii^[85] a položí pevný základ špeciálnym históriám slovanských národov… Šafárik, bez všetkej pochybnosti, je prvým zo slovanských filológov. Učeník Dobrovského, on šiel omnoho ďalej od svojho učiteľa.“^[86]

Neskoršie, opisujúc, aké rozhovory mal s ním, Pogodin takto charakterizoval pražského Slováka: „Zachrániť jazyk v ústach národa — to je naše určenie… Nám o nič inšie netreba sa starať. To nie naša vec. Ako bude sa ľúbiť bohu,“ hovoril Šafárik a začal rozvíjať predo mnou históriu osudov slovanských, minulých i terajších; reč tiekla mu pokojným, velebným prúdom. Uznávanie hodnoty svojho národa, vrelá láska k nemu, presvedčenie o veľkom určení jeho, akási posvätná trpezlivosť, nedopúšťajúca ani žaloby ani reptania, viera v Prozreteľnosť — to je, čím preniknuté bolo každé jeho slovo. Ja videl som jasne rozdiel medzi zápalistým, prudkým mladíkom, ktorý rozmýšľa len o zajtrajšom dni, a skúseným mužom, počítajúcim veky; videl som jasne rozdiel medzi ustáleným presvedčením, zrelým plodom dlhého rozmýšľania, a chvíľkovým záchvatom; ja som pochopil, čo znamená závisieť od chvíľky, a panovať nad časom. Aká vysoká reč! Ani jedného mena, ani jednej osoby nespomenul Šafárik; len plemená, národy ho zaujímali. Temer nevšímal si každodenných udalostí, a hovoril o vekovečných následkoch. Aký vznešený pokoj! Presvedčenie o svätosti veci, o vysokosti svojho povolania zobrazovalo sa mu na tvári, bolo ho počuť vo zvukoch jeho hlasu. Ja počúval som veľkého človeka, nesmejúc dýchnuť, obávajúc sa preriecť slovo, hľadel som na neho s pobožnosťou. Zdalo sa mi, že počúvam hlas z tamtoho sveta, že predo mnou stojí človek z časov apoštolských.“

Ako mohol sa vyvinúť taký človek, Pogodin vysvetľoval si takto: „Ťažko je predstaviť si takú lásku k národu a rovnaké účastenstvo k osudu všetkých rozličných plemien. Bolo treba zvláštnych okolností, aby sa vyvinul taký zjav. Bolo treba žiť sprvu v susedstve Turkov, potom pod rakúskym panstvom, oboznámiť sa s Poliakmi, stáť v potýčkach s Maďarmi, aby napokon zobral si v duši všetky slovanské elementy, stal sa akoby predstaviteľom celého národa, aby ho boleli jeho rany, tešili jeho radosti, aby prechovával jeho nádeje.“

Pritom Rusi obdivovali Šafárika, ako mohol konať také práce v takých ťažkých materiálnych pomeroch. Granovskij, tiež profesor moskovskej univerzity, ktorý ho navštívil v Prahe roku 1838, napísal potom: „Ja neviem, čomu sa diviť viac u Šafárika, jeho veľkej učenosti, či jeho veľkému charakteru. On je nielen prosto chudobný človek, lež v doslovnom zmysle nevie dnes, čo zajtra bude jesť. My obdivujeme sebazaprenie, s akým Nemci oddávajú sa vede, ale u Šafárika je to ešte obdivuhodnejšie, pretože jeho okrem biedy tlačí tisíc iných okolností, ktorých v Nemecku nieto. A jednako on je spokojný a pevný.“ Pogodin a Granovskij boli u Šafárika ako už profesori univerzitní, Boďanskij, ktorý šiel do Prahy, pripravujúc sa na slovanskú katedru, písal Pogodinovi: „Šafárik je pre mňa celá akadémia… celá bibliotéka, živá encyklopédia všetkých vedomostí o Slovanoch. To každý deň mám príležitosť badať, a keď si pomyslím, čo to stálo jeho pri takých krutých okolnostiach, nedostatkoch a prekážkach, privádza ma v pozadivenie. Takej účinlivosti, neúnavnosti, nezlomnosti a lásky k svojmu predmetu, takej trpezlivosti ja nevidel som ešte nikde. Trpiac na strašný reumatizmus, zhubne pôsobivší na neho v túto (1838) neobyčajne chladnú v tunajších krajoch zimu, ani na hodinu neodkladal pera, a len pri písacom stole zabúdal svoje telesné muky. Pridajte k tomu temer vždy chorých, ženu, testinú a dvoch synov, jeho nedostatok v najnevyhnutnejších potrebách života, a jednako stálu, nezmennú, srdečnú hotovosť slúžiť každému, čímkoľvek môže, ani zamak pýchy, vypínavosti alebo samoľúbosti, a každý z nás mimovoľne bude obdivovať tohto človeka.“^[87] Bodianskeho zle dojímalo, že Šafárik kvôli chlebu prinútený je mariť sily i čas v zaneprázdnení chatrnom, jemu neprimeranom. „Čo by ešte,“ volal v inom liste, „táto jasná, prísna, učená hlava vykonala pri trochu lepších okolnostiach životných!“

Rusi nazvali Šafárika mučeníkom vedy.

III

Roku 1817 Pavel J. Šafárik, študent v Nemecku, povzbudzoval priateľov na Slovensku, aby sa nebáli. Keď vraj slovanské národy raz precítli, s novým pokolením bude pribúdať sily — život sa rozvije! Ale doma prišlo mu skusovať samé nedobré, nepekné veci. Pre neho tu nebolo ani miesta, chleba — prichýlili ho v svojom Novom Sade Srbi, ktorí mali ešte oporu v svojej cirkvi pravoslávnej. Jeho trápilo, že bude odtrhnutý od Slovákov, ale nebolo inej rady. Šafárik usiloval sa vžiť do pomerov. V Novom Sade i oženil sa už roku 1822: vzal si dolnozemskú Slovenku, Júliu Ambrózych.^[88] A volil si dobre, život jeho rodiny začínal sa šťastlivo: pri milej družke mohol mať radosť i z podarených detí. Keby v nedobrých pomeroch politických na ducha jeho nebol zaľahol smútok, ktorý ho viacej ani neopustil!

Metternichovej politike podozrivé bolo v monarchii každé poctivé snaženie slovanské. Pri nej nedožičilo sa pokoja ani prísne vedeckej, vysokoideálnej práci Šafárikovej. V Novom Sade už roku 1825 nemohol zostať direktorom gymnaziálnym, a potom postupne bolo čím ďalej horšie, až konečne v súžení ani nevydržal. Srbom bol vzácny, oni vedeli, koho majú v ňom, ale obrániť ho proti politickému tlaku boli slabí. Prv Šafárik mohol ísť na katedru slavistiky do Moskvy — on zdráhal sa; chceli ho mať na univerzitnej katedre v Prusku, vo Vratislavi i v Berlíne, ale — ako hovorieval — ťažko mu bolo predať sa Nemcom, a postaviť slovanskú katedru vtedy u Nemcov bolo vlastne len plánom. Konečne, keď v Novom Sade, mučený v nedobrých politických pomeroch, nijako nemohol vydržať, prosil svojich priateľov v Prahe, aby mu tam opatrili skromné miesto súkromné. Od čoho odrádzal Kollára, bol prinútený vykonať on sám.

Áno, smútok, ktorý zaľahol mu na ducha skoro zatým, ako vstúpil do verejného života, Pavla J. Šafárika viacej ani neopustil. Len v práci nebolo možné u neho ochabnutie, čo by ako bol trpel. Už roku 1818 v Bratislave s Palackým bol napísal knižočku (Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie), ktorá, hoci v základe bola pomýlená,^[89] pomáhala budiť národné povedomie. Zapisovať, zbierať národné piesne slovenské Šafárik začal ešte v Kežmarku s Benediktim. Vo viedenských Prvotinách roku 1817^[90] upozorňoval na poetickú, filologickú a kultúrno-historickú dôležitosť národných piesní. Išiel teda popredku, ukazoval cestu. Keď za vec zaujímal sa už i Ján Kollár, roku 1823 v Pešti vydali ich v knižočke Písné světské lidu slovenského v Uhřích; o štyri roky (1827) nasledoval ešte zväzoček. Šafárik upozornil prvý i na Jánošíka^[91] — takého, akého potom ospieval Ján Botto. Šafárik povzbudzoval Slovákov zapisovať svoje národné piesne už iste poučený Herderom; ale on ich zapisoval a zbieral už ako kežmarský študent, keď o Herderovi sotva vedel. Na Slovensku už malohontský Matej Holko, od Herdera starší o celé štvrťstoročie,^[92] zapisoval piesne. U nás pri latine a s ňou súvislom hungarizme národného všeličo sa zanedbalo, zameškalo, od pokrokov stredo- a západoeurópskych nás Slovákov odďaľovali ešte aj iné pomery: jednako tu z času na čas preskakovali iskry duchovné. Matej Holko, na ochtinskej fare, temer pri samom Kobeliarove, Holkov vrstovník Ladislav Bartolomeides a i s nimi súčasne i pred nimi na rozličných stranách Slovenska podobní jednotlivci boli ani ohne osamotené, na ktoré nemal kto prikladať. Popolíšť po všetkých takých ohňoch sme ešte ani neponachodili. Ján Hollý o slovanských apoštoloch Cyrilovi a Metodovi ukazuje v svojej dedine, v Maduniciach, také vedomosti, o ktorých nazdávali by sme sa, že ich mal od Dobrovského; ale z pozostalých spisov básnikových možno zistiť, že spisu Dobrovského on ešte nemal, keď k svojej Cyrilo-Metodiade písal komentár. Odkiaľ čerpal teda svoje vedomosti? Alebo už v 17. storočí kde sa vzal Daniel Horčička, u ktorého (Neoforum latino-slavonicum — Nový trh latinsko-slovenský) sú už všetky zrnká všeslovanstva, hlásaného o pol druha sta rokov…?

Roku 1826 Šafárik — ako už podotknuto — vystúpil s dejinami slovanských rečí a literatúr (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur). Okrem ruskej, poľskej a českej, z dejín ostatných písomností slovanských vtedy ešte nebolo nič spracované. V Novom Sade, kde nemali takej knižnice, Šafárik potreboval stopovať, vyhľadávať spisy, knihy, nájdené opatriť si, nadobudnúť — a pri vtedajšej komunikácii!^[93] Zo samého srbského života duchovného takou neúnavnou prácou povynášal na svetlo veci v tie časy nikomu neznáme. Pomocníka pri tom nemal nad Martina Hamuljaka, ktorý po peštianskych a budínskych knižniciach, kníhkupectvách a antikvariátoch s ochotou len jemu vlastnou zháňal spisy novosadskému priateľovi. V liste Kollárovi písanom Šafárik roku 1823 radil sa napríklad, ktorá je prvá tlačená kniha slovenská. Vôbec podať vtedy taký obraz o duchovnom živote Slovanstva, aký je v Šafárikových Dejinách, bola veľká vec. A bolo to prvé vedecké dielo, budiace slovanský cit, slovanské povedomie, cit spolupatričnosti slovanskej.

Toto dielo ešte nemal hotové, už študoval národopis i historický zemepis juhoslovanských krajín a pomýšľal stvoriť veľký spis o najdávnejšej minulosti Slovanov. V tie časy Poliaci mali niekoľkých učených ľudí, vrelo zaujatých za Slovanstvo a jeho minulosť: Šafárik, chcejúc ukázať, čo je v knihe Poliaka Surowieckeho o starých Slovanoch,^[94] napísal o nej celú novú knihu.^[95] Ako dielo o slovanských literatúrach, i táto knižka jeho vyšla v Budíne (1828). O srbskom jazyku hodne nového svetla, nového poučenia podal v knižke Srbské paberky,^[96] poslednom svojom diele novosadskom. Bol to i príhovor za čistú srbskú reč proti umelému jazyku knižnému (slaveno-serbskému). A medzitým neúnavne pripravoval sa k onomu veľkému svojmu dielu, ktoré bolo potom prvým kritickým opísaním najstaršej histórie Slovanov.

Ale keď ešte ďaleko mal k cieľu a ešte vyžadovalo sa mnoho práce, Šafárik bol prinútený rozlúčiť sa s Novým Sadom.

Ťažký, veľmi ťažký bol jeho život. Na konci apríla 1833 — so ženou, testinou, deťmi, so všetkým — dal sa na cestu do Prahy. Do Prahy, od ktorej on tak odrádzal Kollára ešte v máji roku 1832! Keď totiž v Novom Sade už nijako nemohol obstáť, Palacký a Jungmann vykonali mu v Prahe od priateľov a ctiteľov súkromného dôchodku na päť rokov ročne po 350 zlatých, s tou vraj jedinou podmienkou — ako zaznačil i Vincent Brandl,^[97] — že písavať bude len po česky. Vo februári roku 1833 Palacký oznámil mu ešte, že našlo sa deväť prispievateľov, že teda podpora ročne bude činiť 480 zlatých. (Boli tí deviati: Jungmann, Palacký, knieža Rudolf Kinský, gróf Gašpar Sternberg, gróf Jan Kolovrat, J. Presl, Anton Marek, Vinařický a (na prvý rok) J. N. Štěpánek.) Šafárik a za jeho života ani nikto iný, nemal sa dozvedieť o týchto menách. Peniaze vyberať a Šafárikovi mesačne dodávať zverilo sa výboru Českého musea.^[98] Priatelia a ctitelia z delikátnosti chceli sa tajiť pred Šafárikom, ale vec bola taká, že jeho postavenie tým práve obťažilo sa. Nevediac, kto sú tí deviati, aký on bol citlivý, mohol si predstavovať o každom človeku, s ktorým prišiel do styku, že azda i tomuto je povinný preukazovať vďaku. Áno, mohol si tak myslieť o ľuďoch, s ktorými sa stretával na ulici. Veru, Šafárikovi ťažko sa žilo… Odovzdali mu redigovanie Světozora, a za tú prácu dostával ročne — po 60 zlatých. Světozor po dvoch rokoch, vinou vydavateľovou, zanikol; vtedy zariadili vec tak, že dostával ročne po 60 zlatých za príspevky, ktoré dával do Časopisu Českého musea. Pogodin bol by ho chcel dostať do Moskvy, on však, kým mal možnosť udržať sa ako-tak, zdráhal sa odísť i do Ruska. Usiloval sa sedieť takrečeno deň i noc pri písacom stole, len aby Slovanské starožitnosti mohli byť čím skôr hotové. V máji roku 1835 Čelakovský písal Vinařickému na dedinu, že zamýšľal pojať k nemu i Šafárika, „který samým sezením a namaháním div o zdraví se nepřipraví“.

Sám Šafárik nedbal, keď sa mu len práca darila. Vo februári roku 1836 prišlo mu pozvanie za profesora slavistiky na moskovskú univerzitu. V tieto časy už trápilo ho, že on je chorľavý, slabý, a rodina nezaopatrená. Moskovské pozvanie bolo také, že starosť o ženu a deti v tom postavení prestala by ho tlačiť, a jednako nemohol sa odhodlať, aby opustil Prahu. Neduh, donesený z Nového Sadu (lámka, hostec), aj iné veci a okolnosti odnímali mu odvahu. Najmä akoby ho Praha bola mýlila. Keď ho tu prichýlili takého opusteného — myslel si — aký odchodil z Uhorska, či môže sa už brať ďalej kvôli lepšiemu postaveniu, lepšiemu zaopatreniu? V liste Pogodinovi (21. febr. 1836) odvolával sa i na chorobu, na lámku, proti ktorej nepomáhajú mu vraj ani kúpele, ani lekári. Bojí sa teda ostrejšieho podnebia ruského. Pani jeho zas má takú chorobu prsnú, že cestu do Moskvy — ako vraj hovoria lekári — ani by nevydržala. Ale ostýchal sa ísť do Moskvy i pre — reč. Po rusky on vraj už nenaučil by sa tak, že by mohol i vyučovať i písať, a mal by tam žiť ako cudzinec, toho sa desil. Spolieha sa — končil list — na pána boha, ktorý svojich neopustí. Deti svoje, pre ktoré je utrápený, bude vychovávať tiež v tomto duchu (čiže tak, aby nemali nárokov na ľahší život).^[99]

I zostal v Prahe, a roku 1837 Slovanské starožitnosti mohli sa už tlačiť. Čo od neho samého záviselo, to išlo.

Starožitnosti mohli sa tlačiť, ale — kým sa vytlačili! Najprv sklamalo ho, že predplatiteľov bolo málo. Na titulnej strane knihy stojí: „Pomocí Českého museum“, lenže „pomoc“ bola nevýdatná, ňou vydanie autorovi sa neobľahčilo. Pritom obťažila sa mu vec i kníhtlačiarňou. Haasovci, u ktorých vydanie mohlo byť najprimeranejšie, žiadali záruku. Starožitnosti dostali sa k Spurnému, firme nesolídnej.^[100] Ale prišiel na pomoc Pogodin. Ním v Moskve vykonaná peňažitá podpora zbavila Šafárika starostí. „Budiž,“ čítame v Předmluve, „i Tobě díka, rozmilý Michale Petroviči Pogodine, jenž, viděv v čas pobytu svého u nás v srpnu 1835 dílo ještě necelé, ocenils je duší opravdového Slovana, a od té doby neustals zakládati mne všelikou pomocí k obohacení^[101] a snadnějšímu vydání jeho.“

IV

Pri Slovanských starožitnostiach Šafárikových treba mať na zreteli, že vyšli roku 1837. Podobná práca onedlho bola by sa mohla opierať o porovnávací jazykospyt indoeurópsky. Utešene sa rozvila slavistika, pribudli výskumy antropologické i archeologické — pre prvú časť Šafárikovho veľkého diela, pre pravlasť slovanskú, dostalo sa nového osvetlenia. Ale jeho „opísanie jednotlivých národov slovanských a výklad staršej histórie zostáva i teraz ešte v platnosti a tvorí najdrahocennejší príspevok k vede“.^[102]

Sami znalci, špecialisti obdivovali bohatstvo prameňov, ktoré použil pôvodca Starožitností. Popri latinských a gréckych hojnosť prameňov slovanských, a všetko postavené do náležitého svetla. Pilnosť, veľké vedomosti a neúmorná práca — hovorí Ľubor Niederle, a je povolaný súdiť, lebo za životnú úlohu postavil si pokračovať v diele Šafárikovom, — pilnosť, veľké vedomosti a neúmorná práca, ktoré k tomu boli potrebné, budili v čitateľovi-laikovi i znalcovi ozajstný úžas.^[103] Na Slovanských starožitnostiach zakladali sa potom všetky nové štúdie o Slovanoch. A význam diela pre slovanský život, účinky jeho u každého zo slovanských národov! „Přišlo náhle v slovanskou obec — vykladá Niederle — jako zlaté palladium Zevem v Troju seslané. Vlastenci slovanští s nesmírnou radostí je vítali a chápali se díla… Slovanské národní vědomí bylo tím vysoko povzneseno a sesíleno. Starožitnosti staly se celému probouzejícímu se světu slovanskému, vstupujícímu v nový osvětový boj s Němectvím, velmi silnou podporou, bojovníkům za práva slovanského národa nevyčerpateľným zdrojem obrany.“^[104]

Po Starožitnostiach onedlho (1842) vyšiel Slovanský národopis, stručná príručka, z ktorej ľahko bolo poučiť sa o sídlach všetkých slovanských národov v prvej polovici 19. storočia i o fonetických, tvaroslovných a lexikálnych charakteristických stránkach každého ich jazyka. Človek sa zadiví, ako mohol Šafárik, životnými okolnosťami stále veľmi obmedzovaný, zobrať materiál, potrebný na takýto spis.^[105] Jeho Slovanský národopis odôvodnene nazvali „zlatou knižkou“. Mapa, pripojená ku knižke, bola prvou mapou slovanských zemí.

V poslednej perióde svojho života — na radosť slavistiky — vhĺbil sa najmä do histórie cirkevnoslovanského jazyka. Snažil sa vydobyť česť slovanskému písmu, cyrilskému; chcel, aby ono spojovalo duchovne všetkých Slovanov. Väčšími či menšími spismi svojimi vôbec razil nové cesty. I stal sa v druhej tretine 19. storočia prvým slavistom, prvou autoritou v slavistike. (Dobrovského nebolo už od roku 1829, Kopitara od roku 1844.) Velebná osobnosť Šafárikova ctená i za hranicami Slovanstva. Z juhu, východu i z najvzdialenejšieho severu slovanského mladí učení ľudia putovali k nemu do Prahy i poučiť sa i zapáliť si u neho dušu ideálmi.

Áno, poznať život Šafárikov, už to mohlo mať vzácny účinok na učených ľudí mladého pokolenia slovanského. Doma, v lone svojho národa, kam ťahalo ho každé pomyslenie, každé hnutie jeho citu, pre Šafárika nebolo miesta, chleba. Utiahol sa k bratom Srbom, ktorí v svojej slovanskej cirkvi mali oporu národnosti. Ale len čo sa bol osadil a mohol sa oženiť, založiť rodinu (1822), už valili sa na neho nehody. Politika vládna, politika viedenská, netrpela Šafárika, učenca kabinetného, tichého, ani v Novom Sade. Najprv zbavili ho na gymnáziu direktorstva, potom vôbec nemohol obstáť ani u Srbov — taký bol tlak zhora. Jeho, človeka veľmi citlivého, dotklo sa všetko omnoho väčšmi, než priemerných ľudí. V rodine takmer neprestávali choroby. I sám už roku 1823 upadol do ťažkej zimnice, z ktorej viacej úplne ani sa nezotavil; ostala mu vodnatieľka. Manželka bola krásna duša, ale telesne slabá — deti jej mreli. Z každého peštianskeho jarmoku doviezli mu balíky kníh,^[106] vôbec trovy na podobné potreby vedecké množili sa, a peňazí v rodine čím ďalej bývalo menej. Pritom pre neho strašné muselo byť, keď pod tlakom politických pomerov tratil nádej v budúcnosť svojho národa. On, ktorý z nemeckej univerzity roku 1817 posmeľoval študentov v Bratislave: „… zbytečná jest bázeň naše — procítli národové Slovanů… S novým pokolením nová všudy vykvetá síla… život, život následovati musí —,“ už roku 1822, utrápený stavom vecí v krajine, beznádejne písal Jánovi Kollárovi, že neverí, že by sa tu Slováci národne zachovať mohli. Tak na duši čo rok ťažší smútok sa mu ukladal. Keď v Novom Sade už nemohol vydržať, nemal inej možnosti, ako ísť do Prahy a žiť tam z milosti priateľov a niekoľkých ctiteľov svojich. V Prahe, od ktorej o niečo skôr práve on veľmi odrádzal Jána Kollára! Z Ruska i z juhu slovanského do Prahy vedychtiví ľudia chodili k nemu ani do nejakej akadémie slovanskej, vo svete vedeckom vôbec už mal slávne meno, chceli ho mať v Rusku i v Prusku na katedrách slavistiky, a tu, v Prahe, bol rád, keď po rokoch, až roku 1842, mohol sa stať kustódom pri univerzitnej knižnici. O niečo prv dali mu cenzorstvo — v policajnom štáte rakúskom! Starostí o živobytie bol by mal menej od toho času, ako zoznámil sa osobne s Pogodinom. Moskovský profesor Michal P. Pogodin navštívil v Prahe Šafárika prvý raz v auguste roku 1835, a, zdesený biedou, núdzou, v akej ho našiel, po svojom návrate domov začal mu obľahčovať položenie. Najmä umožnil mu i vydanie Slovanských starožitností. Lenže, prijímajúc podporu od ruských priateľov, on neprestajne tŕpol, že v Rakúsku bude prenasledovaný. Stav jeho duše viditeľný nám je z jeho listov. Neraz písal opak toho, čo myslel, lebo v čiernych kabinetoch (cabinet noir) otvárali sa listy poštou posielané. Priatelia ruskí, i sám Pogodin, takými listami zas bývali trápne dojatí — vznikali nedorozumenia, mrzutosti.^[107] Uťahoval sa len vo svojej izbe, k literárnym svojim prácam. „Já teď,“ písal v marci 1843 synovi svojho staršieho brata, Jankovi Šafárikovi, „pokud čas a síla stačí, pracuji pomalu v historii slovanských literatur,“ ale doložil akoby mračno: „kterouž bych rád vypracoval, nežli mne večerní soumrak a noc prekvapí.“ A o necelé dva mesiace, v máji, až žalobne hovoril: „Potřebí tu člověku sily ducha, aby nezoufal. A tak, kdo co může a kolik může, dělej, a ostatní poruč pánu bohu. Časové jsou takoví, že již ke snášení všeho dohodlánu býti dlužno.“

Cenzorom, s ročným platom štyristozlatovým, stal sa roku 1837. Cenzorstvo v Rakúsku toho času, a — Šafárik. Ťažšou prácou človek azda ešte nenadobúdal si chleba. (Bremeno obľahčovať pomáhavala mu jeho peknoduchá pani, čítavajúca spisy miesto neho.) Ale pre českú literatúru, vtedy sa rozvíjajúcu, po takom surovom Zimmermannovi, ako bol Šafárikov predchodca, bolo to šťastie. A pri ťažkom chlebe v svojej vedeckej práci on zato neustával. Okrem štúdií v odbore českej reči a literatúry v tieto časy venoval sa slovanskému jazykospytu. V júni roku 1846 písal Boďanskému, že v poslednom čase zaujímala ho hlavne slovanská filológia. My Slovania zaostali sme vraj o tridsať rokov za Nemcami, Francúzmi, Angličanmi. Čas je podať sa napred! Slávne meno Dobrovského uvrhlo nás do letargie; predstavovali sme si, že vykonalo sa všetko. — Ako možno čítať v liste Šafárikovom, napísanom Pogodinovi 16. augusta 1846, bol hotový predať i svoj osemzväzkový exemplár Monumenta Germaniae (Perzovo vydanie), aby si mohol nadobudnúť diela jazykospytné a oddať sa práci, na ktorej mu už veľmi záleží. Ako vážne oddal sa tejto práci, poznať z článkov jeho v tie časy (1846 — 1848) vydaných v Časopise Českého musea. Jeho životopisec V. Brandl hovorí, že bol by chcel dostať profesúru slovanskej filológie na pražskej univerzite. Za vec vtedy zaujímal sa i arciknieža Štefan, ako gubernátor Čiech, a jednako nevyšlo z toho nič. Zatým, roku 1847, Šafárik podal prosbu pred samého cisára. Sľuboval prednášať na pražskej univerzite o slovanských literatúrach ročne za 400 zlatých, ktoré dotiaľ, do roku 1847 dostával ako cenzor; ale všetko márne. Cenzorstvo, keď kríž s ním spojený znášať už nevládal, zložil, a profesúru mu nedali. „Keď Miklosich,“ s pohoršením dokladá i Jagić, „rozvíjal energickú činnosť na univerzite vo Viedni…, v Prahe čudným spôsobom ani odborné práce, produkované Šafárikom v tie časy, nemohli doniesť tomuto zaslúženému učencovi katedru zrovnávacieho jazykospytu slovanského… Šafárik prinútený bol do konca svojho života uspokojiť sa so skromným postavením bibliotekára a ako taký pokračovať v obohacovaní slovanskej vedy veľkolepými prácami…“^[108]

Začali vychádzať jeho diela o staroslovanských písomných pamiatkach. Roku 1851 vydal v Prahe Památky dřevního písemnictví Jihoslovanův, kde po prvý raz vyšli dôležité Žitia slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Mal pripravených na vydanie i viacej textov cirkevnoslovanskej písomnosti, ale nedostačovali mu prostriedky. Roku 1853 nasledovali Památky hlaholského písemnictví, príspevok pre slavistiku veľmi dôležitý. A neprestal týmto. Okrem iných prác o tejto otázke (napríklad Pohled na pravěk hlaholského písemnictví, 1852) vydal ešte Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitismus (1858) a o rok prv (s K. Höflerom) Glagolitische Fragmente. A tu Šafárik už určite vykladal svoju mienku, že glagolica (glagolské písmo) je nielen staršia od cyriliky, ale vlastným vynálezom Konštantína-Cyrila je ona. Prácami Šafárikovými vzbudila sa na slovanskom juhu pozornosť k staroslovanskej písomnosti najmä u Chorvátov.

Trudiac sa takto takrečeno bez oddychu, Šafárik stránil sa všetkého, čo súviselo s politikou. Stránil sa vôbec verejného života. Len roku 1848 nemohol sa premôcť. Kým neprišli tieto chvíle, on sa len žaloval. I v júni 1845 v liste Pogodinovi nezdržal sa doložiť: „U mňa stále špitál. K tomu úradovanie, v ktorom nieto odpočinku.“ Jankovi Šafárikovi, synovi svojho staršieho brata, v liste roku 1846 sa žaloval: „Síly a chuť mě nějak opouštejí; živobytí vždy těžší a těžší.“ Na samom konci roku 1847, v decembri, písal v dôvernom liste, že je utrápený, ako nebol nikdy. Nepozostáva mu iné, ako boriť sa s biedou, v nádeji alebo lepších dní, alebo — smrti. A na začiatku júna roku 1848 pripojil sa k účastníkom slovanského zjazdu pražského a povedal tam veľkolepú reč. Šafárik na slovanskom zjazde povzbudzoval ku skutkom za národ. Pritom každé slovo jeho reči ukazovalo geniálnu hlavu, veľké srdce i veľkého Slovana. Končil rozpálený: „Z otroctva nieto cesty ku slobode bez borby. Alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť, a po smrti sláva!“

Potom mohol pocítiť uspokojenie: i Slováci šli do boja, hotoví mrieť za svoje národné práva.

Ináč všetko bolo márne. V Austrii Šafárik ani po roku 1848 nedožil sa ničoho lepšieho. Kustód univerzitnej bibliotéky v Prahe roku 1848 stal sa síce bibliotekárom, ale pri reakcii, nastavšej od roku 1850, aký život mohol mať on, ktorý bol samý cit!? V marci roku 1849, keď horelo im nad hlavami, viedenskí vladári v ústavnej listine sľubovali rovnoprávnosť pre reči všetkých národov monarchie, a keď skoro zatým zachránili sa pri slovanskej (ruskej) pomoci, nemohli neurobiť niečo na uspokojenie svojich Slovanov. V poslednej štvrti roku vo Viedni už zasadala komisia, poverená zostaviť právno-politické názvoslovie pre slovanské reči Rakúska, a predsedom komisie bol Pavel J. Šafárik. Keď ho potrebovali, vtedy bol im dobrý.^[109]

Vôbec ťažký, veľmi ťažký bol život tohto zvláštneho človeka. Mával kríže i vo veciach samej vedy, slovanskej filológie, a to s jej majstrami Dobrovským a Kopitarom. Dobrovský bol veľký človek, ale — čudný; Kopitara Šafárik nazýval Mefistom, a iste dosť verne. Pritom „viedenský slavista“, ako Kopitara tiež volali, stál v službách viedenskej politiky. Nesúhlas, protivenstvá vznikali medzi nimi, a Šafárik, aký bol citlivý, mával z toho trápenia. Dobrovský, oveľa starší, umrel už roku 1829, v prvej polovici 1840-tych rokov pominul sa i Kopitar; ale Šafárikove trápenia, trápenia iného spôsobu a ťažšie, neprestali. Samé rodinné biedy boli temer ustavičné. (Všetkých detí mali jedenásť, pri nich nešťastí mnoho.) A rozličné okolnosti, o akých veľká väčšina ľudí ani nevie, na neho ťažko doliehali. Smútok na dušu začal sa mu ukladať už v Novom Sade — z toho tvorila sa melanchólia. Keď videl, čo sa robí v Uhorsku a prestával veriť, že by na Slovensku kedy lepšie bolo, už v Novom Sade napísal: „Nemám-li myslí a duchem věčně pohřben býti, nezbývá ničeho, nežli toulati se buďto po těch povšechních Všeslovanstva stezkách bez domu a vlasti, nebo utíkati se pohostinu k těm pobratranců polím, nad nimiž dobročinnější slunce svítí…“^[110] V Prahe od začiatku trápievali ho rozličné veci. Život, aký utváral sa v Čechách od roku 1850, pre Šafárika bol strašný. „Na poli mé vědy,“ žaloval sa v liste, „nelze zde nyní nic začíti. Jsem osamocen. Píše a tiskne se sice česky, ale všecko musí míti materielní, praktickou, prospěchářskou stránku.“

Nemal pokoja ani v úrade, v knižnici univerzitnej. Zdvihla sa nepekná intriga proti nemu. (Z profesorského zboru žaloval sa najmä na Höflera.) Hovorili, že bibliotéka pri ňom hynie. Po vyšetrení veci dostalo sa mu zadosťučinenia, lebo úradné riešenie (od ministerstva) znelo, že poriadok v knižnici je vzorný; ale Šafárikovi rana na duši ostala. Videl, že má okolo seba i takých, ktorí už chceli by sa dostať na jeho miesto. Pritom morili ho starosti otcovské; ťažkomyseľnosti pribúdalo. A zdalo sa mu, že ho strežú… Strežú — teda budú prenasledovať. Prenasledovať pre spojenie s Ruskom. Jednako pred svojimi premáhal sa veľmi; pracovať neprestával. Dôležité dielo jeho Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitismus je z toho času.^[111] Z Ruska prišiel mu Rád sv. Anny v briliantoch; volali ho na políciu — on nevedel prečo, lebo v citácii príčina nebola udaná — tam odovzdali mu ruský Rad.^[112] Tak duchovne nemohol sa dobre mať, a dávne biedy telesné sa rozmáhali. Byt v Klementíne, pri knižnici, bol vlhký, chladný, pre jeho neduh, donesený ešte z Nového Sadu, čo najhorší. S Talianskom roku 1859 vypukla vojna, a Šafárik, otec utrápený, na nej tam mal dvoch synov, Vladislava a Jaroslava. Už žaloval sa na závrat, tmu v očiach. Dňa 14. mája 1860, ako vychodil z bibliotéky predpoludním, mozgovými kŕčmi stihnutý spadol v tmavej chodbe a ostal tam ležať v bezvedomí, kým ho nenašli. Prebratý nemohol sa nezdesiť, ako je s ním už zle. O deväť dní, 23. mája, ráno o 9. hodine nepozorovane odišiel z domu, akoby na prechádzku; potom, keď videl, že je na moste, hodil sa ponad zábradlie do vody. Ale ľudia boli nablízku, a zachránili ho.

O rok, 26. júna 1861, nasledovala smrť.

V

Od Slovenska odtrhnutý celým svojím životom, Šafárik dušou do smrti neprestal prináležať Slovákom. I taký svedok, ako bol znamenitý Konstantin Jireček, syn jeho dcéry Boženy, hovorí, že Šafárik bol „rozhodný Slovák“.^[113] V listoch svojich, i keď jemu samému najhoršie bolo, starával sa o Slovákov. Po založení Matice už v júni 1827 písal Jánovi Kollárovi, že premýšľa o Matici slovenskej. Tak i roku 1829 v liste Palackému spomínal, ako dobre by bolo, keby si i Slováci mohli založiť spoločnosť literárnu, akú majú už Srbi. Keď smutný videl, čo sa to stvára v Uhorsku, už v prvej polovici 1820-tych rokov hovorieval dôverným priateľom, že on už nemá nádeje, že by to u Slovákov kedy ešte lepšie mohlo byť; ale zato, keď jeho staršieho bratov syn Janko Šafárik roku 1840 ako lekár zamýšľal osadiť sa v Srbsku, strýc mu robil výčitky: „… co bude z nás Slováků, když všickni pryč utíkat budeme?“^[114] Keď Hamuljak, už penzionovaný, v porozumení so Šafárikom dával svoju knižnicu škole banskobystrickej, postavenej pod ochranou biskupa Moysesa, a zamýšľal osadiť sa i sám v tomto meste, v máji 1858 písal Šafárikovi, čo by to bolo, keby sa on (Šafárik) odvážil vrátiť sa na Slovensko, pomáhal tu svojim rodákom založiť literárny spolok, bol ich vodcom a býval tiež v Banskej Bystrici! Pravda, vtedy bolo už neskoro; ale delikátny Hamuljak nebol by spomínal takú vec, keby nebol znal o slovenských citoch svojho vzácneho priateľa. Kým Šafárik bol mladý — zaznačil jeho syn Vojtech — krásnym zvučným hlasom rád spievaval národné piesne slovenské i svojim deťom. V posledné roky života zas, keď už chorel, deťom svojim najradšej rozprával o Slovensku a o tom, čo pamätal zo svojej mladosti. Bol ešte mladý, už spomínaval, hovorieval, iných upozorňoval: „gramaticky jak důležité jest naše slovenské nářečí“ (Šafařík mezi Jihoslovany, s. 70), ale venovať sa mu, ukázať jeho dôležité stránky nemal možnosti. Na Palackého oboril sa listovne, keď v svojom článku v Časopise Českého musea (1829) pomer Slovákov k Čechom nie tak postavil, ako predstavoval si ho on, Šafárik. Tiež v tie časy, v októbri 1830, žaloval sa v liste Kollárovi, že v Prahe Jungmann síce postaral sa o vydanie jeho študentskej práce, prekladu Schillerovej Marie Stuartky, ale pri hladení reči príliš češtil, „slovenčinu mou všude smazal…“ (Šafařík mezi Jihoslovany s. 65.) Ešte v lete roku 1831 v liste Kollárovi spomínal potrebu založiť literárny časopis pre Slovákov. „Máme sice časopis musejní (,Časopis Českého musea‘), ale medle kolik Slováků jej zná a čítá? V našem by sme na potřebu našeho národu anebo raději národku zvláštní zřetel míti museli.“ V Slovanskom národopise (1842) kapitolu o slovenčine končil vetou, v ktorej milo mu bolo spomenúť „výtečné básně“ Jána Hollého. Pritom akoby bol ubezpečoval, že dielo bernolákovcov medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi „jednotě ducha ve svazku pokoje“ na ujmu nebude. —

Roku 1922, dňa 3. septembra, v Kobeliarove odhaľovali sme pamätnú tabuľu na farskej budove, rodnom dome Pavla J. Šafárika, a dojímavé, slovensky dojímavé bolo vidieť, aké zástupy ľudu hrnuli sa sprava-ľava, zdola-hora do dedinky. Spomínavame, čo bolo u nás so školami do roku 1918. Nejakých 30 — 35 rokov na Slovensku v stredných školách učili sa už temer len úradnícki a židovskí synovia — slovenskí rodičia, i takí, ktorí ešte neboli národne prebudení, vycítili, že to školy ich deťom nepriaznivé, nepriateľské, a odvrátili sa od nich. Ale po prevrate hneď v druhý-tretí školský rok v gymnáziách tých miest, kde predtým bývalo v triede 7 — 8 žiakov, učilo sa ich už v ôsmich triedach po 200, 300 i po 500. Až hrnuli sa šuhajci do škôl! Premenu, veľkú premenu Slováci vycítili, nepotrebovali ani poučovania ani skúseností. Tak i v tom milom okolí milého Kobeliarova 3. septembra 1922. Kto by bol stihol po dedinách poučiť ľudí, kto bol Pavel J. Šafárik?! Tu, v okolí Štitníka, maďarizáciou v škole i v chráme a v celom verejnom živote slovenský ľud už nejakých 50-60 rokov bol otupovaný tak, ako nikde inde na Slovensku. Ale potreboval len heslo, a vycítil, kto sa to mohol narodiť pred 127. rokmi na kobeliarovskej fare — hrnul sa na slávnosť z celého okolia, žiadostivý počuť niečo o takom Slovákovi… Ozaj dojímavé bolo! Národovci gemerskí, preniknutí hlbokou úctou k pamiatke Pavla J. Šafárika, umienili si označiť jeho rodný dom tabuľou i preto, aby ona bola znakom toho, že v slovenských krajoch je nový život: a tu i v okolí Kobeliarova, v okolí Štitníka, ten nový život aký viditeľný je už!

Slovenskému citu kobeliarovská slávnosť mohla byť milá… A milé bolo tam spod Radzima poobzerať sa po okolí. Ako svedčia pamiatky v chrámoch, najmä maľby pod vrchnou vrstvou vápna nájdené (napríklad v Gecelovciach), v kraji štitníckom dlho žila slovanská bohoslužba, uvedená u našich slovenských predkov sv. apoštolmi Cyrilom a Metodom. Chrámy zväčša boli posvätené sv. Mikulášovi. I potom, keď u nás začínalo byť už ozaj zle, duchovný život slovenský tu nezanikol celkom. V tie časy, keď narodil sa Pavel J. Šafárik, v Ochtinej, blízkej ku Kobeliarovu, žil Ladislav Bartolomeides, ktorý svojím dielom u nás takrečeno predbehol svoju dobu.^[115] V tej samej Ochtinej ešte prv, v 17. storočí, narodil sa tiež na ev. fare Jonáš Bubenka, ktorého meno sotva zanikne, kým bude spomínavaný Komenského Orbis pictus.^[116] Z druhej strany blízkych hôr je Jelšava, bydlisko takého človeka, ako bol Pavel Valaský. Pri samej Jelšave narodil sa i žil Samuel Tomášik, ktorého pieseň Hej, Slováci (Hej, Slované) stala sa takou historickou. V Revúcej pracoval Samuel Reuss, i so svojimi synmi zaslúžený o duchovný život slovenský. Z blízkej Polomy máme Petra Záboja Hostinského, zo Slavošoviec Pavla Dobšinského. V najbližšom okolí Kobeliarova žili Daniel Lichard, Horislav Škultéty, Samuel Ormis.

A na tieto pekné kraje slovenské potom nejakých šesťdesiat rokov až valili sa blud a duchovná tma. Maďarizácia bola sa vrhla na ne, ako ani na jeden z iných krajov Slovenska.

Ale, ako bolo cítiť, vidieť v Kobeliarove 3. septembra 1922, život nový, zvestovaný mladým Šafárikom, je tu a pretvorí, ponapráva všetko. Život nový bude sa rozvíjať v duchu veľkého syna tohto Kobeliarova… Tam, na mieste, pod Radzimom, hlboko poklonili sme sa mu i menom Matice slovenskej, ktorú on tak z duše spomínaval už vtedy, keď iný o nej ešte nemyslel.