ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(K päťdesiatročnému jubileu)

Šťastný je, kto v bôli má útechy, že nebude večne slzy liať. Slová tieto, ktoré my i v najťažšom navštívení oprávnení sme si opakovať, dnes majú pre nás dvojnásobnú platnosť. V Chalupkovi vyvalil sa slávny pamätník slovenského života, oplakali sme ho, ale ihneď nastáva udalosť, na základe ktorej odkladáme aspoň na čas smútočné rúcho a slová bôľu zamieňame slovami uspokojenia, chvály a oslavy.

Samuel Tomášik, pôvodca našej Hej Slováci! ide sláviť päťdesiatročné jubileum svojho kňazského účinkovania. Dostačí spomenúť: „pôvodca tejto piesne“ a srdcia pohnú sa veľkým citom ozaj „od Uralu k Tatrám na temäno“ a od Baltu dolu po Adriu. Všade, kde na týchto nesmiernych priestranstvách rozvetvený je kmeň slovanský, s piesňou touto stojí vo spojení prebúdzanie sa národného povedomia. A ťažkým osudom dosiaľ bitý Slovák nechže čerpá povedomie i z tohto vedomia. Keď najviacej dorážajú na nás, keď chcú nazmar priviesť naše snahy, my môžeme sa utiahnuť za bezpečné hradby toho presvedčenia, že zaniknú všetky nástrahy, zamĺknu všetci nepriatelia, keďže pravda u nás hlásaná stáva sa krédom celého jedného sveta — národa slavianskeho. V Petrohrade pripravujú sa zasvätiť jubileum veľkého slavistu Lamanského a časopisectvo ruské vyznáva, že Vladimír Lamanskij je stúpencom Ľudovíta Štúra!

O rok bude už i odvtedy päťdesiat rokov, čo Tomášik napísal svoju všeslovanskú pieseň. Aký šťastný okamih, aké požehnané vnuknutie to bolo! Slovanstvo existovalo len po mene, život jeho v tých širokých priestranstvách podobal sa hrobom, na spiacich, neuvedomelých jeho masách bez úrazu mohla sa povláčiť noha cudzincov. Mladý Slovák, ktorý po premožení tisícero prekážok bol prišiel k národnému uvedomeniu, pozrel na tie masy, z bôľu jeho preblysla iskra nezvratnej viery a z nadchnutej hrudi vyprýštila pieseň, volajúca do duše tým masám a vlievajúca im jeho pevnú vieru. „Toto je tá pieseň,“ hovorí Pauliny-Tóth v životopise Tomášikovom, „na jejž to hlasy jak na ozon trúby archanjelovej ožívali zdrnelé kosti synov slavianskych; ona bola svedkom prvého prebudenia nášho, zmŕtvychvstania Slovenska, prvého povedomia slovanského. Keď ju počujem, voždy prenesie ma sladká upomienka do dávno pominulých časov mladosti mojej; vidím sa v kole junáctva ohnivého, jehož krev vrie a ňadrá prekypujú citmi rodoľubstva; vidím ich, ako vstávajú pri poslednej slohe, vidím hlavy obnažené, vidím tváre nadšením horiace, vidím zraky plamenné, ruky hor’ vyzdvihnuté a čujem spev, jehož posvätný dôraz zatriasa oblokmi chyžky nizunkej.“

Takto spievavali ju v Prešporku štúrovskí žiaci, keď inde ešte nebola známa. Na Slovensku mimo tohto úzkeho kruhu nebolo ľudí, nebolo spoločnosti, ktorá mohla by ju pochytiť, veď ešte neskoršie, keď štúrovci zo zhromaždenia Tatrína na plti šli dolu Váhom, právom mohli povedať o sebe, že v prípade nešťastia zahynul by s tou plťou celý národ slovenský. No v Prešporku vzmáhalo sa toto malé Slovensko, Štúr pritiahol do svojho krážu synov viacerých vetví slovanských, hotoví apoštolovia rozchádzali sa potom ďaleko a pieseň Tomášikova udomácnila sa v širokých priedeloch sveta slavianskeho. Ozaj, ona bola všade svedkom, ba činiteľom prebudenia!

Krásne to budú dojmy, ktoré vzniknú v duši pôvodcovej v deň jeho jubilea. Slovanstvo, o ktorého budúcnosti, keď on zaspieval, že „bude žiť naveky“, ešte pochybovali mnohí naozaj veľkí duchovia, ožilo, vzrástlo a zmohlo sa, že ostatný svet dnes už neprestáva o ňom hovoriť, tu s úžasom, tam závistlivo.

V tichej domácnosti chce sláviť náš slávny veterán tento deň. No túto tichosť touto vďačnou, povinnou upomienkou snáď nenarušíme. „Roku 1833 dňa 28. mája,“ písal pred nedávnom svojmu priateľovi, „bol som ja na úrad kazateľský vysvätený a dňa 12. júna do cirkvi chyžnianskej uvedený, a tak na menovaný deň bude päťdesiat rokov, ako ja v cirkvi tejto úradujem. Za to chcem najprv a nadovšetko povďačnosť svoju v pokore preukázať pánu bohu, ktorý pri všelikých príhodách a nehodách života môjho toľkú milosť mi preukázal, a k tomu cieľu chcem tento pre mňa pamätný deň zasvätiť tichej domácnosti, v kruhu rodinky a dôverných priateľov.“

V Chyžnom^[188] vyvolený bol po smrti svojho otca — farára. No voľba mala zábavu; kandidát ešte nemal kanonické roky. Na naliehanie cirkvi superintendent Jozeffy, dišpenzujúc ho od chýbajúcich rokov, po prísnej skúške vysvätil ho, s tou podmienkou — čo žiadal si však i sám Tomášik — aby už ako kňaz vyšiel ešte na daktorú nemeckú univerzitu. Hneď po roku naskytla sa mu príležitosť. Dorozumel sa so Samom Chalupkom, ktorý práve bol sa navrátil z univerzity, prevzal administráciu fary chyžnianskej a Tomášik, spolu s Karlom Bradovkom, od tých čias kameňanským farárom, v auguste roku 1834 odišiel do Nemecka. Na ceste zastavili sa v Prahe, navštíviac svojho slávneho krajana Šafárika, prostredníctvom ktorého oboznali sa i s Jungmannom, Hankom, Palackým, Preslom a mnohými mladšími literátmi českými. V Prahe zostali celých desať dní a z dojmov, ktoré Tomášik nazbieral, vznikla na mieste pieseň Hej, Slovania!

V Berlíne poslúchal toho času slávnych teológov Neandra, Twestena, Marheinecka, áno i slávneho Boppa. Na veľkonočné sviatky nasledujúceho roku cestoval do Pomoria, do zemí vyhynulých baltických Slovanov, kde už len mená riek, jazier, hôr, miest a dedín, tvár a postava ľudu, jeho kroj, obyčaje a mravy ukazujú na slovanský pôvod. V Štetíne s bôľnym srdcom obzeral náhrobné pomníky Boguslavovcov, kniežat pomorských, na Voline a na Rujane posvätné háje, zrúcaniny pohansko-slovanských chrámov, obetnice v skale vytesané, kameň s nápisom Svantovíta.

Po návrate na svoju faru Tomášik pustil sa cestou, na ktorej krásna budúcnosť čakala ho i na cirkevnom poli. Do Gemera v krátkom čase poschodili sa viacerí z reprezentantov mladého Slovenska, Tomášik stál im na čele, i rozprúdila sa tam na cirkevnom poli činnosť, ktorá postupnými výdobytkami v prospech nášho národa viedla k založeniu gymnázia Veľkorevúckeho a prestala len po barbarskom zničení tohto ústavu. Ako senior viedol neohrozené boje s odporcami Slovákov. Na školách dištriktom vydržiavaných usiloval sa previesť vyučovanie náboženstva v materinskej reči a prednášky literatúry slovenskej; zasadzoval sa za slušné nakladanie so žiakmi slovenskými, za čo dlhú a nemilú pravotu mal s kolégiom prešovským, ktorú dištriktuálne konzistórium naposledy nerozhodlo síce, no udusilo a vyhlásilo za zaniknutú. Roku 1849 bol vyslaný slovenskými mestami a osadami spolu s Matejom Nandrášim a Ľudovítom Gálom v národných záležitostiach do Viedne; keď Jeho Veličenstvo roku 1857 bavilo sa v Budíne, menom dištriktu Tomášik bol k nemu vyslaný s administrátorom Topercerom.

Vôbec možno povedať, že ak nepríde istá nešťastná náhoda, Czékus v potisskom dištrikte za života Tomášikovho nebol by sa mohol stať superintendentom.

Roku 1846 viezol sa totiž ako vyslanec na generálny konvent s Jozeffym a Ferienčíkom. V Hnúšti splašili sa im kone a strhli sa i s kočom z mosta dolu, do hlbokého jarku. Ferienčík vyskočil zavčasu, Jozeffy zostal nepohnute sedieť a na všeobecné zadivenie nestalo sa mu nič; no Tomášik padol dolu hlavou do jarku a následkom úderu a prudkého otrasenia mozgu stratil sluch. Predbežne bol síce vyliečený, ale neskoršie sluch zasa postupne sa mu tratil.

I v rodinnom živote valili sa na neho dopustenia ako na Jóba — na Jóba toho, ktorý nereptal. Veď i v deň svojho sviatku chce „najprv a nadovšetko povďačnosť svoju v pokore preukázať pánu bohu, ktorý pri všelikých príhodách a nehodách života jeho toľkú milosť mu preukázal.“ Stratil — aby sme aspoň dačo pripomenuli — troch synov vo veku, keď už práve vstupovali do života. Z nich najstarší bol Pavel (Pavel Tomášik, kr. radca a penzionovaný škôldozorca, je starším bratom Samuelovým), známy svojho času v širokých kruhoch slovenskej mládeže, známy v Prahe v kruhoch prvých učencov, ktorí videli v ňom budúceho veľkého predstaviteľa slovanskej vedy. Zomrel na suchoty. Samko zahynul ako pri boku otcovom účinkujúci kaplán, pri kúpaní, zdravý, vo vode tak nehlbokej, ktorá predtým snáď nikdy nepripravila hrob človeku.

Na literárnom poli Tomášik náležal po mnohé roky k najznamenitejším pracovníkom. Veľké historické povesti jeho, Odboj Vešelínov a Malkotenti, keby inakšie boli vôbec naše pomery, rozširovali by sa v národe v novom a novom vydaní. Ako piesnikovi našej literatúry sa Tomášikovi nik nevyrovná. Na odôvodnenie tohto výroku netreba poukazovať na piesne, ako sú Hej Slováci! alebo Hej, pod Kriváňom! a na veľký počet tých, ktoré už Belopotocký bol uverejňoval: dostačí uvážiť napríklad piesne v Malkotentoch uvedené. Charakterizuje ich ten zvláštny humor, ktorého vo všetkých pomeroch i súkromného života nevedeli pôvodcu pozbaviť ani tie mnohé dopustenia.

Nuž končíme slovami Chalupkovými:

Ži nám ešte dlhé a blahé letá.