ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[199]

Od začiatku 17. storočia v Uhorsku rušili sa nemecké privilégiá, také nedobré pre ostatné obyvateľstvo, a vtedy Slováci onedlho už viditeľne trovili, asimilovali svojich Nemcov. A na konci 19. storočia (roku 1891) v monografii Zvolenskej stolice, vydanej maďarskou akadémiou, povestný Grünwald sa až rozkričal, kde sa to vzalo v okolí Banskej Bystrice toľko Slovákov (takých protivných jeho politickým plánom) — kde sa vraj podeli odtiaľ Nemci? Áno, do časov Grünwaldových Slovákov bolo by bývalo ešte značne viacej už i v mestách, ale v 19. storočí dusila ich maďarizácia. Dedo Gustáva Kazimíra Zechentera, takého milého, nezabudnuteľného v Kremnici, do Bystrice ako zvonársky majster bol prišiel z Türingie len roku 1732, a ženbami, účinkom materí rod premenil sa tak, že otec Gustávov bol už slovenským národovcom, a on, Gustáv Kazimír, tá zriedkavo milá osobnosť, veľmi cenným, veľmi zaslúžilým spisovateľom slovenským. Matka jeho bola Slovenkou v Kremnici narodenou. V životopise svojom Gustáv Zechenter spomenul, že jemu v Bystrici, keď mal niečo vyše štyroch rokov, ťažko bolo dorozumieť sa s deťmi po nemecky hovoriacimi. Narodil sa roku 1824, detstvo jeho padlo teda do prvej tretiny 19. storočia; ale hneď zatým, v 1840-tych rokoch, národné snahy maďarské dostali sa na také cesty, že gróf Štefan Széchényi, ktorý do tých čias veľké veci konal pre Maďarov, zhrozený nad skutkami kossuthovcov stratil rovnováhu ducha a dostal sa do — Döblingu.

Medicínu začal Zechenter študovať roku 1843 v Pešti, kde slovenským ev. farárom bol veľký Turčan Ján Kollár. Ako známo, i Ľudovít Gaj, znamenitý človek pri budení chorvátskeho národa, v Pešti ako študent v Kollárových krážoch bol dostal smer života. Priťahovať k sebe mládež bolo zvláštnou stránkou Kollárovej osobnosti. Zechenter rozpráva v svojom životopise, ako sa zobudili a zohrievali jeho slovenské city už v rodičovskom dome v Bystrici, no a keď v Pešti hneď v prvý rok tiež začal chodiť ku Kollárovi, nuž — ako napísal o sebe — ostal horlivým Slovákom a (jeho vlastné slová) horlil za znevážený slovenský ľud.^[200]

Viedenská politika bola sa naľakala sily, akú Slovania (Rusi) preukázali vo vojnách proti Napoleonovi. Ten strach veľmi poslúžil Maďarom, a oni i využívali ho vo svoj prospech. Pre Slovákov Viedeň nebola dobrá ani za Bacha; školami Maďarov negermanizovali tak ako Slovákov. Štefana Moysesa vtedy za biskupa do Banskej Bystrice dali len akýmsi omylom. Pravda, pre slovenskú vec biskup Moyses stal sa požehnaním. Účinky jeho ducha veľmi bolo poznať najmä i v Bystrici.

Gustáv Zechenter, vyštudovaný na lekárstvo, posledné rigorózum vo Viedni skladal roku 1850. Keď prišiel domov do Bystrice ako doktor medicíny, vymenovali ho za okresného lekára, so sídlom v samej Bystrici. Ale tu neostal dlho. Už roku 1853 stal sa banským a lesným lekárom v Brezne. Ako takého z Brezna do Kremnice preložili ho v máji roku 1868.

V slovenskej spoločnosti vtedy prináležal už medzi predných ľudí. Miláčikom slovenského čítajúceho obecenstva bol pod menom Štefana Pinku a Laskomerského. Štefan Pinka podpisoval kratšie humoristické kúsky, Laskomerský tvorby novelistické.

Zvláštnym svojím humorom Zechenter bol by vynikal i v literatúre veľkého národa. Jeho vtip, jeho humor bol čosi zvláštne. Nemohlo byť v živote ničoho, čo by on nebol spojil s humorom, a taký človek je šťastím pre spoločnosť, v ktorej žije, v ktorej sa pohybuje. Jasnú, nezamračenú myseľ mať je totiž veľmi dobrá vec. Ak sme zamračení, znechutení, nuž zle je s nami — ťažko nám ide akákoľvek práca. Áno, nie je to dobre ani pre zdravie. A v blízkosti Zechentera mohla sa mať len jasná tvár: pri ňom zabudlo sa na všetko, čo nám bolo nepríjemné. Človek len usmieval sa príjemne, ba až chytal sa za boky od smiechu. Bez vtipu so zvláštnym humorom predneseného on nič nepovedal. — Rozpoviem príklad.

Keď v nedobrých politických pomeroch, najmä od druhej polovice 19. storočia, národovcom slovenským ťažko sa žilo, čosi milého bolo pre nich, že zvlášť v lete navštevovalo ich hodne Slovanov. Učený človek slovanský, keď na svojej študijnej ceste išiel od severu na juh, alebo z juhu na sever, u nás v Martine obyčajne sa zastavil; a Česi i Rusi prišli i rovno k nám, nielen mimochodom. Tak chodili i na naše výročné augustové zhromaždenia. Pamätám z roku 1885. V deň pred zhromaždením s ruským hosťom Alexejom Petrovom, mladým slavistom, učeníkom znamenitého Vladimíra Lamanského, bol som už v Tatrách. Vrátili sme sa do Martina večer asi o 9. hodine, a od železnice pošli sme rovno „do Balkov“, kde zväčša schádzala sa naša spoločnosť. No a dobre sme si to vybrali: znútra až na ulicu bolo počuť spev i hudbu. Vstúpime — tam už českí hostia, a srdečne, až rozpálení spievajú s Martinčanmi. Bezmála objímali sa pri speve. Boli to dr. Josef Herold, v tie časy populárny český politik a znamenitý rečník, Rudolf Pokorný, Jaroslav Věšín, operný spevák Mareš, Ludvik Kuba a ešte dvaja-traja. Spievali sa piesne slovenské i slovanské, aké dodávali ducha. V tie roky Martin bol zvláštne spevavý, a najmä spievavalo sa, keď boli slovanskí hostia. (Áno, hostí slovanských bývalo toľko a i bez hostí spievavalo sa tak, že úradné stráže už nevedeli si rady s mladým pokolením, a začas i prestali stíhať, rozháňať.) V auguste roku 1885 junácky duch, pri veselosti vzbudený, rozpálený už vpredvečer, trval i v deň zhromaždenia i po ňom. Dr. Herold potom verejne, v novinách lúčil sa s Martinom a vyslovil sa: „Nikdy nezapomenu chvíl šťastných mezi Vámi strávených.“ Pre národovcov slovenských, všelijako sužovaných, také chvíle boli vôbec vzácne.

Vodca českej politiky, dr. Rieger, krátko predtým dva razy bol v Pešti, v roku 1880 i 1881, ubezpečovať maďarských politikov, ktorých by bol chcel získať na podporovanie českej veci, českých predstaviteľov na ríšskej rade. Ubezpečoval pánov v Pešti, že Česi nebudú sa starať o Slovákov, že Maďari nepotrebujú sa báť — ale doma, v Čechách, také Riegrove kroky nemali účinku. Práve v rokoch po jeho peštianskom operovaní akoby sme boli mávali viac českých návštev než prvej, predtým. Rok 1885 je milý príklad.

Ale aby som nebol priobšírny — veď Zechentera vtedy u nás nebolo. Mám na mysli historku pozdejšiu. V lete 1893 mali sme v Martine profesora Vladimíra Lamanského, historika z petrohradskej univerzity, už dávnejšie vrelého priateľa Slovákov. Išiel od Juhoslovanov, z Belehradu a Záhrebu, a z Viedne napísal Jánovi Franciscimu, že sa staví v Martine. Lamanskij už bol na Slovensku roku 1863, keď otvárala sa naša Matica. Navštívil i Brezno, kde nemohol nepoznať Zechentera. I doložil teraz v liste Franciscimu, aké milé by mu bolo vidieť ho ešte — toho humoristu, ktorému podobného ešte nepoznal. A ledva sme privítali Lamanského v Martine, už šiel telegram do Kremnice Zechenterovi s podpisom Francisciho, ale bez jeho vedomia: „Som chorý: lekárska pomoc Tvoja bola by mi milá.“ Keď potom vlak od Kremnice mal dôjsť, na stanicu čakať lekára šiel i Francisci, lebo už boli sme sa mu priznali s telegramom. A lekár sa ustanovil. Ale vlak na stanici ešte ani nezastal, on, Zechenter, na peróne už zazrel Francisciho. „Veru ste mi vykonali!“ boli potom jeho prvé slová po zostúpení. „Takýto si ty chorý!?“ doložil ku Franciscimu obrátený. Pravda, dostačilo mu povedať, že ho čaká Lamanskij, už ozývali sa vtipy korenené jeho zvláštnym humorom.

Lamanskij, rozumie sa, mal radosť. Obed bol u Mudroňov. Pri stole sedeli sme dobré tri hodiny, ale zo spoločnosti temer nikto neprišiel k slovu. Hovoril len Zechenter, a ostatným bolo len usmievať sa, smiať sa i nahlas a chvíľami chytať sa od smiechu až za boky. Lamanskij, premáhajúc smiech, až šťastný prizeral sa dávnemu priateľovi, ukazoval, aký nám je vďačný, že sme mu pripravili také milé chvíle. I nocovali spolu, u Francisciho, a odchádzajúc z Martina, Lamanskij ešte stískal ruku tomu z nás, kto telegrafovaním do Kremnice v mene Francisciho priviedol Zechentera.

A rozumie sa, táto osobnosť, Gustáv Zechenter, takto sa nám predstavuje i v svojich literárnych prácach. Nielen v humoreskách, alebo v knižke, ktorá i zovie sa Žarty i rozmary, ale i vo väčších tvorbách novelistických, ako sú Poľovačka na medvede, alebo Lipovianska maša. A pri týchto nedostačilo by ukazovať len ich humoristickú vzácnosť. Zechenter ako beletrista vyznačuje sa zvláštnym umeleckým citom. Plastičnosť jeho obrazov mohla by sa v učebných knihách alebo v školských prednáškach ukazovať ako príklad. Čitateľ mohol by nikdy nevidieť poľovačky, nemať v ruke nikdy nijakej zbroje, pri scénach Zechenterovej Poľovačky cíti sa, akoby s puškou k lícu pritisnutou bol tiež tam učupený niekde na pni alebo na klade. Z opisov zvlášť živých až si zamilujeme prírodu zvolenského Horehronia, a z nich, z tých opisov prírody, bude čerpať i slovník slovenskej reči. Pritom osoby, postavy Zechenterových spisov sú také ozajstné slovenské, také pôvodné, že maliarovi slovenskému dobre bude poprizerať sa im. Jeho vlastný životopis, až v piatich ročníkoch Slovenských pohľadov (1911 — 1915), pre históriu národného života slovenského z druhej polovice 19. storočia je ani bohatý archív. V poslednom čase, nie bez viny vydavateľstiev, Zechenter bol málo čítaný, ale taký stav prestane. On bude i ostane miláčikom i najširších vrstiev slovenského čitateľstva. — Umrel Gustáv Kazimír Zechenter osemdesiattriročný, 20. augusta 1908…

Magistrát kremnický za dnešný deň hoden bude vďaky.