ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dušan Makovický, o ktorom ako človeku mali sme takú vysokú mienku, v Ružomberku 12. marca vzal si život sám. O smrti Ľudovíta Kubániho Sládkovič zdesený bol napísal:

Poet Kubáni umrel, preklatý jemu blízkym človekom pri hre v karty; Dušan Makovický, ktorý z celej svojej duše usiloval sa žiť po vôli božej, milý, krotký Dušan, ktorý nebol by ublížil ani muche, skončil život v dome svojho dobrého brata samovraždou. Toto je strašnejšie!

*

Okolo roku 1890 Janko Ružiak s pohoršením bol povedal, že Lev Tolstoj svojím učením nám kazí mládež, ktorej my tak málo máme. Vtedy ja nesúhlasil som s Ružiakom, ale slová jeho som si dobre zachoval.

Dušan Makovický, mne blízky po rodinnom zväzku, v tie časy ako medik pražskej univerzity bol už tuhým tolstojovcom. Ale o neho báť sa v duchovných veciach či bolo možno? Syn Petra Makovického, v slovenskom živote od roku 1840 vyše pol storočia známeho vždycky len po dobrom, po praslici vnuk mikulášskeho Ondreja Pálku, ktorý už v roku 1820, a v 30-tych rokoch k Jánovi Kollárovi obracal pozornosť liptovských Slovákov. Dušan Makovický pekné vlastnosti svojich rodičov akoby bol zdedil bez všetkých krehkostí a slabostí, prebývajúcich v ľuďoch. Už pri svojich detských hrách on sotva bol schopný urobiť kamarátovi niečo na protiveň. Z peňazí, ktoré ako gymnazista dostával od otca na raňajky a večere, na aké bol naučený z domu, podporoval chudobných svojich spolužiakov slovenských a sám pristával na suchom chlebe. Tichý, krotký neznal však ústupkov v národných veciach slovenských! Za svojho študenstva už horlivý tolstojovec, v otázke nacionalizmu nezhodoval sa so svojím zbožňovaným učiteľom. Ako medik jeden semester učil sa na univerzite v Berlíne, a slovanským citom svojím vedený išiel zas, taktiež aspoň na jeden semester, do Moskvy. Po rigorózach svojich a promócii v Prahe roku 1891 vyše dvoch rokov strávil v Innsbrucku, najprv na chirurgickej klinike univerzity ako zvláštny miláčik profesora Nicoladoniho, potom na klinike pre kožné choroby. V Innsbrucku žil vtedy veľký Slovan rakúsko-uhorský, A. I. Dobrianskij, internovaný tam viedenskou vládou po ľvovskom procese roku 1882. Dobrianskij v slovanských veciach rád učil, vedel učiť, mal o čom učiť a Dušan Makovický bol vnímavým a vďačným učeníkom. Oboznámil sa s celou rodinou Dobrianskeho, s profesorom A. Budilovičom, s Homičkovcami, s Gerovskými. Oni všetci celým svojím životom predstavovali národnú borbu slovanskú, nuž o Dušana Makovického kto by sa bol bál pre jeho tolstojovstvo?!

Po Innsbrucku asi pol roka strávil ešte na klinike v Pešti. V jeseni 1894 ako lekár chcel sa už usadiť doma, na Slovensku. Ideálom jeho bolo žiť prostému ľudu slovenskému, preto priťahoval ho východ náš, Šariš a Zemplín, ktorému odprvu buditeľov národných dostávalo sa najmenej. V novembri mnou sprevádzaný, vybral sa tu prezrieť si, kde by sa usadil. Od Prešova po Bardejov pochodili sme dediny; v Bardejove po milom večere, ktorý s evanjelickým farárom Jurom Kellom (v literatúre slovenskej Petruškin) strávili sme vo františkánskom kláštore, zapáčilo sa mu tak, že hneď umienil si osadiť sa tam. Ale Dušan bol poslušný syn; doma dobrým otcom, ktorý, pochopiteľne, žiadal si ho mať bližšie k sebe, dal sa nakloniť, že usadil sa v Žiline.

Ostal v Žiline desať rokov a kým nevymrie pokolenie dnes živé, po dedinách žilinského okolia neprestanú spomínať lekára, ktorý žil chudobnému ľudu ani otec svojej rodine. Únavy neznal, honoráru temer neprijal, veľmi často sám zaplatil i za lieky a domov donášal knižky na čítanie. Stalo sa, napríklad, že nocou ho doviezol na dedinu muž k svojej chorej žene a bol by ho, pravda, i odviezol naspäť do Žiliny. Ale lekár, keď videl, že opatery nemajúca chorá potrebuje muža pri sebe, vzal svoju bundu na plecia a peši vrátil sa domov, do mesta na dve hodiny vzdialeného…

No skoro začalo sa ukazovať i u Dušana Makovického, že Janko Ružiak mal pravdu. Príťažlivosť Tolstého pre neho bola veľká. Ešte v septembri 1894, kým neusadil sa ako lekár, putoval na Jasnú Poľanu;^[217] v Žiline povydával v slovenskom preklade celú malú knižnicu Tolstého vieroučných spisov, spolu s Kreutzerovou sonátou a s románom Vzkriesenie. A v duši žilinského spokojného, šťastlivého lekára utváral sa ťažký rozpor. On bol by chcel venovať sa celý službe ľudu slovenského, a tu videlo sa mu, že nežije celkom tak, ako by vyžadovalo učenie Tolstého. Korešpondencia s jasnopoľanským prorokom, osobné známosti s jeho najhorlivejšími učeníkmi čo rok väčšmi zaujímali dušu i vôľu Makovického. Z jari 1902 bol u svojho Leva Nikolajeviča na Kryme, v Jalte, o rok prišiel už do Londýna za V. Čertkovom, ktorý tam dával tlačiť v Rusku nedovolené spisy Tolstého.

Roku 1905 žil už na Jasnej Poľane u Tolstých ako domáci lekár…

Po svojich dvoch najväčších dielach Vojna a mier a Anne Kareninovej gróf Lev Nikolajevič Tolstoj v druhej polovici 1870-tych rokov bol uznaný za „veľkého spisovateľa ruskej zeme“ a najväčšieho umelca svojich čias. Tu on, ešte v najlepšom veku, chcel sa odvrátiť od umenia a zažiadalo sa mu inej slávy; byť zakladateľom nového náboženstva. Životom svojím odtrhol sa od spôsobov svojho stavu a obliekol hrubé rúcho, aby sa čím väčšmi priblížil prostému ľudu, k prostote Kristovho učenia. No z reči na Hore i z evanjelií Tolstoj vyberal jadro celkom po svojom a k nemu popridával všeličo z budhizmu, z francúzskeho racionalizmu Rousseauovej školy i od ruskej sekty. Jeho samého obkľúčili v rodine nedobré okolnosti (rozpory so ženou) a viera, ktorú s takým hlbokým presvedčením hlásal iným, nepostačila ani jemu. Čo ako učil, že netreba sa protiviť zlému, nočnou hodinou — v novembri roku 1910 — tajne utiekol z domu a Dušanom Makovickým doopatrovaný umrel v ceste, na železničnej stanici v Astapove.

V duši Makovického rozpor trval ďalej, i po smrti Tolstého. Domov ťahalo ho, aby, ako poriadny Slovák, mohol účinkovať medzi svojím ľudom; na Jasnej Poľane dal sa zdržať, aby mohol usporiadať svoje zápisky o nebohom veľkom človeku. Prišiel domov začiatkom roku 1911 odobrať sa od svojho umierajúceho otca, ale po pohrebe vrátil sa ta, kde všetko upomínalo ho na Tolstého. Vrátil sa — ako hovoril — dokončiť usporiadanie svojich zápiskov. Potom vraj príde už domov.

No 1914 vypukla svetová vojna, i našla Dušana Makovického ešte na Jasnej Poľane zmietať sa neustáleného. V prvej polovici roku 1915, v očakávaní dobrého výsledku pre svoj slovenský národ, v liste k nám poslanom, celý šťastný opisoval mravné účinky vojny v ruskom národe, a onedlho už sedel vo väzení pre akciu, začatú proti vojne v duchu Tolstého učenia. Po dlhom čase dostal sa na slobodu, ale vieme, čo sa dialo v Rusku, ako sa tam žilo. Strašné udalosti boli sprevádzané epidémiami, ťažkými chorobami. V Tulskej gubernii, kde je i Jasná Poľana, roku 1919 len lekárov umrelo dvadsaťsedem. Makovický tiež obľahol na týfus, po týfuse prišli ešte všelijaké komplikácie, takže choroba neopustila ho celých jedenásť mesiacov.

*

Dušan Makovický zostal inakším askétom, než bol jeho učiteľ. (Tolstoj vo všeličom kázal vodu, a sám pil víno.) S najväčšou prísnosťou pridŕžal sa i vývodov Tolstého Kreutzerovej sonáty, čiže ideálu úplnej zdržanlivosti vo veciach telesnej lásky. No dostal sa do moci okolností, v ktorých Tolstého pomotané náboženstvo nemohlo ho zachrániť. Osobe, ktorá ho v ťažkej chorobe vyše jedenásť mesiacov príkladne opatrovala, z dobroty svojho srdca chcel sa odmeniť tým, že vzal si ju za ženu. A slobodné Slovensko volalo ho domov. Prišiel, doviedol si i ženu. No tu, hoci na všetky strany ho vítali, pozdravovali, ako ťažko očakávaného človeka, ani čo by sa bol naľakal života, ktorý mu nastáva, manželovi, otcovi. Umný, učený a skúsený lekár, akoby si nebol trúfal obstáť zoči-voči novým úlohám. Ozajstná viera chýbala mu práve tak, ako jeho učiteľovi pri onom úteku z Jasnej Poľany. Namyslel si akési ťažkosti, akési zlo, ktorému on netrúfal si protiviť sa. Umrel 12. marca v Ružomberku, ako jeho učiteľ v Astapove.

Život a smrť Dušana Makovického je volajúcim svedectvom proti Tolstého naukám.

Pamiatka jeho, ako zvláštneho človeka, medzi nami tak skoro nezanikne…

*

Zvesť o smrti Dušana Makovického dostali sme z Ružomberku iba 12. t. m. popoludní o pol štvrtej hodine, keď už bol temer celý náklad nedeľného čísla vytlačený. Môžeme ju priniesť teda iba dnes. Zvesť o smrti dr. Dušana Makovického je nasledovná: Tragickým spôsobom skončil svoj požehnaný život dr. Dušan Makovický. 11. t. m. vrátil sa z Piešťan, kde liečil svoj ťažký ischias. V poslednom čase badať bolo na ňom príznaky duševnej skleslosti, ako následok 12-mesačného ťažkého týfusu a ťažkej cesty z Ruska. V kruhu rodných síce trochu okrial, pribudlo mu sily, ale duševná rovnováha nevracala sa, až vyvrcholila v tragickej smrti. Dňa 12. t. m. predpoludním, na povale v dome svojho brata urobil koniec svojmu požehnanému životu.