ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchod Ľudovíta Štúra do Bratislavy v septembri 1829 ^[130]

Pred školou v Zay-Uhrovci, v tom milom kraji trenčiansko-nitrianskom, stál veľký voz.^[131] Bol koniec augusta — mali sa otvárať školy. V rodine učiteľa Samuela Štúra rástli štyria chlapci; najstarší, Karol, býval v školách už viac rokov — teraz vystrájajú i druhého, Lajka. On i ukázal sa už pri voze, hotový vysadnúť si — a s ním ešte dvaja jeho vrstovníci zay-uhrovskí. Idú do školy všetci traja. Všetkých troch vedú otcovia, ale milá pani učiteľka ešte počastovala chlapcov i otcov na cestu, otcovia teda pribavili sa štrngnúť si. Keď potom matka, dojatá takouto cestou dvanásťročného svojho syna, rozlúčila sa s ním i na dvore, vysadli do veľkého voza všetci šiesti, chlapci i otcovia… Išli do Rábu.

Zo Zay-Uhrovca, tam od Trenčína, až do Rábu, za Dunaj. Pokolenia za času železníc narodené a vyrastené nevedia, ako sa to cestovalo vtedy. Do Rábu zo Zay-Uhrovca na takom ťažkom voze potrebovali ísť štyri dni a noci.

*

Bolo toto v prvej tretine 19. storočia roku 1827. Národy boli od druhej polovice predošlého storočia novým duchom zapálené. Nespali ani Slováci. Ako ukazujú knižky, Papánkova^[132] a Sklenárova,^[133] začali sa zaujímať o minulosť svojich predkov. Mladý Anton Bernolák, tu v zámku prešporskom, roku 1790 spísal gramatiku slovenskej reči^[134] a skoro zatým mal už hotový i veľký slovník.^[135] Ribay náš hneď stretol sa s Dobrovským, v tie časy dôležitým svetlom pre učených Slovanov. Ak len Slováci mohli do školy, radi sa učili, a to teraz u nich — ako sa ukazovalo — i bola by bývala mimoriadna životná potreba. Od konca 18. storočia boli by veľmi potrebovali stavať sa na nohy duchovne i materiálne. Maďari účinkovaním cisára Jozefa II. stali sa akýmisi rozpálenými, za svoju národnosť a reč až zimnične zaujatými a v krátkom čase už netolerantnými. Rásť, množiť sa boli by chceli na účet iných. V rozpálenosti svojej stavali sa najmä proti Slovákom, a politika viedenská, zo strachu pred Slovanstvom, ich podporovala.

Veršovník slovenský roku 1800 odôvodnene napísal:

Hneď roku 1793 vzniklo „Učené slowenské towarišstwo“, spolok na vydávanie slovenských kníh, a zjavil sa v stopách Bernolákových veľký básnik Ján Hollý, ktorý v duchu národnej renesancie na oslavu predkov z druhej polovice 9. storočia produkoval také eposy, ako sú jeho Svatopluk, Cyrilo-Metodiada a Sláv. Pamiatku slovanských apoštolov a ich veľkého, svetohistorického diela nezvečnila tak ani jedna z ostatných literatúr slovanských.

Evanjelickí Slováci v Bratislave už roku 1783 redigovali a vydávali „Prešpůrské noviny“, o dvadsať rokov zas, roku 1803, tu na lýceu postavili katedru slovenskej reči a pri nej „Ústav“ slovanským nazvaný. Za profesora ustanovený Jur Palkovič na katedre vyvíjal činnosť chatrnejšiu, ale ako spisovateľ bol užitočný. Vydával kalendáre, časopisy Týdenník a Tatranku; v rokoch 1820 a 1821 vyšiel vo dvoch zväzkoch jeho česko-nemecko-latinský slovník (Böhmisch-deutsch-lateinisch Wörterbuch), do ktorého ku slovám českým pojal i výrazy a frázy — ako udal na titulnej strane — „Slovákom a Moravanom vlastné“.

V škole Palkovič nevyznačoval sa, ale v Bratislave i jeho pričinením ujal sa duch, prospešný pre národné prebudenie nielen Slovákov, ale i Čechov. V putách latiny, udržovanej v Uhorsku, najmä v Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku až do polovice 19. storočia, otupoval sa národný cit, ale zato u nás, najmä na farách dedín a mestečiek — ako vidieť i z kníh Bajzových a Fándlyho, od konca 18. storočia boli jednotlivci, v ktorých žil slovenský duch. U Ladislava Bartolomeidesa i v knihách latinsky písaných badať teplotu národného citu slovenského. Ribay svojimi vedeckými snahami slovenskými bol užitočný i pre Dobrovského, zakladateľa slovanskej filológie. Samuel Rožnay (škoda, že umrel celkom mladý!) usiloval sa obrátiť pozornosť Slovákov k literárnym dielam slovanským. Tak niektorí študenti naši, keď prišli do Bratislavy, už mali prebudený cit slovenský, a tu, pri slovenskej katedre, rozvíjal sa potom duch, o ktorom vieme i z vlastného životopisu Palackého.

Fraňo Palacký, rodom moravský Slovák, v Čechách v druhej polovici 19. storočia „otcom národa“ zvaný, v životopise svojom vyznáva, akou školou bola pre neho Bratislava, nie zásluhou profesorov, ale pôsobením slovenských vrstovníkov a priateľov. V Bratislave Palacký učil sa od jesene roku 1812. O tri roky bol tam už i Ján Kollár, starší od Palackého o päť rokov, a prišiel sem z Banskej Bystrice, z krážov znamenitého Samuela Rožnaya. Palacký s vďakou spomínal najmä Jána Benediktiho, kňazského syna z Novohradu a školského priateľa Šafárikovho zo škôl kežmarských. No a po svojom návrate z nemeckej univerzity od roku 1817 za dva roky žil tu ako vychovávateľ i Šafárik. Od takejto Bratislavy Palacký odtrhol sa až roku 1823, už dvadsaťpäťročný.

Slovenskí študenti bratislavskí roku 1828 založili si už vzdelávací spolok, nazvaný Literárnou jednotou. Medzi nimi, zakladateľmi tohto vzdelávacieho spolku študentského, vynikli Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol Štúr, Michal Godra, a oni všetci vyznačili sa potom v duchovnom živote slovenskom.

Školský rok, otvorený v podjeseň roku 1829, teda teraz sto rokov odvtedy, priviedol do Bratislavy už i Ľudovíta Štúra. V Rábe pobudol len dva roky, v 1. a 2. triede gymnaziálnej. Ale boli to pre neho roky šťastné. Našiel sa v Rábe profesor Leopold Pec, pôvodom Slovák zo Skalice, ktorý tak vrele spomínal Dobrovského, Kollára, Šafárika a takým spôsobom predstavoval budúcnosť Slovanstva, že v mladistvej duši Štúrovej zvláštne rozohrial slovenské i slovanské city.^[136] V Bratislave zas krásne rozvíjali sa účinky Spoločnosti roku 1828 založenej: v Rábe tak pripravený Ľudovít Štúr tu nemohol ochladnúť. Slovenskí študenti v školskom roku 1833 — 1834 v svojom vzdelávacom spolku týždenne schádzali sa až dva razy, a o dva roky spolok viedol už Ľudovít Štúr. Stal sa i námestníkom profesora Palkoviča na slovenskej katedre, a tým i tam vzbudil sa nový život. Palkovič v škole obmedzoval sa temer len na suchú gramatiku, Štúr, zapálený duchom i Kollárovej Slávy dcery, účinkoval na myseľ i cit svojho poslucháčstva predkladaním mu krajšej minulosti. Z toho času, čiže z druhej polovice 1830-tych rokov, maďarská história zvelebuje bratislavských profesorov Michala Greguša a V. Šimku pre ich maďaromanskú činnosť v škole. Greguša predstavujú ako veľkého človeka, ktorý vraj v evanjelickej, čiže nemaďarskej škole prvý prednášal filozofické predmety po maďarsky, a Šimkova chvála je, že už roku 1839 celkom len po maďarsky vyučoval. Pochopíme teda, aký potrebný bol na takomto ústave pre slovenskú mládež Ľudovít Štúr. On prednášal o najstarších dejinách Slovanstva, o jeho kmeňoch, jazykoch, literatúrach, s celou vrelosťou svojej duše, najmä o Veľkej Morave, jej Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Svätoplukovi, o Nitre, Devíne a svetohistorickom diele slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, osnovanom naším veľkým Rastislavom. Aby oživil myseľ mládeže, Štúr pamätal i na poéziu Homérovu, školou už zanedbávanú. A prednášky z katedry doplňovali sa cvičením vo vzdelávacom spolku, zohrievaním citu i mysle v spevokole a na vychádzkach do prírody i na Devín.

Spomínava sa vychádzka devínska 24. apríla 1836, a ťažko by mi bolo nezmieniť sa o nej i tu. Tam Štúrova prednáška o mocnom Devíne, o jeho histórii v súvislosti s históriou Veľkej Moravy sama osebe oduševnila prítomných, a i spievali o Devíne, o Nitre a Hej, Slováci (vtedy ešte novú), ako spievať takéto piesne len oni vedeli. Na pamiatku a akoby na potvrdenie, že prináležia k veľkému slovanskému národu, každý z prítomných prijal k svojmu krstnému menu ešte meno slovanské. Benjamín Červenák sa stal Benjamínom Pravoslavom, Jozef Hurban Jozefom Miloslavom a Timotheus Cochius bol potom Ctibohom Zochom.

Pod vplyvom toho, čo dialo sa v Bratislave, samovzdelávacie spolky slovenských študentov alebo ožili alebo pozakladali sa i na iných školách Horného Uhorska, v Kežmarku, Levoči, Štiavnici, Modre a v semeništiach katolíckych. Bratislavský spolok vstúpil s nimi do spojenia: písali si, povzbudzovali sa. Ako i Ján Kalinčiak zaznačil v svojom životopise, boli to časy, kde slovenská mládež svojím príkladným úsilím vynikala na školách. Hodno spomínať, opakovať, ako rozchádzali sa z Bratislavy na letné prázdniny. Každý bol povinný vyhľadávať v svojom kraji schopných šuhajov, nadpriadať s nimi priateľstvo, čítavať a rečnievať im básne slovenské i slovanské, zvať ich do škôl do Bratislavy a rozpovedať im, aký nový život tam poznajú. Pripravovali sa na toto účinkovanie letné tak, že učili sa naspamäť básne Jána Hollého a znelky zo Slávy dcery Kollárovej; lepší speváci zásobili sa melódiami národných piesní slovenských. Všetci dostali príkaz zapisovať piesne a povesti slovenské. V rodnom kraji bolo im zaznačiť si i mená osôb, naklonených svojmu národu a zaoberajúcich sa literatúrou.

Sám Štúr v prázdninách usiloval sa vidieť čím viacej zo Slovenska. Tatry priťahovali ho do Liptova. Chodiť do Maduníc na poklonu Jánovi Hollému, bolo Ľudovítovi Štúrovi, jeho priateľom a žiakom, ako chodiť do nejakej svätyne národnej. Ján Kollár bol v Pešti priďaleko, ale spolok bratislavský stál s ním v živom spojení listovom; Kollárovi samému bolo milé, keď roku 1841 sa vracal z Talianska navštíviť v Bratislave slovenskú mládež.^[137]

I vzájomnosť slovanská Štúrovi nebola len prázdnym slovom. V Bratislave do svojich krážov pritiahol i študujúcu tam mládež srbskú a chorvátsku.^[138] Už roku 1838 ustrojili vec tak, že Benjamín Červenák, zvláštne horlivý člen slovenského krúžku, išiel bývať medzi Srbov, aby ich mohol mať stále nablízku. A Srbi na to ani nezabudli. Keď v máji 1926 v Novom Sade svätili storočnú pamiatku narodenia Svetozara Miletića, s vďakou spomínali i jeho slovenského učiteľa bratislavského, Ľudovíta Štúra. Znamenitý filológ srbskochorvátsky, Daničić, bol tiež v tejto škole, a slovenská pieseň má zvláštnu históriu.

Život bol to pekný, ale ťažký. Keď Štúra roku 1841 volali za profesora do Kežmarku, on odoprel prijať pozvanie — umienil si ostať v Bratislave i bez zaistenej postati. Áno, odriekol sa založiť si i rodinný život, aby sa celý mohol venovať službe národa. Deve, s ktorou stretol sa tak, že navzájom hlbšie pozreli si do očú, zdesený povedal, že v živote na neho nemohla by sa oprieť, lebo idú búrky a jeho život bude neistý. Priateľov a učeníkov svojich napomínal: „My chytili sme sa do služby ducha, preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“

A vtedy búrka už bola taká blízka, ako Ľudovít Štúr ešte ani sám netušil. Generálny inšpektor ev. cirkvi uhorskej, gróf Zay, vrhol sa na neho, že vzdelávaniu slovenskej reči mohol by sa venovať len za hranicou — v Uhorsku účinkuje sa vraj len v prospech maďarizmu. Už na konci školského roku 1843 do Bratislavy prišla komisia generálneho konventu, Prónay, Kossuth, Pulszky, Perlaky, a v decembri Ľudovíta Štúra, ako námestníka starého profesora Palkoviča, odstránili z lýcea. — Zachoval sa list Jána Kollára, písaný v apríli roku 1843 superintendentovi Jozeffymu. Radostne oznamuje mu, že jelšavský farár Ferienčík na podporu Ľudovíta Štúra nazbieral asi 50 zlatých, a Slováci v Báčke tiež zbierajú — len aby Štúr nebol prinútený odísť z Bratislavy inam a mohol vydávať noviny. Čiže národovci už v apríli predvídali, že Štúr z katedry bude odstránený, a usilovali sa starať o neho.

Do novín, na ktoré konalo sa povolenie už od roku 1841, bolo ešte ďaleko, ale Štúr ostal v Bratislave. Do školy viacej nemohol, študenti chodili teda k nemu — aby to menej očí videlo, večierkom. Na vydávanie novín povolenie horko-ťažko vymohlo sa až roku 1845.

A potom už bol blízky rok 1848. V búrkach jeho Slováci nemohli sa nechytiť i zbrane. Proti štatáriám a šibeniciam, ktorými kossuthovci začali učiť o „slobode“ „bratstve“ a „rovnosti“, vodcovia slovenského národného pohybu boli prinútení brániť i samých seba ozbrojení. Stav vecí bol však taký, že boj Slovákov, ako i boj Chorvátov pod Jelačićom, slúžil v prospech Viedne a Habsburgovcov. I zlomiť maďarskú revolúciu pri Világoši roku 1849 zlomila slovanská pomoc, ruské vojská rytierskeho cára Mikuláša: a obránená Viedeň potom jednako ako sa zachovala? Do slovenských stolíc na čelo správy za komisárov postavili Maďarov alebo maďarónov, v školách Debrecína, Sáros-Pataku učili i ďalej po maďarsky, v školách Slovákov sa germanizovalo. Do štátnej služby prijali síce niekoľkých mladých národovcov slovenských, ale prednejších z nich dali do maďarských krajov, aby doma nemohli účinkovať na svoj ľud. Štúra, Hurbana, Hodžu nepripustili k ničomu. Rokom 1848 — 1849 dokázalo a potvrdilo sa vlastne, čo je Viedeň a čo sú Habsburgovci, a jednako akcia slovenská bola dobrá budiť národné povedomie. Keď 18. septembra 1848 ozbrojená mládež slovenská od Moravy vstupovala na uhorské Slovensko, Ľudovít Štúr upozornil ju na tie dôležité veľké chvíle takýmito slovami: „Bojovníci! Pozrite na tú otvorenú dolinu — tá nás vedie ku cieľu nášmu. Za tými vŕšky, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený…“ A končil: „Rozvili sme už zástavy naše; vidíte ich povievať nad hlavami svojimi: sľúbte nám, že ich neopustíte v nijakom boji, v nijakom nebezpečenstve!“ V takejto chvíli, na takom mieste a z takej horúcej duše povedané takéto slová nemohli nevzbudiť nezabudnuteľný dojem, a ja hovorievam, že tým mládencom slovenským bolo hodno chytiť sa zbrane už preto, aby mohli počuť takú reč…

Po roku 1849 život Ľudovíta Štúra bol najmä ťažký. Najprv utiahol sa v rodisku, v Zay-Uhrovci, ale v Modre umrel mu brat Karol, a po ňom ostali siroty. Aby ich mohol on opatrovať, prešiel z Uhrovca do Modry. Nespokojní s duchom novín, ktoré Slováci ako vládny orgán redigovali vo Viedni, najprv chystali sa s Hurbanom vydávať opravdivé slovenské noviny od 1. januára 1851, ale úmysel zmaril sa iste pre nepekné pomery politické. Ešte roku 1851 dištriktuálny veliteľ, generál Ruckstuhl v Bratislave hovoril Štúrovi, aké znamenité zásluhy majú Slováci z rokov 1848 a 1849 o Rakúsko: vláda im to vraj nemôže nikdy zabudnúť. A vtedy bolo už veľmi zrejmé, že najmä Štúra vlastne prenasledujú. Nemohli mu zabudnúť jeho reči, povedané proti Austrii na slovanskom zjazde v Prahe. Ako vieme i z jeho básní napísaných po roku 1849, Ľudovítovi Štúrovi na dušu zaľahol ťažký mrak. Ján Kalinčiak, vtedy profesor modranský, zaznačil,^[139] že Štúr hovorieval: „Duša moja je smutná až na smrť.“ V Modre postavili ho pod policajný dozor: ľudia nesmeli k nemu, on nesmel k nim. Ktorý z mešťanov osvedčil sa mu byť zjavným priateľom, toho vrchnosti prenasledovali. Bez vedomia polície Štúr nesmel z mesta ani na krok. I 18. decembra 1853 žaloval sa v liste Hurbanovi, že mal vyšetrovanie. Ženskej vyhýbal od svojej prvej mladosti; života rodinného sa zriekol zo zásady: aby sa mohol celkom venovať službe národa. Teraz, osamotenému, ten mrak na duši bol mu tým ťažší. Keby bol mal okolo seba nežnú, starostlivú manželku, milé deti, iste menej by bol hľadával duchovného osvieženia v prírode; a tam, v prírode on sotva by bol potreboval za spoločníka flintu, ktorá, keď 22. decembra 1855 spadol v poli na ľade, zapríčinila mu smrť 12. januára 1856.

*

V Literatúre české 19. století^[140] Jan Kabelík vykladá, čo to bolo na Morave pred sto rokmi, prečo rozvíjala sa tam reč a literatúra tak ako v Čechách. Po nedávnej štúdii profesora Hanuša o Českom múzeu vec stala sa ešte jasnejšou a vývod tých výkladov možno skutočne vyjadriť slovami, že totiž v slabšej spoločnosti bez mocných vrstiev a mocných jednotlivcov, duchovný život nerozvíja sa.

Po smrti Ľudovíta Štúra Daniel Lichard roku 1857,^[141] predstavujúc účinky Štúrovho pôsobenia, medziiným povedal, že keď od r. 1845 vychodili jeho „Slovenskje národňie Novini“, na Slovensku ľudia začali i lepšie orať, medze rozorávať. Iste, účinky boli mnohostranné. Do konca roku 1843 Štúr, vychovávateľ mládeže, o dva roky stal sa novinárom, redaktorom, politikom, verejným dejateľom, a tomuto účinkovaniu oddal sa tak z celej duše ako prvej učiteľstvu. Pritom treba nám mať na pamäti, že v novinách, horko-ťažko povolených, oni nemohli písať tak, ako by sa im bolo žiadalo. So slovenskými vecami vôbec cenzúra bezpríkladne surovo nakladala. Štúr v tejto veci od samého začiatku temer neprestával sa žalovať. Dňa 4. marca 1847 tiež písal Ctibohovi Zochovi: „I dusja človeka, i nesmje dať čuť, že ho dusja. I s článkom o bjeďe oravskej, ktorí s dnešňím číslom dostávaš, sa Ťi ňehrube lepšje povoďilo. Vitreu censor všetko rezkejšje a tak rečeno článku všetok špik poviťahuvau. Mám Ťi ja, brat muoj, bjedi! Takto zo všetkích článkov rezkje veci sa povitjerajú, a voňehda mi práve sedem článkov za jeden tídeň censor odhodiu: — rob, čo chceš, človeče boží!“ Ako cenzor veľmi poslušným nástrojom politiky, teda veľmi surovým, bol i Gregor Dankovský. Ale udusiť ducha, tak zapáleného, ako bol slovenský v užších kruhoch za Štúrových časov, nejde ľahko. Z tejto stránky veľmi výrečné je napríklad, že okrem Tomášikovej Hej, Slováci temer všetky národné piesne slovenské (neľudové) máme z týchto rokov. City a mysle boli také zapálené, že vznikali povzbudzujúce piesne, i ujímali sa — spoločnosť oduševňovala sa nimi. S takým citom národné piesne iste málokde sa spievavali, ako v spoločnostiach slovenských národovcov. Mne i po mnohých rokoch ostalo podnes živo v pamäti, s akým výrazom vyjadroval istý mladý priateľ v piesni Slovensky si spievaj vetu „Kto zná, či ti zajtra spievať už dovolia“. Ja som sa nazdával, že on je z najtvrdších ľudí na svete, z tých, ktorých naľakať nebolo by možné ničím, a tento verš, narážajúci na osud Slovákov, on spievaval ako najcitlivejší človek.

Duch, ujatý v slovenskej spoločnosti v rokoch 1840-tych, neslabol najmä v 1860-tych, po zhromaždení memorandovom a po otvorení Matice slovenskej. Slovenské gymnázium, založené v Revúcej tiež vtedy, roku 1862, malo nablízku vedľa menších dedín, tri väčšie obce, Tisovec, Ratkovú a Kameňany. Rozumie sa, mladé slovenské gymnázium nemalo nijakých základín, podpory štátnej ani haliera. Pre žiactvo, ktoré pozostávalo zväčša zo synkov chudobných rodičov, dôležitou vecou bolo alumneum, kde obed a večera na celý školský rok dávali sa po 12, i po 8 zlatých. A tu neraz sa stalo, že alumnický efor stŕpal, či o nejakých 5-6 dní bude mať na všetky kuchynské potreby. Ale dostačilo mu poslať žiaka ako suplikanta do Tisovca (tam žila dobročinná pani Daxnerová!), do Ratkovej, alebo do Kamenian, a alumneu rado pomohlo sa potravinami alebo i grošom. Keď do Ratkovej na kanonickú vizitáciu viezol sa superintendent Máday, ktorého maďarizátorské skutky boli urážlivé pre slovenský cit, tam v ústrety vyvesili mu tak pripravené zástavy, že zahanbený netrúfal si vstúpiť do mesta — vrátil sa s celým svojím sprievodom. V Tisovci, v Ratkovej, v Kameňanoch pribúdalo slovenského ducha i hrávaním divadiel. V školských prázdninách v Kameňanoch študenti-gymnazisti schádzali sa na fare, v škole, alebo u Gočov, Jeremov, a — ozývavala sa i pieseň:

Dievčatá začínavali:

Vyspevovať takto zakaždým boli by vystačili od večera i do polnoci. A dojmy z toho, teplo v duši, ostali mládeži i na celý život. — Keď roku 1867 za takzvanej gemerskej inkvizície, povestnej v tie časy pre úradné surovosti, v Kameňanoch žandári pojali vynikajúceho národovca Michala Bakulinyho, pani Jeremová, ktorej my študenti boli sme zvláštnymi ctiteľmi i preto, že dcére svojej temer každú nedeľu a sviatok dávala šaty trojfarebné, bielo-belaso-červené — pristúpila medzi žandárov ku Bakulinymu a povedala mu hlasom takým, že bolo počuť naširoko: „Pán boh vám pomáhaj! On nedopustí, že by pravda prepadnúť mala!“

A takto žilo sa na mnohých stranách Slovenska… Bolo to v duchu Ľudovíta Štúra. Tak bola to začala bratislavská mládež.

V máji 1868, keď v Prahe zakladala sa budova Národného divadla, v Revúcej, v dvorane mestského domu usporiadali besedu, ktorú gymnaziálny profesor Gustáv Lojko otváral svojou básňou, začínajúcou sa:

a končiacou sa:

Bolo i to v duchu Ľudovíta Štúra. Knižky Tyla, Chocholouška iste málokde mali takých čítaných exemplárov, ako boli v gymnaziálnej knižnici revúckej. Áno, bolo to v duchu toho Štúra, ktorý už roku 1837 neohrozene hlásal: „Hranica nás nedelí!“ a na začiatku roku 1848, v tých pekných chvíľach, tak oduševnil českú mládež v Prahe, že demonštratívne, na ulici, spálila „Hlasy“, vydané roku 1846 proti slovenčine, a v Havlíčkových novinách, ktoré vtedy pre slovenčinu najviacej písavali proti Ľudovítovi Štúrovi, teraz ona, mládež, klaňala sa mu manifestačne. Áno, bolo to všetko v duchu toho Štúra, ktorého v Prahe potom o dva mesiace, v júni, keď zasadal slovanský kongres, mládež po dvorane Žofínskeho ostrova na rukách nosila pre jeho reč o slovanskej Prahe.

Dobre, verne to povedal Daniel Lichard: na Slovensku v 1840-tych rokoch účinky Štúrovho pôsobenia, jeho priateľov a jeho školy, také boli, že ľudia po dedinách začali i lepšie orať. V nasledujúcom desaťročí, pri nepeknej politike viedenskej, z oživenia toho všeličo zachladlo, udusilo sa; len potom, po roku 1859, po Solferine, v slovenských mysliach a srdciach zas pribúdalo tepla: Matica slovenská a slovenské stredné školy, vydobyté pri zmene politických pomerov, mali oživujúce účinky. Ale tu zas nasledovala vojna, ktorú Austria prehrala, roku 1866, pri Kráľovom Hradci: a vtedy v Uhorsku utvoril sa taký stav, že Slováci v ňom mohli len hynúť. V pokonaní roku 1867 Viedeň a jej Habsburgovci vydali nemaďarské národy Uhorska úplne do moci Maďarom. Pod slovenskou zástavou onedlho potom zostávali len dedinskí horlivejší kňazi a učitelia, v mestách len jednotlivci, hotoví boriť sa na všetky strany. Kabelík dôkladne ukázal, čo to bolo na začiatku storočia na Morave, keď šľachta a predné meštianstvo nestáli pri národnej veci: a na Slovensku bol ten stav teraz nepomerne horší. Ešte roku 1842 v Liptove stolica, spravovaná zemianstvom, dala svojim snemovým vyslancom úpravu, že maďarská reč môže byť uvádzaná len takým spôsobom, pri ktorom nikomu nestane sa ujma. V Turci, keď Štúrovi v Budíne a vo Viedni odopierali povolenie na vydávanie slovenských novín, zemianstvo ustrojilo proti tomu 617-mi podpismi opatrenú reprezentáciu. Tiež v tie roky Jozefa M. Hurbana v jeho boji proti únii na cirkevných fórach obránil vlastne turčiansky statkár Jozef Justh, vedený statočným slovenským citom, a roku 1869 v Turci o tomto Justhovi pri snemových voľbách už sa spievalo:

Onedlho potom zo škôl už vytvárali, vyhadzovali slovenských šuhajcov, ak prezradili niečím, že nechceli by sa spreneveriť svojmu rodu. A vtedy rodičia, i takí, ktorí ešte nemali národného citu, začali sa odvracať od maďarských škôl — čiže Slováci začali ostávať bez učenia. Áno, pravdu mal Lichard, po Štúrovom vystúpení na slovenských dedinách chytili sa už i lepšie orať; dediny slovenské mali i takých príkladných kňazov, ako bol na gemerskom Rybníku Štefan Homola, v hornotrenčianskej Nesluši Pavel Valiašek, v Rejdovej gemerskej Ján Konček, ktorí účinkovaním svojím obyvateľstvo predtým nepriaznivo postavené, chudobné pretvorili v majetných občanov. Boli sa pozakladali tu cirkevné, tam obecné knižnice, prebúdzal sa duch národný, vedľa obyčajného spevu pri robote v poli, na lúkach, v záhradách, po dvoroch ozývali sa už i piesne národné: ale umrel kňaz-národovec alebo učiteľ, na jeho miesto prišiel maďarón — lebo národovca už nebolo dostať — a nasledoval v obci úpadok duchovný i materiálny. Štátny stroj pracoval bezohľadne, surovo: statočnú slovenskú knižku dostať na dedinu temer nebolo možné, dávnejšie nadobudnuté z knižníc i pálili (školský inšpektor nitriansky, Libertinyi!), odberateľov poriadnych časopisov slovenských zapisovali do čiernej knihy. Barón Jozef Eötvös roky a roky písal o ideách 19. storočia, o rovnoprávnosti národností, ale ako minister školstva roku 1868 Eötvös maďarské preparandie učiteľské založil i v slovenských krajoch, v Kláštore pod Znievom a v Modre, čiže: i pre Slovákov chcel mať len maďarských učiteľov. Potom čo rok bolo horšie. Štátny stroj tak surovo pracoval, že ničila sa každá slovenská snaha. Pri kultúrnom úpadku hospodársky a priemyselný rozvoj stal sa nemožným. Z východných krajov Slovenska, zo Spiša, Šariša, Zemplína, obyvateľstvo už v 1870-tych rokoch vo veľkom počte utekalo pred biedou do Ameriky. Úpadok všeobecný, všestranne veľký, a politické pomery čo rok horšie, synov slovenských rodičov v školách čo rok menej. Zúbožených Slovákov v slovenských krajoch neprijímali ani za strážnikov železničných. My mohli sme byť zachránení už len takým vyvrátením Rakúsko-Uhorska, aké spôsobilo sa svetovou vojnou.

Spomínava sa štúdia Ľudovíta Štúra, písaná a vydaná po roku 1849, Slavianstvo i mir buduščago (Slovanstvo i svet budúcnosti). Po Jánovi Hollom — povážme hoci len jeho ódu Na slovenský (rozumej: slovanský) národ, a po Slávy dcere Kollárovej, po jeho spise o Vzájomnosti slovanskej, mnoho nového v slovanských veciach nebolo možno očakávať ani od Štúra. Ľudovíta Štúra história bude spomínať pre to, čomu on učil Slovanov o Austrii. Keď proti takému zlu, ako boli pre nás plány o nemeckej centralizácii, postavilo sa druhé zlo, od tamtoho pomerne horšie, vyjadrované vetou, že Austriu, keby jej nebolo, v záujme Slovanstva by bolo treba postaviť; keď i Havlíček už pred Frankfurtom a pred Palackým hlásal, že „čím více vzroste moc císařství rakouského, tím jistěji stojí naše národnost“: vtedy Štúr v Prahe na slovanskom zjazde ukazoval Austriu ako najväčšie zlo pre Slovanstvo. „Cíl náš“ — hovoril rozpálený — „měl by býti zachovati říši rakouskou?! Náš cíl jest zachovat nás. Nejdříve musíme sloužit sobě, pak jiným. Dosavád Rakousko stálo, a my hynuli. Co by řekl svět, kdybychom o nic více nestáli, než o zachování Rakouska! Pádem Rakouska nepadáme my… Maďaři chtí se stát všemožně centrální moci rakouskou, proto zvou císaře, aby šel do Uher. Němci mají strach před Maďary, ten strach má také vláda, proto jim nic odepříti nemůže. Ale proto musíme my také energicky vystoupiti. Chraňme se toho, by se vláda vrhla do náručí Maďarů… Proti nám Němci mají starou antipatii, a tudy jsou nakloněni bratrovati se s Maďary. Spojí-li se a zachovají-li převahu v Rakousku, co z nás bude? My nemáme posud samostatné slovanské obce v Rakousku. Vyslovme se, že chcem jako samostatné spojené obce slovanské stát pod rakouskou říší. Neříkejme, že chcem zachovat Rakousko, ani utvořit rakouskou slovanskou říši…“

Končil, politicky veľmi ostroumne, že pre to pre všetko treba predovšetkým stroskotať silu Maďarov.

Po roku 1850, v traktáte Славянство и мiръ будущаго“ Štúr vyslovil sa proti Austrii ešte určitejšie. „Austria čiže ,Ostmark‘, na východ obrátená krajina ríše Karolingov, mala určenie nemčiť Slovanov, a ona bola i bude verná tejto úlohe do posledného svojho dychu… Čože robila v Krajne, Korutánsku, Štajersku, v Istrii?… Čo páchala v Čechách, na Morave, v Sliezsku?… Či Austria nepovzbudzuje i teraz, ako oddávna, nátisk na východ (,Drang nach Osten‘)… Alebo vraj ,slovanská Austria‘! Aký slovanský život bol by v Austrii, je jasné každému, kto chce vidieť…“ Vymenúvajúc hriechy Austrie, nezameškal spomenúť, čo bolo po poslednej revolúcii. „Roku 1848 Maďari vzbúrili sa proti nej a chceli ju vyvrátiť, ale, zachránená slovanskými silami, Austria potom procesy proti Maďarom zastavila o rok prvej, nežli proti ,ľahkomyseľným pražským chlapcom‘ (v procese proti účastníkom uličných nepokojov pražských 12. júna 1848 tak nazvali obžalovaných, ,ľahkomyseľnými chlapci pražskými‘), o ktorých mohli povedať len toľko, že ,mali v úmysle urobiť čosi‘. V spolku na potlačenie Slovanov Maďari boli na druhom mieste (čiže spojenci Nemcov), preto tá šetrnosť a to milosrdenstvo k nim! V štátnej rade ustanovili (po roku 1849!), že len nemecký a maďarský jazyk bude diplomatickým v Austrii. Slovanom len slepili oči a staväli ich Maďarom za strašidlo… Nie z podopretia Austrie, ale len z pádu jej a Turecka, týchto dvoch temníc (žalárov) Slovanstva, skvitne preň lepšia, vrele žiadaná budúcnosť.“ Štúrovo posledné slovo o Austrii…

Veľmi sa žiada, je interes možno povedať všeslovanský, aby učené mladé pokolenie slovenské s láskou obracalo sa k dedine. Ľud náš bol nie zanedbávaný, ale vedome, tendenčne, plánovite hubený: potrebuje teda pozornosť, lásku, pomoc, aby mohol doháňať pozameškávané. Z druhej strany, on, ľud slovenský, hoci hynul v zlých pomeroch, ale zachoval svoju tvár, zachoval veľa samobytnosti slovenskej, slovanskej. Tak, kto s láskou bude sa obracať k dedine slovenskej, tam bude môcť zapisovať starodávne obyčaje, rečové zvláštnosti, povesti, texty i melódie piesní. A to bude tiež v duchu Ľudovíta Štúra. Po ňom ostala nám štúdia O národních písních a pověstech plemen slovanských, filológiou slovanskou i dnes vysoko cenená. Štúrove náuky sú všetky také, že od nich mladá duša sa zapáli. A keď má dušu zapálenú, mladému človeku hodno vstúpiť do života… Také pokolenie bude na prospech národu i štátu.

Záverečné Štúrovo učenie o Austrii, o tej „temnici Slovanstva“, nemožno nepripomenúť v súvise s výsledkom svetovej vojny. Západných Slovanov i väčšinu južných postaviť tak, aby mali ľudský život, bolo možno len po vyvrátení Austrie. Veľkolepé potvrdenie Štúrovej náuky, Štúrovej pravdy!