ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1820 — 1872

V požehnanom dome narodil sa Andrej Sládkovič (v Krupine, 30. marca 1820). Otec jeho, Ondrej Braxatoris a matka Terézia rodená Bartolomeidesová mali štrnástoro detí, z ktorých on bol ôsmym; keď otec ovdovel a oženil sa po druhý raz, ešte pribudlo troje detí. I školu mohol mať dobrú už v dome svojho otca, učiteľa hlavných miešaných škôl národných v Krupine a spisovateľa zaujímavej knižky, Letopisov Krupinských. V Krupine učil sa i u piaristov; v Štiavnici, kam prešiel zo svojho rodného mesta, bol Sládkovičovým profesorom i Daniel Lichard, pôsobiaci v tejto škole od 1838 — 1844; charakterný Slovák Ľudovít Šuhajda, pôvodca spisu Der Magyarismus in Ungarn (1834), prišiel za profesora do Štiavnice už po odchode Sládkovičovom do Prešporka. Od roku 1836 slovenská mládež v Štiavnici mala spolok, v ktorom sa vzdelávala vo svojej materinskej reči. Sládkovič, ako zaznamenal Ľudovít Grossmann, priateľ jeho zo štiavnickej školy, už tu pilne čítaval Kollárovu Slávy dceru a Hollého spisy. Keď roku 1839 umrel barón Alexander Prónay, generálny inšpektor ev. cirkvi, a štiavnické gymnázium usporiadalo slávnosť na jeho počesť, slovenskú elégiu skladal a prednášal Sládkovič.

Roku 1893 bol štiavnickým žiakom i syn slovenských rodičov Alexander Petrovič, neskorší slávny Petöfi. Sládkovič bol od neho temer o tri roky starší — možno, že bližšie sa ani nepoznali.

Zo Štiavnice Sládkovič roku 1840 odišiel študovať bohoslovie do Prešporka. Tam okolnosti zasa boli mu priaznivé. Lebo z malého kruhu málokde vybrala sa ešte taká ideálna spoločnosť mládeže, aká na počiatku štyridsiatych rokov otáčala Ľudovíta Štúra v Prešporku. Kto už ako gymnazista sedával nad Slávy dcerou a Hollého dielami a ako teológ dostal sa do krážov Štúrových: už bol zachránený pre slovenský národ.

Po dvoch rokoch prešporských a treťom v Hodruši na pedagogii strávenom, Sládkovič vybral sa na univerzitu do Halle. Tam opäť dobre prišiel: dostal sa k novému prameňu duchovnému. Oboznámil sa a stýkal sa s Rusom D. A. Valujevom, slavianofilským mladým spisovateľom. Chomiakov, ktorý v prvej polovici 19. storočia v Rusku bol jedným z najhlbších duchov, takto charakterizoval Valujeva po jeho predčasnej smrti roku 1845: jeho mladosť, účinlivosť, čistota, zmierujúca, hoc v ničom neustupujúca krotká obyčaj a napokon jeho úplná sloboda a nezávislosť od osôb a okolností, to všetko robilo ho najvzácnejším zo všetkých spolupracovníkov v spoločnej veci dobra a pravdy… „V mnohom on bol mojím svedomím, nedovoľujúc mi ani slabnúť, ani oddávať sa priveľkej prevahe suchej a logickej analýzy, ku ktorej som náchylný podľa svojej prírody. Ak niečo cenia vo mne priatelia, žiadal by som si, aby vedeli, že za celých sedem rokov priateľstvo Valujeva neustále pracovalo nad napravením zlého a utvrdením dobrého vo mne.“ Pre Sládkoviča, ktorý z Hollého a Kollára napájal svojho ducha a prešiel školou Štúrovou, stýkanie sa s takýmto človekom muselo byť veľmi vzácne. Oboznámil sa s ruskou literatúrou. Keď Valujev vrátil sa do Moskvy, Slovákom do Halle Chomiakov poslal vo viac výtlačkoch svoje básne (Стихотворенья) a Sládkovič dostal i Puškina celého. „Sládkovič len tu vlastne prijal istý ráz poézií svojich,“ hovorí Kalinčiak, svedok toho, čo dialo sa v Halle; „génius poézie jeho nastúpil nielen materiálne, ale i formálne cestu Puškinových vzorov.“^[175]

Otec mal mnoho detí, veľké potreby, v dome bola macocha; Sládkovič náš v školách svojich musel zápasiť s biedou. Ale to mu neprekážalo. „Tu sme my len boli dobrí kamaráti!“ píše Kalinčiak o ich živote v Halle, „chudobní — až hanba — sme každý len pár zlatých sebou doniesli, a hľadeli sme pritom ako vyjsť s takou štipkou. Ondrejko náš si ale z toho nič nerobil. Dal si ušiť široký šláfrok, ktorý som mu ja potom odkúpil a ho na polročné modlikanie chudáka nášho Lajka Šuleka — v Komárne v kazamatách 1848 umrevšieho — jemu prečachroval, nakúpil si kníh, čo sa mu páčili, menovite Daubove teologické diela, kúpil si šesť pekných maľovaných fajok a — keď vrecko zostalo prázdne, pomyslel si, že však človek nemusí jesť. Nemajúc teda viacej peňazí, žil Ondrejko náš na samej káve, lebo tam porcia kávy z troch šálok záležajúca len 3/4 strieborného groša stála.“^[176] Bieda nehatila ho v študovaní. „Sládkovič,“ hovorí tiež Kalinčiak, „čítaval pilne a bol pilný v každom ohľade.“ Zachovával naučenie svojho otca, ktorý v auguste 1840 napísal mu do pamätníka: „Sustine et abstine.“^[177]

Z Halle vrátil sa v júli 1844 a stal sa vychovávateľom v Rybároch u Bezeghov. Tam prežil temer tri roky. Povolaný za farára na neďalekú Hrochoť 9. júna 1847 v Štiavnici bol vysvätený superintendentom Seberinim. V septembri toho roku na Hrochoti i oženil sa.

V Rybároch rozvil sa poetický talent Andreja Sládkoviča. Meno jeho bolo sa zjavilo pod básňami ešte roku 1842, v Palkovičovej Tatranke a v Hurbanovej prvej Nitre: z Rybár roku 1845 hneď v 5. čísle Štúrovho Orla tatranského vyšla jeho taká báseň, ako je Nehaňte ľud môj! V lete 1845 zhromaždeniu Tatrína predkladali rukopis Maríny, a roku 1847 už bol hotový i Detvan.

Sládkovičovým Detvanom mladá literatúra slovenská urobila veľký krok napred. V štyridsiatych rokoch 19. storočia i literatúry veľkých národov len práve čo začali sa obracať k národnému životu, k ľudu. Sládkovič krokom vtrhol do skutočnosti slovenskej. Plasticky predstavil nám ľud náš. Hneď na samom začiatku básne oveje čitateľa čosi nebývalé v literatúre: v plnej sviežosti vidí pred sebou slovenský ľud a slovenskú prírodu. Romantizmus panujúci v literatúrach od začiatku storočia, nepoznal ľudu; ľud bol mu primálo, prisprostý, život jeho prijednoduchý; romantizmus rád mal hrdinov neobyčajných, akých v skutočnosti vlastne ani nebolo nikde. Najmä prvá polovica Detvana je čistý realizmus — umelecky verné predstavenie národného bytia slovenského. V druhej polovici básne je ešte veľa romantizmu, ale je i slabšia, poéziou dýcha tá prvá. Detvanom svojím Sládkovič ukázal, že — to znamenite vystihol Kalinčiak — „v skutkoch, v živote, v duši, nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, má sa duch slovenský hľadať“.^[178] I len málo rečeno, báseň Detvan má to, čo o Slovákovi slovenský básnik, slovenský umelec môže vyniesť na svetlo, má pôvodné slovenské črty, niečo zo Slovákovej — ako Turgenev hovorí — živej osobnej (личной) duše, a tým so Sládkovičom slovenská poézia dostala svoju oprávnenosť vo svete.

Detvan hotový roku 1847, ešte žil Hollý!… Staršie pokolenie často nerozumie mladšiemu; Hollý v mnohom tak ďaleko stál od Sládkoviča, akoby ich celé veky boli delili. Ale ja cítim, ja vidím, akú radosť by bol mal básnik Svatopluka a Pasov zo Sládkovičovho Detvana. I Kollár — bol by sa vari ešte raz vrátil k slovenčine, keby bol dožil jej triumfu (ako Jaroslav Vlček nazval v Dejinách literatúry slovenskej veľkú báseň Sládkovičovu).

Roku 1856 Sládkovič prešiel z Hrochoti na faru radvanskú. V tomto desaťročí na mladú slovenskú literatúru akoby bol prišiel mráz; časopisy prestali vychodiť, ani nebolo kde tlačiť. Ochabla i Sládkovičova poézia. Vidieť zo Spisov básnických, vydaných roku 1861, že len málo pribudlo do nich takého, čo je prácou päťdesiatych rokov. Zato v šesťdesiatych rokoch, od samého ich začiatku, Sládkovič bol zasa buditeľom, učiteľom a veštcom Slovákov, akým začal byť pred rokom 1848. Samo Chalupka, Botto, ktorí najkrajšie svoje črty mali tiež v šesťdesiatych rokoch, boli viac epikmi: Sládkovič svojimi básňami, ktoré, kdekoľvek našlo sa niekoľko prebudených duší slovenských, rečnievali sa pri každej príležitosti, vštepoval zásady slovenského učenia. V prvej polovici šesťdesiatych rokov Sládkovič žil — možno povedať — životom nie svojím, ale slovenským verejným. Ozýval sa na všetko, čo malo význam pre Slovákov. Chvíľami on viedol, dával smer aspoň cíteniu národnému slovenskému. Roku 1864 v tom istom čísle Sokola (29. februára) vyšiel jeho Veliký pôst, v ktorom i Chalupkova báseň Mor ho! Kuzmány ozval sa v Pešťbudínskych vedomostiach a napísal: „Tak, tak, môj Sládkovič! Ideš sa stať prorokom, svätým, božím; nemaľuj viac; prorokuj!… Poézia je tvorenie; tvorenie zas musí byť sväté. Chlapci naši, učteže sa naspamäť ten Pôst!“^[179]

Radvaň je akoby predmestím Banskej Bystrice, a Banská Bystrica v tieto časy bola pre slovenskú vec dôležitým mestom. Biskup Moyses rozvil svoju verejnú činnosť práve od roku 1860; bývaval síce v Svätom Kríži, ale na Bystrici bolo poznať, že je jeho rezidenciou; v bystrickej kapituli účinkoval, vedľa iných dobre zmýšľajúcich kanonikov, Tomáš Červen; v Bystrici boli z mladšieho katolíckeho duchovenstva Chrástek, Fr. V. Sasinek, na gymnáziu pod správou Martina Čulena profesori Karol a Emil Černý, Jozef Loos, Jozef Klemens, František Mráz, Floriš Červeň; evanj. cirkev mala za farára Antona Penzela, na gymnáziu s Ľudovítom Grossmannom tiež samých cenných ľudí; v Bystrici žili zo známejších národovcov Ľudovít Turzo, Matej Slabej, Samuel Bodorovský, Adam Kardoš, Eugen Krčméry, Fr. Blaho, neskôr i Ján Botto, v blízkom okolí takí kat. farári, ako Július Plošic, Štefan Záhorský, Ján Gerometta, Sásikovci, Fr. Šujanský, z ev. farárov obidvaja Chalupkovci, Ján i Samo, A. H. Krčméry, a o Kuzmánym sám náš básnik napísal, že i keď je vo Viedni za hranicou, zato i vtedy ustavične v okolí zvolenskom. Sládkovič nemohol lepšie bývať ako v Radvani. V tieto časy v šesťdesiatych rokoch, vyšli jeho básne: Slovenský brat, Odrodilcom, Štefanovi Moysesovi na deň svätého Štefana Pramučedlníka, Pozdrav (Horí Moskva!). I v svojich súkromných listoch Sládkovič ozýva sa na všetko, čo dialo sa vo verejnosti, od čoho očakával sa účinok na slovenský život, alebo čo podujímalo sa u nás so zámerom, že prospeje slovenskej veci. Mám v rukách niečo z listov, ktoré od roku 1859 písaval svojmu švagrovi Hoičovi, ktorý býval vtedy v Peštianskej stolici, a tesťovi Sekovičovi, zdržujúcemu sa u Hoičov. Kedysi kaplán Jozeffyho, potom mičinský farár, Samuel Hoič od roku 1848 plával na vodách neslovenských, a tesť Sekovič sotva tiež bol uvedomelým Slovákom; ale Sládkovič vo svojich listoch zato nezamešká príležitosti pripomínať im všetko, čo bolo radosťou i žiaľom slovenských ľudí. Posielava im všetky nové spisy slovenské. V novembri 1861 spytuje sa Hoiča, čo myslí s poručenstvom Jozeffyho, ktorého správy je predstatom? Spytuje sa, „v akých pomeroch sa môže spojiť fundácia pre slovenské cirkevné a školské knihy s Maticou slovenskou, ktorá sa rodí?“ Keď Hoič uvedomí ho o akomsi svojom pláne cirkevno-literárnom, Sládkovič odpovedá: „Moje domnenie by bolo, že by si to nechal, až prídeš bližšie k nám. Tam žiješ v atmosfére ničomu, ani Písmu svätému v slovenčine neprajnej, vynímajúc hádam knihy slovenské s istou tendenciou, ktorá má dač inšie za cieľ okrem spasenia duší a kráľovstvo božie. Všetko, čo je pre slovenský ľud, musí sa diať tu doma, u neho…“ V máji 1863, oduševňujúc Hoiča za slovenskú Maticu, píše mu, že za polroka Matica už má peňazí vyše 50-tisíc podpísaných a vyše 30-tisíc v hotovosti, v auguste v Turč. Sv. Martine že bude jej valné, organizačné zhromaždenie. „Požehnaj pánboh! Ja som zaplatil svojich prvých 12 zlatých. Tonka^[180] svoje dva zlatníčky, deti všetky svoje dvadsiatničky… Ostatne, veľká čiastka známych národovcov, ktorí istotne prídu, drží ešte vo vrecku peniažky svoje alebo do mumáka pre Maticu zbiera ich.“ Ďalej, vyratujúc mu národné pohyby v Banskej Bystrici, píše: „Teraz je pod nákovou ,slovenské meštianske kasíno‘, nasledujú majálesy, cyrilometodejské jubileá, slávnosť prvého svätomartinského zjazdu (6. júna 1861) a t. p. Koruna toho bude kongres matičný, ktorý mne — en passant — bezpochyby v mojom rozkošnom okolí tu nový veniec — rozumie sa slamený — uvije. Naša mládež horlí, naše dievčence fanatizujú prsteňmi a náramnicami svätomartinskými; dňa 4. júna bude biskup Moyses posviacať zástavu kat. gymnázia, bielo-modro-červenú, verejne, v zámockom kostole a hneď nato v Selciach oltár nový, Cyrilovi a Metodovi venovaný, so slávnosťou cyrilometodejskou, ku ktorej celý vidiek s procesiami vyjde a národno-cirkevnú slávnosť ústroji. Náš malý Ondrej^[181] stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale pravidelne i nápev i text piesne našej: Hej Slováci! — ja stojím pri ňom a vravím s Písmom: ,Z úst nemluvňátek‘ —“ V tom istom liste zvestuje švagrovi, že narodil sa im syn, ktorého budú krstiť Martin Metod, Martin… „je meno, o ktorom som ja Martiniádu písal, meno národu slovenskému naveky pamätné; Metod je meno tohto roku, v ktorom chlapec prišiel na svet, tisícročnojubilárne. Cyrila k nemu už máme.“ Neprestával upozorňovať svojich blízkych na dôležité momenty slovenského života a histórie. Gratulujúc tesťovi na mena (Pavla) 1864, tiež nezabudne povedať, že „dal mu Pán prežiť tisícročie krstu slovenského“, čiže rok 1863. Vôbec, čím viac poznávame život básnika, osobnosť jeho v našich očiach tým väčšmi rastie; on ako písal, tak i žil.

Tak čítame v Svätomartiniáde: a svojej sestre Amálii, vydanej za učiteľom Bobčekom v Krupine, spomínal v liste roku 1853: „Asi pred šiestimi týždňami písal som ujčokovi na Nadlak.^[182] Napomínam mu tam, že je to vec spravedlivá, aby zemi tej, ktorá mu dala život, ho i vrátiť prišiel, a kde jeho kolíska bola, aby si i hrob vyhľadal, a to, aby i svoje deti ako interesy, Horniakom prinavrátil.“

V Radvani Sládkovič bol od roku 1856. Ale už v júni 1860 písal švagrovi: „Ja sa aj za to modlievam, aby ma pánboh z Radvane vyslobodil…“ V bojoch pre septembrový cisársky patent z roku 1859 strpčili mu tam život. K patentu o zriadení ev. cirkvi uhorskej, hynúcej pre mnohé neporiadky, Viedeň odhodlala sa vtedy, keď v Uhorsku už praskajúc podlamovala sa jej moc. Po Magente a Solferine! Najvyššie nariadenie o ev. cirkvi zostalo vlastne bez exekúcie a ľudia, ktorí ho prijímali, nemali vrchnostenskej obrany. V cirkvi Sládkovičovej teroristicky panovala rodina tých Radvánszkych, z ktorých jeden, Anton, v celej krajine najviac agitoval proti tomuto ustanoveniu Viedne.

Kňazi zvolenského seniorátu, okrem jedného všetci pripojili sa k patentu. Že bez bojov a utrpenia nebude, ukazovalo sa hneď od samého začiatku. Ale náš básnik sa neľakal. Naopak, bol rád, že utvrdila sa priepasť medzi svetskými a kňazstvom, a tešil sa, že tak skorej oslobodí sa i slovenský ľud z jarma maďarománie. Keď má svitať, predchodí vraj studené ostré povetrie. Nasledovalo utŕhanie na jeho dobrom mene, búrenie cirkvi, nedávanie hmotných príspevkov. Zvesti o ťažkom položení radvanského farára niesli sa už ďaleko. No jednako ešte v máji 1860 on písal švagrovi: „My sa máme ako obyčajne. Zdraví sme všetci. Máme pokrm a odev, na tom prestávame, ako slovo božie káže. Nežalujeme sa v ničom pred nikým, a táto spokojnosť je uhlie žeravé na hlavy tých, ktorí by radi vidieť nás plačúcich a pokorených.“ Ale v samom dome, keď jedno-druhé predsa len začalo nedochodiť, žena prejavovala nespokojnosť. Tak Sládkovičovi prišlo vyznať, že už modlí sa za vyslobodenie z Radvane. Pravda, ešte i vtedy doložil: „Medzitým, nech sa stane vôľa božia. Ak trpieť, nuž trpieť.“ Patentálna stránka na Slovensku, od samého začiatku nezaštítená, nepodoprená, stenčovala sa podľa toho, ako slabla Viedeň v svojom pomere k Maďarom. Po októbrovom diplome 1860 za župana zvolenského bol vymenovaný Anton Radvánszky, pri inštalácii odoberať od neho prísahu prišlo biskupovi Moysesovi, ktorý keď v privátnych stykoch hovoril o Radvánszkom, nemal dosť prísnych slov na jeho odsúdenie. Všetky biedy ev. cirkvi slovenskej, ktoré patentom mali sa vykoreniť, v márnych bojoch ešte sa rozmnožili. „Cirkev v senioráte i v obciach,“ žaloval sa radvanský farár, „leží prielohom. Senior nerobí nič, inšpektor nič. Neplatí nikto, nepracuje nikto.“ Kuzmány, ktorý prišiel z Viedne na Slovensko organizovať cirkev na základe patentu, pri nemožnosti vykonať niečo žil v Bystrici celkom bez úradnej činnosti. Kuzmány bol jedným z intelektuálnych pôvodcov patentu, a nie jeho vina je, že vo Viedni hotový návrh nechali ležať, kýmkoľvek by boli mali prostriedky uviesť ho do života. V Sládkovičovom liste z decembra 1860 čítame o Kuzmánym, že v cirkevných veciach nevraví v Bystrici slova ani svojim najdôvernejším. „Zdá sa, že ani nerád počuje spomínať okolo seba vec stratenú.“ Z jari 1861 vrátil sa do Viedne i so svojou rodinou. Sládkovič ožil potom roku 1861, pri národných pohyboch. Vo veciach materiálnych beznáročného básnika ľahko bolo uspokojiť. „Čo sa našej domácnosti týka,“ spomínal v januári 1862, „tá v posledných časoch, ohľadom financií našich, temer tak stála ako jedna z veľríši europejských — nechcem prstom ukázať na mape, ktorá. Ale čo nám odoprel a vytrhol zlý svet, to nám vynahradil náš chudobný slovenský národ cestou môjho pera… Milosrdenstvo božie pri mne a pri mojich až podnes zvláštnymi znakmi pôsobiť neprestáva.“

*

Vtedy, roku 1861, vyšli jeho Spisy Básnické nákladom Eugena Krčméryho a usporiadané J. K. Viktorinom. Aký bol honorár, nemohol som vystopovať. Ale v tomže roku, hneď po národnom zjazde 6. a 7. júna, Sládkovič na požiadanie napísal Svätomartiniádu, o vydanie za horúca postaral sa v Budíne Ján Francisci a z predplatných a utŕžených peňazí (463 zlatých) poslal pôvodcovi 100 zlatých na Ondreja 1861 a 50 zlatých 5. januára 1862. (Všetkých výdavkov bolo 471 zlatých.)

Slabá telesná ústrojnosť nášho básnika roku 1868 podľahla ťažkej chorobe; upadol do prsnej vodnatieľky. Jeho vrstovník a životopisec Ľudovít Grossmann hovorí, že Sládkovičov hlas vždy prezradzoval prsnú slabosť. Na jar 1869 ako-tak zotavil sa ešte z choroby, ale zostal slabý, na nepoznanie premenený. „Ja sa dobre mám,“ písal v decembri toho roku: „chybujú mi len maličkosti: zdravie a peniaze totiž. Menujem to maličkosťami, lebo čo človek stratiť môže, to všetko je maličkosť.“ Len posvätný oheň neprestával horieť ani v chorých prsiach. V slovenských rodinách kde-tu vídať Sládkovičovu fotografickú podobizeň, pochádzajúcu z týchto časov: schudnutím, utrápením je celkom premenený i výraz tváre; človek by neveril, že z tohto obdobia jeho kríža môžu byť básne: Pohrobná duma (za Moysesom), Tomášovi Červenovi (1869), To české tábory!, Omladinám, Nad mŕtvolou Ľudovíta Kubániho, Čo vy za nič nemáte nás?!, Za tureckej vlády. Túto poslednú napísal vraj v novembri 1871, keď už ťažko mu bolo vychádzať i na dvor. Napokon popri prsnej vodnatieľke neduh bol napadol ešte i pľúca, a 20. apríla 1872 Andrej Sládkovič v Radvani dokonal.

Hovorí sa, a psychologicky je vysvetliteľné, že keď nám niekto veľmi blízky od nás vzdialený umrie, alebo stane sa mu niečo nedobré, pocítime isté trhnutie v duši, a čo by nás aká vzdialenosť bola delila. Keď posledný raz vydýchol Andrej Sládkovič, i spiaci Slováci museli sa strhávať zo sna — taký im drahý človek sa pominul. I nasledovali roky nedobré. Chalupka, Janko Kráľ zamĺkli, Botto málo sa ozýval a Kubáni zahynul ešte za života Sládkovičovho; prózou napísať niečo, čo by ako-tak mohlo obstáť v literatúre, majúcej Detvana okrem zriedkavo vystupovavšieho G. K. Zechentera (Lipovianska maša) a azda Felixa Kutlíka, nemal kto. Nasledovali útoky zlého suseda na mladú slovenskú štepnicu, nasledovalo stratiť veľmi veľa z toho, čo vydobylo a nadobudlo sa pri voľnejšom živote v šesťdesiatych rokoch. Prestali slovenské gymnáziá, zrušila sa Matica. Moysesa už nebolo. Daxnerovi neprial osud vyvinúť činnosť primeranú prenikavému svojmu umu a veľkej energii. Tak nechal svojich Slovákov Andrej Sládkovič.

Nemožno ospravedlniť, že neuznala sa potreba vydať druhý zväzok Sládkovičových básní ešte za jeho života. V júni 1861 žaloval sa Karolovi Kuzmánymu, že nemôže nájsť preň nakladateľa. Matica slovenská, že zavrhla jeho ponúknutie, Kober v Prahe, kde tiež klopal, nezdá sa mať mnoho vôle, a u martinskej kníhtlačiarne, že tiež nemohol nič vykonať. Matica akoby nebola pokladala za sebe primerané vydávať básne — ani Sládkovičove. A v časopisoch roztratené predsa neboli prístupné obecenstvu. Až po smrti básnikovej začalo sa v Matici pomýšľať na jeho diela.

Pripomenuli sme, akým veštcom, učiteľom svojho národa bol Sládkovič najmä v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch. Už Kalinčiak, ktorý u nás prvý povedal, kto je Sládkovič, ukazoval, že ráz jeho poézie utvoril sa pod vplyvom Puškinovým. Ale — Sládkovič nedarmo venoval svoju knihu básní pamiatke Chomiakova. Jeho, akokoľvek ľúbil Puškina, nemohol nepriťahovať duch Chomiakova. Chomiakov ako básnik, nie je z veľkých, tvorivou silou Sládkovič prevyšuje ho ďaleko; ale jeho prorocký vzlet, sila a slovanské prekvapujúce akordy nás čudesne uchvacujú. V slovenských pomeroch nemožno bolo nestavať vysoko Chomiakova. To je vlastne, čo Kuzmány žiadal od Sladkoviča: nemaľuj viac, ale buď prorokom! (Hoci v záujme literatúry rada to nie je najlepšia). V západnom a južnom Slovanstve ani niet iného básnika, duchom takého blízkeho ruským slavianofilom krúžku Chomiakova, ako je Sládkovič. Poznať na ňom, že už v svojej útlej mladosti vpíjal do seba Kollára, Hollého a bol v Prešporku, v Štúrovej škole. I slabosť rečníckej maniery má temer spoločnú s Chomiakovom. Do Moskvy v máji 1867 Sládkovič odkazuje:

On sám svoju vieru v Slovanstvo vtedyže (v básni Pozdrav) až hyperbolicky vyslovuje:

Básnik Detvana mnoho vykonal u nás za jazyk, za toto naše drahé dedičstvo, za plnozvučnú slovenčinu. Už v jeho Maríne roku 1846 taká čistá a distingvovaná zvučí slovenčina stredných stolíc, uvedená do literatúry len o niečo prvej, akoby aspoň pár sto rokov bola bývala vzdelávaná povolanými, obdarenými spisovateľmi.^[183] Večná škoda, že Sládkovičovmu poetickému jazyku chýbajú prízvučné rozmery. Dobrovský ešte koncom 18. storočia ustálil pravidlá prízvučného veršovania v československom jazyku, ale veršovníci protivili sa zákonu a prízvuku, Dobrovského držal sa temer len básnik Slávy dcéry. Nemal kto upozorniť u nás na rytmus národnej piesne, ujalo sa pri skladaní veršov len čítať slabiky. Ruskej literatúre z 18. storočia vyčíta sa nevernosť k národnosti, a predsa tam formy novej poézie už vtedy (v 18. veku), hľadali sa v národnej piesni.

V manželstve s Antóniou Júliou Sekovičovou, od septembra 1847, Sládkovič mal devätoro detí, z ktorých prežilo otca pätoro. Manželka prežila ho o veľa rokov; umrela roku 1899. Najmladší syn, ev. farár v Senici, v literatúre je známy ako Martin Sládkovičov.

Ľudovít Grossmann opisuje nášho básnika,^[184] že bol postavy strednej veľkosti a telesnej sústavy ani veľmi slabej, ani mohutnej, z jeho očí, čiernych ako trnky, samá vľúdnosť a úprimnosť svietila. Keď nasledovali kríže, vľúdna tvár premenila výraz. Bolo povedané ešte v rok smrti pri svätení jeho pamiatky Maticou slovenskou, že Sládkovič každej pravdy, ktorú hlásal, bol tu hrdinom, tam zasa mučeníkom. Mne predstavuje sa ako veľký Slovák i svojím životom, nielen v literárnych dielach. Na základe rodinnej tradície syn Martin charakterizoval ho: „Tichý, dumný, skromný a neresťami života bitý ako málokto, no pritom trpezlivý, lebo kresťan.“ Dostalo sa mu naťahovať sa so zlým svetom, boriť sa, znášať ťažké starosti o každodenný chlieb, a to nebolo pre neho, básnika. Akoby práve o ňom bol povedal Puškin: