ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neoravec, a slovenského citu, na oravskej pôde, ako ja v Rubíne, len úctou preniknutý môže hovoriť o slovenskej kultúrnej histórii. Od slávneho Slaničana Antona Bernoláka počnúc za pol druha sta rokov Orava toľko znamenitých ľudí postavila do služby slovenskej kultúry! Z nich svätíme pamiatku Andreja Radlinského, narodeného v Nižnom Kubíne 8. júla 1817. V lete minulo odvtedy sto rokov.

*

Národnostnej otázky, ktorá je za nášho času taká príkra, v Uhorsku nebolo až do konca 18. storočia. Pri latine ako úradnej reči, medzi ľuďmi nebolo rozdielu. A ako jedna reč, latinčina, tak bola i jedna sloboda — zemianska. Zemianstvo v Uhorsku bolo viac ako panujúcou triedou, bolo takrečeno panujúcim národom, nuž a zemiansky diplom dostával sa bez ohľadu na materinskú reč a národnosť. Maďar, Slovák, Nemec, Rus, Rumun atď. jednako mohol byť zemanom. Jednotnosť udržovala sa pritom ešte i rodinnými zväzkami. Tu neboli možné národnostné protivenstvá, rozopry. Aký iný bol život v porovnaní s dnešným! Ešte v prvej polovici 18. storočia Matej Bel, tak vysoko stavaný, že ho zvali veľkou okrasou Uhorska, „magnum decus Hungariae“; v svojej povestnej prefácii k Doležalovej Grammatike vypočítal z Horného Uhorska magnátske rodiny Suňogovcov, Illésházovcov, Thurzovcov, Ostrošitovcov, Zayovcov, zemianske rodiny Súľovských, Szerdahelyovcov, Révayovcov, Justhovcov, Otlikovcov, Benických, Plathyovcov, Podturnayovcov ako také, ktoré popri iných rodinách vyznačovali sa vzdelávaním slovenskej reči. Doplniť tieto mená mohli by sme i zo samej Oravy.

Na konci 18. storočia, od smrti cisára Jozefa II. a od krajinského snemu 1790 — 1791 premenilo sa všetko. Premena nezáležala v tom, že tento snem ustanovil maďarskú reč za úradnú v krajine: snemové uzavretie o maďarskej reči bolo samo následkom, následkom čohosi nového.

Prvej, pred úsvitom nového ducha, ale už za panovania cisára Jozefa II., slovenskej reči boli sa ujali katolícki kňazi, medzi nimi mladý Anton Bernolák, syn hornej Oravy. Akoby boli tušili, že idú prevraty, že slovenčina bude potrebovať vzdelávateľov, lebo v nových pomeroch mocnejší ochladnú k nej. Roku 1787 Bernolák vydal o slovenskej reči dva spisy, ktorými skoro zatým (r. 1790) svojou slovenskou gramatikou Grammatica slavica uzákonil to, čo život do tých čias bez pravidiel bol urobil za ňu, za slovenčinu ako spisovnú reč. Pritom hotovil veľký slovník slovenského jazyka, a zakladaním spolku, Učeného slovenského tovarišstva, Bernolák ukázal sa byť znamenitým organizátorom.

O pol storočia v snahe prospieť svojmu slovenskému národu Antonovi Bernolákovi akoby v úplnom zmysle slova bol stúpil do šľapají druhý syn Oravy, Andrej Radlinský. Narodený 8. júla 1817, teda pred sto rokmi, tu v Nižnom Kubíne, v rodinnom známom dome, bol však hornooravskému patriarchovi slovenskému i po krvi veľmi blízky. Matka Radlinského bola dcérou Bernolákovho brata. Rodičia mali troch synov, všetkých troch dali učiť. Andrej gymnaziálne školy vychodil v Ružomberku, v Kremnici a v Budíne; teologické štúdiá skončil roku 1840 vo Viedni na Pázmáneu. Pred vysvätením za kňaza zdržoval sa v Budíne u svojho ujca Jozefa Bernoláka, finančného radcu kráľovskej komory, viedol pri štúdiách jeho syna, pritom študoval i sám, zložil na univerzite rigorózum a stal sa doktorom filozofie. Roku 1842 na záhrebskej akadémii bola uprázdnená stolica matematiky: usilovný Radlinský zložil i patričnú skúšku, získal vyžadovanú kvalifikáciu a bol na vymenovanie pre uprázdnenú katedru na prvom mieste predložený. V tie časy na záhrebskej akadémii už učil náš Štefan Moyses, neskorší biskup banskobystrický a nezabudnuteľný predseda slovenskej Matice; biskupom v Záhrebe bol trnavský Slovák Haulík, neskôr kardinál a prvý arcibiskup chorvátsky; Ľudovítovi Gajovi, vodcovi Chorvátov v takzvanom illýrskom hnutí, ktorým vykonalo sa ich národné znovuzrodenie, ako publicista už pravou rukou začínal byť Bohuslav Šulek, tiež Slovák a Oravec. Slováci, doma neraz akísi malomocní, z našich pomerov vytrhnutí stávajú sa znamenitými ľuďmi a bolo by poučné zobrať mená našich mužov, ktorí sa vyznačili v službe národnej, najmä v bratských slovanských národov. Radlinský, vymenovaný za profesora na záhrebskú akadémiu, bol by sa oddal svojej službe s celou dušou a pravdepodobne tiež bol by sa tam privil na celý život. Ale na prvom mieste predložený, nebol vymenovaný. Prozreteľnosť božia vyvolila ho pre službu v slovenskom národe.

Po vysvätení bol daný za kaplána do Hontianskej stolice. Na druhý rok (1843) dostal sa tam do B. Štiavnice. Sem mladý kňaz, v hrudi s ohňom, rozpaľujúcim k činom, veľmi dobre prišiel. Štiavnica mala školy. Banícka a lesnícka akadémia vtedy ešte bola v kvete, navštevovaná vedychtivou mládežou i spoza hranice: slovenskí študujúci na ev. lýceu stáli vo zväzku s pamätným štúrovským krúžkom prešporskej mládeže a so vzdelávacími spolkami na školách v Levoči, Kežmarku a Prešove. Sládkovič, ktorý tiež vyšiel z týchto krážov, už bol preč zo Štiavnice, ale tam rozvíjali sa Ormis, Daniel Maróthy a iní. V katolíckom kaplánovi, učencovi, doktorovi filozofie a v takom rojčivom Slovákovi, ako oni boli, akými stať sa oni horeli túžbou, šuhajci dostali priateľa, učiteľa, radcu, ochrancu. Profesorom na lýceu vtedy ešte bol i rigorózny Daniel Lichard; zo slovenskej ev. fary, ani lúče dobročinného svetla, išli účinky tichého génia, superintendenta Jána Seberiniho (tiež syna požehnanej Oravy!). Pre Radlinského samého azda najdôležitejšia bola známosť s Adolfom I. Dobrianskym, znamenitým Uhro-Rusom, ktorý na Windšachte, prináležajúcej ku Štiavnici, začínal svoju kariéru ako banský úradník a na celý život pripútal sa k Slovákom i svojou ženbou.

Roku 1847 Radlinský v Banskej Štiavnici chystal sa vydávať svoje široko založené Poklady kazateľského rečníctva. Už v dnešnej spisovnej reči a etymologickým pravopisom. Keď na konci 18. storočia katolíci slovenskí, bernolákovci, vydvihli slovenčinu ako literárny jazyk, nepripojili sa k nim evanjelici a ostávali pri češtine; keď o päťdesiat rokov i evanjelici odstúpili od češtiny, jednoty ešte vždy nemohlo byť. Lebo katolíci chceli ostať pri západnom slovenskom nárečí, ktoré bol uzákonil Bernolák a v ktorom písal svoje epopeje Ján Hollý; evanjelici zas uviedli strednú slovenčinu, jazyk slovenský, akým sa hovorí v Liptove, dolnej Orave, hornej Trenčianskej, v Turčianskej, Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej stolici. Už vychodili od roku 1845 i Štúrove ,Slovenskje národňje Novini‘ s beletristickým Orlom tatranským, od roku 1846 i Hurbanove ,Slovenskje Pohladi‘, a z katolíckej strany boli pri nich len jednotliví, niekoľkí. Na zhromaždenia literárneho spolku Tatrína, založeného v Mikuláši, chodili len tí, ktorí ho založili, krúžok Štúra, Hodžu, Hurbana. Stav pre slovenské snahy od všetkého horší. Ale pokolenie bolo to veľmi seriózne. Roku 1847 zhromaždenie Tatrína preniesli z Mikuláša do Čachtíc, na katolícku faru, pod pohostinnú strechu Jozefa Urbanovského. Ustanovili sa, spolu so štúrovcami, najznamenitejší, najúčinlivejší predstavitelia slovenského katolíckeho kňažstva, Holeček, Caban, Jozef Ščasný, Závodník, Eugen Gerometta, Plošic, a, rozumie sa, Andrej Radlinský. Opisy tohto zhromaždenia, cesta do Čachtíc, cesta z Čachtíc (do Veselého), sú z najkrajších, najmilších strán novšej slovenskej histórie. Slováci sa dorozumeli, zjednotili. Radlinský hneď začal robiť prípravy na vydávanie Pokladov kazateľského rečníctva v strednej slovenčine, etymologickým pravopisom. V búrkach rokov 1848 — 49 nebolo možno starať sa o literatúru; ale už roku 1851 zišli sa v Prešporku a uzniesli na spisovnom jazyku a jeho pravopise, etymologickom, podľa mluvnice Martina Hattalu (tiež Oravca!), vypracovanej na základe zásad v Hodžových spisoch vystavených. Predhovor prešporskej Krátkej mluvnice slovenskej (1852) podpísali traja evanjelici a traja katolíci; z troch katolíkov jeden bol Radlinský. Úplné utvrdenie spisovného jazyka potom stalo sa pod autoritou slovenskej Matice, spravovanej v prvé roky biskupmi Moysesom a Kuzmánym.

Doložiť možno, že jednota v Čachticiach vykonaná bola čoskoro nadlomená. V prvej polovici roku 1849 zo Štiavnice i Radlinský bol prinútený utiahnuť sa do Viedne. Tam s Danielom Lichardom postavili ho za redaktora vládou založených Slovenských novín. Ale vláda viedenská i vplyvom Kollárovým i z nedôvery k Štúrovi pre jeho protiaustrijské reči na pražskom slovanskom kongrese, od nového roku (1850) naložila vydávať Slovenské noviny v českej spisovnej reči. Vo Viedni poddal sa i Radlinský; o pol roka preložený však od Slovenských novín, kde ho zamenil Jonáš Záborský, do Budína v redakcii slovenského textu krajinského zákonníka, začal sa osamostatňovať, vracať sa k svojmu stanovisku, až stal sa jedným z prvých stĺpov slovenčiny. Najmä svojimi časopismi Cyrill a Method (1857 — 1865), Priateľ školy a literatúry (1859 — 1861), Slovesnosť (1863 — 1865). Keď potom už stála Matica, vážna ani hora panujúca nad krajom, slovenský spisovný jazyk bol utvrdený, a Radlinský spokojne mohol sa venovať inej činnosti.

Vydávanie Priateľa školy a literatúry bol začal roku 1859. Neminulo ani pol roka, prišla vojenská porážka Austrie v Taliansku, pri Solferine, a Uhorsku akoby sa bola zjavila zora nových čias. Maďarská politika chcela mať zblíženie s nemaďarskými národnosťami. Bolo to veľmi poznať v novinách, potom i na sneme. V svojej povestnej reči 13. mája 1861 Deák hovoril: „Smutné udalosti minulého času spôsobili škodlivé nedorozumenia medzi nami a našimi spoluobčanmi nemaďarskej národnosti. Títo naši občania v záujme svojej národnosti a Chorvátsko i v záujme svojho štátoprávneho postavenia majú požiadavky, ktoré ignorovať nemôžeme, ale ani nechceme. Sme odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozumenia odstránili, a urobíme, čo bez rozkúskovania krajiny a bez obetovania jej samostatnosti urobiť môžeme… Ustanovenia našich zákonov, ktoré by v tejto veci mohli byť na závadu, žiadame si premeniť podľa našich spoločných záujmov na základe spravodlivosti… My na základe úplnej rovnoprávnosti chceme rozviť a zabezpečiť náš ústavný život…“ Tak Deák. A náš Hurban v svojich piesňach, vydaných roku 1861 pod titulom Piesne na teraz, spieval i takto:

Radlinský nespieval, ale v svojich časopisoch veľmi temperamentne v takomto duchu sa osvedčoval. Ak niekto z jeho spolupracovníkov spomenul krivdu Slovákom urobenú, on hneď doložil, že to robia renegáti, odrodilci, nie Maďari; Maďari majú vraj v úcte národné práva iných, oni sú za národnú rovnoprávnosť. Pravda, Deákove pekné reči neboli úprimné. Maďarská politika v svojom boji proti Viedni potrebovala ukazovať, aké je Uhorsko jednomyseľné, ako tu idú s Maďarmi ruka v ruke všetci ostatní. Radlinský zo svojho záchvatu i vytriezvel dosť skoro — nie tak ako Palárik, ktorý ešte i po roku 1867 chcel mať so Szentiványovcami „novú školu“ slovenskej politiky. Pri snemových voľbách 1861 Radlinský kandidoval v dolnooravskom okrese, roku 1865 v skalickom. Neúspech, rozumie sa, neroztrpčil ho proti svojim oravským rodákom. Keď v Orave onedlho bola potrebná pomoc, Andrej Radlinský v prospech núdznych nazbieral značnejšiu sumu peňazí, ako svedčí v stoličnom archíve z roku 1865 akt pod číslom 400. Upomína to na jeho deda z čias Márie Terézie, tiež Ondreja. Za kraľovania Mórica Beňovského na Madagaskare tento Radlinský bol tam Beňovského sekretárom, čiže adjutantom, ale umrieť prišiel z ďalekého sveta domov, do Kubína. — Čítajúc volebné programy dr. Andreja Radlinského, dvojnásobne ľutujeme, že sa nemohol dostať na snem: v ňom vec slovenskej národnosti bola by dostala znamenitého charakterného obrancu.

V Budíne, pri miestodržiteľstve, úradoval až do roku 1861; vtedy ho vymenovali za farára do Kútov, v Nitrianskej stolici. A zostal neúnavným v snažení a práci i tu, akým bol prvej. Radlinský dobre vedel, čím je pre Slovákov literatúra. Keď mali sme ešte len Jána Hollého, keď Sládkovičovo najväčšie dielo ležalo ešte v rukopise a i Chalupka ešte len začínal tvoriť, Radlinský pripravoval pomery, pripravoval spisovnú reč, aby Sládkovič, Chalupka, Kuzmány, Kalinčiak, Janko Kráľ, Botto a iní mohli spievať celému národu a po nich aby mohli prísť Hviezdoslav, Vajanský, Kukučín a iní; aby slovenský ľud vedel čítať, aby sa mohol učiť čítať a rozumieť svojich učiteľov, buditeľov, prorokov, on spisoval a vydával mu knižky, školské i pre privátne vzdelávanie. (Jeho Slovenské Pravopisy 1850 a 1856.) Oznamujúc vo februári 1860 nový slovenský časopis, Dobšinského Sokola, napísal v Cyrille a Methode: „Musíme i činom dokázať, ako veľmi si my, ako nie ostatný kmeň v Slovanstve, vážime našu vlastnú slovenskú literatúru a jej plody i každý pohyb na jej poli.“ Prvej, v programe svojho Priateľa školy a literatúry, upozorňoval: „Treba nám začať od mládeže, lebo z nej dorastie národ.“ Prostonárodnej Bibliotéky vydal päť zväzkov; v prvom zväzku bola hviezdoveda, zemepis, prírodopis a silospyt (fyzika). Spísal Dejepis všeobecný a zvláštny Uhorska. Nedávno v Nár. novinách ev. teológ vyznával, že už na akadémii privátnou pilnosťou doháňajúc, čo mu neslovenská stredná škola nedala, učil sa z Radlinského Školníka, znamenitej učebnej knižky pre slovenské elementárne školy. Aby dvíhal nábožného ducha ľudu, Radlinský obstarával mu spevníky, modlitebné knižky. Jeho veľkú knihu, Nábožné Výlevy, Spolok sv. Vojtecha na storočnú pamiatku pôvodcovho narodenia dáva tlačiť už v trinástom vydaní. Našiel si času a možnosti napomôcť duchovné potreby i uhorských Rusov, Slovákom takých blízkych, vydaním Собранія русскихъ проповедей, čiže kázní, s gramatikou a slovníkom. (Roku 1867, s Pavlom Mudroňom a Jankom Jesenským, bol na národopisnej výstavke v Moskve.) Už roku 1879, v nekrológu F. R. Sasinek povedal, že z kníh, ktoré Radlinský naspisoval a povydával, bola by celá bibliotéka. Ku koncu svojho života videl potrebu Písma svätého v terajšej spisovnej reči slovenskej a i začal sám prekladať.

Pritom od roku 1857 celých trinásť rokov pracoval, ustával, pálil sa, aby katolícki Slováci mohli mať vydavateľský spolok, na spôsob peštianskeho Svätoštefanského. Takrečeno bojom Radlinského, trinásťročným bojom, roku 1870 vznikol Spolok sv. Vojtecha. Dnes má 40 000 členov. To znamená, že má možnosť vydávať dobré slovenské knižky v 40-tisíc exemplároch. Tak vydáva pre 40-tisíc svojich členov i slovenskú bibliu.

A biblia v preklade slovenskom, aký vychodí spod povolanej ruky kanonika Fr. Richarda Osvalda, v preklade, hodnom stáť pri dielach Jána Hollého, Sládkoviča, Chalupku, Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, je dôstojným pomníkom na oslavu Andreja Radlinského po sto rokoch od jeho narodenia.

*

Ľudia, ktorým ide nielen o telesný život — jesť, piť, spať, ale majú zraky obrátené k duchovnému, vyššiemu životu a v službe takých vyšších cieľov sú hotoví viesť boje, niesť kríže, sú dobrodincovia svojich spoluobčanov, dobrodincovia spoločnosti, národa. Všetko to vznešené, človeka zušľachťujúce, o čom napríklad s takým uspokojením sa povie, že za to hodno je žiť, bez týchto ľudí by nebolo možné. Pripomenul som v úvodných slovách, že človek slovenského citu na oravskej pôde len úctou preniknutý môže hovoriť o slovenskej kultúrnej histórii — toľko znamenitých ľudí postavila Orava od pol druha storočia do služby duchovného snaženia slovenského! Anton Bernolák už na konci 18. storočia, na samom úsvite národnostnej idey, na širokom základe organizoval spolok pod menom Učeného slovenského tovarišstva a v šiestich veľkých zväzkoch spísal slovník slovenského jazyka. Tu uprostred Kubína stojí Čaplovičiana, knižnica, ktorá svojho času bola z najväčších v krajine, stvorená vysokou snahou človeka, neobdareného materiálnymi blahami, ale pobádaného svätým ohňom duše poslúžiť svojím rodákom, napomôcť ich vzdelanosť. (Tak si on totiž predstavoval vec.) Čaplovičov vrstovník a priateľ Martin Hamuljak, ktorého Orava pravdepodobne už zabudla, v tie časy, keď sme mali Jána Hollého, Jána Kollára, Šafárika, za nejakých dvadsaťpäť rokov bol akoby svedomím a hýbajúcou silou slovenského národného konania. Ján Seberini, ako kňaz a superintendent, pýcha ev. cirkvi uhorskej, bol synom chudobných rodičov veličnianskych. Šulek, sused Seberíniovcov vo Veličnej, mal piatich synov, samých povestných ev. kňazov, šiesteho učiteľa, ktorého vnukom bol Bohuslav Šulek, jeden z najznamenitejších dejateľov národného znovuzrodenia Chorvátska, a pravnukmi peštianskí profesori Fridrich a Viliam Schulekovci, prvý znamenitý ako staviteľ, druhý ako chirurg a okultista. Druhý chudobný Šulek vo Veličnej v tom istom čase mal štyroch synov kňazov. Z Trstenej Martin Hattala, profesor slovanských jazykov najprv v Prešporku, potom na pražskej univerzite, má veľké zásluhy o slovenčinu ako o spisovnú reč. Oravec bol i Ctiboh Zoch, za ktorého času pri Čaplovičovej knižnici tvorila sa malá učená spoločnosť a v jej zasadnutiach čítavali sa vedecké rozpravy napríklad o zvláštnostiach oravskej slovenčiny. Oravec bol dekan Jozef Kohuth, horlivý historik slovenskej kultúry. (Mimochodom, parenthesim, ukázať, aký je oravský koreň, spomeniem po maďarsky píšúceho Mikuláša Kubinyiho, veľa zaslúžilého archeológa Horného Uhorska. Oravci v Kubíne narodení sú bratia Žažkovskí, majstri katolíckeho cirkevného spevu v Uhorsku, napodobňovaní až v Nemecku.) Oravci boli bratia Mudroňovci, ozdoba slovenskej eklézie za celej nedávnej periódy slovenskej renesancie; Oravec Ondrej Halaša, ktorého meno bude dlho čitateľné na slovenských kultúrnych stavbách. No a mená Pavla Országha-Hviezdoslava, Mateja Bencúra-Kukučína, ostanú slávne, kýmkoľvek ľudia budú rozumieť po slovensky.

Vavrinec Čaplovič vedel, čo robí, keď svoju veľkú knižnicu poručil Oravskej stolici. Bieda je len v tom, že na tejto duchovne úrodnej pôde život nemôže sa náležite rozvíjať. Učení ľudia oravskí tratia sa po svete. Len jeden z Bernolákových bratov mal šiestich synov a šesť dcér, a dnes v ich rodnej Slanici už niet Bernoláka. Zato po krajine ich potomci sú generálmi a inými vynikajúcimi ľuďmi…

Taký národ nemôže nemať budúcnosti. Chýbajú mu len dobré pomery, aby sa mu synovia nestratili po svete…

Život a prácu Andreja Radlinského pri takejto jednej príležitosti rozpovedať úplnejšie nie je možné. Keď raz budeme mať jeho dôkladný životopis, jeho budú stavať slovenskej mládeži v školách za vzor a príklad. Na Oravu prenesené, horlivú a neúnavnú prácu Andreja Radlinského v krátkosti možno charakterizovať: ona smerovala k tomu, aby prišli čím skorej časy, žeby Orava pre seba mohla rodiť synov.

A doba tá príde. Lebo slovenská národná vec je takej povahy, že hoci by nám zostalo len desať dedín, ak pán boh požehná ľudí Radlinského ducha a horlivosti, i tie môžu byť základom úspešnej obrany a obnovenia slovenského národa.