ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1864 — 1920

Na dome Matice slovenskej v jeseni viala čierna zástava. Dňa 3. novembra 1920 umrel v Smolinsku Ján Donoval, člen nášho výboru, učenec, spisovateľ, poet. Od tej chvíle, čo nám bola prinavrátená Matica slovenská, k jej správe postavení stále sme mysleli na Donovala, ako budeme ho potrebovať, ako nám bude pomáhať konať naliehavé úlohy — a on prvý odišiel od nás — na večnosť!…

Narodený 14. augusta 1864 v Donovaloch, neďaleko Banskej Bystrice, učil sa na gymnáziu tu, v Bystrici, potom v Trnave, v Ostrihome. V poslednom meste, kde, hoci by sa čo bolo dialo proti Slovákom, nezanikal duch kardinála Rudnaya („Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero!“), kanonika Palkoviča a iných ctihodných synov slovenských materí, Ján Donoval študoval i bohoslovie. Keď končil roku 1888, prišiel do Ostrihomu za kanonika-profesora znamenitý, náležite u nás ešte neocenený dr. Ján Malý.

Vysvätený za kňaza, Donoval stal sa kaplánom roku 1888 v Radošovciach, v Nitrianskej stolici. A typický Zvolenčan ostal na celý svoj život v Hornej Nitrianskej. Po Radošovciach ako kaplán účinkoval v Gbeloch a Šaštíne; bol administrátorom v Gbeloch, Brodskom, Dojči, v Kovalove. I konečne dostal len chudobnú faru v Smolinsku. V tie časy najmä kruto nakladalo sa v ostrihomskej arcidiecéze s vernými Slovákmi. Vieme, že i Richard Fr. Osvald, príkladný kňaz, mohol byť dlhé decénia len administrátorom fary. Uľavilo sa to pre Slovákov, len keď Ján Černoch dostal sa na arcibiskupský stolec.

Už ako radošovský kaplán Ján Donoval bol vzácnym spolupracovníkom Katolíckych novín, redigovaných Martinom Kollárom. Osvald roku 1891 založil Literárne listy: nastala robota na novej roli a gazda-redaktor vedel povzbudzovať robotníkov. Ešte prv, roku 1890, prostredníctvom Osvalda, Donoval bol sa pridal i k Slovenským pohľadom; v tom ročníku vyšla jeho znamenitá štúdia O prostonárodnom básnictve slovenskom, a bola to prepotrebná náuka o zanedbávanej prozódii slovenskej. V nasledujúcom svojom ročníku (1891) Slovenské pohľady mali od neho (Tichomíra) obšírnu, obsahom bohatú rozpravu O nadprirodzenom živle v básnictve. V Literárnych listoch (1891, s. 5) Donoval ozval sa za etymologický slovník slovenský a, akousi mýlkou (čo u neho nebývalo), zľahčil iné práce v odbore slovenského jazyka. Czambel, akýsi dotknutý, poslal odpoveď do Slovenských pohľadov. Pre redaktora je ťažká vec, keď idú sa mu zraziť dvaja spolupracovníci, na ktorých oboch mu záleží. Czambelov rukopis ležal u mňa dlho, dal som ho tlačiť len do posledného zošitu ročníka (1891), redaktorskou korektúrou miernil som i príkrosť formy, a Donoval sa mi jednako nahneval. Odtrhol sa od Pohľadov. Ako tajomníkovi Kníhkupecko-nakladateľského spolku neskoršie podarilo sa mi vymôcť od neho sľub, že zostaví pre spolok, s náležitými komentármi, antológiu zo slovenskej spisby. Neuskutočnilo sa — i preto, že náš Kníhkupecko-nakladateľský spolok zanikol, čiže vlial sa do Kníhtlačiarskeho. K Slovenským pohľadom priviesť Donovala nepodarilo sa mi ani potom.

Zato v Literárnych listoch od ich vzniku písaval horlivo a jeho práce mali význam pre celú slovenskú literatúru.

Donoval prišiel v najlepší čas. V hájiku slovenského písomníctva od začiatku 1880-tych rokov ozývalo sa viac vzácnych hlasov. Ním písavané rozbory a výklady, pri jeho rozhľadenosti na širokom poli poézie a pri jeho zvláštnom estetickom cite i prenikavom duchu, nadovšetko iné ukazovali čítajúcemu Slovákovi, čo má jeho literatúra. Už zvláštna Tichomírova objektívnosť bola, najmä v našich pomeroch, veľmi záslužná. Čo by sa čo bolo stalo medzi časopismi a spisovateľmi, v recenziách svojich on zostával na povýšenom stanovisku, nestranný. Slovesná produkcia slovenská bola mu taká milá, že nehľadel, kde vznikla, ale len aká je. Taktiež ak povýšeným tónom hovorieval o Hollom, Sládkovičovi, Vajanskom, Hviezdoslavovi alebo Kukučínovi, teplo sa ozval i o mene, ktoré po prvý raz našiel podpísané pod neprázdnym slovom slovenským. A úsudky jeho napospol osvojí si literárna história.

V Literárnych listoch (XI, s. 60) pod nadpisom Niečo o rytme stručnejšie, jadrnejšie i dôkladnejšie zostavil, čo treba vedieť o prízvučnej prozódii slovenskej, než na prvý raz v Slovenských pohľadoch. Tiež pripomenúť treba z Literárnych listov (ročníky VI — IX) obšírnu jeho rozpravu O cirkevnom básnictve. Má i odsek Pohľad na dejepis cirkevného spevu u Slovákov (VIII, č. 4), kde je dôkladné ocenenie Tranovského i literárnohistorických prác Mockových. Aký krásny duch bol Donoval, poznať i z takého jeho článku, ako je K našim kazateľom (IX, s. 34). Ale najúprimnejšie odkrýval svoju dušu slovenskú v Listoch Literárnych listov, písavaných vo veršoch redaktorovi Osvaldovi. V jednom z nich (VII, č. 1) s ťažkým citom vyznával, do akých vetchých, nesúladných piesní oblieka náš národ svoje nábožné city.

Len jednotlivcom prosí omrvinky. O všeobecnom dobre nezná ľud náš — znať o ňom neučil ho nikdy nikto.

O tom nemal vraj ani potuchy. On volal k nebu,

On teda — zvestuje redaktorovi — pokúsil sa napraviť tú chybu:

Naskladal, naspisoval takých piesní.^[215]

V knihách Osvaldovho Tovaryšstva Tichomír ozývaval sa najradšej ako básnik. Ale z I. knihy stojí tu za zmienku rozbor Hollého epiky. — Homérovej Iliady II. spev máme v jeho preklade v 3. — 5. ročníku Literárnych listov…

Len málo mien mohli by sme postaviť, ktorých nositelia posledných tridsať rokov boli by mali v duchovnom živote slovenskom taký význam, aký mal oslávený Ján Donoval.^[216]

Večná mu pamäť!