ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Či počuli ste čudnú báj, pravdivú či len vybájenú, čo tatranský vraj zrodil kraj?… Bol pastier, čo mal obra silu a krásnu a i vernú milú a píšťalenku očarenú… * Šiel smutný šuhaj tisinou, šiel, zarmútený dievčinou, čo zvábila ho k sebe, vnadná, a omámila docela a sama necitná a chladná ho v odvet ľúbiť nechcela. Šiel s ovečkami dúbravou, zelená klenba nad hlavou, šiel ako omarený, v sníku — keď zrazu pred ním na chodníku píšťalka z dreva točená. Zapískal. Aká premena! V píšťalky zvuky-čudesá strasť jeho razom vleje sa, srdce sa šťastím zachveje: plno v ňom sladkej nádeje! Ba všetko vôkol nemilô sa na tie zvuky zmenilo: čarovnej piesne v doprovod bor tklivý šumí chorovod, ovečky nemé, zasnené k nemu sa túlia do kolesa; na zvuky piesne vznešené vtač ozvala sa z hĺbky lesa. V dúbrave bolesť stajená v úžase stíchla skojená na zvuky divné, na neznáme, a bolo ticho ako v chráme… V úbočí dievča trávu žalo, píšťalku čulo — zaplakalo i šlo jej vábnym za hlasom. Ružovú ako ranná zora zrosená prijala ju hora. Znezrady, ako z neba spadlá, medzi ovečky tichá sadla, hanblivo šepla: „Tvoja som!…“ Za tichých letných večerov zôr pozlátených nádherou, keď nebom luna pláva bledá, on snivo na píšťalke hral a milá pri ňom krásna sedá… Ach, šťastnejší bol ako kráľ! No zrazu, Bože, čo sa stalo, to ľudské ucho neslýchalo! Mesačnej noci za šera na brehu šuhaj jazera na píšťalenke vyhráva si, keď zrazu panna zvodnej krásy vyplula sťa sen z jazera. S údivom šuhaj pozerá a srdce jeho v úžase zamrie, sa divom zatrasie: nik azda ešte na svete nevidel nikdy takú ženu, rozkoš a krásu stelesnenú! Sťa zo striebra a z perlete! Bledušká, bledá ľaliove, ňadrá sťa z peny, mramorové, dlhoké vlasy zlátené a oči — oči zelené, záhadou bytia zastrené. Pohliadol do tých do očí a hlava sa mu zatočí: prešťastný, láskou omámený odovzdal dušu zmámenú do dlaní zvodnej vodnej ženy. Keď prišla milá jeho pravá, už sa mu viacej nepozdáva: už nevábi ho očú jas, ružové líčko, čierne vlasy, nádhera zemskej ženskej krásy — už ani nepohliadol na ňu. K jazeru beží napospas, tam vyčkáva si vodnú pannu. A deva zvie, už ona tuší, čo v milého sa deje duši, kde nevery je príčina… I prekľaje ho — zaklína, by večne, pokým bude žiť, ho večne mučil túžby cit len po nej, po nej jedinej, devuške zradne sklamanej. On okov lásky pozbavený v náručie letel vodnej ženy — však túžba-kliatba v odpoveď ho ku dievčine ženie späť… — — — — — — Zbadala čary vodná žena. Keď k nej sa vrátil, rozpenená jazera voda vlní sa, o brehy mútne zlostne bije, šíre sa tvoria kolesá a z nich sa panna vynorí. No nepadne mu kolo šije, lež ťažkú kliatbu hovorí, by za svoju on zradu, vinu ju večne ľúbil — žiadnu inú! I zmizla, raz tak spanilá, jak keď sa bola zjavila. V ľúbosti putách zajatý a dvojnásobne prekliaty, nechápavý a v údese sa poneviera po lese. A zasa smutný zvečera na brehu blúdi jazera… No nieto devy milenej… I vodná panna zmizla bledá… A za mučivej lásky k nej ho túžba za devuškou zjedá. Vše na píšťalke zapíska si. No čaro jej, zvuk milohlasý, naprázdno horou vyzneje, už nepri vábi ani jednu, len zmučí dušu jeho biednu a zvýši žiaľ beznádeje. Ovečky nemé, bez účasti, vtač si svoj chorál spieva v chrasti, jazero zlostne tají dumy, bor odmietavo, cudzo šumí, ďaleko všetko — mam a klam — ľadové všetko bezúčasťou… A prekliaty so svojou strasťou, nešťastný večne — sám a sám… * Už dávno tomu, čo sa stalo, no píšťalenky čarohlas vše v Tatrách počuť v nočný čas, ako keď v diaľke zazneje hlas túžby a beznádeje… A kto tie zvuky čuje z hory, večne ho dáka túžba morí i večne kamsi rád by v svet a chorá duša večne hľadá, čo dosiahnuť by chcela rada, a čoho v šírom svete niet.