ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zlatom stolci, v zlatohlave kráľ sedí, múdry Šalamon; v kráľovskej moci, v skvoste, v sláve je kráľov všetkých kráľov on. Sám, mocný, vládne Izraelom po Dávidovi v poradu, i klonia sa mu v svete celom a strážia milosť pohľadu. On po Jehovu zákon tvorí, sám umom v ľudstve jediný: zná vecí viac než piesku v mori — i duše zbáda hlbiny, ho slabosť ducha nepodroní a nezlomí ni jeho cnosť — zná odkryť tajov všetky clony, a vidí: márnosť nad márnosť! Má um i srdce v svojej moci, nenávisť, lásku, slasť i žiaľ, je silný veliť vo dne, v noci, a nieto, kto by odolal! Sedemsto žien zrak jeho hľadá, ó, šťastná, čo ho privábi! On, silný, pieseň piesní skladá milostnej kráľke zo Sáby. Keď v zlate na tróne on sedí, v pokore kniežat vôkol roj; k pohove hudba, umien vedy, žien bujná krása, pych a hoj — k veseliu víno perlorodé, k ozdobe šarlát, možný skvost — však vidí: vo všetkom tom zvode len márnosť — márnosť nad márnosť! Z večera sadom vonným, stmelým kráľ voľne kráča, sám a sám… pohľadom, citom zduchovnelým, sa k nebies vznáša výšinám. Sú blízke mu i hviezdne svety, v nich báda um, v nich kochá cit — vtom, ajhľa, v ústrety mu letí najmladšia dcéra, Sulamit. Východu kráska, sľubná žena v dieťaťa slastnej podobe, kráľovsky tielkom vypestená i trónu k skvostnej ozdobe — otcovo rajské zlaté vtáča a nanajkrajšia z najkrajších… V dôvere ku otcovi kráča, na čielku mrak, na ústkach vzdych: „Ach, otče — hrôza, neslýchané — tá drzosť smelca nemravy! Tu ti ma stretne — ledva stane — a ledva ti ma pozdraví! Jaj, otče…!“ — „Ktože, moje dieťa?“ „On — smelec kýsi… neznámy… mne také…! Veď som tvoja dcéra! Ho stresci — pohroz mukami!“ Kráľ pousmial sa… očiek dvoje jak srdom plá i modliká! „Sa stane, dieťa! Rec len, kto je, a smelec iste odpyká! Rec iba, kto je!“ — „Neviem sama… Sťa vo sne, ako v blúznení tu chodí večer pod hviezdama — tak krásny — a tak vznešený! A pritom —“ (vzbĺkne znezrady), „ti ani na mňa nehľadí — ach, on ti na mňa nehľadí!!“ Jak vzbĺkla — zmĺkla… Mesiac plný vtom muža zjasnil postavu, tvár bledú, pohľad duchaplný, postavy krásu zriedkavú. Pútave vážny, v zamyslení umelca, v očiach svätý vznet — ach, rovného mu v svete neni — nad neho niet — nad neho niet! „On!“ šepla — a jej dýchať nedá, jak preľakla sa, zmámená, sa ku otcovi túli, bledá, sťa laňka strelou zranená… A príchodzí sa strhol v snení a kráľovi sa pokloní — Sulamit zazrel — v zamyslení, zrak rýchle stranou odkloní. „Aj, tohto strestať žiadaš, milá?! Nie — nemôž, čo by sám i chcel! Ťa vlastná pýcha poranila: to Chíram — chrámu staviteľ! On múdrosti je plný… z medi on robí, zo zlata… v podobe i Cherubínov naposledy, na oltár, chrámu k ozdobe! Hej, Chíram slávny… Syn on vdovy, Týrskeho syn… Hoc umelec, hoc rovného mu v svete neni — ty kráľovská si dcéra preds’! A devou si… sa netráp na tom, na umení a múdrosti: zdob perlami sa, zvonným zlatom a iné z mysle vyhosti! Len krásnou buď…“ —„Jaj, nesladí… len prečo na mňa nehľadí…?! Roj kniežat ku nohám mi padá — a ja sa s nimi iba hrám a žiadneho z nich nemá rada Sulamit tvoja — vieš to sám… A tento…! rúcho jeho prosté, sa k dvoru ani neradí — a pýcha jeho rastie — rastie — on ani na mňa nehľadí…!“ Posmutnel ľudský všemohúci kráľ nato — teplý oka žiar a úsmev pritom tklivý, vrúci milostne skrášlil jeho tvár. On, mužský silný, zduchovnelú tesknotu javí, plachý cit — i hladí devy rúčku vrelú a tíši krásnu Sulamit: „Jak smrť je silné milovanie — a milosť nad med sladká… však ti nemožno kázať nenávidieť, kto miluje — a naopak… Tak, možno, Chíram… Ty, jak vidíš, a vidím ja — ty bez umu Chírama tiež tak nenávidíš…“ „Ach — veľmi…! Ale… rozkáž mu…“ „Čo?“ — „Stresci ho!“ — „Zač?! moja milá, jak detská si — jak pošetilá…“ „A predsa chcem!“ si nôžkou dupne, zas hnevu mráčok v obočí: „Nač večne v hviezdach báda spupne, keď mne má pozrieť do očí! A keď mi to tak proti vôli, mi radosť kazí — nádeju… A keď to bolí — ach, tak bolí, že vše ma slzy zalejú…!“ „Choď búvať, dieťa, a vstaň zdravá — Jehova s tebou zaveľa! Ja zlatého ti pošlem páva, s ním hraj sa a buď veselá! Si krásna, múdra… Vydaj sa mi, ak sa ti cnie…! Dám drahokamy, kráľovské veno — kniežati! On jak ja svet ti vyzláti! Ťa vydám — akže sa ti cnie…“ „Jaj, otče, nie!“ Šla — pošla domov… Hviezdy milé však bez účasti hľadia dol’ na milovanie pošetilé, na nenávisť, na slasť i bôľ… * Kráľ ďalej kráčal tmavým sadom (v ovzduší vonných ľalií van), i prešiel cyprov stromoradom, kde Chíramov, hľa, voľný stan. V ňom Chíram nocou, v tomto stane, vo vonnom dreve, vo zlate ozdoby tvorí nevídané, kvet tekvíc, jabká zrnaté. Kráľ hľadí: zlatom na podnoží — jak génij stvoril ho i cit — Cherubín, jasný anjel boží, v podobe sladkej Sulamit! Pred Cherubínom Chíram kľačí v hlbokej dume, v tvári slasť… Sa v jeho očiach ľúbosť zračí, i beznádeje bôľna strasť… Kráľ pozastal… v raz porozumel umelca zápal — devy bôľ… Sa vrátil späť a smutný bol. * A v loži mäkkom, v loži zlatom, kým Chíram v kráži zrie ju svätom — v ľúbosti kráži — smutná krása slzami bôľu zalieva sa: „Ach, Chíram! Chíram!“