ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I O polnoci luna bledá do obloka ticho sadá, hľadí: smutná mladá žena nad kolískou naklonená. Smiech, spev, huriavk dookola, chlapi, ženy kolo stola. „Pime, kmotre! ničia vina, že mám dcéru a nie syna!“ Matka mladá mdlobou padá. „Eh, čo smútiš!? buď si rada: máš si dcéru — ničia vina! nie dediča, nie ja syna!“ „Tíško, ticho! choďte zdraví… gazdiná nám z cesty vraví — k takej rado zlé sa schýli… žeby sme ju opatrili! Nôž jej dajte, chleba striedku, pod hlavnicu soli špetku, cesnak k tomu — zrobiť kolá — z nich zlé von ju nevyvolá!“ „Eh, vy baby! practe sa mi! obsypem ju dukátami a sám diabol — ručím za to! dušu nechá — vezme zlato!“ Smiech, výsk, huriavk dookola, kmotri spití kolo stola, v horúčave mladá žena nad kolískou naklonená… II Dieťa spí… mať na svitaní strháva sa v polospaní, kým jej spara čelo rosí, na obloku „klop-klop“ ktosi. „Klop-klop-klop-klop…“ „Jaj!“ sa zdesí. „Poď-poď-poď-poď…“ — „Čo si — kde si?!“ „Ťuk-ťuk-ťuk… poď-poď-poď…“ Ide, ide, istá cele, spara v hlave a mráz v tele, a necestou, spoza krovia: „Poď-poď!“ vábi, volá znova. Šíp ju kmáše, skálie pätí a hlas vždy len na ústrety: „Poď-poď-poď-poď — poď — poď…“ * V deň len druhý pri priepasti našli ženu v kroví, v chrastí, pri nej dieťa v chrastí, v kroví ani lupeň ľaliový. III O polnoci luna bledá do obloka tíško sadá, hľadí: smutná mladá žena nad kolískou naklonená… Dieťa spí… By myslel ktosi, že to perla božej rosy, že to lupeň ľaliový padol vankúš na ružový. Dieťa spí… mať na svitaní strháva sa v polospaní — v oblok ťuklo, v dverách puklo, biela žienka ako blízky smelo stala u kolísky. Sklonila sa k decku, hrave v očká hľadí usmievavé a kým slasť jej v tvári blysne, dieťa berie, k ňadrám tisne… Stŕpla, hrôzou primrazená, skríkla desom mladá žena, skočí — ku kolíske letí — hľadí: prízrak — mam — sen asi…? nad belčovom luna svieti, ona to tam lúčom hrá si…?! Dieťa spí… Sťa poklad zlatý striehne si ho jeho mati. Biedna zašlé v pamäť volá: „Čo sa stalo? Kde som bola?!“ Hľadá v mysli, hľadá, snorí, až sa, biedna, do sna zmorí, no, i zo sna vše sa zdesí: „Dieťa! Moje dieťa — kde si?“ A i vo sne tajnú tuší záhadu kdes’ na dne v duši. IV Idú roky… Dieťa rastie — rastie v devu — deva v šťastie, deva v krásu… a kam vkročí, beda, kto jej pozrie v oči! Oči, hviezdy nezbádané — beda, kto sa pozrie na ne! nezabudne nikdy na ňu, na tú krásu nevídanú! Mati v truhlu plátno skladá. Pod oblokom chasa mladá piesňou volá, piesňou stená: „Hej, Ilena! Hej, Ilena!“ A Ilena lesom sama, zmĺklou nôckou pod hviezdama, kým ju vábi chasa mladá, hľadá čosi — hľadá, hľadá… „Hej, Ilena! Hej, Ilena! aká mi ty budeš žena?! Dievky v krčme hýria plesom — a ty sama blúdiš lesom! Hej, Ilena! Hej, Ilena! aká mi ty budeš žena?! Moje srdce láskou zmiera — a ty mramor — dnes jak včera!“ Vzdychá šuhaj pod okienkom, deva k lesu z ruží vienkom: „Za ňou šuhaj! padni hrádza! nech ťa už viac nezavádza!“ Ide, ide podvečerom za nevestou lesa šerom, ona pred ním — motýľ hravý, a on lovec nedočkavý. Stratil chodník, zblúdil cestou za bludičkou, za nevestou: čos’ do húštia čiernou nocou tajomnou ho vábi mocou… A tu zrazu z húštin, z diaľky svetlo blyslo znenazdajky: pri mesiačku po úbočí v tanci diev sa kolo točí. A tie panny — kvetná stuha — jedna krajšia ako druhá! Medzi nimi ona, drahá, Ilena, jaj! polonahá! iba zľava, iba sprava čo ju vlasov kryje riava. Jak ho zočí zoči-voči, ku nemu sa v tanci stočí a ho vábi a ho volá: „Poď do nášho, milý, kola!“ „Jaj, Ilena! Jaj, Ilena! čo je s tebou, premilená?! domov poď, bo zlé ťa zdolá…! Ty nie si tá, čo si bola!“ „Hoc i nie som, čo som bola, poď do nášho, milý, kola! láskou jatý — láskou vzňatá, poď do môjho do objatia!“ „Jaj, Ilena! zlé ťa zdolá…! ty už nie si, čo si bola! tvoja náruč iba ľaká, oči — oči vlkolaka…!“ „Nehľaď na ne — nehľaď v oči — poďže s nami po úbočí! svadobný nás tanec spojí — veď si mojím — veď sme svoji…!“ Ovíja ho ramenami, omamuje pocelami, a ho láska a ho volá, panna spola, prízrak spola — ach! že vari neodolá…! Ovila ho ramenami, uláskala pocelami — už on v tanci po úbočí s pannami sa v kole točí, omámený — očarený klamnou láskou zamárnený… * O polnoci luna bledá na tisinu tíško sadá. Hľadí: mŕtvy šuhaj v stráni machu leží na postlaní… Letí chýr o lesnej žene… A niet zvesti o Ilene.