ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol jeden mních, bol mladý mních. Pre kláštor vo dne zbieral dary, noc božom trávil pri oltári, v modlitbách Bohu ľúbezných. Jas v očiach, v duši žiadnych vín, bol krásny ani cherubín. Mier v duši — mier a pokora, vychodil ráno z kláštora, večerom, svetom zmorený, späť navracal sa skľúčený. Skľúčený sveta hriechom, zvodom, tesklivý hriešnym nad národom: smiech šumných diev a krása žien — blud a brud on v tom videl len; chránený kríža svätým znakom on so sklopeným chodil zrakom. Keď pre očistu zašiel v chrám, vždy túžil v púšť — byť sám a sám. Sa stalo, jak si žiadal, zvykom: šiel do hôr, stal sa pustovníkom. Šiel v pokore a pre úľavu, sťa šiel by k Bohu na návštevu, pod jasné božie obloky — a les ho prijal hlboký, hoc cestou tŕnie a i hložie — sťa náručie by mäkké, božie. Žil v lese mních, žil blažený, za spevu, pôstu, modlení. Nad hlavou boru mäkký stín — nádherný boží baldachýn — a tíš a súlad okolo a sveta sťaby nebolo — les celý jeden tichý chrám — a on v ňom šťastný — sám a sám…! Žil v lese mních, žil blažený, na speve, žalmoch, modlení. Žil rok — žil dva — žil roky tri a ľudskej stvory nespatrí. Len plachá srna na úbočí návštevou k nemu niekdy zbočí, len havran zo zaviatej hory vše sa mu chmúrne prihovorí, len očká fiál zrosené mu v oči hľadia zasnene a v jeho spevy, sväté dumy, les iba v odvet nocou zšumí… Však zjara, vesny v znamení, jak sa to všetko premení! Sotvaže drozd po zimnej chmúre naladí k slávnej ouvertúre a za ním vtáčie árie — jak les i tvor — jak ožije! Jak slávnostný zvšiaď ruch a hluk! Kukučka v smiechu: „Kuku-kuk!“ hrdlička vesnou zmladlá, jará, laškovne k družke prehovára, kým taktiež holub divý hravo holúbke dvorí naliehavo, ju prosí, láka, citom jatý, až prekoná pyštek zlatý, k druhovi v láske prikloní… Na medzi čosi zazvoní, akoby z hviezdnej diaľky zove: to kvety-zvonky fialové strieborné rozviazali hlásky i zvonia — zvonia… Bez otázky tajomné čosi zvonia… Čo? Ľúbostné čajsi ledačo, o všeobecnej otázke, čo lesom vládne — o láske! Načúva mních… A za jara, čo nikdy nezažíval, pritom tajomným zvukom, vidom, citom sa duša jeho otvára. Svätcova duša dokonalá, čo láskou iba k Bohu lkala, čo sama svätyňou je — chrám… I vidí, že je sám — tak sám…!!! Žil mních, žil ďalej v lese, žil, raz modlil sa — raz nemodlil; to svätosť v duši — nemota zas i sladká tesknota — — — A vše mu srdce zšveholí a vše ho duša zabolí, že roky žil (či Boh to chcel?!), čo ľudskej stvory nevidel, ľudského roky nečul hlasu, ni nezrel devíc sladkú krásu — kým dolu, ako v odveku, sa človek v túžbe neodolnej ľúbosťou druží k človeku… Les šumí… ako v doprovod v nebeský, hviezdny chorovod — akoby nebies na organe; len chvíľou sťaby v žase, stane; čajs’ prelúdium k sladkým hrám… A on tak sám… tak sám… tak sám… A duša svätca zšveholí a srdce prudko rozbolí v tom tichu, večnom, odvekom: že nie je — nie je človekom! I zjasní sa mu odrazu, že žije podľa rozkazu ním Tvorca tvora spial i kvet: naplniť láskou celý svet… A svätca duša dokonalá, čo láskou iba k Bohu lkala, vše túžbou sa sťa ohňom vzňala (až neha oko zarosí): žiť komusi — mať kohosi! Keby tak dobrá mamička, alebo vlastná sestrička, či iný, milý ktosi, žil, čo by ho zrakom pohladil — kto by mu nežne, poľahučku, na čelo vložil bielu rúčku — či v žalospevoch svätom času pridružil hlas svoj k jeho hlasu, keď pred Bohom on skláňa šiju — v úplnú viery harmóniu…! Tak túžil, zmieral, k Bohu lkal, až zázrak sa, až zázrak stal. Raz večer mních do lesa šiel med vybrať zo pňa divých včiel. Zaťal on do pňa prvý raz, počuje z neho čísi hlas: „Nerúbaj ďalej — nerúb blíž, lebo mi rúčku poraníš!“ A keď on zaťal druhý raz, počuje zo pňa čísi hlas: „Nerúbaj ďalej — nerúb blíž, srdiečko moje poraníš!“ A keď on zaťal tretíkrát, rozletí strom sa nastokrát a zázrak! čo sa nestane?! Panna mu k boku zastane, panna sťa z kvetu ľalie (či kvet sám v stvoru ožije?) — i rečie mu viac očima: „Na nôcku k sebe vezmi ma!“ Že kto je, čo je, zabudol: vzal devu, vzal — a šťastný bol. Žilo to s mníchom ktosi-čosi. To anjel bol? Či panna z rosy? Milosti božej znamenie? Či hriešne zmyslov mámenie…? Žilo to s mníchom v taju lesa, bledušká, útla ľalia; mu v radosť život zavíja — však on jej rúčky nedotkne sa. Dni plynú, ples jak po plese. Za zory už sa prebudila tajomná jeho zlatá víla a cez deň zháňa po lese, so všetkým citnej vo zhode, čo v nešťastí je, nehode: ospalú zo sna budí lienku, jej „klop-klop“ tíško na okienku, čmeľovi medu predloží, mravcovi batoh preloží, tu včielku kriesi potichu, skrehnutú v kvetnom kalichu, tam motýľovi, ak sa stane, krídelko viaže dochrámané, pohojdá zlatú vážku stíška, nazberá rosy do kalíška, bodliačik zvädlý poleje — nešťastie žiadne neobíde a všade za ňou dobro zíde a všade lásky naseje. — — — Že všade…?! Všade, ach! i v tom, i v srdci svätca netknutom. Svet luny striebrom zaliaty, sťa dobrým kúzlom zakliaty, v náručí božom spí a sní sen božej lásky čudesný. Spí vtáča k družke stúlené, kvet hlávku sklonil zasnene, na nebies zlatej na podstene ku hviezde hviezdka pritúlene dol na zem hľadia z nebies dvier, jak na svet boží stúpa mier. Zaspala tam i deva — hej, v mníchovej chyžke voňavej, nevinný v čistom svätokráži — kým svätec, sťaby ku ochrane, noc celú bez sna, hlavu v dlane, sen devy predo dvermi stráži. Les šumí… šumí… Lesa šum do jeho padá čudných dúm — a keď len lístok zaveje, celý sa strachom zachveje, a keď len konár v hore spraská, v zdesení do húštiny hľadí, že z hory ktosi stúpa, bledý, neznámy ktosi: zvod — hriech — láska…? — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Na lôžku z materinej dúšky zaspala deva zvečera, i spí, jak očká zavrela. Mier sladký z tváre dievčej dušky a neha hľadí anjela. Mních, poopretý o veraje, na spiacu mlčky pozerá… Už v jeho duši bez otázky niet bázne ani beznádeje, len plno lásky — plno lásky! A žiadosť jedna veliká, čo celého ho preniká: bez hádky — a či s umom v hádke, pobozkať devy ústa sladké! Čo stalo sa — čo stalo s ním…?! Sa pripil k ústkam ružovým. Zľakane a či vyčítave mu zrela v oči nedočkavé a ako prelud ďaleký, tak zhasla — zmizla naveky. — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Žil mních, žil ďalej v lese, žil, nespieval, ni sa nemodlil. Dni letia — — — on už nie je mladý. A predsa hľadí len a hľadí, nie mŕtvy, ani neživý, sťa jeleň večne žíznivý, kde chodníček sa z húštia hadí… V zhasnutých očiach sa mu zmarí, keď konár, vetrom čajsi, spraská, že chodníčkom ktos’ kráča… Vari bledušká, vzdušná jeho Láska…?