ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, hory nádašské, s nádašskou rovinou, aký sokol krúži nad vašou bučinou? Nekrúži to sokol kolesom lomeným, lež Ilčík, kapitán, pod forgom zeleným. Pištole za pásom, valaška u boka, hej, tesná je pánom tá cesta široká! Tá cesta široká, chodníček krvavý — čo raz v sebe skryje, nikdy viac nezjaví! I ten mesiac bledý mlčí sťa z rozkazu, keď kupec abo pán keď zjajkne odrazu. Na vrchu Barvínku, červenom pri vínku, rezká hôrna chasa večerom schádza sa. Z večera hodujú, k polnoci tancujú, v Trnave jarmok bol, na zboj sa hotujú. Gajdence v povoli, fujara šveholí: „Hore ju, od zeme! Hej, len raz žijeme!“ „Nie sme už dvanásti, — ale kto sa ľaká! Nič to, že nás všetkých šibenica čaká! Nečaká svetlica, lež iba temnica, za našu slobodu istá šibenica.“ „Dnes je pánom dobre, kým poddaný žobre — keď sa to obráti, ktosi to zaplatí krvou i dukáty.“ „Jalovka pečená, lacno ťa sekali, vínečko červené, draho ťa predali!“ Takto ti spievajú — spievajú, tancujú, v Trnave jarmok bol, na zboj sa hotujú. Jeden len netančí, ani sa nesmeje: „Hej, Ilčík, kapitán, čo s tebou, čože je?! Hlávka ťa zbolela, či milá strápila a či smrť predtuchou na teba skočila?“ „Mňa milá netrápi a smrť ma nedesí, len myseľ mi kamsi zapadla za lesy. Letela holúbka dúbravou zelenou…“ „I nechže ju skropí krvičkou červenou!“ Smiech, výskot ozvenou zapadol v chotári, a Ilčík, kapitán, chmáru má vo tvári. Od pahreby skočil, valaškou zatočil, do húšťavy vrazil — jastrab za korisťou — už ti je, holúbka, už ti je smrť istou! Skaza istou! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Dennica sinavá spoza chmáry kuká a Ilčík, kapitán, strežie spoza buka. Slniečko vychodí, les sa v žase modlí — Ilčíkove oči do diaľky sa vbodli. Zdunelo, zhrmelo — les šumom zakypí: grófa Apponyiho štvorsprežné paripy. A pred tie paripy Ilčík vraz vyskočí a zo dvoch karabín blysne sa do očí… K hintovu priskočí… V ňom ktosi zastene, sťa vtáča z konára keď padá zranené… V hodvábe, v baršúne, najkrajšia na svete panna sťa ľalia — ľalia v rozkvete… Ako keď za rána zorou sa rozsvetlí, oči im sňali sa — duše sa postretli a Ilčík, mocný pán nad horou-chotárom, zblednutý, akoby pred božím oltárom, očú sňať nevládze v obdive, v úsmeve — až zo sna strhne sa a „Pohni!“ zareve. Zdupkalo, zhrmelo (hej, veď im povoľa!)… Len Ilčík, kapitán, ani tá mŕtvola…