ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oj, hory, hory zelené, v tajomné dumy zasnené, k vám zbožne s dávnou duše láskou za šumnou dneska idem skazkou, za voľnou piesňou, prostým stichom; sa obe rady vo vás kryjú, odeté v zhodnú harmóniu, pod vašou klenbou — v chráme tichom — sa skazka s piesňou potaju so smutnou láskou stretajú… Keď slnce sadá ku horám a bor je tichý ako chrám, ovečky, z jazier napojené, zasnený valach v košiar ženie — a zvonce zblízka, zvonce zdiali sa družným rytmom vedno zliali. A po horách a po dolách báj rodí sa vo vonných tmách a z tichej božej myšlienky sa rodia hviezdy-panenky a slasť i muka odveká — i láska v srdci človeka. * Na tichom brehu jazera mládenec k hviezdam pozerá. Pozerá boru do stínu, kým myseľ letí v dolinu, kým túžba rovno s zornicou sa bledou trasie bludicou, ľúbosti tklivým pozorom nad šírym viesky nad dvorom. Ta od spiaceho jazera mládenec v dumách pozerá k oblôčku, kde kvet s rozmarínom sen devy strážia vonným stínom (v sne i zjav azda presladký: zo zlatej princa pohádky — hoc pošetilej — večne novej), sen hrdej dcéry richtárovej. Bor šumí… Šumí, v diaľku zve jak srdce jeho boľavé. Boľavá každá myšlienka, na márnu lásku spomienka… Na zráznej skale nad jazerom karbunkul svieti noci šerom, zelené svetlo v diaľku leje sťa clivý odraz beznádeje… Pod skalou z hĺbky jazera vše s túžbou ktosi pozerá, raz na karbunkul u hája, zas v snivé oči šuhaja: cez ňadrá z vody vynorená rusalka, vábna vodná žena. Deň v úkryt v chvate uteká, plášť biely cestou zoblieka a z božej nebies svetlice anjelských očú tisíce dol na zem hľadí, jak je zvodná, jak sto ráz krajšia ako za dňa. Bor sladko šumí výšinou a ktosi kráča tisinou, ktos’ z iných svetov bez otázky, i seje, seje semä lásky — a tvor i kvet, už obaja, sa lásky kúzlom opája a srdce — sudba odveká tak kvietka ako človeka, v ľúbosti sladkom područí sa trasie ako v pavučí… Kým šuhaj v túžbe pošetilej o šumnej svojej sníva milej, kvet s kvetom v sladkú zámenu potriasa hlávku skropenú… A básnik čuje zo záhonia, jak srdiečka v tom tichu zvonia… Spod skaly z hĺbky jazera vše s túžbou ktosi pozerá, to na karbunkul žiadostive a zasa v oči smutné, sivé: rusalka, vábna vodná žena, cez ňadrá z vody vynorená. Tvár biela, v líci vábny smev — a šuhaj nad jazerom snive vníma jej sladký, vábny spev: „Noc, storou krásou odiata, v paláci mojom čaká ťa, s rozkošou lásky, v vzhľade, v slove, hoc ňadrá chladom mramorové. Čas uteká… čuj, milý, čuj, poď, oči moje poceluj!“ Do šerej hĺbky jazera mládenec v ľaku pozerá, pozerá, slúcha zarazený spev vodnej panny, zvodnej ženy. Však k vnadám vodnej ľalie on slepý je, on hluchý je, len mysľou pritom mihne znova tá, čo preň nemá ani slova… „Ach, Hana, Hana richtárova!“ Priniesli odkaz z dediny od švárnej, hrdej dievčiny: „Škoda ťa, šuhaj, škoda asi sa láskou zjedať na salaši — nič nemožného pod slnkom: sním karbunkul mi, noci šerom čo skalou svieti nad jazerom, a tvoja, večne tvoja som! Za čarný kameň, stojím v slovu, dostaneš dievku richtárovu!“ Od spiacich brehov jazera ku skale v mukách pozerá: na skale, zráznom na končiare karbunkul v zelenavej žiare omamné svetlo v diaľku leje sťa bledý odraz beznádeje. Je ku nemu, je vysoko a do jazera hlboko — kto preň by šiel, ten žitím váži, a preto nik sa neodváži, hoc kameň — tajov záhady! za sveta stojí poklady a rajské šťastie znamená… „Ach, Hana, Hana milená…!“ * Noc búrlivá. Za nepohody des nemý sa a úzkosť rodí a spolu ako vtáci draví vyletia zo skrýš do dúbravy, do úzkostnej tmy večera. Vzbúrené vody jazera bičuje víchor do výše, kým horou zloba zadýše… Z hlbiny celá vynorená sa vodná panna kolíše; sťa kvet ju láska biela pena a bujných vlasov jemná spleť sťa po jazere zlatá sieť. Jej oči, oči zelené, vábivé, chladné, znemené dohora hľadia v túžbe, ľaku, kde kameň v bleskov krivolaku, zráz tesnom skalnom na úplazi: ním šuhaj v bleskoch cestu razí. V bezumnom lásky zápale valaškou rúbe vo skale ku karbunkulu — necestou, za šťastím — láskou — nevestou! Zdunelo temne… sťaby kdes’ hlas výstražný až spod nebies. Raz na raz rúbe dovysoka do brala pošetilca ruka. Zhrmelo desne… sťaby hrom vyrazil pekla otvorom. Raz na raz rúbe… krok a krok sa šinie noha vozvysok, raz na raz — prudký päste náraz, už karbunkul má v moci zaraz — poň čiahne — strhne v prudkej rane: oj, víťazstvo, oj, neslýchané! Už drží ho… „Oj, Hana — Hana!“ I túžobne i zmámene ho šibli oči zelené. Jak chmúrnym visel pod oblakom, s víťazným, divým jeho zrakom sťa v omame sa utkali — sa bleskom rúti zo skaly… „Hana…!“ Zatlieskala vodná panna. * Dnes tiché vody jazera zeleňou svietia do šera: v nich ponorená záhada, horiaca, večná lampada — karbunkul svieti…