ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola jedna žena mladá, čo si muža mala rada a muž zasa rád mal ju, bielu svoju ľaliu; žili šťastne — on i tá ruža láskou rozvitá. Len tu zrazu — beda! Beda! Vysloviť sa žiaľ ten nedá: Čo sa stalo, čo sa nie, on len zrazu postonie, bledne, chradne osinetý a jej umrie na deň tretí. Kým kňaz žehná vo dvore, ona zmdlieva v komore… Pri kozúbku večer sedá vdova smutná, vdova bledá… Zarmútený celý svet, že ho niet — ach, že ho niet! Nemá stania, nemá spania od mrkania do svitania. „Čo len chvíľku zvečera keby prišiel za šera, keby prišiel, ako žil a mňa, smutnú, potešil!“ „Choď ty, moja, do fary, azda sa ti podarí: popros kňaza v peknom slovu o tú knihu Krištofovu — svätosť s kliatbou v nej sa snujú, z nej sa mŕtvi vyčitujú. Choď len smelo do fary — azda sa ti podarí!“ Sám kňaz mladý, v tvári bledý, perom píše, v knihách sedí, osamelý v svojom kútku. Mladá vdova, krásna v smútku, krásna, vábna, v peknom slovu prosí knihu Krištofovu: „Nemám stania, nemám spania od mrkania do svitania — čo len v chvíľku za šera keby prišiel zvečera, keby prišiel, ako žil a mňa, smutnú, potešil…“ Vypočul jej súženie, bledne a sa červenie: „Nemôžem ja, márne stihy: Krištofovej dať ti knihy, prísahu som zložil svätú, nedať knihu sväto-kliatu… Ale ak ma bozkáš, hľaď, mohol bych ju — požičať…“ Keď ho ona poľúbila, hlávka sa jej zatočila. „Nič to, milá, nič ti je — veď to láska prikryje!“ Druhý raz ho poľúbila a sa ružou zapálila. „Nič to, milá, nič ti je — láska mnoho prikryje! Ak ti clivo večer v šere, nezatváraj, milá, dvere. (Nič to, moja, nič ti je, láska všetko prikryje!)“ * Knihu vzala, nemeškala, v zmätku, v letku späť sa brala. Nezaprela večer v šere ani vrátka, ani dvere — a kým líčko v plápole, sedí, sedí pri stole. Sedí, čaká… Čaká skrátka, kedy vrznú dvere, vrátka, myslí, myslí… naveľa na mŕtveho manžela! Zamyslená nechtiac, milá, zrazu knihu otvorila! A jak knihu otvorí, tresnú brány závory! Cup-cup — dup-dup! po podstene k obloku sa ktosi ženie, od obloka do dverí — — Kto nevidel — neverí: celý tlejúc popolom, umrlec už za stolom! Umrlec, jaj! z ríše duchov! Hlavu zviera pod pazuchou, oči lebky otvorom strašným hľadia pozorom. A hneď ku nej prisedá a sa prísne vyzvedá: „Kde si vzala knihu — hu?“ „Kúpila som na trhu…“ „Čo si za ňu dala vcelky?“ „Šošovičky do pol mierky…“ „A na koho myslíš z zvyku?“ „Na kohútka na pántiku…“ Tu on — verí-neverí? — len sa hrozne zaškerí, rukou siahne, po nej čiahne, zhíkne — bzikne — kohút skríkne — kniha stolom poskočí — plam jej šibne do očí — — Čosi vzdychlo… vzdychlo… stíchlo… * Po nečase u stolu ženskú našli mŕtvolu.