ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pribehne dcéra z dediny (miláčik matky jediný): „Ach, mama, mamka premilá, už ste mi vienok dovila! Žiaľ mi je, žiaľ mi preťažký, šiel milý písať ohlášky!“ Napísal farár ohlášky, vyhlásil — ak niet prekážky — šuhaja s vdovou bohatou; už svadbu stroja u svatov, bohatú svadbu, pych a hoj… A dievča v kútku: „Bože môj!“ Svet luna striebrom poliala a vôňou letná fiala. On, klobúk pierkom zdobený, objíma vdovu v podstení a vdova, lásky nesýta, vo tvári ružou zakvitá, kým deve — žiadna záhada — rozmarín v okne uvädá… Zahrali trúby, píšťaly, pol obce k svadbe zvolali; hrdý zať mladý — bohatá vdovica šťastím vysmiata… Keď štóla ruky spojila, devušku zima zlomila. Vysk, huriavk, tanec na dvore, mladý zať s ženou v komore; družina chváli, podpitá: „Sa dobre sňali — on i tá — bohatstvo — dobrá príučka!“ A devu lomí horúčka. Noc bez sna mati preleží. „Jak, mama, kuvik na veži — čože tak volá — čože tak?!“ „Keď ináč nevie, neborák, kar tuší — smrti hostinu, starcovi hlási hodinu.“ „Starcovi…? Snáď kto v poradu — smrť rada berie od radu… a dobre tam, ach, v povoli… tam srdce viacej nebolí… tam z hanby hrôza nevzniká… jaj, kuviká…! jak kuviká!“ „Čo blúzniš, dievka úbohá?!, Svet krivda — pravda u Boha. Sa pomodli, si pamätuj — a Boh ťa chráň a opatruj!“ „Jaj! Mama! srdce preniká — jak kuviká… jak kuviká…!“ Na svite hudba ustala, na svite deva zaspala, no trápi sa i vo snení, kvet víchrom vášne zlomený. „Padnite, hory, padnite, ho zabite — mňa prikryte!“ Za nocou deň a za dňom noc. „Sám, Bože, buď nám na pomoc!“ Sťa v úkryte laň zranená, u okna sedí stajená; na pomstu mysliac, na vinu, na vodnú zbiera hladinu… „Jaj, mama moja, hľaďteže (zas kuvik zhúkol spod veže), aká tam húska na vode si nocou pláva v slobode, kto nevidel by — neverí! Je celá v zlatom páperí!“ „Čo blúzniš, dievča, preboha! zlo mätie ťa — kás mátoha — nieto tam húsky navonku — zatiahni oknom záclonku — hriech zlatý býva vo zvodu — nehľaďže, nehľaď na vodu!“ „Že nieto húsky?! Ba vera, tamto — tam — jak sa opiera! Jak krídlom strasie, pri svite, z nej zlato prší — vidíte?! Ju chytiť… pierka zo zlata… budem vám, mamka, bohatá!“ „Boh chráň ťa! Zlo ťa prekára, po kňaza zájdem, lekára… Snáď vodná panna… v mámení sa v zlatú húsku premení a beda, kto k nej vo zvodu — Ach, nehľaď, nehľaď na vodu!“ Závorku zamkne biedna mať, že kňaza, lieky pohľadať — a dcéra oknom ku vode — A zlatá húska na brode ju zlatým krídlom ovieva… A v hlbinu sa podieva — Kolami voda zihrala, na vode húska zgágala!