ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ta dali dievku, ta dali, za nemilého vydali, zviazali rúčku s nemilým, rozťali srdce s premilým… Niet šťastia, hoc i hrdý dom, keď smutné oči plačú v ňom, keď srdca vábne na otázky túženej nieto ozveny, sladkého slova — slova lásky. Raj zemský to — no zavrený. Z bohatstva jeho, prepychu nič nevyťaží, bez otázky, muž, po práci keď náhradou prevzácnych šťastia pokladov v domove svojom nenachodí — keď žena miesto polahody za smútku šerou ohradou len vzdychá, vzdychá potichu… A keď i ústa zaspievajú, i v piesni iba slzy lkajú: „Hodina mi je deň a deň mi je týždeň, týždeň mi je rokom s nemilým človekom…“ Počuje muž ten ženy spev, i budí v ňom len žiaľ a hnev: „Som ti už riekol nastokrát, že tvoje piesne nemám rád! Do spevu skrývať kiesi taje — máš divné, žena, obyčaje! Chcem, aby si sa radšej smiala a aby si ma rada mala, tak, ako si mi prisahala!“ „Veď počkaj, budem sa i smiať, snáď budem ťa i… tak, ako som ti prisahala!“ Sa zalklo slovo v bolesti o milovaní, o šťastí, kým z očí, z očí muky nemej žaloba lásky zamárnenej… Kto číta z duše zrkadla, keď bolesť na dno zapadla, predstavu túžba keď ti zláti, čo sa už nikdy nenavráti, keď, prítomnému ďaleká, za šťastím duša narieka?! — — — Deň dlhý, chmúrny, hoc i krátky, bez smevu, lásky bez pozlátky. Noc za ním clivá, bolestná, bez súzvuku a bezo sna. „Čo vzdycháš, žieňa? Čože ti je?“ „Var’ niečo zlého sa ti snije?“ „Za mamkou azda…“ „Jajajaj, ba za bábikou nebodaj?! Za mamkou! A ty hľaď, jak v taju jej líca vädnú, obledajú! Za mamkou!… No vedz: dosť mám už tých vzdychov-mrnkov! Tvoj som muž, keď si raz šla — keď sme sa vzali…“ „Ja nešla som — mne nakázali…“ „Hej, no dnes pozde otázky, či z lásky a či z nelásky! Nie nato bral som si ťa, ženu, by mladosť som mal zamárnenú. Chcem, aby si ma rada mala, tak, ako si mi prisahala (hnev a i ľútosť zvrie v ňom varom), hej, prisahala pred oltárom!“ „Veď čakaj, čakaj, časom snáď budem ťa azda rada mať — tak, ako som ti prisahala…“ Nečakal. Sprvu zo vzdoru vše nazrel vedľa do dvoru, kde dievka ako malina. Deň zrána spevom začína a pozde večer na otázku jej zazvoní smiech pri prielazku, i poteší ťa zďaleka, kým doma — tá — len narieka, nemilá, chmúrna sťa tieň chodí… Ktože ho od nej vyslobodí?! A z hnevu vše i zo vzdoru vše zašiel vedľa do dvoru, až v posled hlava sa mu točí: že tú vzal a nie, Bože, túto! Kdeže len, kdeže podel oči?! I ľúto mu je, z duše ľúto. Jak ľúbosť vzrástla v potaji, Boh videl — a svet nestají. Jak myseľ skrsla hriešna, zlá, to tajnosť bude večitá. — — — — — — — — — — — — — — — — Raz pod jazerom v príslope máčali dievky konope. Než mesiac vyšiel spoza stromov, skončili prácu — pošli domov. Len jedna z nich tam, mladá žena, zostala nimi opustená. Už mesiac hore v podoblačí, a ona ešte snopy vláči, sa ešte morí bez pomoci zavŕšiť prácu, hoc i v noci. Tíš dokola, tíš jazerom sťa poľom mŕtvych, cmiterom. Sa lístok nehne noci v taju. Len hviezdy nebom trblietajú, len mesiac v lesku jazera sťa bledá, trúchla príšera. Chvíľami výkrik prenikavý prehĺbi clivý noci čas, sťa smrti hlas — sťa smrti hlas. Sšušťalo v húšti — zas a zasa! K jazeru ktosi prikráda sa. „Jaj, kto to?“ skríkla s desom už. „Ja! Nekrič, nekrič, ja, tvoj muž!“ jaks divne sa jej ohlási, „či sama si — či sama si? Ti pomôcť idem,“ prehovorí (výstražne kuvik skríkol z hory), „ja podávať ti budem snopy, ty do jazera choď z priekopy — ta ďalej choď — choď do vody —“ a hlas mu divne zachodí. Poslúchla, do jazera šla a razom po pás zapadla. „Jaj, mužu, mužu, ja sa bojím! Tu nieto dna, tu neobstojím!“ „Len ďalej choď, len ďalej choď, je tam i dno, veď je tam brod.“ Poslúchla, o krok ďalej šla a po hrdlo až zapadla. „Preboha, ratuj!“ „Počujú, čuš — nekrič!“ „Veď sa top…“ „I nech ťa diabli ratujú!“ a na hlavu jej hodil snop. „Ach — pomôž… Nemáš srdca zbla…“ „Však si ma ľúbiť nechcela!…“ „Ach, budem — budem už…“ „Čuš!!!“ A výkrik smrti, prosbu, des pohltia tma a hrôzou zmĺkly les. — — — — — — — — — — — — — — — — Prv než ju voda prijala, tri razy k Bohu zvolala, tri razy svoje biele ruky ku nebu v prosbe zopäla. Nezľútili sa nebesá… Na strome lístok nehne sa, len noci v šere na jazere čo zakrúžili kolesá… * V deň tretí, len čo prijala, tá nemá voda vydala. Jaj, ale hrôza pozrieť! Ach, to mladé tielko — des a strach! Pod trúchlych vrbín zásterou strašidlom pláva, príšerou, vírom sa točí v zákrute. Noženky raci načali, rybenky oči vyžrali, len rúčky biele, netknuté, len rúčky čipiek spod lemu vystreté sťaby k objemu… * Nebolo ešte do roka, už hudba zhrala do skoka: v bohatstve, v šťastí, v pohodlí sa ľahko mladí dohodli. A sotva stíchli na dvore, muž s mladou ženou v komore, ona sa sladko k nemu vinie: hja, kde je láska — šťastie iné! Keď prišla polnoc pri dôvere, tichučko-ticho šťukli dvere a zďaleka a zďaleka, ako keď voda oteká: „Čľap! čľap!“ „Jaj, žienka, aká si!“ muž len sa zo sna ohlási, „ako kus ľadu ruka ti je — preč ruku, žieňa, z mojej šije!“ „Nebodaj zlý máš iba sen? Tu sedím, netkla som sa ani, si čepček viažem maľovaný…“ Vtom zmĺkla… Izbou šerý tieň — šťuk dvere — a sa zavreli. Muž stŕpol divom znemelý. Deň prešiel v šťastí, za dňom noc a s nocou záhad tajná moc: sotvaže polnoc nadíde, kto príde, kto ti nepríde — muž s desom zo sna budí mladú: „Jaj, neobjímaj, keď si z ľadu!“ „Čo sa ti robí? Čo ti zase?…“ Zamĺkla. Izbou tieň sa trasie, nad lôžkom bludičkou sa vije — a mokrá ruka kolo šije… Muž ráno v zmätku, v nedôveru zachodí tajne ku jazeru: „Je živá?… mŕtva prichodí?…“ I hľadí, hľadí do vody a zrazu — Bože, kričí! Ach nie! Hlas to nebol ľudský — ničí: vták iba skríkol v húšti stromov. Zdesený, zmĺkly pošiel domov. — — — — — — — — — — — — — — — — — A od tých čias tak každú noc (desivých záhad tajná moc): sotva muž s mladou v komore a sotvaže sa polnoc blíži, prichodí ktosi po dvore, nad lôžkom šerý tieň sa níži a izbou „čľap-čľap“ zďaleka, ako keď voda oteká… A muž už z hrôzy sotva žije: objímajú ho čiesi ruky, ľadové ruky kolo šije… Dňom úľava zas nadíde. Smiech mladej ženy, ako vlani, pre radosť, potechu mu zvoní. Však zakaždým on ustrnie: „Sa nesmej, nesmej, nie sa — nie! Čuj, ako kričí, ako kričí! Nesmej sa — azda nepríde…“ A keď noc po noc tieto muky, keď noc jak noc len prichodí ten istý prízrak — mokré ruky — zúfalec skočil do vody.