ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za mraznej noci pri dôvere na hrdé ktosi klope dvere. „Skoč, žena, pozri, koho as’ i nocou kýsi vlečie ďas?!“ „Žobráčik chorý vonku stene, zmrznutý spola na podstene, len handry bosých na nohách — na brade ciagle — — pozrieť strach…“ „Nech ide, odkiaľ prišiel! Ja ni v noci nemať pokoja?!“ „Som pustila ho do pitvora — i on je predsa božia stvora — tu usteliem mu pod dvere, nech zohreje sa, zoberie…“ „Hej! dobre že nie zrovna smele toť mojej teplej do postele — muž krk nech zláme naskore; mu dobre už i v pitvore!“ „On ale, neborák, je bosý a hladný… teplého dač prosí…“ „No hej — by nebol…! naskytá sa večne žobrač nesýta — ju živiť — tvoja povinnosť…!“ „Jaj, muž môj, nevrav! máme dosť…“ „Že máme! Ľaľa ti ju, hrdú! čo mám, som nazhonobil sám — si doniesla mi čo len hrudu…?!“ „Tiež robím…“ „A ťa nechovám? i tvoje štence…? Troje vzal som s tebou — choval — pochoval…“ „Ach, pochoval… sirôtky nemé — nie z dobroty šli do tej zeme, a ja — ja tretia tvoja žena — tiež jak tie prvé vymučená…“ „Čuš! že ťa…!“ Stíchli. Z pitvora, des v hlase a i pokora, žobráčik polonahý, bosý o ľudské zmilovanie prosí ľadovej smrti v pocite: „Vezmite dnu ma — vezmite! Dovoľte zohriať, ak ste z Boha! veď odmŕza mi ruka-noha a odev iba záplaty — Boh sám vám za mňa odplatí…“ „Jaj, mužu, idem…“ „Nehneš sa mi, ak sama nechceš za dverami — ako si postlal za mladi, tak… čo sa mu i nesladí… A ty — ty čuš tam v úkrytu! Ak takto budeš húsť, my sami nestkneme oka do svitu!“ „Niečo teplé…!“ „Tam za dverami pre prasce mláto — teplé aj — keď hladný si, sa nahltaj!“ „Och…!“ skvíli opäť v tichu noci, „i vy — i vy ste v božej moci: jak vy mne — Boh tak zasa vám. Ja pred jeho už súd sa strojím a raz i vy, i…“ „Čo to tára?“ „Ja, mužu, mužu, ja sa bojím, že nás Boh veľmi za to skára…“ „Hej, ty tam…! Maj sa v pozore! ti dobre v mojom pitvore —“ „Že dobre?! V pekle lepšie je — sa duša aspoň zohreje —“ „Chacha! Máš veru pravdu, milý!“ A v pitvore zastone, skvíli… Kvílilo, stonalo, vzdychalo v pitvore, stíchlo len na svite v predsmrtnej pokore… * Odbila polnoc. V noci šere podstenou „klop-klop…“ Vrznú dvere a do pitvora vchodí ktosi; čuť, kameňom jak šuchá bosý. „Ktože to? Ký ďas zasa?!“ „Jaj! preboha, mužu! Sa pomodli a prežehnaj, rec: Pánboh s nami a zlé preč…“ „Ba nech ho diabli berú! Ja noc po noc nemať pokoja…?!“ V pitvore šuch-ruch… Tíško ktosi tam po kameni chodí bosý, zastone — vzdychne — — stone, vzlyká, kým kohút nezakikiríka… Kropili, žehnali po dome, po dvore — jak polnoc odbije, mrie ktosi v pitvore… Nebolo tomu pomoci: klope to, vzdychá, stone, vzlyká v pitvore noc jak po noci, kým kohút nezakikiríka. Uteká čeľaď v strachu, zmätku, zďaleka každý vyhne statku, premodlí žena deň-noc v skryte — a gazda, jaksi z koľaje, len chodí, mlčí zanovite, chvíľami iba zakľaje. Žehnali, kropili po dome, po dvore — jak polnoc odbije, mrie ktosi v pitvore. Niet, ach, niet z toho pomoci! Klope to, vzdychá, stone, vzlyká v pitvore noc jak po noci, kým kohút nezakikiríka… Dom i dvor pustne, že až žiaľ, niet kto by žal, niet kto by sial, kde gazda kedys’ v pohodlí… Gazdiná, ledva navarí, pri božom kľačí oltári: azda to, azda odmodlí, Boh zmiluje sa ešte azda… A gazda…? Kdes’ v treťom blúdi chotári. * Vídali ľudia dlhé roky: chlap chodí, chodí pod obloky, zaklope, nazrie do dverí, bez prosby a bez dôvery, pošmúrny, divý, zanovitý. Ak podajú mu, krajec schytí, na tvári strach, na očiach hlad; tak chodí, chodí naporad. Ak môže dostať trocha mláta, hltavo poje a večne hladný ďalej chváta…