ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po svadbe a či po krstení šiel gajdoš Filúz potúžený, šiel domov nocou, lesom, stráňou, a myseľ ešte dínom-dánom. Mesiačik ani rybie oko a ticho, ticho naširoko, len víly chvíľou: „Hahou — hohó!“, no nerobil si nič on z toho. Už pozde bolo — polnoc blízko, keď zašiel stráňou v rúbanisko (sa mesiac naňho škerí nadol), tam ustatý si na peň sadol. „Ej, či bych zdriemol po tom hluku! Hriateho bolo, i ponuku do božej vôle… helementy! toť ale v hlave — ani centy! Ba ver si zdriemnem, nech som boží!“ Na verné gajdy hlavu zloží, no ako zloží, priam sa zbadá: kás’ žena nad ním strnie mladá. Kde sa vám vzala, tu sa vzala, hľadela a sa usmievala, bielučká v tvári, zjavom milá, že by sa krajšia neprisnila, a za ňou — ani oblak biely — žien mladých, švárnych kŕdeľ celý. Už nebol mladý, no bys’ čakal, až by sa švárnej dievky zľakal! A preto milý Filúz asi s úľubou žienku obzerá si. Kasanka riasna, vykasaná, záponka čistým striebrom tkaná, a radosť v očiach — smiešny zvyku, a nôžky… zrovna na muziku! Len čo tú prvú zazrel, tu mu priam svitlo, vhuplo do rozumu, čo za stvoru to — i tie všetky, čo vôkol nej (smiech — žarty — špletky)! Sa zasmial, klobúk sotil priekom: „Ej, či ste pekné — neúrekom! A čo ste, kto ste? Vidím síce…“ A ony: „My sme úvodnice…“ „Vy — úvodnice…?! Pekné veru! Po hore brúsiť nocou, v šeru a helekať, až trnie hora! A dieťatko kde máte, ktorá?“ Že doma, šepli, keď tak na ne — a chi-chi, chi-chi v biele dlane, a ledvaže sa obzrel kolom, už obstali ho šumným kolom a poskakujúc v šumnom vienku, ho ďubú, šklbú za halienku, že „Klobúk daj nám!“ — všetky počnú, „a zatancuj nám pekne — skočnú!“ „A iné sa vám nesnívalo? Dať klobúk — tančiť — čo som šaľo?! Však gajdy mám — no, dajsasvete! vám zagajdujem — keď už chcete!“ I sadne schuti medzi nimi na hladký pníček spod svrčiny a dudi-dudi (žienky v štvorci) si zapreberá na gágorci. A dudi-dudi — piesne letia, len aká od výmyslu sveta, a niť keď ujde, v svojej mysli čo nanajkrajšie sám si zmyslí: „Mne sa páči taká žienka, čo má sukne po kolienka, čo má nôžky ako strunky, pri muzike štrnky-brnky… Mne sa taká panna páči, pri mesiačku čo sa ráči; ledva ešte v ume ti je — už ti padne okolo šije! Taká dievka stojí slovo, čo má rada paprikovô…“ „Hej! (zglgol) — ešte, milé žienky, či chcete takú — pre panenky?“ Že vraj chcú. A on, smelý veru, im hudie, spieva bez výberu, a kde sa trochu pýriť mali, len smiali sa — a smiali, smiali. A ako boli všetci v krážu, tak si vám prišli do gurážu, sťa vretienka sa roztočili. A najkrajšej, jak hopká-hupká, sám, nechtiac, takt jej k tomu dupká a dudi-dudi — gajdoš milý… * Šli ráno chlapi v horu blízku a tam ho našli v rúbanisku, jak fígle stvára, hudie, výska, preberá piskor, temlov stíska. A keď ho vzali na otázku, im rozložil, jak na obrázku, o úvodniciach podľa zdania, čo gajdoval im do svitania.