ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zhučal bubon po dedine, desne zhučal zvečera. „Bože, čo je?!“ — „Vojna bude! Nech sa každý poberá…!“ Kviľba, nárek po dedine, v srdciach des a v dušiach žiaľ, sťaby svetom anjel zhuby semä smútku rozosial… * Lúči sa syn od mamičky, odoberá od sestričky, lúči sa snáď do videnia — naveky snáď — do skonania… * Za dedinou osamelá chatka stojí, chatka biela, ani hniezdo v kroví, v hloží, kto ju staval, dávno boží… Stojí, stojí v zamyslení… Strecha vetchá, nízke steny, oblôčiky ani dlane v nízkom zrube zakresané. Bez suseda, sama zhola; niet k nej lúky ani poľa: gazda cudzie bráni, orie, a gazdiná na cintore. A v tom domku detí troje. „Zbohom, zbohom, deti moje! Idem i ja… ale zatým iste sa vám skoro vrátim!“ „Tata, tata! Veď my samy… mama v hrobe… zostaň s nami! Zhynieme tu všetkých troje…“ „Modlite sa, deti moje…“ „Nechoď — vráť sa! Vráť sa dnuká!“ „Deti… ach, mne srdce puká…! Musím… Prídem v krátkom čase, iste prídem ku vám zase… hej, sa vrátim — iste, cele — možno zajtra… do nedele…“ * Kviľba, nárek po dedine… Ktozná, či tam nezahynie, kto má nádej — čo len slabú?! Smutne zvony z veže lkajú, vyzváňajú — nariekajú, akoby už ku pohrabu. U oltára — naposledy? slzy stiera človek bledý — oželený s ostatnými svätej kľaká ku spovedi. O chvíľu už dlhé rady, rady vozov tiahnú z viesky, a na vozoch starí-mladí, medzi nimi človek bledý. Slzy lejú pozostalí, keď im ešte kynú zdiali — Zvony zvonia, slzy ronia I troch detí clivé stesky — * Troje detí v smutnom vienku vyšlo zrána na podstienku: vzchodí slnce spoza stromov — ach, a tata nejde domov! Oj, tá nôcka žalostivá! Do obloka strach sa díva a na dvere bieda ťuká — ach, a tata nejde dnuká…! Uplakané, oželené, sedia deti na podstene; noc sa dĺži, deň sa skrátil — a tata sa nenavrátil! Každý smúti, každý stonie, sotva kto sa obzrie o ne, a len božej pri dobrote, že už nejdú po žobrote! Tiež sťa žiaľom podronená ukľakuje chatky stena, strecha skĺzla z jednej strany, chodník trávou zarastaný… Kto sa o ne, kto postará? Košieľočky kto ozvára? Rúčky slabé kto odmení? Kto poteší v zaželení…? Ráno, večer, spoludienku sadajú si na podstienku: „Pane Bože — Bože svätý, či sa už viac nenavráti…?!“ * Nenavráti! Cesty na zákrutí kríž čnie trúchly… Pod ním sklonil hlavu poranený, druhmi zabudnutý… Nebom mesiac pláva, mesiac siný… Bez účasti hľadí: starý-mladý ako hynie a bez vlastnej viny! Stíchli delá… Zápas pekiel divý zamrel v tichu noci… Hrôza smrti srdcia drví, čo sú ešte živí. Mesiac svieti, na bojisko svieti… na smrť poranený vojak bledý svojich troje spomína si detí… Bez účasti mesiac nebom pláva… A pod krížom otec sirôt-detí, ten druh zabudnutý, dokonáva… Skrvaveným poľom anjel letí… Doma zo sna šťastím usmieva sa, návrat otca sníva troje detí…