ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebolo to, nebolo to, jak sa v nebi zdalo: každé sticha, každé vzdychá, veselosti málo. Len sa Filúz poobzeral, už ho pália šľapky: boli tam len malé deti a i staré babky. „To som hnedky mohol vedieť,“ myslí Filúz vztekle, „čo len trochu k svetu súce, sedí kdesi v pekle!“ „Svätý Peter, ja ťa prosím, pusť ma dole trošku, zabudol som doma smolku, vysychá mi v rožku.“ „Ani na krok!“ — Peter zvrní, „za pec zaves dudy! Nebudeš nám svätcov plašiť, dosť si plašil ľudí!“ Zdriemol svätý Peter trochu u nebeskej brány; sníva sa mu, že je vratným v Galilejskej Káni. A jak púšťa svadobčanov (húfne dnu sa brali), dobré vínko potokami ku nemu sa valí… Namlsaný, rozospaný, poodchýlil trochu — nebolo viac ani treba Filúzovi — kmochu! Vyšiel — tašiel… ani raz sa neobzrel vám spiatky! Ide, ide dole cestou, čo tam poza vrátky… Ide, ide hladkou cestou, ani v snehu padlom — by sa dušiam ľahšie išlo, mastili ju sadlom. Ide, ide… pred ním svetlo a i veľká brána, a hľa! už ho všetko víta ani vicišpána! „Veď to peklo, nech som boží,“ Filúzovi šeplo (páchlo to tam síce trochu, ale bolo teplo). Naladil on svoje gajdy, Rákóczy-marš spustí a už všetko k nemu letí, len to peklom šuští… Ani pasport nepýtajú, hoc ho sotva znali: „No, hľa, k slávnym našim hodom hudca by sme mali!“ A sa chechcú a sa rehcú ani vlci-štence (vôkol brány ľudské lebky, horiace sťa vence). Bol náš Filúz, bol on smelec, to už dobre znáte. „Akéže to, aké hody dneska v pekle máte?“ „Prišlo z Pešti pod pečaťou písmo ako patrí, Slovákov že čerti berú, a to naši bratri! Keď ich berú, aj ich vezmú — to je pravda čistá: dnes-zajtra ich tuná máme všetkých dozaista!“ „Viem ja o tom,“ Filúz vetí, „veď som sa ich spýtal a som prišiel, aby som ich s gajdami tu vítal. Idú, idú… čo by nešli, keďže už raz musia?! Veď ak v Pešti nekýchali, tu sa nepodusia. A vás z Pešti pozdravujú: berte Slovač všetku, posielajú s Hurbanom ju po samučkom predku. Ide Hurban, Slovač za ním ani oblak hustý — bo svoj jeho a on svojich nikdy neopustí. Odbavte si ešte dneska svoje dínom-dánom: kam on príde s mečom, krížom, tam je Hurban pánom! Zjajkli čerti — s nimi v pekle tí uhorskí páni a už letia, zatvárajú obloky i brány. A ho tisnú a ho prosia, ba i kľajú zatým: „Prepadni sa i s Hurbanom k nebies všetkým svätým!“ „Ba ver nejdem — čo bych išiel? Svojho dočkám pána! Nezabráni Hurbanovi ani pekiel brána!“ Zasadol si na pekielku (tí doň dravci-vtáci), zložil klobúk — a už z gajdíc zhučí „Hej, Slováci!“ Zjajkli čerti na tú nôtu a všetci páni: dukátov mu nasypali, vytisli ho z brány. * Čo sa potom ešte dialo, o tom pieseň mlčí… Iste nerád právo stratil: do neba sa Filúz vrátil — z dlhej chvíle anjelov tam na gajdy hrať učí.