ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rado by sa dievča vydávalo — ale keby milého len malo! Márne fintí sa, kde tanec, skokne: nik neklope na okienku, okne. „Mamka, mama, je to božia kára, už i svet sa smeje, ohovára… nevydám sa (ľudské reči tvrdé) — večitá mi hanba bude!“ „Dievka moja, sú na všetko lieky, keď u Boha nie — nuž z apatieky! Sú i ľudia, čo viac, než my, vedia, a čo vedia — napovedia. Na Žitkovej, treťom na chotári, múdra žena tajne zlieva čary, z misky v misku — nitku k nitke zvíja…“ „Idú iné — pôjdem i ja!“ „Pôjdeš — a ja s tebou, moje zlato; cesta iste bude stáť nám za to: obmäkčí ti čiesi srdce hrdé — do roka ti svadba bude!“ Na Žitkovej, treťom na chotári, múdra žena tajne zlieva čary, šťastnú byľku s vlastnou mieša slinou a hostie s omrvinou. Zariekava, nitku s nitkou viaže (čo sa zviaže, nik nech nerozviaže), vo tri vrhy božie číta mená a otčenáš od ameňa. „Vezmi, dievča, šťastných zelín zberky, spak ich ruky zaviaž do zásterky, zatým (čo by priam i zhŕkli svety!) súdený ti príde na zálety.“ „Mamka, mama, už som opatrená, skoro bude zo mňa mladá žena! Uviažte mi, mamka, ručník nový: pôjdem — zajtra jarmok luciový… Kúpim si ja hodváb maľovaný, prihotovím čepiec vyšívaný, snáď dnes-zajtra… bude stihu potom…?! Nik nemusí vedieť o tom…“ „Choď len, kúp si, čo ti srdce šepce, zlato, hodváb na parádne čepce, ale najprv — že ťa Pán Boh chráni — krížik striebrom vykladaný.“ Vstala dievka, bez modlitby vstala, záponku si s čarmi pripásala. „Hej, zlé nespí (smieškom zahrá v oku), — snáď už dneska… na jarmoku…!“ Vyjde dvorom, šírym ide poľom. Kráka havran suchým nad topoľom, kráka, sťaby káral, veštby zradca: „Vráť sa…! Vráť sa…!“ Ide, ide, v závej kliesni dráhu, ide horou, poľom, popri Váhu, po chodníku — cestou vyšliapanou — a hľa, švárny šuhaj za ňou! V meste hluk-zvuk… poludnie zvon hlása… vrava tíchne: každý prežehná sa… Iba dievka obzerá sa stranou: švárny šuhaj stojí za ňou! Šuhaj švárny, územčistý v vzraste, na košieľke stužky zelenkasté, s kosierkom mu klobúk strojne sedí — ale v tvári dáky bledý… Nakúpila v sladkom zmätku, v chvate mušlien, hodváb a i nitky zlaté, ale čo sa ktorou pohne stranou — švárny šuhaj všade za ňou! „Čo kupuješ, čože, moja milá? A čo si to do záponky skryla? Na diaľku to vonia kýmsi činom — azda klincom, lebo rozmarínom…“ A ona sa pŕli, v zástup pätí, a on oka od nej neodvráti: „Švárna moja, rád sa na ťa dívam… poďže pozrieť, kde ja bývam! Nie ti je to, ako iné, chatka, je to palác krištáľový skrátka, a v ňom všetko, čo len srdcu milo, ani v sne sa neprisnilo! Krištáľový palác, nevídaný, dach má celý striebrom vykladaný, zrkadlové steny v striebre-zlate a postieľka na zamate! Po svetliciach — každá maľovaná — hrnčíčkov mám plno z porcelána: poklady sú pod nimi, čo skrývam… Poďže pozrieť, kde ja bývam!“ Sladké reči, pohľad lásky tklivý — vari to už čarov čudné divy?! „Nuž, či pôjdeš so mnou, dievka mladá?!“ „Čo bych nešla?! Pôjdem rada! Pôjdem… iba (kázala mi mati) čo si ešte krížik kúpim zlatý!“ A keď sa on mračí, azda na tom, kúpi, viaže si ho s chvatom. Z Javoriny mrazným víchrom duje, milý milej cestu zakračuje: ani nevie ako, z jeho vôli už s ním stojí v šírom poli! Na Inovci hladné vrany kráču, bosorky tam na omelách skáču, gazdiná im v ježibaby stroji luciové hody strojí. Vedie si ju, vedie ani decko, omámenú láskou pod Turecko. Na Turecku Meluzína kvíli… Pri Váhu sa zastavili. „Čože to máš, milý, aké oči? Ani voda z krútňav, kde sa točí!“ „Také ja mám oči, moja sladká, ako vodná pani, moja matka!“ „Aká ti je ruka stuhlá, tiahla! Keď objímeš — sťaby smrtka siahla…“ „Ani moja ruka nie je inou, ako vodníkova pod hladinou!“ Hľadí mesiac bledý, vše sa schová, ani zmdlelá hlava umrlcova. „Kamže ma to vedieš, hriešnu stvoru?!“ „Do šíreho svojho dvoru!“ „Pusť ma — pusť! Jaj, hrôza! Bojím sa ti — tmí sa — a mňa doma čaká mati — kam si ma to, nešťastnicu, zlákal?!“ „A ja som ťa dlhšie čakal!“ „Jaj! Veď vodou zmočila sa noha — nejdem — pusť ma, pusť ma, ak si z Boha!“ „Si raz mojou, ľudská stvora, v čine; pôjdeš — ako išli iné!“ Zmdlela hrôzou… prosí, modlí, stená. Do vody ju strhol po kolená, v hĺbku vlečie ju, už mŕtvu spola… biedna k Bohu pomoc volá. Zaklial… zmizol vo vode jak skala. Voda mu ju hlbšie neprijala, po kríž iba, na hrdle čo mala — tak tonula — zamierala! Zľutoval sa milý anjel boží… Na prievoze z vody pri podnoží vylovili prievozníci ženu, zmrzlú spola — spola utopenú… Na Luciu (a to rok po roku) vodník sa im vláči ku obloku, na oblok im klope, hrozí, volá: „Poďže, keď si sľúbenou mi bola!“ Matkina len modlitba ho zdolá.