ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudmila Podjavorinská: Balady

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o.

Zodpovedná redaktorka Viera Prokešová

Doslov Viera Prokešová

Prvé vydanie

Bratislava 1998

Edičná poznámka

Pri zostavovaní výberu balád Ľudmily Podjavorinskej sme vychádzali z týchto knižných vydaní: Ľudmila Podjavorinská: Balady a povesti. Nakladateľstvo Ján Horáček, Bratislava a T. Sv. Martin tlačou Slovenskej grafie v Bratislave 1946; Ľudmila Podjavorinská: Balady a povesti. Slovenské nakladateľstvo detskej literatúry, Bratislava 1956; Ľudmila Podjavorinská: Pustovník. Pri príležitosti 120. výročia narodenia Ľ. Riznerovej-Podjavorinskej a vedeckej konferencie o živote a diele spisovateľky v Bzinciach pod Javorinou. Pripravil M. Kocák. Vydavateľstvo Matice slovenskej Martin, tlač Matica slovenská, Martin 1992.

Texty sme sa usilovali zladiť so súčasnou spisovnou normou, rešpektujúc rytmické a rýmové zákonitosti.

V. P.

Ústa bez úsmevu

Zaiste právom si môžeme myslieť, že život spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej nebol veľmi veselý — trápila ju chudoba i choroby, a veru často i krutá osamelosť. Ako je však známe, často práve v samote sa rodia tie najkrajšie myšlienky, najpestrejšie obrázky. Podjavorinská sa usiluje všetko, čo ju trýzni, uväzniť v básni, no — aký paradox! — v tej cele ocitá sa sama („Veď cela moja taká smutná, jej hostia: Samota a Žiaľ…“), pričom správne cíti, že jej básne-piesne si už našli cestu do voľného, šíreho sveta. Podjavorinská sa často ukrýva do sladkých múrov sna, čosi racionálne v nej ju však aj tam kontroluje a vyvažuje krásne chvíle radosti rokmi utrpení. Z básne sa tak nevdojak stáva mučivé miesto stretnutí, priestor na konfrontáciu pekného, zväčša konzervovaného pamäťou či vytváraného snami, s osudovo chápaným nepekným, nešťastným, neúspešným. Podjavorinská však aj v lyrických básňach zostáva nohami pevne na zemi — ak uletí, tak naozaj iba do sna, ktorý sa jej však ohláša svojimi ostrými hranami, často až hranicami, a tak vie presne, kam sa púšťa i čo ju to bude stáť. Autorka už na začiatku rezignovaná, akoby po konkrétnom sklamaní, ktoré, ak vzišlo, vzišlo možno skôr z nedostatku podnetov ako z ich nadbytku.

Ak sa v lyrických veršoch preukázal jej zmysel pre krehkú stavbu básne, ozajstné majstrovstvo vidieť z jej balád (Ľ. Podjavorinská: Balady, 1930). Jej lyrika sa nám vidí možno trocha „bledolíca" a azda akoby čerstvým vzduchom omámená, inak sú však na tom epické balady. Tam ten čerstvý vzduch opojne a naširoko rozváňa. Podjavorinská ich písala všetkými farbami duše. Pravdaže, veľmi ju inšpirovali ľudové texty, ich rytmus a ich zákonitosti, iba slová sú za sebou radené jemne a dôsledne. Balady, hoci niekedy rozvinuté piesne so smutným zakončením, predznamenávajú autorkinu dychtivú túžbu po živote a jeho krásach. Napokon, všetky balady o Filúzovi sú žartovné, ani Zlocha z Turej Lúky sa nedá zahanbiť. Podjavorinská sa dokonale vžívala do deja i sveta svojich postáv, ktoré jej ponúkalo samo okolie (aj gajdoš Filúz bol podľa skutočnej osoby). Situácie, ktoré vytvorila, akoby samy gajdy veselým dychom sprevádzali — či už v nebi, kde sa Filúzovi zdalo nudne a otravne, či v pekle, kde malo byť veselšie. Filúz je dobroprajný a štedrý: rád zahrá ľuďom i vílam, to iba strige gajdy samy hrajú. Ak sme spomenuli, že Podjavorinská vo svojej tvorbe stála pevne na zemi, platí to aj o baladách: či už spomína Hurbana, ktorý pre ňu predstavoval národný ideál, alebo vytvorí scénku, v ktorej Filúz v snahe odohnať strigu zvalí piecku. Realistickým a vtipným detailom zostáva, že vtedy nemal ženu doma, veď tá mu dá! Azda najsugestívnejšie pôsobí balada Zlatá húska, v ktorej dá chlapec prednosť bohatstvu pred láskou a ohrdnutej dievčine sa až rozum pomúti — vidí na vode zlatú húsku, chce ju chytiť, aby sa aj ona mohla honosiť bohatstvom a azda získať späť milého, lež — utopí sa. Tak je vlastne potrestaná ona, nevinná, keď išla zachraňovať svoju krásnu ilúziu. Podjavorinskej balady nie sú odtrhnuté od života, naopak, práve sám život akoby autorke hľadel pri písaní ponad plece. Z balád si azda všetci najlepšie pamätáme na Čakanku — sestričku, belasý kvietok, ktorá márne čaká na brata. Vtáci-symboly, ktorí jej nosia správy o bratovi, sa postupne striedajú: po bielej húske je to múdra lastovička, no za ňou temný krkavec — a tu už nemožno čakať nijakú dobrú zvesť. Podjavorinská veľmi umne pracuje s týmito symbolmi, dej sa stupňuje a napína, až sa dočkáme zmierlivého vyvrcholenia, modrého kvietka.

Ľudmila Podjavorinská mala veľmi silný cit pre epiku, čo sa napokon naplno odzrkadľuje v jej detských knihách, ktoré máme radi hádam všetci. Skúsme si ju teraz nanovo zamilovať v baladách: ako uvážlivú a starostlivú „vyšívačku“ nádherných stehov bohatého rozprávania. Stehy, tie sa ani po rokoch netrhajú a stále ponúkajú svieže, ničím neskalené a nepritlmené farby. A tie vzory! Jemné, vycibrené, filigránske. Ako u ozajstnej majsterky.

Viera Prokešová