E-mail (povinné):

Ľudmila Podjavorinská:
Balady

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Lenka Bobčíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

Zlocha z Turej Lúky

Hej! v Holíči na tom rínku, čože sa tam deje? Cisársky tam prápor hrdý od včas rána veje. Hej! v Holíči na tom zámku, čože to tam nové? Cimbal zuní, husle plačú, husle javorové. Ešte iba znamenali zore nad horami, už na zámku, na nádvorí neznámi i známi. Ešte slnko iba jedným na svet kuklo očkom, už poddaných celé kŕdle dvore na zámockom. Ba i panstvo od Branča, až od Beckova ráči, zozvali ho, pozvali ho tí holičskí zváči. Letí panstvo od Skalice ku Holíču v chvate, medzi nimi cisárovná sťa diamant v zlate. Zablyslo sa hviezdou v bráne, slnkom na nádvorí, Mária to Terézia zlatom-striebrom horí. Zablyslo sa na nádvorí ani slnko z chmáry, Mária to Terézia zlatom-striebrom žiari. Hučia trúby i fanfáry, svätá omša v chráme, pod jedlami od výmyslu hrdý stôl sa láme. Sedí Mária Terézia, ruža v zlatom venci, ale ústa bez úsmevu, oči na ruženci. A i panstvo hlavy kloní — priam veselosť hasne: ktože, kto by rozveselil panej čelo jasné? Skočí hrdý Žarnócay, poslov rozšle v zbore, a gajdošov zaraz dvadsať na zámockom dvore. Hneď gajdošov všetkých dvadsať pestvo v pieseň leje, no Mária Terézia ni sa neusmeje… Hej! Mária Terézia, panovnica slávna! kdeže tvoja dobrá vôľa — veselosť ti dávna? Či ty želieš zanechaných cisárskych snáď stanov? či sa bojíš sprenevery tých uhorských pánov?! „Nebojím sa sprenevery — beda by jej, beda! Pre iné mi myseľ smutná, tešiť sa mi nedá: Videla som vo Skalici v kapli svätej Anny obraz starý, obraz sťaby krvou maľovaný. Na obraze chlapov dvanásť pod šibenicami — a ten obraz, divný obraz do sna vpletá sa mi. Ani sa mi tešiť nechce, myseľ chmára tlačí: kto mi povie, kto mi povie, čo ten obraz značí?“ Rozbehli sa fulajtári po holíčskej ceste, nenašli ho, čo by vedel, v dedine ni v meste. „Hej! vy pani fulajtári, počkajteže trochu: čo nik nevie, v Turej Lúke spýtajte sa Zlochu!“ Rozbehli sa fulajtári na koňoch i v zbroji a už Zlocha z Turej Lúky pred cisárkou stojí. Stosedemnásť rokov požil, v čele ani vrásky, smele zvedá, odpovedá panské na otázky. „Hej! sto tri už rokov tomu, sám som zrel tú skazu — čo sa stalo — maľované vašom na obrazu. Prišiel Báršoň k Turej Lúke, s vojskom prišiel rúče: ubili ho, zabili ho pre kostolné kľúče. Zvedeli to páni zaraz — Turú Lúku stisli: dvanásti tam naši verní na šibeni zvisli…“ * „Povedz, starký, čo si žiadaš za tú tvoju cestu? Dukátami vyložia ti, ak chceš, chodník k mestu.“ „Čo bych žiadal! Nebolo by veru slušné ani — rád som prišiel podívať sa na vás, krásna pani! No ak chcete… pri muzike rád sa Zlocha splaší: nech mi trochu zagajdujú gajdoši toť vaši.“ Zasmiala sa cisárovná a dvor celý sčúchne, a gajdošov všetkých dvadsať na pokyn ju slúchne. Hneď gajdošov všetkých dvadsať jak tam stáli v štvorci, zatuliká, zapreberá čujnom na gágorci. Nie je gajdoš ako gajdoš — týchto v svete znali: keby v nebi svadby boli, z tých by si ta zvali. „Ticho, chlapci!“ — Zlocha skríkne. „Klobúk všetci dolu! Najprv jeden — po poriadku — potom všetci spolu!“ Húdli pekne po poriadku, jak im Zlocha kázal, a on všetkým predspevoval, pieseň s piesňou viazal. A keď potom zhúdli všetci, skočí Zlocha čacky, zatlieska si, vyrovná sa hrdo, po junácky, zakrepčí si, zatlieska si na obidve dlane, šelmovsky len očkom žmurkne, pred cisárkou stane. Usmeje sa, pokloní sa… ani nedoriekne, už Mária Terézia zadvorí si pekne. Zatočí sa, zavrtí sa — už s ním v tanci hrá si. Ľudské oči nevideli nikdy takej krásy. Skríkne „Vivat cisárovná!“ ktosi za poddanstvo a hneď „Vivat!“ natešené za ním všetko panstvo. Len dvormajster naľakaný letí a sa ježí: „Kruci! Chlap sa opovážil! Hneď tu mŕtvy leží!“ No ona len rukou hodí (on už ani v chráme): „Ticho, Franci, veď mi v tanci kosti nedoláme!“ Nevídali všetci svätí, ani sväté všecky, poddaný by s cisárovnou tančil po susedsky! A ten tanec — to bol tanec — iste v nebies snemu anjeli si od radosti ťapuškali k nemu. Vyzvŕtal ju, vykrútil ju na obidve strany, až jej čepiec z hlavy zletel zlatom vyšívaný. A ona sťa slniečko by do očú mu hľadí: „Vieš ty, Zlocha, bočky stískať! Škoda, žes’ nie mladý!“ „No-no — starý ako starý! Vyrovná sa asi! Belšie máte, slávna pani, ako ja mám vlasy!“ A ona sťa slniečko len do očú mu hľadí: „Boli časy, Zlocha, boli, kým sme boli mladí…!“ Ide Zlocha pyšný trocha z tej zámockej brány, s ním gajdošov všetkých dvadsať — za ním všetci páni. A Mária Terézia z obloka sa díva, zlatý čepiec z hlavy strhla — čepcom za ním kýva…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.