ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Mrcha hlad — Náprstkovo múzeum — Živý obraz v Národním divadle — Jan Výrava — Betuška Kyralová — Po predstavení)

Či ste už videli hladných ľudí? Nie? Mali ste tam byť, keď naša kompánia vrazila do reštaurácie „U Choděry“. Veru bol zvrchovaný čas, že nás komandovali na obed, lebo boli medzi nami (zvlášť takí, čo netrpeli na žalúdkový katar), čo už ani nevideli ani nepočuli od hladu — a viac ešte od — smädu. Hlad je dobrým kuchárom, ale zase i ničiteľom každého nadšenia. Hladný človek nemá zmysel pre krásy prírody — a hladný po zlate nemá — ideály, ani schopnosť niečo obetovať. Tým je kus chleba hotovým ideálom. Zato celé légie odrodilcov — tí sú, ako je známe, vždy lační — idú len za chlebom a za dajakým tým mastným koštiaľom.

Našťastie dostali sme sa na také miesto, kde je hladu ľahká pomoc. „U Choděry“ dostal každý, po čom na ten čas zatúžil jeho žalúdok — a skoro na to, ako sme sa vrútili do hostinských miestností, rozprúdil sa živý rozhovor. Každý sa zišiel s tým, s kým sa zísť chcel — a potom každý dal telu, čo telu patrilo. Tak dobre nám tam bolo, že nám nijako nebolo po chuti pobrať sa preč a začať potulky znovu.

Ale zaznelo heslo, proti ktorému nebolo odvolania. A heslo to bolo lákavé. „Náprstkovo múzeum“. Čo je „Náprstkovo múzeum“? opýtala sa jedna slečna. Náprstkovo múzeum je výkvet zriedkavej obetavosti, spolu i s jeho ovocím — a je dar verného syna, darovaný celému milovanému národu. A za tento dar nemožno preukázať dosť vďačnosti, keď nemožno už samému darcovi, lebo ho už niet medzi nami, ale jeho pamiatke, jeho menu. Vojta Náprstek vykonal to, čo by tisíci boli chceli vykonať; stvoril to, čo tisíci iní mohli stvoriť a nestvorili. On i chcel, i mohol, šťastné združenie ducha a hmoty, vôle a prostriedkov! Mal k tomu i vernú a spoľahlivú pomoc. V jeho nevšedných snahách podporovala ho jeho dobrá matka a jej obetavá sestra — neskoršie i jeho spanilomyseľná pani. S pomocou týchto ušľachtilých žien premenil sa dom „U Halánků“ na ozajstný palác, plný báječných pokladov. Vojta Náprstek zvelebil vo svojom diele svoj národ, súčasne vybudoval si v ňom pomník nehynúcej slávy. Každý v týchto miestnostiach uložený predmet svedčí o obetavosti neznajúcej prekážok, o neobyčajnom, podnikavom a pritom i praktickom duchu. Návštevníkovi, ako niektorým z nás, temer sa neprace do hlavy, že tieto zbierky, poznášané zo všetkých strán sveta, sú dielom dvoch-troch ľudí, lebo čo i bol Vojta Náprstek dušou celého, bola mu družka jeho života jeho pravou rukou, skromnou pomocnicou, neúnavnou pracovnicou. A tej tichej, beznáročnej, tej pri tom všetkom nevšednej žene prislúcha veľká časť nášho obdivu, vďačnosti a neohraničenej úcty. Videli sme ju, ako prešla pomedzi nás, ale keď videla, že ju chceme pozdraviť, skromne sa utiahla do svojej pracovne.

Nielen to, že Náprstek do života uviedol podnik takého významu, ako je toto priemyselné múzeum, vyvoláva naše uznanie, ale i tá okolnosť, že bol horlivým propagátorom a dejateľom v takzvanej „ženskej otázke“. V Amerike a v spojení s vynikajúcimi mužmi toho času nadobudol si svetový rozhľad, jeho názory dostali širšie rozmery. Videl a poznal, že národ, ktorý nemá uvedomelé ženy, nemá budúcnosti, že nežije, ale len živorí. Všetko, čomu sa naučil v cudzine, vynaložil k dobru svojho národa, tak ako včela z rôznych kvetov znáša sladkú vlahu a peľ, odnáša ju do svojho úľa a tam spracuje k dobru celého družstva, nie pre seba, ale pre iných, pre svojich. Tak i Náprstek znášal výdobytky svojej usilovnej práce do tohto kútika Starého Mesta pražského, aby sa tomu potešili tisíce a tisíce z jeho pokolenia… Náprstkova knižnica je jedna z najbohatších súkromných knižníc v Prahe — a obsahuje viac tisíc zväzkov. V tej sieni nachodí sa vo výklenku steny urna a v nej pozostatky tohoto šľachetného muža. Lebo podľa jeho výslovnej žiadosti bolo prevezené jeho bezdušné telo do Góty — v Čechách ešte krematórium nebolo — kde bolo spálené v tamojšom krematóriu. Popol bol naspäť dovezený, uložený v tej miestnosti, v ktorej sa Náprstek za živa najradšej zdržoval. (…)

Musím úprimne vyznať, že z obrazov umiestnených v Rudolfínu videli sme málo. Chýlilo sa k večeru, keď sme opustili Náprstkovo múzeum — a že sme dnes mali ísť i do divadla, poniektoré dámy mali sa ukázať v krojoch, dostavilo sa akési nervózne vzrušenie a nepokoj medzi nami. Roztratili sme sa; každá šla po svojej práci, aby sa zavčasu pripravila do divadla.

Vrcholom toho dňa — pre nás duševný pôžitok bolo predstavenie činohry Jan Výrava a predchádzajúci živý obraz a prejav. Prv než sme sa usadili na miesta pre nás určené, zabočili sme s našimi mladými dámami do zákulisia. Pustila nás tá istá milá pani, ktorá mala k tomu vyšší rozkaz. Neboli sme tam všetky potrebné, len tie čo krajšie a mladšie, a preto nás čoskoro odtiaľ pekným a slušným spôsobom vysánkovali. Podržali si len tie, ktoré mali v živom obraze svoje úlohy. Bolo nás treba náležite poučiť, lebo tu by človek ľahko zablúdil, nerečeno, že je to ozajstné bludisko. Tu dlhá, tmavá chodba, schodíky hore, zase chodba, zase schodíky dolu — a to tak hneď sem, hneď tam, hneď hore, hneď dolu a vždy toho dosť, na čom sa ti noha potkne alebo skĺzne. Nie div, že nejedna úbohá dušička zabŕdne tu a nevie, kam a ako von z toho labyrintu. A jesto tu vraj i labyrint, práve ako v starých bájach gréckych, a možno, že kvitnú tu i tie smutné biele ľalie zvané „asfodely“, ktoré rastú len na močaristých miestach. Všade, kam človek kráča, plno mystérií, veď srdce ľudské je samo v sebe takou schránkou neznámych mystérií, že sa v ňom nevyzná ani najlepší psychológ.

Ako sme tak boli vypudené z toho sveta a dostali sme sa do našich lóží, začali sme si obzerať obecenstvo a oponu. Tým, čo sú muzikálni, lahodila slávnostná hudba, mne natoľko, nakoľko som jej rozumela. Tým viac ma dojal milý, zvučný hlas, celý jej zjav a vrúcnosť, aká viala zo slov pani Benóniovej, ktorá hneď ako sa vyhrnula opona, vrelo privítala slovenských hostí, totižto nás a medzi nami, rozumie sa, i mňa (len škoda, že sme sa nepoznali). Tie jej slová ako drahocenné perličky rinuli sa — to verím — z jej srdca. Lebo čo sa človek i naučí všeličomu, ale dať hlasu čistú farbu citu, keď nezrodí sa ten cit v srdci, je temer nemožné. Tak rečniť, to je veľké umenie. Bože môj, ako zneužívajú mnohí ľudia reč k nadávkam, lži a zvade — ťažko pomyslieť. — I herečka musí precítiť, prežiť všetko, čo predstavuje, musí vo svojej úlohe podať čiastku samej seba. Preto jednu a tú istú úlohu nehrajú všetky herečky rovnako. Inakšie vraj — precíti svoju Dámu s kaméliami Sára Bernhardtová a inakšie Eleonora Duseová — a obe sú veľké vo svojom umení.

Pani Benóniová nás nevítala len ako umelkyňa, ale ako Češka. A preto bolo to jej srdečné privítanie také cenné. Videla som, ako potom v medziaktí podala ruku jednej z našich dám a zhovárala sa s ňou, akoby sa dávno poznali.

Za preslovom nasledoval živý obraz. Tu musím vyznať, že som sa od radosti temer pustila do plaču. Jonatan, napriek tomu, že i jemu trhalo v kútikoch od radosti, vysmieval ma, ako on vie, inší moje slzy nevidel, lebo v tom okamihu sa nikto po mne neobzrel. Každý mal teraz zmysel len pre ten utešený obraz, ktorý sa zjavil nášmu žasnúcemu oku. Naše devušky, krásne a vytešené, prichodili mi ako zjavy z iného lepšieho sveta. A ten náš Klanica vo svojom tisovskom kroji „valaška pri boce, len sa tak ligoce“ zastal si tam medzi tou mládežou ako junák. Nech nám ho tak pán boh živí, ako tam vyzeral bodrý, neoblomný. Mať mnoho takých Klanicov, nemuseli by sme sa báť budúcnosti. — Nad celým tým živým obrazom vznášal sa akýsi duch — áno, duch matky Slávy, žehnajúci svojej detve od Vltavy, od Váhu a Hrona.

„Jan Výrava — dráma v piatich dejstvách od Fr. A. Šuberta“ stojí na divadelnom liste. Šťastná voľba; nemohol byť možno lepšie volený kus pre tento večer. Poroba ľudu českého v tie ťažké časy a poroba ľudu nášho až podnes (1895) je temer tá istá. Táto dráma je vzácnosť českej literatúry; nedarmo sa spisovateľ oduševňoval tam, kde dakedy rástla Božena Němcová. Tam blízko „Starého bělidla“ bola napísaná dráma Jan Výrava. Ženské úlohy sú vďačné. Sylvia — previedla ju pani Kvapilová — bola krásna a veru Jeronýmovi ťažko odolať tejto krásnej konteske. Úprimnosť mi káže podať dojmy tak, ako som ich zažívala počas predstavenia a vôbec všade. Bětuška Kyralová ľúbi Jeronýma, syna Jana Výravu, ale on miluje Sylviu a jeho láska je opätovaná. Láska vznešenej dámy odcudzí Jeronýma kruhom, v ktorých vyrástol, otcovi, bratovi Václavovi a Bětuške, jemu temer zasnúbenej mladuche. Bětuška žiali nad jeho nevernosťou a poblúdením, dojemne ho napomína, prosí a rozhodne odmieta Václavovu lásku. Každý vidí v Bětuške devu verne a stále milujúcu i myslí si, že jej láska pretrvá aj hrob, lebo neklesá, ba ešte sa stupňuje. A tu razom, keď Jeroným padne, ona ponad jeho mŕtvolu podá ruku Václavovi na znamenie toho, že prijíma jeho ponuky. Tak skoro premohla seba — a či ani nebola tá jej láska taká hlboká?

V našej dobe všade počuť ozývať sa hlasy po realizme, každý sa usiluje čo najrealistickejšie opisovať život tak, že často vychodí z toho nechutná fotografia — momentka. Realizmus tu, realizmus tam, realizmus v románe, realizmus v dráme — a kde nájdete kus idealizovania života, tu hneď hodia sa kritici na hriešneho idealistu a kričia: „Nabiť ho do dela — a do neba vystreliť,“ — „tá forma sa už vyžila“, „moderna stavia iné zákony o kráse a o forme“, ba ešte i toto: „tak spieval Adam, keď chodil k Eve na zálety“ a naposledy: „to je germanizmus, sentimentalita a nehodí sa viac na koniec storočia.“ A tu sami Germáni, Ibsen a Sudermann, najväčší odporcovia sentimentality a germanizmu, opanujú dosky, uviedli na ne realizmus, ak možno ešte reálnejší, ako je sám život. Všetko rozoberajú, analyzujú a nebolo by mi ani za máčny mak čudné, keby onedlho doniesli kdesi v Paríži, v Londýne, ba najskorej v Berlíne na dosky stolík a na ňom mŕtvolu, okolo nej by sa rozostavili operatér, niekoľkí asistenti a viacerí sluhovia s nožíkmi, lancetami — a všetci s vysúkanými rukávmi. To by bolo senzačné ukončenie osvieteného storočia.

Ale akokoľvek, koniec Jana Výravu nie je realisticky skončený, ale ani idealizovaný. Toto málinko oslabuje ten silný dojem, aký vyvolala mohutná osobnosť Jana Výravu a jeho interpreta. Celkove sme boli všetci uveličení. Ale mne v takýchto okamihoch kazí dojem skutočnosť, že všade vycítim to smiešne a komické, kde sa ono skrýva, a druhí ho nevidia. Napríklad vidím, ako vo vážnom zhromaždení sedí istý oberučný pán a z nedostatku iného zamestnania krúti palce na rukách raz napravo, raz naľavo. A pritom meravo hľadí na jeden bod a výraz jeho tváre je taký hlúpučký. Mrzí ma to, ale ja to musím zbadať — i vtedy, keď tam nehľadím. — Ale tu v Prahe, v divadle, som hľadela i vidím (z našej lóže to bolo vidieť), ako za kulisami sedí pán hrabě Roveredo Lancenfeld pokojne v kresle a číta Národní Listy, hoci len pred chvíľou mu oznámili, že mu vzbúrený ľud podpálil kaštieľ. A Jan Výrava podobne sedel v kresle za kulisami, tiež čítal noviny, len čo syna postrieľal. Nuž, pravdaže to vidia i iní — ale neponímajú tak ako tá ženička vo Viedni na štvrtej galérii, ktorá keď videla, že pani kráľovná kráča práve v tom smere, kde sú ukrytí vrahovia, vykríkla: „Frau Königin, gehn’s net, dort san Rauber.“

Po predstavení sme sa všetci zišli, alebo aspoň temer všetci} do jednej z tých miestností, ktoré od pár dní boli naším útulkom. Neviem iste, či to tiež bolo „U Choděry“, ale to na veci nemení. Cítili sme sa všetci veľmi dobre, veď sme boli medzi svojimi. Len nám bolo ľúto, že panie a sestry Češky neprišli medzi nás. Ale to sme nemohli žiadať. Tie, ktoré by sme si boli žiadali poznať, letovali von z Prahy. Dostavil sa i Piťo, ale nie ten starý, len jeden z jeho synov, a ten si už plietol naše trávnice a vykrúcal ich v čardáši. To už neboli tie trávnice, ktoré hrával starý na schôdzkach našich starších výtečníkov v Mikuláši a v Martine — a tu, kto mal silný hlas a bol v nadchnutí, chcel napraviť muzikanta a usiloval sa ho prekričať, ale jeho prednáška a úprava o charaktere našich piesní nemala žiadúci výsledok. On len húdol, ako sa jemu páčilo.

Pri tom istom stole, kde sme sedeli, sedel i starý pán Dohnány i s dcérami. S týmito drahými ľudmi sme sa oboznámili už v Brne. Starý pán, hoci telom slabý a pred časom zošlý, mal ešte srdce plné šľachetného zápalu a ideálov, ktoré zachoval si čisté ešte z onej slávnej doby dobrovoľníctva. Žiaľ, že naše pokolenie už nevie sa oduševniť tak, ako vedeli tí starí; po kuse oduševnenie a nadšenie vyjde tiež z módy a bude zastrčené do starých povestí. Potom budú sedieť v kaviarňach len samí omrzlí mladí starci, ktorých už nič neteší, lebo všetko skúsili a všetko zunovali.

Pri vchode do verandy, kde sme sedeli, opretý o rám stál muž s markantnou vyholenou tvárou, silnou postavou a hľadel na tú našu veselú rozjarenú spoločnosť. Myslel si: „Títo ma nepoznajú a ja môžem bezpečne študovať ten krepký spôsob ich besedovania a tie žiariace rozradostené tváre.“ Ale mýlil sa a nepočítal so zbystreným zrakom jednej z našich spolusediacich (nebodaj to bola Drahotínová), ktorá šepla susedovi: „Pozrite sa, ten pán je Šmaha, náš Jan Výrava.“ Skutočne! A skorej ako by sa bol nazdal, spoznali sme predstaviteľa Jana Výravu. Pán Dolmáry vstal, pošiel k nemu, predstavil sa a objal umelca tak vrelo, tak po bratsky, akého objatia je schopný len človek čistého, úprimného slovenského srdca. Šmaha bol prekvapený, ale viem, že veľmi milo. Veď kohože by podobné objatie nepotešilo. Týmto výjavom bola celá naša spoločnosť priamo elektrizovaná — a hneď začali lietať zdravice ako „mlunné“ iskry od srdca k srdcu. Výkriky „Nazdar, Šmaha! Nazdáar!“ ozývali sa sieňou. A potom sa začalo spievať, hudba vpadla do spevu, z ktorého bolo počuť silný a zvučný Klanicov hlas; jedným slovom, nálada stúpala a držala sa, až dokiaľ sme sa nerozišli. Ale to nebolo tak skoro! K nám si prisadli niektorí Česi, medzi nimi pán Ševčík a pán Geisselreiter. Tento posledný má síce dosť prozaické povolanie, je totiž farmaceut alebo apatekár, ale veľmi sa zaujíma za menej prozaické veci, ako je napríklad tanec. Pozbieral a vydal české tance i s návodom, ako sa majú tancovať. A nikto z nás by si nebol pomyslel, koľko tancov majú tí naši bratia Česi. Nemôže teda povedať len sám Maďar o sebe, že smútiac veselí sa, i Česi mali dosť príčiny k smútku — a predsa oni si i zaspievali i zatancovali po svojom spôsobe. Nuž a prečo nie? Ak by boli kvílili tak ako Židia v Babylone a povešali svoje lutny, harfy a husle na vŕby pri — Vltave, aj tak by im nik nepomohol, keby sa sami neboli vzchopili. Pán Geisselreiter sa učil naše piesne. Páčila sa mu najmä: „Všetci sme Slovania“ a prosil, aby sme mu ju odpísali. Povedal, že by sa tá pieseň mala vždy spievať, aby sa slovanské povedomie šírilo a zosilňovalo. A keď nám bránia spievať „Hej, Slovania“, nuž zaspievajme si „Nech nás učia… po nemecky handrkovať ústy“, i tak obodríme sa… Rozjarenosť zachvátila temer všetkých prítomných; temer, lebo i v tomto všeobecnom rozcítení bolo vidieť tváre s ľahostajným výrazom, nehybné ako krásne masky. Lebo to boli tváričky niekoľkých našich paničiek. Veď je to pekné, keď sa človek vie opanovať, ale v takýto čas, keď všetko horí ohňom rodoľúbosti a nadšenia, ako môže ostať chladný, čo ho môže ešte rozohriať, keď nie tento stupeň zápalu? Kde všetko už viac-menej vyhodilo kopýtkom, vtedy ostať úplne triezvym a studeným znamená, že patričný alebo patričná je alebo chorá, alebo blazeovaná, alebo je jej srdce nevnímavé a chladné až na dno (slobodne podľa básnika). Alebo by sa vari zahrialo len vtedy, keď by bol pán Geisselreiter miesto o speve a tanci začal vykladať o najnovšej parížskej móde.

Drahotínová zachvátená týmto vírom povedala tie charakteristické slová: „Teraz ja, duša, pochopím, ako sa vy niekedy môžete zabaviť pri hudbe, speve a takejto pohúľanke až do rána.“ „Vidíš, duša,“ odpovedal jej nežný manžel s jemnou výčitkou v očiach a na tvári, „vidíš, a predsa si sa často hnevala a do lumpov si nám nadávala, keď som prišiel domov dakedy tak pred deviatou (okolo druhej-tretej po polnoci). Či sa už, Duduľka moja, nebudeš viac vadiť a hnevať na mňa?“ Figliar! To sa už chcel asekurovať pre budúce prípady. „Ni mi je súra,“ zasmiala sa dobrá žena, „lebo viem, že čo sa i vadím, že mi to nepomôže.“

Potom pri inej príležitosti by bol nasledoval bozk a pomaznanie, ale tentoraz nám to odpustili k veľkej radosti Koryma a môjho Jonatana, lebo obaja sú veľkými nepriateľmi podobných prejavov nežnosti na nepatričnom mieste. A medzitým zdraviciam a prípitkom nebolo konca-kraja. Šmaha, hoci bol i veľmi unavený, veselil sa s nami a pri tom povedal, že národ, ktorý takto spieva a cíti, nemôže zahynúť. Ej, veď my sa tomu i bránime a dá boh, že sa i ubránime, keď sme dosiaľ prekonali pohromy, aké sa na nás valili od rokov, azda prekonáme ešte i to, čo na nás čaká. Sami v sebe nesieme si zárodok budúceho žitia. My sami môžeme jestvovať ako národ, len treba chcieť a spájať, nie trhať a deliť.

K samému koncu si poniektorí i zatancovali — a medzi prvými i naša premilená Drahotínová, a to s pánom Rovniankom. Chceli sprobovať, či to, čo včera na výstave začali, ešte nezabudli. Pravdepodobne nebudú viac spolu tancovať. Za týmito peknými chvíľkami nastane zase neúprosný každodenný život a záujmy každého nás zase rozdelia. Nasleduje: „každý pošiel svojou stranou, hnaný žitia nevôľou“ Rovniankovci za tú veľkú mláku — a my pod našu Hradovú.

I teraz sme sa rozišli… Cestou Korymová, čo aká bola ospalá, si nôtila: „Hej, len tá reč je milá, čo učila matka“ a nebodaj sa jej i snívalo o tom. Škoda, že som sa jej neopýtala; nuž ale i tak sme nedoniesli so sebou egyptský snár, tak by sme sa neboli dozvedeli, čo to znamená, keď človek spieva vo sne, najmä keď nemá hlas ako chudera Korymová. To istotne znamená atentát na poslucháčove uši. Ešte i keď sme sa ráno česali, Korymová, rozháňajúc sa hrebeňom, spieva: „Mora od Čierneho k studenému Baltu.“ — „Ale,“ zahriakla som ju, „daj nám pokoj s tvojím morom, radšej mi povedz, či si nevidela moju kefku na zuby?“ „Á, moja milá, kde si si ju položila, tam ti je,“ ona na to — a zase: „Hej, vy sňažné Tatry, Krkonoše, Ural,“ ale už i Drahotínová, ktorá nielenže dobre tancuje, ale i výborne spieva, zapcháva si uši a naša milá Anička, naťahujúc si pančušky, smeje sa nad nepodareným spevom svojej ináč dobrej tetušky. Šťastie, že nás nikto nepočul. Hja, darmo je. „Komu pán boh nedá, tomu kováč neukuje.“ A nemôžeme všetky pekne spievať — ani byť všetky pekné, ako práve Korymovú potešila jedna Nemka tam dakde v Lomničke na Spiši. Ešte i od nás dostane sa jej, psote, podobných sentencií, ale ona už na to privykla. Jedno jej musíme uznať — a to je, že je veľká Slavianka. (…)