Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

VI.

(Dedina — Priemyslový palác — Stará Praha)

Ani sme temer nevedeli, že sa nachodíme vo výstavkovej dedine, vo valašskom oddelení. Táto dedinka ešte nemá mena, možno ak sa ju podarí zachovať i na budúce časy, dajú jej meno, ako sa sluší na poriadnu dedinu.

Sme v samom kúte výstavkového priestoru. Práve oproti nám je dom a bočné staviská valašského gazdu. Vôbec celý tento klinček zaujalo oddelenie valašské. V malom sa nám tu predstavuje vrchovatý kraj Valachov a asi tak všetko, čo je potrebné k výžive toho pracovitého ľudu, znázorňuje sa v tomto kúsku zeme. Že má Valašsko málo ornej pôdy, jeho obyvatelia sa zaoberajú rozličným priemyslom a chovom oviec. Tu nablízku je salaš, zase tam na malej bystrinke ozajstná píla, inde vyhňa, sušiareň a iné. Na kraji oddelenia vypína sa zvonička a na nej zvonček, pôvodný, valašský výrobok.

Našim pánom ťažko opustiť chutné pivo. Na naše napomínanie posielajú nás, aby sme raz skúsili šťastie aj samy. Tu že aj tak už nepoblúdime a večer sa všetci zídeme na Šafárikovej slávnosti. Na to sa moje známe porozchodili a konečne ostala som sama… Akosi som sa zahlúpila, mysliac si, že Jonatan predsa pôjde s nami — a sprvu ma zabával pohľad na veselých pánov. Konečne, vidiac, že môjho starého nedostanem tak ľahko z tohoto rozjareného krúžku, nechala som ich tam a šla za mojimi priateľkami.

Opustiac valašské oddelenie, ocitla som sa na širokej dedinskej ulici. Cesta pekná, suchá, ani čo by ju inžinier bol vymeral, blata, obligátneho dedinského blata tu nemáš. Nuž a z čohože si tu deti koláčiky ťapkajú a na slnci pečú? Pravda, hovorí sa, že si žaba kaluž nájde, ale detí nevidieť. Celkom tak, akoby som sa videla na ulici jednej z našich „dolinských“ dedín, kde panuje systém „jedného dieťaťa“. (…)

Idúc naľavo, vidím neveľký dom, je to vraj chalupa z okolia Břeclavi. Táto budova ma prekvapila útulnosťou a veľmi úhľadným zovňajškom. Tento prostý súlad ľudovej stavby tak milo účinkuje na oko ako jednoduchá, ale ľubozvučná ľudová pieseň na sluch ľudomila.

Chalupa — u nás by to bol dom — je drevená, ale pekne vybielená a pomaľovaná. Najmä okolo dvier a oblokov nachodíme známe ornamenty, smelo zhotovené v živých a pestrých farbách. V prostriedku stavania sú dvere, z oboch strán sú záhradky. Pred domom stojí kríž s bľachovou strieškou, aký často vídať aj v našich dedinách. Na tomto je charakteristické ešte aj to, že na samom vrchu má kohúta. K tomu je kríž pestro omaľovaný, ešte aj Adam a Eva sú tam viac-menej verne zobrazení. Vedľa kríža stoja dve lipky. Nakukla som do vnútra chalupy. Zariadenie je prosté, ale pohodlné. U nás chalupy majú jednu izbu a jednu komôrku (táto je na piaď) — ostatné je luxus; tuto máš jednu izbu obývaciu, druhá je parádna. A kde je kus prázdnej steny, tam skusuje gazdinka svoju zručnosť, talent a vkus a namaľuje kvety od výmyslu sveta. Kde maľba nepríde, tam nakvačkané je rozličné náradie a popod povalu obrázky. V takom domčeku by som nedbala bývať i ja.

Vidí sa mi, akoby teraz dedinka bola vymretá. Veď je o žatve, možno ľud je na poli — — a vráti sa len večer. Vtedy ožije ulica; zahlaholí večerný zvon, zacvendží kosa, tam zaznejú spiežovce tučných volkov, zašumí vrava, ohlási sa svieži dievčenský spev a ozvú sa tenké hlásky na materin návrat tešiacich sa detí…

Nasledujúce stavanie je horácky grunt (z okolia Olomouca). V izbe napadla mi veľká, vysoko napoprávaná posteľ, potom hodiny s futrálom, nad stolom, popod povalu mnoho obrázkov. V komore je plno všelijakých dobrých vecí. Všetko zdá sa čakať na zručnú gazdinku, aby, keď príde domov, rozložila oheň — hľa, má tu na ohništi i triesok nachystaných — a navarila chutnú večeru. Neverím, že by tu niekto aj nebýval…

Neskôr, pravda, som sa dozvedela, že v podajedných chalupách aj bývajú ľudia. A že vídať z komínov vystupovať dym, čo je síce nie také zázračné ako v „Tajemném hradě“, ale v dedine radšej veľmi príjemný úkaz.

„Gazdu po dvore, gazdinú po pitvore“ poznať. A tu je všetko a všade v najväčšom poriadku a všetko tam, kde má byť. Z toho nasleduje, že sú to tu všetko „dobří gazdové“.

Vyjdúc z horáckeho dvora, zazrela som Bohdana. Zaradovala som sa mu, vediac, že tu budú aj druhí. On stál na ceste a študoval sloh štítov a „lomeníc“. Ja pre stromy nevidím horu, alebo naopak. Vysvetľoval mi rozdiel medzi týmto a tým spôsobom budovania, dokladajúc, že pôvodne sú toto stavby rýdzo slovanské a veľmi charakteristické. Čo ten všetko vedel — a predsa nie je architekt!

„Z teba,“ myslím si v duchu, „bude dačo. Teba tvoji dobrí rodičia darmo nechovali, ale potešenie budú mať z teba, ak pôjdeš ďalej tou cestou, na ktorú si narazil. Boh ti pomáhaj!“

Idúc a besedujúc, vidíme zase Korymovú. Vystúpila z „hanáckeho gruntu“ a obzerala sa na všetky strany.

„Čože,“ opýtala som sa jej, „tak vyzeráš ako kvočka, keď sa jej rozbehajú kuriatka?“

„Veď práve hľadám — aha, tu sú mi.“ Spomínané kuriatka, Milan s Aničkou, boli zápäť za ňou a hľadali navzájom tetušku. Uspokojená, že ich má pri sebe, opytuje sa:

„A čo tí páni? Čo robí môj muž?“

„Tvoj pán objíma sa s pánom doktorom Š. Pred chvíľou si potykali a teraz pravdepodobne si vyznávajú lásku.“

„Ej, ej, či ste vy taká posmešnica?“ opytuje sa pani Š., ktorá tiež k nám pristúpila.

„Ale, prosím vás, aj anjela by vyniesli z trpezlivosti, nieto ešte mňa —“

„— takú popudlivú osôbku, ako vidím.“

Nepovedala som nič, viem, že by to bolo daromné. Človeka je ťažko spoznať a vlastne si k tomu nikto nevezme ani času, ani chuti nepridá. Mnohý vraj taký „nepoznaný“ a „zaznaný“ chodí po svete.

Teraz, čo ma aj tak ľahko odbavili, držím sa svojich družiek. Pri nich sa aspoň niečo dozviem. Obzeráme si „opavský statek“. Tento sa zase líši od predošlých stavieb. Je tiež drevený — hanácky grunt je murovaný z nepálených tehál — u nás by povedali, že z „váľkov“ — ale má podmurovanú podstienku. Opavský má peknú pavlač, odkiaľ sa chodí dovnútra. Takto budujú v Sliezsku. Prichodím na to, že ten poriadok, akým sú usporiadané krajové oddiely v národopisnom paláci, panuje aj tu: vľavo Morava, Sliezsko a Slovensko, vpravo Čechy. — Všetky tieto domy sú aj zdnuká úplne zariadené. Ani v jednej izbe nechybuje v príslušnom kúte stôl, tento oltár domácnosti, potom almárka, vlastne „koutnice“, obrazy a iné náradie. Aj hospodárske stavby sú úplne vzorne vystavené, len aby teraz vtiahol do dvora voz naložený zlatoklasou pšenicou, ťahaný štyrmi volkami. (…)

Oravská chalupa nám je známa, veď je to typ našej chudobnej chalúpky. Vystavili ju dvaja naturalisti, ako to svedčí nápis tam dnu v izbe. Náradie a výzdoba izby je praskromná. A tu sme sa zišli s našou známou z cesty, s Katarínou Talajkovou, šikovnou nitrianskou výšivkárkou. Poznala nás tiež a skoro by sme sa boli s ňou zahovorili. Jej je tu veselo, viem, že to bude dlho spomínať. (…)

Veľká a originálna budova je „čičmianske gazdovstvo“. Čičmany, malá, chudobná dedinka v horskom zákutí neďaleko Žiliny, zachovali ešte všeličo zo starých, dobrých časov drievnej Slovače. Kroj i výšivky, obydlia a spev sú najzachovalejšie na Slovensku. Tu sa udržal starodávny spôsob gazdovania, kde pod správou „starších“ veľké rodiny pracujú na svojej dedovizni a obývajú spoločne svoj dom. Takýto dom vystavili tu s veľkou akurátnosťou. Stavanie je celé drevené, má drevenú pavlač, odkiaľ sa chodí do príbytku mladších členov rodiny a do komôr. V prízemí je „čierna izba“, kde sa obyčajne zdržuje celá rodina. Pri dverách sme zastali, prekvapené zjavom, aký sa podal našim zrakom. Neďaleko dvier stoja krosná a za nimi sedí muž trochu zohnutý, akoby práve ľavou rukou udrel bidlami o pročest. Z jeho pravej strany obďaleč stojí mladá ženička v čičmianskom kroji a podáva mužovi zošit, na ktorom zreteľne vidíme nápis: „adókönyvecske“. Tento nemý výstup, držanie tela figuríny mocne dojal našu myseľ. Až sem, ľud môj, ide za tebou tvoja trýzeň, do týchto stánkov, ktoré ti vybudovala bratská ruka, prenasleduje ťa večná krivda…

V tomto dome býva vraj ináč veselo. Tam ďalej vo dvore má Slovák Hudeček (myslím z Moravy) krčmu a hudci hrajú tu hosťom, až sa hory zelenajú. My sme ich nepočuli, lebo sme tam boli popoludní a nebolo nikoho, kto by si bol dal vyhrávať.

Pri samej vode — teraz vidíme, že je to nie mláka — stojí rybáreň. Tu možno dostať pražené ryby a raky, varené, aké kto chce, a vždy čerstvé. Má ich tu pán majiteľ v akejsi nádržke vo veľkej zásobe. Keby to bolo inokedy, boli by sme si zasadli aj my k takej lahôdke, ale dnes ideme ďalej, a síce, keď sme už raz na vode, k mlynu.

Mlyn je úplne starý. Človek by si myslel, že tu mleli mlynári od nepamäti sveta pre celé okolie a že babky celej dedinky chodia si tu kedy-tedy poklebetiť so starým furtáckym pánom majstrom. Ale tento mlyn je tu len od jari; kdesi rozobrali starý mlyn a pozorne ho sem previezli, takže ani sa nestriasol, nezotrel ani mach na streche. Tento mlyn by aj mlel, keby mal čo. Voda napumpovaná do korýt padá na kolesá a odtiaľ zase naspäť ju ťahá stroj. Koleso sa krúti, starý pán majster prívetivo hľadí na prichádzajúcich, akoby zval na chvíľku pobesedovania. Vari že dostal čerstvú zásobu noviniek a tými počastoval by vzácnych hostí. Nie, ďakujeme, musíme ďalej.

Tak ako predošlé, aj nasledujúce stavby sú rázovité a úplne svojské, slovanské. V izbičke „blatského statku“ sedí starenka pri stole a obďaleč dve dievčence v juhočeskom kroji. Na stole majú „lívance“, druh vyprážaného cesta, akoby tiež čakali hostí, aby ich ponúkli. Nás nenúkajú, nevolajú — a preto poďme ďalej o jeden dom. (…)

Videli sme aj starodávnu školu. Učiteľ strúha perá z husacích bŕk, dievčatko učí sa „ajmálánc“; myslel by si, že je to tá istá škola, kam chodila Barunka, „babičkina“ vnučka. Veď „babička“ tam kdesi na Pojizeří bývala a „mezulánku“ nosila. (Myslím tu „Babičku“ Boženy Němcovej.)

Tak by sme boli obišli celú dedinu. Pravda, zabudla som, že tu možno ešte vidieť i „pimprlíkov“, t. j. divadielko svetoznámeho pána Kopeckého, najmä jeho „Kašpárka“. Neviem, ako sa stalo, no my sme zameškali ísť sa tam pozrieť. Ale myslím, že v čase našej návštevy nebolo predstavenie, lebo nebolo počuť nijaký vojnový krik, ani „Kašpárkov“ ostrý hlások nerozrýval povetrie, ako to robí, keď je na javisku a v práci.

Na pokraji „dediny“ stojí „stará rychta“. S takýmto mestským domom by mohol byť aj T(isovec) spokojný. Rychta je spolovice murovaná, poschodie je urobené ozdobne z dreva. Zaujímavá vežička dodáva jej zvláštny ráz. Táto rychta je vraj nie celkom čistý vzor ľudovej stavby, ale kompozícia sedliackych a mestských budov. Tu na pokraji dediny už tvorí prechod k pavilónom. Tamdnu sme neboli. (…)

Na pavlači bolo živo. Boli tam mnohí z našich spolubratov a sestier. A tak my, nič zlého netušiac, uberali sme sa okolo, keď z pavlače zaznel uši párajúci, vzduch rozrývajúci hlas už zachrípnutého Drahotína:

„Poďte, poďte sem!“ zvolal na nás, „odtiaľto je krásny výhľad!“

„Ale, človeče, ako si sa ty dostal ta hore?“ čuduje sa Korymová.

(Pre lepšie porozumenie podotknem, že Korymová a Drahotínovci sú v blízkom švagrovstve a aj vo trojak rodina.)

„Hľa, vyšiel som,“ chválil sa on.

„Dosť po biede sa vyštverigal,“ dotušila ona.

„Kvôli tebe, duša…“

„No veď, ty moje staré…“

„Poďme,“ volá Korymová, lebo videla, že ju mládež zase necháva. Idúc zvolala ešte na nežných manželov, či nejdú s nami. Že kam? Nuž do priemyslového paláca. Že prídu za nami, lebo že oni neprišli na to, aby dušu vydali ustavičným chodením.

My sme zahli poza dedinu, a pred nami vidím stáť „ohromný“ — klobúk cukru! No, toto už prevyšuje všetko! To sú, reku, páni, čo ti takýto kus cukru vedia vystaviť; ba ozaj, na koľko rokov by to mne a mojim deťom bolo dosť do kávy? Nuž ale či sa neboja, že dážď zmyje, chlapci zlížu alebo niekto doňho dynamit zavŕta? Nečudovala by som sa, keby som tak kdesi v tienistom stromoradí zazrela chalúpku zo samých čistých medovníkov. Lenže by tá bezmála často potrebovala základnú reparáciu. — Naši prešli vedľa „homole“, ako čo by to každodenne vídali, mne sa však zachcelo ísť a obzrieť si ju bližšie. Či je naozaj z cukru? Ako sa presvedčím? Bohdan ma zavčasu zbadal a potom mi s jemným úsmevom rozprával, že nie je z cukru, ale je tu na to vystavená, aby ukázala, koľko Praha a predmestia spotrebujú každodenne cukru. Nuž, je toho veru dosť.

Pavilóny so železnými výrobkami sme prešli skoro. Videli sme tam mnohé stroje, ale nerozumejúc im, neprizerali sme sa ani vtedy, keď remene s náramnou rýchlosťou začali sa otáčať a hvižďali kolesá a klepali, búchali rozličné motory i nemotory. K tomu my panie a slečinky sme sa báli, že si zamastíme šaty. Darmo je, tie toalety hrajú vám veľkú rolu. A nejedna vážna vec odročila sa kvôli toaletám.

Národopisný palác ukázal nám poklady ľudu a zašlých dôb. Priemyslový palác ukazuje nám, čo tvorí český priemysel za našich dní. A toho je tak mnoho a takej zázračnej ceny, že by aj človek nepostihnutý závratníctvom dostal závrat do hlavy. Korymová sa teší, že ani jedna z nás netrpí na kleptomániu. A tože je zase čo? Že mi na to nik neodpovedá, idúc myslím si, čo to môže byť. Klepetá, reku, majú raky a nimi „prištiknú“ všetko, čo sa im prištiknúť dá; mánia, to iste bude pochodiť od podmanenia; či tak, alebo tak, Korymová myslela jedným slovom, že nevieme — kradnúť! Aká to myšlienka, povedala by som, že absurdná, keby som sa nebála, že toto cudzie slovo zle použijem. Ale že vraj jestvujú takí ľudia, ktorí sú nešťastní, keď si nemôžu niečo takým spôsobom „podmaniť“. Učení profesori odcudzujú knihy, elegantné dámy „potiahnu“ vzácne látky, šperky a čipky, a to sa povie, že je kleptománia. Na to, keď ženička na jarmoku kúpi za päť prstov a šiestu dlaň šatku pod šiatrom, tu vedú ju žandári na mestský dom a povedia, že kradla. A to vám je čert ako diabol.

Ostatne tu, v priemyslovom paláci, ťažko by bolo vziať niečo ešte i takej kleptomániou postihnutej dáme. Je to tu všetko poukladané pekne pod sklom a strážené. Najviac ak nejaké hračky a pletky, a to veru nestojí za „prácu“. (…)

Dochodiac do druhého krídla, začuli sme zvuky hudby. Mohutné akordy organu zahučali vzduchom. Jeden z našich pánov, hudobník naslovovzatý, „sprobíval“ organ. I rozoznali sme melódiu. Bola to: „Hej, Slovania…“, potom po malej prestávke začal hrať druhý, a teraz zaznel začiatok — ruského valčíka, ale bez pokračovania. Tí páni boli vo svojom elemente. A boli by hrali vari aj do večera, našťastie boli tam aj niektoré lepšie polovičky a tie dali znamenie na odchod. Tak sme sa zišli a pobesedovali, aby hneď nato pošiel zase každý, kam ho srdce a zvedavosť tiahla.

My sme si zaumienili ísť do Starej Prahy. Ale ešte skôr kdesi sme si kúpili „orientálne“ (na Vinohradoch fabrikované) cukríky a šumivou limonádou zaliali sme si šaty. Pardon, len ja, lebo nezvyknutá na taký „špricer“ dala som si ujsť všetkej „uhličitej kyseline“, za čo dostalo sa mi dosť výsmechu a poľutovania. A teraz do Starej Prahy! Obišli sme zase riadny priestor a medzitým zastavili sme sa aj tu i tam, aby sme si obzreli menšie pavilóny, až sme prišli k bráne Starej Prahy.

Pri bráne sme zastali. Nepustili nás len tak nič po nič. Vypýtali sme si slobodný vstup, v podobe malých kartičiek tlačených pekným švabachom, za ktoré sme my platili niklom. Brána vypína sa ako kus starej vlády a moci a ukazuje, aká dôležitá bývala v časoch nepokoja a vojen. Tu vidíme diery v múroch, kade na silných reťaziach vyťahoval sa padací most, a tamdnu v strope otvory, kade spúšťali ohromné trámy, zavierajúce ťažké, železom okuté vráta… Hej, boliže to za časy, keď tieto brány stáli v službe a skutočne bránili vpádom nepriateľa. — Prešli sme bránou; z moderného sveta prišli sme do ríše minulosti. Celý, ač neveľký rínok obstúpený je domami rôzneho slohu a rozličných foriem, ale všetky domy sú prekrásne tvorby starého staviteľstva. Keby sme tak vedeli a mali času opísať všetky tieto krásy, ale to je rovnako nemožné ako nepotrebné. Niektoré domy sú stavané v slohu čisto gotickom, iné neskorou, prechodnou gotikou, druhé v slohu českej renesancie. Vedľa úzkeho trojposchodového domu so štítom a širokými oknami stojí nižší, ale priestrannejší s arkierom a taktiež s klenbou v prízemí, takzvaným „podloubím“. Mnohé sú zdobené kamennými okrasami, iné majú za ozdobu sošky svätých a rytierov, zase na priečeliach iných sú obrazy, celé výjavy z Písma svätého. A tie domy, tak ako to za starodávna v Prahe bývalo, nosia každý svoje meno. To u Bieleho leva, to u Ľalie atď. Ba čítali sme si aj jednotlivé nápisy, ako: „Rozpomeň se ludie na to, že si popel, prach a blato.“ Alebo: „Kdo přebývý v lásce, v bohu přebývá a bůh v něm.“ Vidieť, že „bývali Čechové“ nielen statní junáci, ale i pobožní ľudia. V jednom z týchto domov je kuchyňa zo XVI. storočia. Tu by bolo modernej gazdinej poprechodiť sa pomedzi to rôzne náradie, popri stoloch a policiach, obťažených nádobami z cínu a z medi až k ohnisku so strieškou, alebo, ako u nás hovoria, s „koškom“. Pred ohniskom stojí strojná kuchárčička, hezká Marianka, a možno, že rozmýšľa o zajtrajšom jedlopise. Na stole ešte vidíme aj kuchársku knihu.

V každom dome, ale len v prízemí, je niečo umiestnené. Tu predávajú víno, tam údenárske výrobky, a tamhľa v rohu je starodávna apatéka, aká bola pod Karlom IV. po prvý raz zriadená v meste pražskom. Vstúpili sme do nej. Hneď neďaleko od dvier visel z povaly veľký krokodíl, vraj ako Mohamedova truhla. Hneď mi prišiel na rozum ten brnenský drak. V pochmúrnej miestnosti tejto starej apatéky rozoznali sme ešte rozličné mažiare a mažiariky, sklá a retorty, kotlíky a hrnčeky s rozličnými mastičkami. Ktoževie, či tu ešte niekde nemajú toho na prvého apríla takého hľadaného komárového sadla? — V bočnej izbičke bola malá dielňa alchymistu — to je vraj taký človek, ktorý namáhal sa vyrobiť zlato. Táto zaujímavá pochabosť kvitla vraj na konci minulého storočia a vystúpila dosť epidemicky. Inu, i dnes máme takých bláznivostí dosť a ľudia padajú im za obeť ako muchy do pavúkových osídel. (…)

Predo mnou vypína sa pochmúrna budova stredoveku; ale nie budova — rumy sú to, a síce je to hrad Kokořín. Hneď mi prišli na um všetky rytierske povesti, preložila som ich deje do tohoto „orličieho hniezda“. Sem musím ísť,a čo sa čo bude robiť… Idem teda mostíkom, možno, že kedysi bol padacím, do brány. Na dvore stál velikánsky voz. Zastala som a prizerala sa naň; ale ešte viac než tento voz prekvapila ma okolnosť, že som počula hlasy, a to hlasy mne veľmi dobre známe. Prichodia po schodoch z akýchsi „tajomných skrýš“, ale nevolajú o pomoc, ani nepočuť úpenlivé náreky, naopak, ozýva sa stade smiech a žart. Teraz, hľa, volá jeden hlas (išla som za hlasmi a počujem):

„Aha, toto je vraj náhubenka! Duša, buďže mi dobrá, ,nehubuj‘ toľko, lebo ti kúpim takúto náhubenku!“

Nato nasledoval výbuch smiechu; medzi smejúcimi sa poznala som môjho muža. Pridala som sa k mojej kompánii, rada, že som ich takto šťastlivo našla a že sa už nemusím sama potĺkať týmto svetom. Obzreli sme si aj iné mučiarske nástroje, ale že sme ich ešte zo Špilberku mali v pamäti, nebavili sme sa dlho pri nich, až na tú „náhubenku“, ktorá Drahotínovi veľmi bila do očí. Keby to nebolo také ťažké, ktovie, čo by sa bolo stalo…

Upozornili nás na „dioramu“ tu v Kokoříne umiestenú. Vystúpili sme od padacieho mosta hore a — po zaplatení 20 gr. dostali sme sa na priestor, odkiaľ sme zazreli veľkolepý obraz. Keby som už nebola videla toľko divov, bola by som tu prekvapením zase niečo vykázala, ale čo ďalej idem, chladnokrvnejšie chápem veci, naostatok prídem na to, že poviem i ja tak, ako Korym vravieva: Nil mirari.

Akokoľvek sa bránim úžasu, nevychodím z neho. Veď, hľadiac na obraz, myslím si, že tie postavy ožívajú. Že sa svalovité ramená znovu vypružia a udrú tu mlatom, tu oštepom. Že natiahnutá struna kuše praskne a z nej vyletí smrtonosný šíp. Ba zdá sa, že tieto postavy práve vybehli z húšťavy, až po tie balvany skalísk verne napodobnenej. — V hrade nachádza sa aj hladomorňa. Tam nás neťahalo, videli sme toho na tento čas dosť. Naši páni pritom spáchali niekoľko nevinných vtipov, ale reprodukovať ich nemôžem; možno, že by mi tento „tón“ niekto mohol zazlievať. Miesto hladomorne obzreli sme si tiež v hrade umiestenú zbierku zbraní. Bože môj, čo času a umu vynakladajú ľudia len na to, aby sa zdokonaľovali vo vynálezoch smrtonosných nástrojov. Keby to nebolo také smutné, bola by táto zbierka veľmi zaujímavá. Poučná je iste. (…)

Vedľa istej reštaurácie prešli sme k elektrickej stanici. Keď sa moji známi poberali dnu, aby si to obzreli bližšie, chytila som Jonatana za kabát.

„Nechoď ta, nechoďte ani vy!“ prosila som. „Nemôžete vedieť, či niekde neudrie vás dáky zákernický prúd alebo mlunná iskra nevyletí, a ani by ste nevedeli, kde ste sa podeli! Prosím ťa, Jonatanko, nechoď!“

Ale ja, hlúpa, môžem vedieť, že keď poviem: nechoď, on ide, a tak išiel za inými aj on. Drahotínová bezpochyby drží sa tej výpovede: „So svojím mužom aj cez peklo!“ Ja ju vždy držím za vzor opatrnosti, i teraz akiste ona je anjelom strážcom tých odvážnych ľudí. Našťastie mlunné iskry nelietali, batérie správali sa ticho a slušne, ani len oheň nevznikol, ani nič neexplodovalo, a tak som bola zase spokojná, keď naši vyšli úplne zdraví. — Hospodárska výstavka zase zaujímala Jonatana. Zmysel pre gazdovstvo a to, čo k tomu patrí, erboval od mamy. My však išli sme si obzrieť evanjelické oddelenie. Tu som videla a poznala, že som ja ešte ďaleko od pravej viery! My sme sveta chytení, mudrujeme, zúfame si, ale — neveríme. A do tých čias nie sme šťastní, ani byť nemôžeme. — Korym predstavil sa pánu bratovi L. a zhováral sa s ním dosť dlho. Obzreli sme si dosť maličkú výstavku rukopisov, starých kníh, najmä z reformácie, biblie a iné tlače. (…)

Ocitli sme sa na kraji výstavného terénu. Ešte sme mali navštíviť českú chalupu, ktorá dala podnet k národopisnej výstave a ktorá tu stojí ešte od jubilejnej výstavy. Nestačili sme si obzrieť už ani pavilón mesta Prahy a v ňom uložené zvláštnosti, lebo sa večerilo a my unavení a smädní túžili sme po chvíľke odpočinku. Nasledovali sme teda našich m.-ských priateľov a vyhľadali sme slovenskú krčmu, nachodiacu sa v samom pozadí ohrady. Oficiálne vari nosí meno „čárda“. A tým stala sa nám vopred nesympatickou. Ale nebolo tam ničoho, čo by rázovite pripomínalo čárdu. Mohol to byť aj španielsky hostinec, tak medzinárodne to vyzeralo. Ale pivo bolo dobré, spoločnosť bez otázky najlepšia, lebo sme boli všetci svoji a to, tuším, že stačí, aby sa človek dobre cítil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.