Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

II.

(Anekdota s prekážkami — Hrady a fabriky — Považie — Protivy)

Keď sme sa zase ukrídlili na svojich miestach, znovu sa začalo besedovanie. Vidiek, kadiaľ uháňal náš vlak, je divo — krásny, ale my nebárs podbali sme naň, lebo nám je už známy. Preto ja hovorím, že je človek vlastne tvor nevďačný, a Korymová tvrdí, že je k tomu ešte aj zatvrdilý sebec. Keď dostane sa mi času, budem rozmýšľať o tomto. Či potom bude človečenstvo o krok ďalej na ceste sebapoznania, to neviem.

Z dlhej chvíle páni dodievali jeden do druhého. Drahotína škádlili, že škúli na Aničku. Jeho vždy pozorná polovička to tiež zbadala a pohrozila mu, aby si nemyslel, že je to jedna z jeho bývalých žiačok, ktoré, ako dobrému ujcovi, dovolia, aby ich pobozkal.

A keď Anička so smiechom povedala, že by ona nedbala mať takého učiteľa, ako je „báťa“ Drahotín, on sa pyšne vypol a víťazoslávne žmurkal na ženu. Ale páni ešte len teraz začali vtipkovať, no on odrážal ich šípy, ba odcapil niekedy až dosť — závažné. A nazdal by sa, že sa oni pohnevajú; vari za to? Veď je to korenie života! Korymová síce povedala, že je vtip podobný paprike, ktorá dráždi, ale je aj nie veľmi potrebná. Tiež jedna otázka, o ktorej musím rozmýšľať. (Beztak je naše storočie vekom otázok; kedy prídu odpovede a ako vypadnú, to nám ukáže, kto ho dožije, vek dvadsiaty.)

Minuli sme Hronskú Breznicu a odtiaľto náš puchtajúci vlak začal driapať sa hore vrchom. Viac pozornosti venovali sme kraju. A keď sme dochádzali k jaskom, vytasil sa Korym s anekdotou. Práve vychodili sme z jednoho takého tunela, keď zvolal: „Há, chlapče, to by bol dosť dlhý aj pre toho Angličana!“

„Čo za Angličana?“ spytuje sa vedychtivá Drahotínová.

„Nuž a vy o tom neviete?“

„Nevieme!“ skríkli jednohlasne všetci.

„Nuž, hľa, bol vám jeden ustavične cestujúci Angličan…“

„To iste bol ten, čo povedal, že je cestovanie hotová škola!“ ohlásila som sa ja.

Jonatan škaredo zazrel na mňa — srdce mi od ľaku začalo trepotať ani píľanský „štenok“, keď ide búrka od Ostrej.

Vyznám, že je to nespôsobnosť vytrhovať v reči a základná chyba, ale, žiaľ, veľmi zakorenená. Preto by som nechcela byť virtuózkou na klavíri (ani na verklíku), lebo by som nevedela zniesť, keby mi počas hry hlasno hovorili. Radšej nech — spia; ale počas akejkoľvek prednášky zhovárať sa je, prinajmenej rečeno, nešetrnosť. A — keby som bola kazateľom, buchla by som do toho…

No, ale ďaleko som zašla. Taký je, hľa, chod našich myšlienok. Korym si pomyslel svoje asi takto: „To je ženská logika!“

Drahotínová prosila: „Ďalej, prosím ťa!“

„A ten,“ pokračoval Korym, „cestoval raz po istej neznámej mu trati — asi ako my teraz.“

„Oj, veď som ja už bola v Martine, táto trať mi je nie neznáma,“ zabudnúc na predošlé, zase som sa ozvala. Teraz aj panie zle pozreli na mňa. Môj muž však skríkol:

„Straka! Teraz tarajčí, ale kde jej treba otvoriť ústa a osvietiť zaslepených ľudí, tam mlčí ani žaba po Jáne!“

„Čo len to! Osvietiť ľudí,“ uhla som plecom. „Veď si ich osvieť. Práve šiel tadeto ten slepý jašter a nazízal dnu…“ Za túto odpoveď možno bola by som si utŕžila niečo od môjho kupčíka, ale Klanica predišiel tomu týmito slovami:

„Nože, no, Janko, čože ten tvoj Angličan?“

Korym si dal povedať a pokračoval:

„Kde ocitol sa na začiatku jedného tunela.“

„Ako my práve,“ chcela som povedať, ale zavčasu zbadajúc sa, položila som si ruku na ústa.

„Náš Angličan bol už viac dní na železnici a nepreobliekal sa, cítil toho súrnu potrebu —“

„Prosím ťa,“ šepla mu žena, štuchnúc ho významne do lakťa, „pamätaj, že je tu i mládež.“ Druhý by sa bol nazlostil, ale on nie — len pozrel bokom na ženu a hovoril ďalej:

„Vtom napadla mu geniálna myšlienka.“

„Veď sú Angličania vôbec geniálni,“ ohlásil sa Drahotín.

„Ale, duša, nevytrhuj!“

„Spytuje sa teda spolucestovateľa, aký dlhý je ten tunel? Ten, bez toho, aby bol nazrel do konduktora —“

„A či to nebol menetrend?“ dodieval Drahotín.

„Povedal nazdarboh: pätnásť minút. Well, pomyslel si náš Angličan a s radosťou berie kufrík, šarpe zo seba háby — ale vtom začal vlak rachotiť von z tunela — a — aha — pozrite: Kremnica!“

Klanica so smiechom udrel sa dlaňou po kolene. My sme sa tisli ku obloku. Ale dostať sa k nemu všetkým bola fyzická nemožnosť.

No nebola to ešte Kremnica. Znovu sme sa umiestili, čo mladší stáli aj vo dverách alebo na chodbe. Horúco bolo a sparno, ale zato dobre nám bolo, že sme boli spolu. Teraz už vyzerali sme Kremnicu a rozprávali o nej. (…)

Na martinskom nádraží je ticho. A čo mi hlavne napadlo: nebolo tam žandárov. Ahá — myslím si, veď teraz nečakajú panslávov v Martine, a iným smrteľníkom takú parádu neimprovizujú.

„Aj títo putujú do panslávskej Mekky!“ povedala raz jedna dáma, keď sme šli do Martina. Veru im zavadzia!… No my vyzerali sme von a spomínali si časy, keď sme sa tam bavili, i s kým sme sa zišli, ako nás oduševnil spev a predstavenie, i všetko. Ale teraz do videnia až v Českej Třebovej! (…) Vlak letí ani šialený. Všetko trasie sa s nami. Polia a dediny miznú. Vtom pribehne Bohdan, Aničkin brat, a volá:

„Tetušky, pozor! Hneď je tu Váh. — Strečno a Margita!“ S Bohdanom prišiel aj Milan a tí dvaja komandovali nás hneď napravo, hneď naľavo.

„Kdeže je tu vpravo a kde vľavo?“ spytujem sa so strachom, že nevidím nič. V rýchlosti už ani neviem, ktorá mi je pravá ruka, len keď pozriem na ňu, viem, že je to tá zrobenejšia. Takto orientovaná tisnem sa k našim, ale pri obloku sedia šťastnejšie ako ja.

„Váh, Váh!“ kričia radostne. - „Kde, kde?“ spytujem sa, napínajúc si hrdlo.

A tu vidím, ako z čarokrásnej doliny rúti sa bystrý Váh, tento voľný syn Tatier. Že je voľný, že nešetrí hraníc, vyznačených mu od nepamäti sveta, dokázal lanskými výtržnosťami, ktorých stopy nesú jeho brehy ešte aj dnes. Zaplavil brehy, rozvodnil sa, zničil polia, ľudské obydlia, ale príčina, príčina kde väzí? (…)

„Margita!“ volá Bohdan, a nestačím ju vidieť, už mi ktosi krúti hlavou na druhý bok a Milan volá:

„Starý hrad!“ — „I, kdeže sa berú tie pamätnosti, ešte sme si jednu neobzreli, už je i tá druhá fuč.“ A tento Starý hrad, ktorý nás práve viac zaujímal, len krátko som videla: zmizol nám ako obraz „kúzelnej svítilny“.

„Strečno!“ zase upozorňuje nás Bohdan. Bez tejto našej milej mládeže neboli by sme videli a vedeli nič. Lebo naši starí boli v inom vozni, a mne napadla podozrivá myšlienka, že či ozaj Drahotín neimprovizoval niekde tam: jedenadvadsať. Ale Drahotínová rozhodne povedala, že nemá karty pri sebe.

„A Besnú ste, tetušky, nevideli,“ hovorí Milan.

„Hej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo…“ reční Korymová, celkom rozcítená.

„No len pozri na túto našu romantiku,“ posmievam sa.

„A ja som próza,“ rečie usmievavo Drahotínová. „Vieš?“ spýtala sa Korymovej; „mhm,“ pokývla jej táto. — „Čože je to, čo za tajnosti,“ žiarlim zase ja. A ono to bolo — potom mi rozprávali — že raz spolu viezli sa krásnou horou na Telgárt. Korymová zvolala nadšene: „Oj, pozri tú krásu! Pozri na to šero, na tie utešené jedle!“ — „Veru krásne, utešené,“ prisviedča Drahotínová, „bolože by tu dreva!“

Smiali sme sa všetky, ešte aj Anička s nami, ktorá aspoň jedným uškom nás počúvala.

„Tetušky, a tu zase vidíte fabriku,“ ukazuje Bohdan.

„A čože v nej dorábajú?“

„Na — tam ti je romantika!“

„To je továreň na umelé hnojivo,“ vysvetlil šuhaj s úsmevom.

„To sú protivy! To je pravda, čo náš Paulíny v jednom starom kalendári píše, že protivy vedľa seba do očí bijú.“

„Za nami rumy hradov smelých na strmom brde zápole, pred nami nízke, triezve budoviská fabrík…“

„Tam rytierske hry, turnaje, tu hrmot kolies, syčanie pary, tanec okolo zlatého teľaťa…“

„Tam feudalizmus, tu štréberstvo.“

„Tam, na Starom hrade, lúpežní rytieri, tu burziáni - a…“

„Ľud sa má tak teraz, ako sa mal vtedy.“ „Konečne tam minulosť a tu naša doba.“ Takto letkom poletovali naše myšlienky. Letíme — parou ide všetko — málo do hĺbky, ale len aby ďalej, ďalej bolo. (…)

Považie! Konečne budem môcť kochať sa v tvojich krásach. Ako dávno som túžila po tomto okamihu! A teraz, keď si naň pomyslím, zdá sa mi, že ani Porýnsko, na ktoré je každý Nemec taký pyšný, nemôže byť krajšie. Je to pravda, že Rýn sám je omnoho väčší, lebo nosí na svojom chrbte i parolode, no umiera a tratí sa ako starec v piesočnatých plytčinách Holandska. Náš Váh, strmý ako junák, zaniká v mladej bujarej sile, ešte nevyžitý.

Brehy nášho Váhu sú reťaze hôr, a z nich vynoria sa zhusta rumy hradov na nebotyčných, krkolomných bralách, na úpätí hôr túlia sa úhľadné, chudobné, ale čisté dedinky a slávne dakedy mestá. Sama Žilina je také staré, pamätné mesto. Tu z druhej strany tiahne sa dolina Kysuca, kde asi zrodila sa piesenka: „Kysuca, Kysuca…“

Ďalej ukazuje nám náš mladý vodič Hričov a rozpráva o hrade, pred ktorým stojí skamenený mních. To všetko by sme radi videli zblízka, keby to bolo len možné. (…)

Zrazu sa ocitneme na trenčianskej stanici. Mesto Trenčín, sídlo Matúša Čáka, tohoto malého králika. Mal síce neobmedzenú moc, ale predsa nebol tým, čím by bol chcel byť. A naostatok musel i on svoju hrdú šiju skloniť pred kráľom z cudzieho domu… Stisnutý je ten Trenčín, veľmi stiesnený, jedným bokom opiera sa o hrad a druhý bok obmýva Váh. Pamätné je i toto mesto v dejinách Slovenska, a potom nechže mi ešte povie niekto, tak ako naša nebohá teta Šarlota, že Slováci nemajú ani dejiny, ani minulosť! Teraz im už poviem, ale doprosta, že máme oboje, máme, ale my sa nepoznáme. My napríklad východní a južní Slováci nepoznáme Trenčín a Nitru a oni nepoznajú nás. A naše dejiny nevnikli do ľudu inak, len ako báje a povesti, ktorým nepripisujú význam, a predsa ony sú naším pokladom. Príde čas a naše bohatstvo objaví sa svetu. Len toho, kto sa sám potupuje, potupí svet.

Na Považí načítali sme asi štrnásť hradov. Všetky sme však nevideli, len čo naši šuhajci, známi tu na okolí, nám rozpovedali. Tak napríklad Beckov, dakedy sídlo Ctibora, ktorého Sládkovič tak nedostižne opisuje v básni rovnakého mena.

A teraz dolina sa šíri, blížime sa k Novému Mestu nad Váhom. Že už nie je celkom nové, vidieť i zvrchu. Zaiste to nebolo dnes, ani včera, keď ho vystavili.

Teraz som už i ja hľadela, kde si sadnem. Začali sme si rozprávať o tých hradoch, o ich drievnych obyvateľoch, o príšerách, ktoré o polnoci navštevujú tieto miesta; nakoľko nám bolo známe, pospomínali sme si všetko od samého Strečna až po Čachtice.

A zvláštne! Z hmly dávnych udalostí vynorili sa nám dve ženské postavy. Pravé protivy. Jedna, zbožná a opustená, chodí boso po úzkom chodníčku ponad Váh do kaplnky modliť sa k svätej Bohorodičke, aby vzhliadla na ňu a naklonila jej opäť srdce neverného manžela. A modlitba ako vždy, keď je pravá a pokorná, teraz prerazila nebesá, on prišiel na koni a — vrátil sa k nej. Ona potom nezadlho umrela ako svätica, no žije ešte v povesti ľudu ako taká a jej telo nie je porušené.

A tá druhá: hyena v ženskej podobe, to Alžbeta Bátoryčka, vražednica dievčeniec a trýzniteľka svojich slúžok. S hnusobou odvracia sa každý od takej nestvory, ktorá zvrhla zo seba všetko nežné a ženské, stala sa desným príkladom ukrutnosti po mnohé a mnohé veky.

„Že Rimanky pri svojich toaletách pichali a trýznili svoje otrokyne, až tieto omdleli, to dejiny hovoria; ale že by tak ďaleko išla krvilačnosť, ba diabolská radosť nad utrpením, toho niet príkladu,“ poučil nás Korym.

„Ja som nedávno od jednej Tisovianky počula, ktorá bola tamdolu kdesi v službe, že mala takú paniu, ktorá svoje slúžky na neuverenia trýznila, a v N. jesto jedna, tá to robí v malom, rozdávajúc len zauchá.“

„Aha, viem, o tej vravia naše slúžky, lebo ju už dobre poznajú, že je to ,maďarská pani‘.“

Drahotínová mala slzy v očiach.

„Chúďatká!“ riekla a vzdychla, myslela na tie dievčatá. Ona je veľmi ľútostivá.

„To sú záhady, to sú priepasti ľudských duší; takých zjavov má aj francúzska revolúcia dosť, tie všade tak bijú do očí preto, že sú, chvalabohu, výnimkami,“ povedala K.

„Ale zato by som tiež nebola takou, ako bola Žofia Bosniaková. Za neverného muža sa ešte i modlila. Papek na neho, ale nie odpustenie! Čo myslíš?“ rozhorlila sa Drahotínová.

Pozrela som na Korymovú, ona na mňa a nevedeli sme hneď, čo na to povedať.

Konečne sme sa uzniesli na tom, že je o tom najlepšie nehovoriť nič, lebo v tom nemáme ani jedna skúsenosti, ani toľko ako máčny mak. Ale že predsa najlepšie tak, ako urobila pani Žofia: odpustiť a zároveň zabudnúť.

Od Hlohovca odrazili sme sa na Trnavu a Prešporok. (…)

„No,“ hovorí Korym, „ktorí zosadneme v Prešporku, hýbajme sa.“

„Ale veď máme dosť času, ujček,“ hovorí Milan.

„Ja nejdem do Prešporka, ja som zaplatil až do Marcheggu a pôjdem ta. Moji príbuzní beztak nie sú doma,“ oponuje Drahotín.

„A ty, Klanica?“ Konečne sme sa rozhodli, že všetci ostatní, vyjmúc Korymovcov a mládeže, pôjdeme ďalej do Marcheggu. Ani tých osemdesiat grajciarov od hlavy nedarujeme štátu.

Ešte len Pezinok a už Korym stojí na chodbe fix und fertig.

„Žena, kde je môj dáždnik?“ volá a obzerá sa poza seba.

„To! A či ti žena má o ňom vedieť?“

„Nuž a načože je na svete?“ odvetil on, figliar.

„To tiež len teraz počujem, že by to bolo určenie ženy,“ rečie Drahotínová.

„Vidíš, duša, ber si príklad.“

„Ach, či ho budeš ticho, ty štibúl, naraz ťa schmatím!“ A už, že je strapatý, vyberá mu z vrecka hrebenček a češe ho…

Tancmajster sa smeje a ukazuje ich svojej žene. My už poznáme tieto naše — mazliatka.

Prešporok! Korymovci poberú sa preč. No ešte na rozlúčku privolávame si, aby sme sa vyzerali zajtra v Marcheggu alebo aspoň ta ďalej. Čo my vieme, kade nás povezú?





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.