ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Ako sa rozhodlo, že Johanna pôjde do Prahy — Čo povedala pani svokra — Na stanici — Mladý lumpák — Tri grajciare — Ako sa vadili konduktori — Tri čerešne)

Do Prahy! Toto heslo roznieslo sa hneď zjari naším krajom. Sťa iskra letelo — a padlo do nejedného zápalistého srdca. Pravda, väčšina týchto sŕdc náležala ľuďom bohatým na túžby a nádeje, no tým chudobnejším na svetský tovar, ako sú halienky, koruny, zlatky a tak ďalej. A preto už po krátkom uvážení nejeden čeľadný otec si vzdychol: „nemožno!“

„Nemožno“, aké to slovo! Malo by vlastne vystať zo slovníka, ale čože, keď by vari zo života predsa nevystalo? Počula som, že anglické príslovie hovorí: „Kde je vôľa, tam sa nájde i cesta.“ Mne to začalo vŕtať v hlave…

U nás hneď od počiatku tak bolo, že pôjde môj Jonatan — tak sa menuje môj muž — sám do Prahy. On si to mienil múdro narafičiť a chcel ma predísť hovoriac: „Ty si bola v Martine, ja pôjdem do Prahy.“ — „Dobre,“ rečiem ja na to, „len si choď, veď ja nedbám. Ja si za ten čas urobím dobrú vôľu a dám bieliť izby i šaty prať.“ Na to konto si môj Jonatan dal ušiť celý oblek u nášho národného krajčíra, ktorého pri tejto príležitosti odporúčam do lásky a priazne cteného obecenstva.

Ale mne Praha nedala spať. Praha, miesto tak pamätných udalostí, dejište toľkých románov, ktoré som v českej reči prečítala: aby som ja ta nešla teraz, keď je na to taká príležitosť, to by bolo! A čo vodu piť budem! Vtedy som ešte nevedela, aká je voda v Prahe. Avšak dlho nepovedala som nič, aby som môjho Jonatana nezrazila z nôh. Len keď už boli šaty hotové — a do odchodu ostávali len dva týždne — mal Jonatan písať po lístky do Martina. Vtedy dodala som si zmužilosti a začala dodievať do neho.

Práve sme sedeli po obede sami pri stole. Deti sa už pomodlili, zaďakovali a nebodaj už bedzgúnili okolo kostola — alebo nebodaj napospas oberajú zelené pchyne (pôlky) a ríbezle. Jonatan si šparcháčom obrábal zuby, ja ako na tŕňoch sedím; konečne, osmeliac sa, prerečiem k nemu:

„Počujže, muž môj, čo ti ja poviem.“

„No?“ opýta sa on krátko ako nejaký Angličan.

Chytila som ho za pravú ruku tak, že musel obrátiť hlavu ku mne. „Čo myslíš, nemohli by sme my — takto — obidvaja ísť — do Prahy?“ Tu to bolo! Môj Jonatan otvoril oči ako plánky, a ústa od veľkého úžasu zabudol zatvoriť. Chcel pokrútiť hlavou, ale nevládal — a nestačil, lebo som mu nedala prísť k sebe. Vidiac svoje železo žeravé, začala som ho obrábať.

„Vidíš, muž môj,“ pokračujem, „koľké roky sme už spolu, pracujeme, trápime sa, strádame, pravdaže, pre naše deti. Ale my máme aj iné povinnosti, nielen tie voči deťom, my máme povinnosti aj voči sebe a čo viac: voči národu. Našou národnou povinnosťou je teraz ísť do Prahy, zohriať svoje duše tam na spoločnom ohnisku, zaniesť časť nášho oduševnenia a doniesť nové nadchnutie so sebou.“

Asi takto som hovorila ticho, ale môžem povedať, že dôrazne. A on sprvu len krúti tou hlavou, krúti, potom hovorí:

„Vravíš čosi, žena. Ej, žena, už si mi pustila blchu do ucha.“ Prosím, to sú jeho vlastné slová.

Ja som mu ešte na to: „Veď to, lebo ináč — či by si ty chcel, aby som šla na milénium — —?“ On vyskočil — ináč je môj Jonatan flegmatik, ale len kým ho dakto nedopáli — a teraz skríkol: „Aleže choď s tým miléniom —“

„Neboj sa,“ hovorím, „ani čo by si ma posielal… Ale všakver pôjdeme obaja?“ A on konečne privolil a hneď písal Korymovcom, aby aj pre nás lístky zo Sv. Martina objednali.

Tak. Muža som si obrobila, ale čože povie pani matka? Pôjdem k nej, pomyslela som si, a poviem jej, čo a ako. Ešte som nestačila tú myšlienku ani domyslieť, keď tu cup tetka Malinkošovie do izby. A hneď začali okolkovať, že čo robím, ako sa mám — a naostatok vyrukuje, že ona veru prišla s odkazom od mamy, aby som ja „voľajakú“ Prahu nechala byť Prahou, ale že by som si na deti myslela, tie že sú mi Prahou. Ja som od divu dobre z nôh nespadla. „Nuž ký element že to už mame povedal?“ Tetka sklopila oči. „Veď ešte kde nič, tu nič, a už mi mama takto odkazujú. Tetka, povedzte mame, že som sa práve zberala k nim, aby som sa o tej veci pozhovárala. Nech sa neboja tak o tie moje deti, veď si ich ja s božou pomocou vychovám, čo aj do Prahy pôjdem. A že pôjdem, to je istá vec, lebo, aby ste vedeli, tetka, to je mojou národnou povinnosťou.“

Trošku mi odľahlo zo srdca, keď som jej takto doprosta povedala. Najlepšie tak: čo na srdci, to na jazyku. Mojou obyčajou aj tak nie je okolkovať a hladkať, na srdci jed a na jazyku med; vykričím sa, poviem zhurta a potom ma to minie. O tej „národnej povinnosti“ som jej vlastne nemusela hovoriť. Čože ona vie, čo je to — a či je to zjesť, či vypiť?

Zatým chytila som sa do práce. Prezerala kasne a priečinky. Čože mne to všetko treba? Klobúk, šaty, blúza, vejár, črievice, rukavice. Jajajaj, veď ak ja tento „lajster“ predložím Jonatanovi, zľakne sa a z celej cesty nebude nič. Z toho, moja drahá, musí niečo vystať. Najmä topánky mi musia byť dobré i tieto, beztak Korymová hovorila, že na takú cestu je najlepšie obnosenejšia obuv. A čo sa tých druhých vecí týka, mám svoje vlastné myšlienky. Či my nato ta ideme, aby sme sa fintili? Či sú šaty hlavná vec? Ej, veru, ja myslím, že nie. Ukázať sa všade slušne, to je našou povinnosťou; ale prevýšiť chcieť iné v nádhere a elegancii, to je škoda, to je na ujmu väčších, vznešenejších vecí. No, komu to robí potešenie, dobre; ale ja som už nie z tých dnešných. Len si Prahu vidím! dobre mi bude i tak po chudopaholsky.

Keď som už „lajster“ potrebných vecí na najmenšie skrátila, chytila som sa do práce a šila, prala, hladila, takže to muselo vzbudiť i Jonatanovu pozornosť a úžas. „Keby si, vraj, vždy bola taká do roboty ako osa…“ „Nuž a…!?“ Chcela som sa pustiť do hádky, ale zavčasu som sa zbadala a nepovedala ani slova viac. I deti som si doniesla do poriadku, aby mi neostali sťa sirôtky opustené. Konečne ich stará mať opatria, aj ujčiná prizrie ich kedy-tedy.

Jedna obava trápila ma veľmi: čo ja len budem robiť, ak ma na ceste pochytí bolenie hlavy! Och, toto bolenie hlavy, táto príšera, táto pliaga žien a menovite cestujúcich žien. Počula som, že aj na jubilejnú výstavu cestujúce panie ochoreli po ceste; — to by bolo! Ani myslieť nejdem na to. Ale viem čo: naberiem si liekov z domu. Tak namočila som si horkých zelín, potom vzala citrón, rum, mama poslali aj „ochmanské“ kvapky, ale tie nechcem — a Fridrichovské pilulky, na to som už zvolala: „Aleže mi choďte s nimi, vari aby potom moje meno rok po rok svietilo na obálke Obzoru a v iných inzerátoch? Nech ich užíva, kto chce, ja ich nechcem!“

Napchala som do kufríka aj všelijakého jediva; keď som zavolala Jonatana, aby mi šiel zatvoriť kufrík, zhíkol: „Ale, žena, čože ty myslíš, veď ty berieš celú komoru so sebou a aspoň pol apatéky.“ — „No nič,“ hovorím ja, „len ty zatvor kufrík, to jesť nepýta, a človek nevie, kde sa mu to zíde. Na ceste ti nikto nič nedá — nenazdaj sa, že je to Tisovec, tak, môj drahý.“

Keď Jonatan počuje slová: môj drahý, vtedy hľadí, aby sa dostal na zdravú stranu, lebo vie, že už netrpezlivosť hovorí zo mňa. Len ak by bol práve veľmi bojovne naladený. — Mal ešte námietky, ale tentoraz nevyrukoval s nimi; no, žiaľ, ešte mal príležitosť vypovedať si všetko, čo mu ťažilo na srdci.

A už len poviem, čo sa stalo a prečo ešte v poslednom okamihu u nás povstal hriech a zvada. Že sa prekvapenia málokedy podaria, to skúsili už mnohé ženy, najmä keď ich hostia chcú „prekvapiť“ a prídu o deň skorej, práve keď je všetko v najväčšom neporiadku — a kuchyňa studená… Tak sa i mne povodilo s hosťami; lebo i tých som ešte dostala, ale čo viac, s jednou „národnou vyšívanou“ (košeľou), ktorou som chcela Jonatana prekvapiť. V ostatný večer dám mu ju probovať — tu košeľa celkom, ale celkom sfušovaná. Na, myslím si, už si si dala — sama nad sebou dívala som sa, ako som to mohla — — ja, ja — ktorá som ich už toľko pošila! Ktosi mi hovoril: náhla robota nikdy dobrá nebýva — ach, veruže pravdu mal! Čo nasledovalo, to som si mohla odložiť, veď som ho náležite zaslúžila, a tentoraz, prosím vás, bolo jeho slovo ostatné.

Chcelo sa mi plakať, neplakala som len zato, aby sa zajtra nedostavili následky: bolenie hlavy. Chcela som povedať: „Aj zato nepôjdem do Prahy!“ Ale nič z toho všetkého. Pekne vypočula som si do konca, lebo naostatok by to bolo predsa smiešne, keby sme boli teraz doma ostali. To sa nestane, to sa nesmie stať!

Nepodarenú „národnú“ skrútila som dovedna a hybaj do kasne, veď ju dakedy napravím.

Tú poslednú noc sme temer ani nespali. Neviem, či je to každý taký rozčúlený ako ja, keď mám cestu pred sebou. Vtedy obyčajne nespím, ako tá Rimava. A keby som aj zdriemla, sníva sa mi, že už vlak píska a ja si nemôžem šaty zapnúť, lebo hľadám klobúk, bežím hore do Hámra — ešte som len pred „Psotou“ a už zvonia… Ach, len teraz nezmeškať — len teraz…

Konečne sa minula krátka letná noc, prvá som hore, schystám, zoberiem sa, Jonatan dudre, ja nedbám, on zazerá, ja nevidím. Kávu by som vypila, ale nemožno — akési žiaľne rozčúlenie domáha sa ma a drhne ma v hrdle… Deti si vybozkávam — a ideme.

Druhý raz by Jonatan nebol pominul ohlásiť aj Drahotínovcov — Korymovci prídu na vozíku z Píly a Klanica príde za nami… teraz ale štábal, ani čo by ho bol najal. Ešte ho neminulo — myslím si — a čuším.

Prídeme na stanicu i vidíme, že je ešte veľmi zavčasu. Jonatan hovorí, vlastne myslí nahlas: „Máme sa my načakať, skoro tri štvrte! Či mi to bola súra, mohol som ešte spať.“

Ale ja si myslím — no nie nahlas: „Dobre, dobre, aspoň viem, že sa neoneskoríme.“

Vyjdem na perón, pozriem pred seba a vidím našu — Hradovú v úplnej kráse. Tak mi bolo ako Bolkonskému vo „Vojne a mieri“, ktorý ležiac na chrbte, zahľadel sa v nebo, modré, v hlboké to nebo. Tisíc ráz videla som našu Hradovú i liezli sme po nej ako kozičky, — no nikdy nenapadla mi jej krása, ako práve teraz. Slniečko vychodí, prvé jeho lúče pozlacujú vrcholce jedlíc a staré, šedivé temená brál. Tam, hľa, brnie sa malá priehlbinka, len známemu oku viditeľná, tam nachodí sa jask, takzvaný kostolík. Podľa podania ľudu ta chodili naši predkovia v krušných časoch modliť sa a spievať… Či nepríde ešte doba, že my budeme musieť ísť ta, keď budeme chcieť voľne si zaspievať? Odvtedy až posiaľ prešli veky, a veru veky hrôzy — ako bol tatársky plen, turecké panstvo na Sabadke a iné — a Hradová stojí a kostolík na nej — a stojí ešte môj Tisovec pod Vandiným hradom…

Chladný vietor povieval od Brezna, mňa prešiel mrázik, súčasne som pocítila, ako sa šíri vo mne isté povedomie, riekla by som slovanské sebavedomie. I myslím si: „A čo ťa hneď, ty moja Hradová, kríž na kríž prevŕtajú, tunelov nastavajú, prekrstia ťa na dáky ,vár‘, čo hneď dajú Zbojskám meno Zsiványvölgy, Polhore Erdököz, budeš ty len ďalej tým, čím si bola dosiaľ, a tí, ktorí rastú v tvojej záštite, nebudú národnými piadimužíkmi…“

Vtom začujem známe hlasy z čakárne: „Nazdar, Imro! Nazdar, Jonatan, nazdar!“ a jeden, ba dva ženské hlasy s otázkou: „Kde je Johanka?“ — „Tu som,“ hovorím — a už som bola medzi nimi. — „Koľkože nás je?“ spytujem sa, a hľa, tu sme: my dvaja, Korymovci dvaja, Drahotínovci dvaja a Klanica. Páni hneď spolu šli do čakárne III. triedy, akoby mali striehnuť na kasu. A to už len z obyčaje. My zase oddali sme sa do toaletných otázok. Medzitým Drahotínová obzrie sa po čakárni. Oj, tie oči, tie vidia všetko, každú chýbajúcu kvačku; tie prezrú i cez stenu, a kto máš tajnosť, taže si ju strež, lebo ti ju tie bystré oči vykutajú…

„A tože je tu kto?“ opytuje sa nás so smiechom. Pozrieme ta, a ono tam leží mladý pán a spí, drichme spánok lumpov. „No, ver’ si sa doriadil,“ pokračuje Drahotínová, „nedarmo, že včera bola nedeľa.“

„Ach, keby ho tak jeho matka videla!“ vzdychla Korymová.

„Nemala by veľké potešenie z neho,“ dotušila som ja.

Vo dverách sa zjavil Korym a hľadá si ženu.

„Prečo nejdeš do čakárne III. triedy? Chce byť spisovateľkou, a nejde medzi ľud!“

„Veď idem, idem,“ hovorí ona poslušne a ide za mužom.

„Aké sme dnes všetky poslušné a pokorné,“ rečiem Drahotínovej. „Tak sa mi vidí, že i Korymovci mali už dnes hádku medzi sebou.“

„Vari ste sa aj vy vadili?“ spytuje sa Drahotínová so smiechom.

„Nie práve vadili — ale…“

„To je pekné. U nás tiež tak bolo; ale vieš, aký je môj muž, už bol dvadsaťšesť ráz vôkol mňa a…“

„Zaliečal sa ti; hľa, i teraz blysol na teba.“ A mysliac na Korymove slová, že spisovateľka sa má miešať medzi ľud, priblížila som sa i ja k dverám čakárne III. triedy. Tam bolo živo a veselo. Korymová stála medzi pánmi a počúvala, zrazu príde zvonku jeden mladý Polhorec. Derie sa medzi najväčší stisk. Mladá meštianka sedí smutne na lavici. Odprevádza muža na „manébre“. Polhorec sa obzerá, potom príde ku nej. „Pytam pekne, čo še platí do Soboty?“

„Dvadsaťpäť grajciarov,“ odpovie ochotne mladá žena.

„Ta prosím, vymnite mi ich z totej šatečky, bo mi ruky jakési skrahnuté.“ Ona vzala nečistú šatôčku, rozviazala uzlík a odčítala dvadsaťpäť grajciarov jemu do ruky. Ostatné zasa zavinula a podala mu ich. Kým si ich on s veľkými ceremóniami kládol do opaska, spýtala sa jedna známa mu žena:

„A kdeže ideš, Jozef?“

„Do Soboty, za ženou.“

„A žena ti kde?“

„Hm,“ usmial sa on šibalsky, „nechala ma.“

„Iste si ju bil, ty grobian.“

„Veru ja som ju nebil, len chytil som ju za pažerák a takto som ju drhol —“ a ukázal na svojom hrdle. Po čakárni rozliehal sa smiech.

„Ale ona — ona čo mi urobila…“ Čo povedal, nedá sa reprodukovať. Ľudia sa chichotali, mladá meštianka pribehla k nám; Korymová, tušiac niečo podobného, už skorej stratila sa spomedzi pánov, no tí nevedeli si rady od smiechu. Drahotín pribehol k nám a chcel to rozprávať ešte raz, ale Drahotínová vystrčila ho von.

Našťastie zaznel zvonec po prvý raz. Nastal živý ruch. Každé bežalo k svojim veciam. Len naši páni nedali sa vytrhovať, Polhorec stál uprostred čakárne ako víťaz medzi svojimi. Na tvári ihral mu hlúpo-šibalský úsmev. Ešte raz nasledoval výbuch smiechu, potom už bolo dosť.

Keď sme si už naše veci „posortírovali“, povie ešte ktosi:

„A či toho nezobudíme?“

„A čo nás doň?“

No ja som videla, že Korymová povedala čosi jednému sluhovi, a že sme my sadli do vozňa práve proti dverám čakárne, počula som, ako ten sluha budí lumpáka.

Naraz začne ho redikať k nám. Ani sme sa nespamätali, lumpák už sedel v kúte a hlúpo hľadel na nás. Sluha sotva ho vstrčil, už letel po karotku a doniesol mu ju.

„No len pozri, aké ceremónie robia s ním, ešte mu aj lístok donesú.“

„Ani čo by celý merný sud tu ležal, tak razí z neho… Tfí!“ hovorím ja. „Ďakujem pekne za takú spoločnosť.“ Pri tom pozrela som na Korymovú, lebo bez jej zamiešania mohli sme to nemať. Ona sedela v kúte skrúšená a nepovedala ani slova. Mladý panák si z našich poznámok nerobil veľa, lebo už zase drichmal.

„Dobrú noc!“ poklonila sa mu Drahotínová.

„Ten nemóresník ti ani neďakuje,“ podotkla som.

„Len vidz, Johanka, aký je doriadený; pozri mu ten kabát.“

„A to má byť salónny! Vidieť na ňom celú mapu riek a potôčikov.“

„A ten ,golierik‘ — či ten bol raz čistý?“

„Tak, hľa, vyzerajú lumpi,“ ohlásila sa Korymová.

„Duša, prizri sa mu,“ hovorí Drahotínová mužovi.

„Len žiadne narážky, prosím,“ žartovne začal Korym.

„Veď by ste vy tak nehovorili, keby ste vedeli, ako je lumpom zle!“ so smiešnym pátosom zamiešal sa Klanica.

„Aha, už citujete, a to môjho kmotra!“ V tie časy plesk! zatvoril nám konduktor dvere, že sa hneď i náš sedmispáč prebudil. S prekvapením pozrel na lístok medzi prstami; iste nevedel sám, ako k nemu prišiel. Ani si úbohý mozog veľmi nenamáhal, zvesil hlavu, otvoril ústa, zatvoril oči — a už zase odfukoval.

Medzitým pískol vlak, kolesá začali hrmotiť, my už ideme — ideme do Prahy!

A teraz zbohom, domáce starosti! zbohom, Tisovec! Ešte raz pcháme sa k obloku a kývame našim, predo dvermi svojich príbytkov stojacim, to naše devušky stoja na „Láne“ a bielymi ručníčkami nám dávajú posledné zbohom. Zbohom!

Tak asi môže byť lastovičke, keď sa schytí na krídla a berie sa v púť nadol, nechávajúc pre ňu pusté, mrazivé už pole; tam, kam sa berie, čaká ju nová jar, nová potrava, no aj nové starosti…

Ten pud, tá túžba vidieť diaľku, ísť do šíreho sveta je daná aj človeku. Bez nej neboli by sa už v starom veku ľudia dali ani na neisté more, a to v opravdivých orechových škrupinách; a s ňou i dnes tisíce hľadajú nové kraje.

No nás ženie túžba ešte ušľachtilejšia. My nejdeme hľadať neznáme kraje, my sa ideme potešiť s bratmi a sestrami, potešiť nad podareným spoločným dielom. Korymová mi raz povedala, že jeden Angličan, ktorý bol ustavične na cestách, sa vyslovil, že cestovanie je veľká škola. To si myslím! Počkajte len, aká ja prídem domov z mojej cesty! Aj to som počula kdesi — a hneď aj zaznačila — že istý Thümmel, za živa vraj bol nemeckým básnikom, napísal kedysi nadšene: „Kto mi vysvetlí, čo za kúzlo spočíva vo zvuku poštovej trúby a v práskaní biča!?“ Chudák! Necestoval po železnici. No keby sa tak bol viezol za desať hodín z Tisovca do Soboty, ako za onoho času, keď naša mama ešte chodili na zrno a mňa viedli na edukáciu, nebol by hovoril o kúzle.

Ale žarty nabok, je čosi v tom kúzle. Z poštárskej trúbky a z biča prenieslo sa na zahvizdnutie rušňa niečo podobné. Rušeň jachce, kolesá hrmotia, vozeň sa kolíše, sedíme v suchom na mäkkých stoličkách: či nepocítili ste už aj vy čosi príjemné v tom? Mnohí ešte aj istú melódiu počuli v hrmotení kolies; aspoň tisovské a píľanské deti spevavo škrečia na puchtajúci rušeň: „Radšej by som do Soboty ako do Tisovca…“

Už sme zbehli ponad papiereň — tam ešte ticho, ach, ticho; ponad opustený „Hámrik“. Korym vyzerá, či mu na lúke nepasú, lebo to vraj na Píle nie je zriedkavosť. Už vidieť Pílu. Tu sa začína, hore idúc, panslávske povetrie. Aspoň tak hovoria. Na, veď sa im ono zato tak kýcha, ani čertovi od tymianu.

Nad farskou záhradou stojí malé dievčatko a smutne kýva šatôčkou. Nuž, zbohom aj tebe! (…)

Dolu dolinou sme vyzerali, či sa nik nepripojí k nám na našej púti. No nikto neprišiel. Mňa začalo mraziť, a tu i tu horúčosť vstúpila do hlavy. Jonatan podozrivo hľadel na mňa. Ale čo by ma akokoľvek bolela hlava, nebola by som teraz ani mukla.

Minuli sme rimavskú dolinu s jej husitskými chrámami, za nami nevysoký kopec dávneho Maginhradu; nechali sme už i veže sobotské, blížime sa k Feledi — Veledínu.

Vo Feledi bolo treba vystúpiť, čakať a presadnúť na druhý vlak. Nehodu našich mužov s nepodareným pivom a ešte s nepodarenejším hostinským tu nejdem opisovať.

Keď vlak určený do Miškovca odišiel, začali „šibovať“ ten pre nás. Konečne sme ho dočkali a po malej trme-vrme šťastlivo sme sa dostali do vozňa druhej triedy. Hoci som si zaumienila dať cestou dobrý pozor na všetky udalosti, aby som nejako neprepásla zaujímavé veci, no teraz mi najprvšie bolo vziať kufrík, vyňať fľašku s horkým a užiť za kalíštek. Drahotínová mi aj zazdravkala; potom, keď som urobila kyslú tvár, všetci sa mi smiali. A že to „horké“ nebolo len horké, ale aj silné, zmiatlo mi celkom hlavu. Ešte som počula, ako hovorí Jonatan: „No, či je hodno cestovať so ženami? Nielenže máš kopu košíkov, škatúľ, ručníkov a čo ja viem čo ešte nosiť za nimi, ale ti ešte aj ochorie na ceste.“

Neviem, ako a čo zhovárali sa ďalej moji spolucestovatelia: ja, v mrákotách polosna, počula som len jednotlivé slová a na staniciach plesk-tresk zatváraných dvier. Len keď ma upozornili, že sme vo Fiľakove. (…)

Rýchlik hrmotí popred samý perón. Človek by ohluchol, ale nemá času. Pikolovia lietajú s pivom a jedením, kričia; cestujúci, ktorí schádzajú, smejú sa a zhovárajú, iní sa lúčia a bozkávajú.

„Pozor na veci!“ volajú naši. „Máte všetko pohromade?“ — „Žena, či si si veci prečítala?“ Tak sa strkáme a náhlime, aby sme sa i my dostali do vlaku, pravdepodobne preplneného.

Horúčosť už bola citeľná. V týchto vozňoch býva veľmi horúco; aspoň tak som počula od Korymovej. Vojdeme do takej dlhej opachy, hľadáme miesto, všade plno. Na samom kraji kupé a v ňom červenie sa ani slepý mak na roli. Boli to dve mladé dámy v červených blúzkach. Sedeli tam aj dvaja páni, ale hneď ako sme sa ukázali, oni do nás, že je to kupé pre nefajčiarov. Tiahneme ďalej. Tu zase vidíme hromadu detí a medzi nimi ako kvočku medzi kurencami starú matrónu. A tá rozprestrie krídla, chcem povedať ruky, a volá: „Nás je tu osem, tu miesta niet.“ No dobre je… Ideme ďalej; tam niekoľko pánov, ale dymu, dymu — mohol bys’ ho krájať. Naši sa popchali, ale ja som volila ostať na chodbe.

Krútil sa so mnou svet, a len šťastie, že som sa držala za kľučku, ináč by som aspoň dve šiby bola hlavou vybila. (…)

Korym, tiež neposeda, prechodil, vlastne dal sa strkať po chodbe. Skoro však prišiel ku mne, aby som išla k tým červeným dámam, tam že je miesta dosť. Poslúchla som ho, lebo mi bolo tak onakvo okolo srdca. Odtisol dvere, pričom som si myslela: „Len vidz, veď tie idú na kolieskach,“ a prihovoril sa spoločnosti po nemecky, že či prijmú jednu dámu. Úctivo sa im prihovoril, ako sa svedčí na vzdelaného človeka, a oni tiež tak odpovedali: „Prijmeme dámy aj dve, len nech nefajčia.“

„Nie, táto nefajčí,“ odvetil Korym a pustil ma dnu. Zo samej zdvorilosti ruku, v ktorej držal cigaru, schovával za seba. Pozdravila som malú spoločnosť mlčky — neviem, či aj nie neohrabane. Držím sa príslovia: medzi ľuďmi ľudsky, doma bieda vždycky. Korym odišiel, zatisnúc za sebou dvere.

Pri dverách bola celá pohovka prázdna. Sadla som si tak, aby som zaujala čím najmenej miesta. V ruke som držala svoj vejár a — navyknutá vždy niečo rukami robiť, ovievala som sa ním. Na tej istej strane sedeli na druhej pohovke dve slečny v červených flanelových košieľkach, aké nosia teraz dámy k športovým hrám. Muselo im byť veľmi teplo, lebo límce boli pozahýňané. Ovievali sa šatôčkami. Slečny boli ešte dosť mladé; staršia mala akýsi výsyp na nošteku, mladšia bola šumná.

Oproti nám, každý lenivo opretý na svojej pohovke, sedeli dvaja páni. Zdali sa byť kresťania, ba áno boli — aspoň podľa mena. Ten, ktorý sedel oproti mne, musel byť vysokého vzrastu. Črty jeho tváre boli pravidelné. Tmavé oči pozerali pred seba mdlo, akoby nič viac nebolo zaujímavého. Bol trošku lysý a veľmi bledý. Hovoril ticho a lenivo, ale jeho slová boli vyberané.

Jeho sused bol strednej pohyblivej postavy. Videla som to, keď vstal a vyberal zo svojej cestovnej tašky čosi pre seba. Páni, ktorí nefajčia, zdá sa, že sú mlsní. Usmial sa, jeho úsmev však pripomínal psa, keď vycerí zuby. Ináč bol veľmi zdvorilý.

Táto spoločnosť nemusela byť dlho spolu, hoci podľa neskoršieho rozhovoru súdiac, boli všetci už od Hatvanu v tomto vlaku. Ten s tým zvláštnym úsmevom vyňal zo svojho vaku kornút, otvoril a ponúkol slečny — čerešňami. Vzali si niekoľko a ďakovali. Mňa ponúkol tiež. S ohľadom na svoj žalúdok ďakovala som, ale on len núkal, že azda mu nedám košík. „I,“ myslím si, „to by bola zrejmá urážka,“ a vzala som si tri. Ale zjesť som mohla len jednu, i tá ma dlho drhla. Vtedy, ukloniac sa pred slečnami, náš hostiteľ sa im predstavil. Za ním predstavil sa lenivo a mdlo i ten druhý. Nedávala som pozor, preto mi ušli ich mená; len to viem, že jedno meno sa končilo na -ecký alebo -ický. Staršia zo slečien predstavila seba i mladšiu dámu ako sestry istého peštianskeho redaktora. A hneď sa stala zdielnou. Rozprávala, že sú siroty, že boli celú jar v Arade a teraz idú do Tatier.

Nezamiešala som sa do rozhovoru. Len raz, keď mladšia, pri mne sediaca slečna ponosovala sa na horúčosť, ponúkla som jej môj vejár. Vzala ho a použila.

V duchu som si blahodarila, že som sa dostala medzi týchto vzdelaných ľudí. I zaumienila som si, že nepôjdem odtiaľto, len keď už budem musieť. Ale zachcelo sa mi povedať našim, ako mi je dobre. Vyjdem na chodbu, tam stál Jonatan.

„Či ti je dobre tam sedieť?“ opýtal sa ma.

„Dobre veru. Jeden pán ma ponúkol čerešňami.“

„A ty si vzala?“

„Ale prosím ťa, áno; nemohla som uraziť toho zdvorilého človeka.“ Jonatan, zdá sa, nenahliadol, že by to bola bývala urážka. Ale po chvíli opýtal sa zase: „A hlava čo?“

„Oj, lepšie mi je už, horké účinkovalo.“

„Tak je dobre,“ odpovedal uspokojený a chcel ísť. Zachytila som ho za rukáv a spýtala som sa:

„Gazdičko, či še hnevace?“

„I, čo by še hneval,“ s úsmevom povedal on, a ja potešená obrátila som sa zase k odchodu. Idem si, myslím, k tým mojim vzdelaným ľudom.

A tí — čo myslíte, o čom besedovali medzitým? O panslavizme.

„Ná“ — pomyslela som si, „už sme dobre.“ Sadla som si, veď uvidíme, čo bude ďalej. Môj vis-a-vis hovoril práve k slečnám, pravou rukou lenivo gestikulujúc:

„Áno, to je pravda. Panslavizmus je na tých stranách veľmi rozšírený. Menovite v jednej časti Gemera. Je čo obávať sa, že tou nákazou bude zachvátený i sám ľud. My v Pešti o tom vieme.“

„Je to možné?“ zvolala staršia zo sestier.

„Celkom tak,“ prisviedčal ten s tým psím úsmevom. „Neráčite mať o tom pochopu, aké nebezpečné agitácie majú tam svoj koreň.“

„A či niet proti nemu pomoci?“

„Ó, ono bojuje sa proti týmto nebezpečným zásadám všetkými možnými prostriedkami, ale je na neuverenie, akí húževnatí sú tí ľudia.“

„Azda len nie aj inteligencia?“ zamiešala sa teraz moja mladá susedka.

Usmievavá tvár stala sa ešte usmievavejšou.

„A či! Práve medzi takzvanou inteligenciou sú ľudia, ináč vysokonadaní (Ó, aspoň to uznal!), niekoľkí advokáti, farári, učitelia — to sú tí najväčší agitátori, buriči na šibeň súci.“

Vo mne vrela krv. A že mi už i tak čuvy boli napadnuté, bilo mi srdce prudko, no ešte som sa opanovala. Myslela som si, ach, veď je to každodenné u nás. Veď si my to počujeme i doma, i čítať by sme mohli také šprihaniny každý týždeň v číslach stoličného plátku, preto škoda rozhorliť sa nad tým.

Moja susedka položila vejár vedľa seba, ja vzala som si ho k sebe. Ona tušila, že z tých nebezpečných ľudí má jeden exemplár v samej blízkosti.

Zase ujal sa slova ten s tým večným falošným úsmevom.

„Tak, prosím,“ začal dôkladne, „bol tam kdesi… no — meno konečne nepatrí k veci — učiteľ; ten, prosím, je človek, aký môže byť nebezpečný. Je ruskejší od ruského cára (orosszab az orosz cárnál). Konečne podarilo sa ho potrestať, vyzdvihli ho z úradu, a teraz má kdesi kníhtlačiareň, avšak ešte i teraz tento…“

Nasledovala hrubá nadávka. Nemohla som to viac strpieť. Vyskočila som z miesta a vybuchla som s hnevom a rozhorlením: „Pane, ja toho pána dobre poznám; keby ste mali takých ľudí mnoho, bolo by lepšie v našej vlasti. Ja a moji počítame sa do radu jeho priateľov a ctiteľov; preto nemôžem, nesmiem strpieť, aby ste nás takto urážali — a — a —.“ Nemohla som ďalej, cítila som, že by som im bola musela nadávať… tak poriadne po tisovsky. Ani som sa na nich neobzrela, odišla som preč. Ešte tamvon pochytila ma zlosť. Zaťala som päsť a prebehla chodbou k svojim. Tam od dymu nebolo temer ničoho vidieť — len malinké miesto bolo prázdne, ta som sa hodila a vyrazila zo seba: „Hnusník! Fí, beťári!“

Naši, prekvapení mojím príchodom a hnevom, dorážali otázkami do mňa, že čo mi je, čo sa mi stalo? Konečne upokojila som sa natoľko, že som im rozpovedala, čo sa mi prihodilo.

Naši sa mi zasmiali, ja urazená chcela som sa oddať do nich, keď povedal Jonatan:

„A tomu si ešte nie zvyknutá?“

„Ale, pani suseda,“ dobrácky povedal Klanica, „veď je to každodenné u nás, my to už ani za urážku neberieme.“

„Ich hana je naša pýcha,“ podotkol Korym.

Zahanbená pozrela som sa na nich i zbadala som, že ich to vzdor tomu smiechu — bolí.

„Veď by im ja bola ukázala!“ zamiešala sa Drahotínová. „Ja by som im bola držala takú kázeň, akú ešte nepočuli. A potom aj zato by som bola tam ostala.“

Síce zahanbená a vysmiata, predsa som cítila, že mi nebolo možno ináč a že radšej tu medzi svojimi zaúdim sa za živa ako s tými tam dýchať jedno a to isté povetrie.

Keď videli, že som zronená, chceli napraviť ten výsmech. Jonatan povedal:

„Ach, ty tratarita, ty! Takto dať sa mechúrom vystrašiť.“

„Vidíš, Johanka, to ti za tie čerešne,“ podotkla Korymová.

„Mal by som sa ja nažuhriť každodenne,“ prebral slovo zase Drahotín, ukladajúc svoj drahocenný „cigar-špic“ do pošvičky a do vačku.

„Veď ja nechodím do Kabošov, aby som si to každý deň utŕžila!“ zvolala som už teraz i ja rozpaprčená.

„Len ticho, moji milí, veď to pánboh vidí. Všetky naše krivdy sú zapísané, a oni to raz odpokutujú,“ povedal Klanica svojím miernym spôsobom.

Rozhorčená povedala som tu príkre slovo.

„Čudujem sa ti, Johanka,“ riekla Korymová, „že ťa to ešte tak rozoberá.“

„Ej, veď nech by to na mňa bolo padlo! Veď by oni boli to rozprávali, čo by som ja chcela,“ hovorí Drahotínová.

„Probuj. Moje miesto je prázdne. Skús to sama.“ Na chodbe bolo živo. Prostredný priestor vozňa vypustil roj detí na chodbu. Liepali sa po mriežkach, kukali oblokmi, ba chceli vari improvizovať hru na blšku — pričom podrážali nohy všetkým nešťastníkom, čo sa odvážili na chodbu. Krik a vresk rozliehal sa chodbou. Ani nebolo dobre, kým jedno neprasklo do obloka. Našťastie sklo nebolo slabšie od malej kotrby a nerozbilo sa, no na ten ľak vyskočil otec a vypráskal deti zaradom. To je najspravodlivejšie, lebo predsa aj vinníkovi dostane sa niečo. Za chvíľu bolo ticho, a keď potom v Kremnici vyrojili sa nielen na chodbu, ale i z vagóna a nacelkom, odľahlo nám všetkým. Stará mama chcela pri tejto príležitosti ukázať, že vie čosi z dejín národov, i riekla:

„Toto je ozajstné sťahovanie národov.“

Miesto toho drobizgu a starešinu dostali sme už vo Zvolene vynáhradu, a síce samú mládež, ale mládež odrastlejšiu. K nám pripojila sa slečna Anička, krásna, lepá dievčina, ktorej Korymová mala byť takrečená gardedáma. S ňou prišiel i jej snúbenec a jej brat. Tešili sme sa tomuto prírastku, bolo nás už veľa; a keď nás bolo viac, vzrástla i naša sila…

Keď sme sa na zvolenskej stanici rozlúčili s mamuškou slečny Aničky, jachali sme ďalej, teraz už popod Pustý hrad, dolu Hronom.

Slečna Anička a my všetci kývali sme ešte posledné zbohom! domu pri zámku sa nachodiacemu.

Z neho istotne znelo za nami srdečné: „Šťastlivú cestu!“