Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

VII.

(Šafárikov večierok — Skromné náhľady o hudbe — Slovanská vzájomnosť — Noc — Cesta v Prahe v noci — Cesta Prahou za dňa — Ráno v Národnom divadle — Na Hradčany)

Večierkom brali sme sa k divadelnej budove na samom výstavišti. Tu sa konajú slávnostné prednášky a koncerty. V ten deň usporiadal akademický spolok Detvan pri spoluúčinkovaní iných slovanských spolkov večierok na počesť Šafárikovej pamiatky.

Mnohé dámy zjavili sa v národnom kroji. Ťažko by bolo udať, ktorý je najkrajší, lebo možno smelo povedať, že všetky — nosička i kroj boli krásne.

Naša malá, užšia spoločnosť sa rozišla. Korymovci prišli neskôr a dostali sa na galériu. My sme si sadli obďaleč ku stolíku, kde sedeli dvaja páni. Nebola by som dbala, keby tam boli aj panie, pre výmenu myšlienok; ale takto som bola viac na seba ponechaná, lebo páni besedovali len medzi sebou. Avšak i tak bolo dobre. Aspoň som pozorovala všetko bez rozkúskovanej pozornosti. Vtedy už, hoci ešte hmlisto, vystupovala myšlienka „cestopisu“ v mojej hlave, len škoda, že som nevedela, že iné spisovateľky v taký čas robia si zápisky.

Zahľadela som sa na oponu javiska. Predstavuje príchod Čechov. Praotec Čech doviedol svoju čelaď do krásnej zeme, ktorá po ňom dostala meno Čechy. Na hore Říp zastali a odtiaľ rozhliadali sa po nivách, riekach a pralesoch panenskej zeme. Nesú so sebou svoje imanie: modly a bôžikov z dreva, kameňa a spieže, svoju zbraň a svoje deti. Praotec Čech žehná podľa slovanských žrecov novú vlasť a svoju detvu. Ó, kiežby to požehnanie spočívalo i dnes nad neskorým, ale neodrodeným potomstvom a jeho veľkým dielom!

Príchod hudobného zboru a prípravy k „predohre“ vyrušili ma z dumania. Začal sa koncert. Veľký zbor predniesol nádhernú skladbu z opery „Libuše“. A pred mojím vnútorným okom zjavila sa vznešená postava kňažnej, ako ona, samá láska k svojmu ľudu, spravuje ho a súdi po pravde. Ale nespokojníkov bývalo odjakživa dosť na tejto našej planéte. Tak vrhol jej jeden, tiež nespokojný s jej rozsúdením istej pravoty, drsnú urážku do tváre, hovoriac:

„Čo, my máme poslúchať ženu? Žena má dlhé vlasy a krátky rozum, a preto nie je dôstojné muža dať sa spravovať žene!“ Libuša povstala a dala mu slušnú odpoveď.

Riekla: „Ó, plemä nevďačné! Že nakladám s vami nežne a láskavo, že neberiem od vás dane, vy sa mi protivíte! Ale staň sa vám dľa vôle! Odzajtra bude vám vládnuť železná ruka muža a vy budete platiť daň, daň imania i krvi!“

Tak dcéra Krokova. — Rada som, že tak pekne odpovedala. — Na druhý deň poberali sa kniežací poslovia ku Stadiciam, aby povolali orajúceho Přemysla na prestol. Přemysl stal sa manželom kňažnej a vládol ľudu, ktorý sa vzoprel vláde ženy.

Pokiaľ ide o hudbu, nemôžem vyniesť kritiku, lebo, odhliadnuc od iného, nie som muzikálna. Viem síce rozoznať, čo zneje ľúbezne a čo je falošný tón, ale čo je mol a čo dur, to nech sa ma nespytuje nikto. Najviac, ak by sa to prenieslo do všedného nemuzikálneho sveta. Zato však veľmi rada počúvam hudbu a nerada sa zhováram počas prednášky, lebo to je — prinajmenej rečeno — netaktné.

Naslúchajúc pozorne slávnostnej predohre, rozoznala som zvuky harfy, a skutočne, i videla som tento starý, prastarý nástroj — veď už aj Dávid hrával na harfe — a pri ňom sedela mladá, bielo odená dáma. Za onoho času chodievali harfenistky po domoch, prednášajúc svoje často triviálne spevy za pár grajciarov, aj zdarma, ako prišlo, no tie „muzikantky“ sú od tejto umelkyne také odchodné ako komediantka kočujúcej spoločnosti od tragédky veľkého divadla. Tu i tu sledovala som biele prsty, preberajúce sa po strunách, a načúvala, kedy jasne rozoznám tóny harfy vedľa zvukov rozličných nástrojov, ako aj trúb a bubnov… Pretože som pozorne počúvala, mala som videnie, ktoré som vyššie opísala.

Zatým zaspieval spevokol — len jedna čiastka — „Hlaholu“ našu krásnu pieseň: „Nitra milá, Nitra“. Kedykoľvek ju počujem, zakaždým mi je do plaču. Možno sa niekto usmeje, keď to bude čítať, ale nech povie, či nie je aj jemu podobne okolo srdca, keď si pomyslí na našu tisícročnú porobu? Či nezakvíli občas nad tým, čo bolo a minulo sa, ešte viac nad tým, čo je dnes, a nad budúcnosťou, ktorá nedáva nám záruky toho, či budeme a ako ešte jestvovať pri takomto systéme? Ach, tie terajšie „systémy“ majú veru zlú povesť. Nuž hľa, toto všetko chveje sa pre mňa vo zvukoch onej jednoduchej piesenky. Žiaľ, nárek a bolesť pochádzajúca z pohanenia a tisícerých krívd. Kde potecha a nádej? Možno v záverečných slovách: „tak sa časy menia“?! —

Nasledujúci bod bola slávnostná reč p. Fr. Táborského o význame a veľkosti Šafárika. Predsa nie sme takí chudobní a biedni, keď sme vstave odchovať a dať slovanským národom odchovaných velikánov ducha, ako bol Kollár, Šafárik. Oj, my aj dnes máme veľduchov, ktorých ani kyjak neprávosti neubil a dá boh neubije, čo aj padajú ťažké údery jeden po druhom na ich drahé hlavy.

Reč pána Táborského bola hlboko premyslená a vypracovaná s veľkou usilovnosťou, avšak mnohí ju nerozumeli, iní ju dobre nepočuli. Či akustika a či čo bolo na závade: sálou niesol sa šum a ozvali sa jednotlivé hlasy, aby hovoril hlasnejšie. Na konci sprevádzalo obecenstvo hlučným súhlasom vynikajúcu prednášku.

A teraz vystúpila dáma, oblečená do bielych šiat s vlečkou, s vysokým, moderným účesom a v dlhých rukavičkách. Bola to pani Karla Ronzová. Spievala niektoré národné piesne. Hlas má výborne cvičený, a aj keď mu chýba istá sladkastosť mladosti, je príjemný. Prednes je iste podľa predpisov modernej hudby a spevu bezchybný, ale — keď spievala našu „Dobrú noc“ — nebola som spokojná. Rozhodne tvrdím, že to nebola tá opravdivá „Dobrá noc“. Darmo ma Jonatan nežným štopnutím do lakťa upozornil na to, aby som sa „nemechrila“ a nekrútila tak nápadne hlavou. „I, reku, či nepočuješ, že tá pani nenaučila sa dobre našu Dobrú noc?“ — „Ticho,“ riekol môj muž, „to je taká kompozícia.“ — „Tak? Kompozícia? To je iné. Všetci ľudia všetko vedia, a ja by som sa vari bola zase prenáhlila.“ Naši dvaja páni museli pozorovať čosi, lebo sa potuteľne usmievali a mne nad tým — buchla krv do tváre. Pani Ronzová dokončila a dostala mnoho pochvaly a veľkú kyticu kvetín, ktoré jej priniesli ostatní „Detvanci“. I nášho „strýčka“ som zazrela, aj on mal dnes plné ruky práce.

Priniesli cimbal. Ako labužník, očakávajúci nové, vzácne jedlo, vopred sa naň teší, tak sme sa my tešili, keď vystúpila mladá virtuózka. Slečna Oľga D. sa zľahka a graciózne poklonila a sadla si k nástroju. Obecenstvo ju srdečne uvítalo. Na nej nebadať rozpaky a trému. No, nech by to padlo na mňa! Šťastie, že dosiaľ nikomu nenapadlo, aby som ja vystúpila. O jedno fiasko by zase bolo viac na svete. Slečna Oľga hrala, ako keby perličky sypal. Len sa mi pozdávalo, že niektoré z našich trávnic sa nehodia pre cimbal. Tratia na svojej útlej kráse. Tak mi to prichodí, ako keby si blondínka obliekla krikľavé, červené šaty. Niektoré to znesú, ale väčšina v tomto vystrojení nevyzerá dobre. Je to len moja osobná mienka a možno, že aj nie neomylná. — Spanilej devuške dostalo sa úprimnej a zaslúženej pochvaly — a aj krásnych kvietkov.

„Pěvecký kroužek Hlaholu“ zaspieval „Probuzení“ (Bendlova kompozícia). I toto prijalo obecenstvo s nadšením, najmä tá čiastka obecenstva, ktorá rozumie hudbe. Lebo sú poslucháči „zapomínateľní“, ktorí súdia podľa svojho krátkeho rozumu (čo aj s krátkymi vlasmi) a nevidia ďalej od nosa. Tak, hľa, raz sa stalo istému starému pánovi, ktorý bol síce natoľko dobrým advokátom, že si „spravil“ majetok, ale znalcom hudby nebol, to by mu nemohol ani najväčší nepriateľ vyhodiť na oči. Raz sedel tento pán s inými — medzi nimi bol tam aj Korym — a načúval hre na klavíri, keď jeho vnučka prednášala Chopinov brilantvalcer. Korym počúval veľmi pozorne, lebo tá skladba vyvolala mu milé spomienky z minulých časov. Po ukončení sa devuška obzrela, aby počula, čo povie Korym, keď sa ozval starý otec a riekol:

„No dobre, pekné je aj to. Ale hrala si už aj krajšie kusy, dieťa moje.“ (Pravdepodobne myslel, že „das Gebet der Jungfrau“.)

Tak, hľa, vedie sa nám, laikom v hudbe, keď chceme kritizovať to, čomu nerozumieme.

Fantázia na slovenské trávnice od M. Francisciho ma priamo uchvátila. Nezunovala by som ju počúvať ani do rána. Tento klenot medzi skladbami štvorručne predniesli na piane dvaja páni: pán riaditeľ Kovařovic a p. Kurz. (…)

Aby sa mi Jonatan nenahneval, teraz som už ani nemukla ani vtedy, keď pani Ronzová spievala „Anička maličká“ a druhé, i české piesne. Ešte aj slečna Oľga hrala trávnice a obecenstvo i teraz neustávalo počúvať a vzdávať tribút pochvaly.

Slávnostný program sa zakončil prednesením veľkej Dvořákovej skladby „Nový slovanský tanec“. Z videnia mi známy pán riaditeľ Kovařovic dirigoval veľký orchester. Vyzerala som moju bielo odetú dámu s harfou, ale teraz jej tam nebolo. Myslím, že ráz tejto skladby je iný než ráz predohry. Ten, slávnostný, pripravuje ducha na veľké veci, tento ľahší, veselší, ako už i názov ukazuje, uvádza zmysly do sveta veselosti a zábavy.

Smetana a Dvořák, dve slávne mená, večne pamätné v dejinách českej hudby!

Človek je tvor spoločenský. Preto mi bolo ľúto, že som počas prestávok, ako aj po ukončení koncertu uprostred tejto veľkej spoločnosti taká osamotená. Nik sa mi neprihovoril, nikomu som sa neprihovorila. A tak to šlo vari aj s inými. U mňa príčinou bola nedôvera, ktorá zavše ťažko dopadne na dušu a šepce: „Darmo je, Hanuľ, teba nik nemá rád.“ Ohľadom tejto nedôvery a toho, čo mi šepce, chcela ma už Korymová potešiť tým, že citovala výpoveď jedného slávneho spisovateľa-psychológa a fyziológa zároveň: „Každému dostane sa toľko lásky, koľko zasluhuje.“ Či je to skutočne tak? Keď budem mať veľa času (a veľa peňazí, ako Korym hovorí, keď niečo do otázky stavia) — budem o tom dlhšie a výdatnejšie premýšľať. Ale vidí sa mi, že sú ženy, milujúce mužov takých, ktorí toľko lásky ani nezaslúžia, bo, ako mŕtve a bezcenné modly, majú oni len toľko krásneho a dobrého na sebe, koľko im tie milujúce duše navešali a pribájili. A predsa týmto posledným privolať možno: „šťastné, bo milujúce ženy!“

Temer so závisťou pozorovala som tých šťastných spolubratov a sestry, ktorí mali známych a známe medzi samými Pražanmi. Ani zďaleka nepomýšľala som pritom na to, aby sme sa dostali do českých domácností, lebo vieme posúdiť, že to, čo v našich pomeroch rozumie sa samo sebou, je vo veľkom meste nemožné. Ale aspoň na miestach, akým bola práve koncertná sála, výstava atď., dobre by nám bolo padlo zísť a zoznámiť sa s českými paniami a slečnami. Keby sme navštívili Prahu počas školských prázdnin, možno že by sme našli viac zaujatosti medzi ženským svetom. Mnohé dámy, ako som sa neskoršie dozvedela, čakali na naše zblíženie sa, ale my, nemajúce nikoho, kto by nás uviedol, nemali sme sa k oboznamovaniu na vlastnú päsť. Ja napríklad zastrašená svojím prvým dobre mieneným, ale zle porozumeným pozdravom na stanici netrúfala som si prihovoriť sa nikomu cudziemu vzdor tomu, že som videla a podľa opisov poznala horlivú priateľku Slovákov p. S…, ktorá sa v mojej blízkosti zhovárala s jedným z našich vynikajúcich mužov. Jedným slovom: ženský svet tak český ako slovenský bočil od seba — a slovanská vzájomnosť na tento čas nepostúpila veľmi napred, ani nepostúpi, kým sa nezblížia, nezohrejú veľkí činitelia ľudskej spoločnosti: ženy, ženský svet český a slovenský.

Medzitým, po ukončení večierka podľa programu, nasledovala voľná zábava. V obecenstve sa rozprúdil šum a živá beseda. Umelci a umelkyne poschodili medzi nás obyčajných smrteľníkov, aby sa občerstvili nektárom — pivom — a ambróziou — na tento čas v prozaickom rúchu „řízka“ alebo „párkův“. Medzi nami rečeno, aj umelci nie sú nepriatelia veselého Gambrina, oni vraj veria na to, že pivo dáva hlasu jasnosť a chráni od trémy. A keď sa už všetci tak voľne cítili, povstali reči a toasty. Ktosi povedal, že čo Slovák, to rečník. (A keby počul niektoré Slovenky!) A mal pravdu. Lebo ktokoľvek prihlásil sa k slovu, hovoril k veci a povedal to, čo nám všetkým väzí nevypovedané na duši. Náš veľmajster rečníctva, drahý nestor Mudroň, začal hovoriť, a keď on ukáže vôľu prehovoriť, všetko rado zatíchne a načúva, lebo jeho počuť je pravý pôžitok. Hovoril o hudbe, ktorú sme práve počuli, že tak ako v hudbe ide to aj v živote národov: hneď piano, ba u nás až pianissimo, ale príde čas, prísť musí, keď to aj u nás pôjde rezkejšie, forte, až fortissimo.

„Ach,“ podotkla som potichu k Jonatanovi, keď sa všetci ozvali búrlivým súhlasom, „mne sa vidí, že nás dvoch už vtedy nebude bolieť hlava.“ Na to povedal môj muž, aby som zase neponímala všetko tak elegicky a neupadúvala z jedného extrému do druhého. — Pomaly začalo sa ľudstvo rozchodiť. Korymovci sa pohli a to bolo i nám zrejmým znamením, aby sme sa hýbali z miesta. Zišli sme sa pred divadelnou budovou; Korymovci, že sú hladní — tí prozaickí ľudia! Pobrali sme sa teda po duševnom hľadať i telesný pokrm. (…)

Opustiac výstavu — v pevnej mienke, že sa zajtra zase vrátime — čakali sme pred bránou na tramvaj. Mnohí poodchodili inými povozmi, ako fiakrami a drožkami. Ale my sme mysleli, že musíme ísť po konskej dráhe. Raz prišla, povstala tlačenica — a my sme ostali na ulici. Druhý raz sme i my využili všakové fortiele, ako sme videli u prvých — a keď prišiel voz, hybaj, vrhli sme sa ani šášky naň, nedbajúc, či sme dakoho strčili, alebo čo viac, či sme daktorej dáme nestupili na „kuří oko“. Pri týchto novovekých dostavníkoch neberie sa veľký ohľad na zdvorilosť, ale každý hľadí sám pre seba dostať sa dnu, a čo je hlavné, i dobré miesto. Ako sme sa toľkí popchali, to by som nevedela povedať, dosť na tom, že keď sa „ťažký furman“ pohol, našli sme sa všetci tamdnu. Neviem, či archa Noemova bola taká napchatá ako táto. Či táto okolnosť zavdala podnet k toľkému smiechu, ako sa v mojom najbližšom susedstve ozýval, a či rozveselená malá spoločnosť doniesla i predmet toľkej veselosti zo samej výstavy, vlastne z divadelnej budovy, neviem povedať. Nerozumela som napriek veľkej zvedavosti ničomu, len som videla, ako sa dve dámy chveli — bola to „matinka“ a „tetinka“ — keď „dováděl“ pán na stupátku len akoby prilepený. Toto bol „tatínek“ a hlava malej rodinky. Prehodil len slovo-dve, už sa chichotali obe mladistvé a korpulentné dámy, a chichotala sa i dcéruška — „žabka“. Mne bolo medzi nimi ako „Novosvetskému Jožkovi na železnici“. Hriali ma ani dáke kachličky. Smiechom zachodiaci sa ľudia sú iným síce veľmi smiešni, ale aj čudní, práve ako keby triezvy človek videl samých „nadratých“ alebo hluchý hľadel na tancujúcich.

Naši páni sedeli, kde sa uchytili. Korym sa prihovoril konduktorovi (zo zvyku) po nemecky, ale hneď dostalo sa mu zavrátenia. „Tady se nemluví po nemecky!“ zvolal jeden zo spolusediacich. Slovo dalo slovo a oni sa pustili do reči, i videli páni Česi, že je toto nie Nemec, ale Slovák ako repa, a len omylom, sa stalo, že povedal niečo po nemecky, lebo nechcel po maďarsky. Vari si v okamžitej roztržitosti myslel, že sa nachodí v Budapešti. I poučili sa páni Pražania o našich pomeroch, aspoň nakoľko to bolo možné, lebo, verabože, oni o nás vedeli len toľko, že jestvujeme kdesi v Uhorsku, „v orságu“.

Ráno nič po nič oznámili nám páni — vyjmúc nášho verného Bohdana a Drahotína — že oni nás čakať nemôžu, kým sa my pristrojíme, ale že sa idú okúpať a z kúpeľa že pôjdu rovno na výstavu. Tam aby sme ich hľadali a čakali.

„Ná,“ myslím si, „akože my ta pôjdeme samy?“ Ale skoro som videla v Bohdanovi našu ochranu, a preto som Jonatanovi odkázala, žeby len išiel, kade ľahšie. Mohlo to byť aj zdvorilejšie, nuž ale on vie, čo si má z toho vybrať.

A keby sme boli vedeli, na čom sa medzitým celá naša početná spoločnosť dohodla, neboli by sme ich tak ľahko opustili. Nič zlého netušiac, vybrali sme sa zase do Akademickej kaviarne, kde bolo totiž dostaveníčko pre našu Slovač. Tam sa nás hneď opýtali, že či ideme aj my? Ideme — my na to — mysliac, že na výstavu. Ale tu vysvitlo, že dnes všetci idú na Hradčany. Sprvu bolo nám dosť mrkotno, ísť bez mužov; čo, reku, povedia, že sme im prešli cez rozum, ale zase povedali niektorí páni, že dobre sa im stane, lebo že mohli prísť tatam, kde sa zišli všetci, a tak boli by sa dozvedeli, na čom sa uzniesla celá spoločnosť. Týmito a podobnými argumentmi dali sme sa konečne nakriatnuť a išli sme s väčšinou, nechajúc menšinu na výstave vyzerať za neposlušnými ženami.

Keď sme už asi všetci boli pohromade, pobrali sme sa na Hradčany. Korymová sa tešila ako malé dieťa, lebo zo všetkého zaujímavého, čo má Praha, najzaujímavejšie je vraj na Hradčanoch. Z Vodičkovej ulice malou spojovacou uličkou dostali sme sa na Jungmannovu třídu. A veru kráčali sme rezko, keď tu neďaleko volá Drahotínová: „Kde je môj muž? Nevideli ste ho? No, ja nejdem bez môjho muža!“ Ktosi povedal, že veď príde za nami. „Ale ja ho nenechám! On chodieva pomaly, a ja nepôjdem bez neho!“ znela jej rázna odpoveď. Aj nie, aj nie, kým sme sa aj my podajedni nevychýlili hľadať nášho Drahotína. A len sme si prešli úzkou uličkou, tu sa ti on tam prechodí a vyzerá, kade asi sme sa my spred jeho očí podeli.

Ďalej sa nám nijaké dobrodružstvo nenaskytlo. Ba ani na Ferdinandovej třídě, kde jesto toľko krásnych výkladov (tu modistka — Drahotínová potrebuje klobúk, tu zase klenotník, ja mám Julinke kupovať sponku), sme sa nezastavili, ale statne sme kráčali ďalej. Na konci Ferdinandovej třídy je už Vltava; cez ňu vedie most Františka na Malú Stranu. A na brehu stojí krásna, veľkolepá a nová budova: Národní divadlo. Veru, „Národ sobě“ vystavil si tu krásny pomník a umeniu poskytol slávne a dôstojné obydlie. Divadelná budova i s pristaveným domom pre garderóbu je monumentálne dielo. Loggia, z ktorej sme večer pozerali dolu na tichú už ulicu a v mesačnom svetle trblietajúcu sa Vltavu, hľadá seberovnú na široko-ďaleko…

Zastali sme. Naši vodcovia neboli vari rozhodnutí, či ísť alebo nie — obzrieť si Národní divadlo ráno. Počas porady sme sa prechodili po brehu Vltavy, hľadiac na druhú stranu ako na niečo vytúžené. A predsa, ešte ani vtedy som nevedela, kam a kade povedie nás cesta. Konečne prišiel jeden pán a oznamoval, že pán ředitel Šubert je v kancelárii a vďačne nám ukáže divadlo. Vkročili sme do tejto svätyne umenia. Naše kroky odzneli na kamennej dlažbe tamvon — tu nebolo ich počuť, lebo noha viazla v hrubých pokrovcoch. Ukázali nám okrášlený foyer maľbami najlepších maliarov, aj iné miestnosti plné krásnych stenomalieb a zrkadiel. Jedna stena bola z jedného kusu zrkadla — a mne sa videlo, že táto priestranná komnata nemá konca, i chcela som ísť ďalej. Našťastie ma ktosi zavčasu upozornil na omyl, ináč neviem, či by som, teraz už doslovne, hlavou do steny nebúšila. Obzreli sme si aj javisko. Toto skrýva veľkú príťažlivosť pre nás neoboznámených s divadelným svetom a najmä v zákulisí úplne neznámych. Práve sa robili prípravy k próbam. Na priestrannom (nevidí sa mi väčšie ako peštianske národné) javisku boli rozostavené lavičky a stolčeky a podstavce, podobné tým, na ktoré sa v skleníkoch kladú kvetníky… Tu nás vľúdne prijal pán režisér a povedal nám, že sa tu konajú prípravy na predvedenie veľkého živého obrazu. Pritom podotkol, že počul, že slovenské dámy majú kroje, a tak že by bolo veľmi dobre, keby spoluúčinkovali. So všeobecným súhlasom — len niekoľké sa ešte „upejpali“ — sme návrh prijali a pán režisér bol hotový spraviť hneď skúšku. Prítomné mladé dámy pozdali sa mu na prvý okamih. Znalec! Vedel dobre, že tento obraz sa mu podarí prevýborne. Hneď dal príslušným dámam a ich gardedámam úpravu, o koľkej hodine sa majú dostaviť a kade majú prísť do garderóby, kde ich bude čakať jedna pani, aby ešte čo-to priložila k doplneniu celého úboru… (Do tohoto odboru patrí aj líčidlo, rozličné farby a iné.) Ešte sme si obzreli aj celú priestrannú dvoranu, ktorá v úplnom šere ukazovala svoje prázdne lóže a kreslá. Veľmi by nám bolo bývalo vítané, keby nám boli ukázali aj takzvané „podsvětí“, potom stroje a niektoré divy divadelnej techniky. Ale na to nás bolo priveľa. I za kulisami je svet úzky a — doskami obitý, tam teda tiež len čo sme sa pchali jedno za druhým. A na jednom mieste zďaleka vidieť nápis, že sa sem cudzím zakazuje prístup. Na chodbách i chodbičkách a schodíkoch pološero, len kde-tu svetielko ukazovalo cestu. Človek tu zatvorený mohol by poblúdiť ako v dakom labyrinte.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.