Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

III.

(Nepokojný odpočinok — Akým činom podobá sa cestovateľ ťave? — Reflexie — Morava — Brno — Kazematy na Špilberku)

Bratislava! Koľko bôľnych rozpomienok ožije tu z časov dávno i nedávno minulých! — Keď sme ostali sami, nešla nám už tak hodina ako s tými tam. Hoci sa naši páni vždy priečia a dišputujú, predsa je bez tej dišputy clivo. A dochodí to už i nás: únava a prepruženie. Kdeže, dvanásť hodín ustavične vo vozni! Už mi je tak ako námorníkom, už i na pevnej zemi bude sa so mnou krútiť svet. Dobre bude oddýchnuť si v Marcheggu.

Drahotínová volá ma k sebe. „Mne ti je už do nestrpenia, len tak osŕkam.“

„Čože ti je?“

„Nohy, otlaky!“

Na poslednej stanici Uhorska pozrela som von. Tam som počula prvé slovanské slovo z úst konduktora.

„Honem, honem!“ kričí ženičke, ktorá s košíkom v ruke vstupuje do vozňa. I zaradovala som sa tomuto slovu, ako čo by mi bol niečo veľmi milého preukázal.

A nezadlho sme v Marcheggu. Zoberieme svoje veci, košíky, kufríky, škatule a čo ja viem ešte — a ideme von. Prihovárame sa slovensky, tu nikto nechce vedieť ani česky.

„Jonatan, nože prihovor sa, spýtaj sa ich, kde je tu hostinec.“ Jonatan sa mračí, ako keby mal prežrieť horkú pilulku.

Konečne ho zahanbil Drahotín. Ona si berie šatôčku a chichoce sa do nej. Po mnohých rečiach a viac posunkoch hovoria nám, že je „Gasthaus in der Stadt“. — „A Stadt?“ — „Na, gens nur da aussi“ — ukázal nám jeden sluha. Ideme, pred nami cesta asi ako z Tisovca do papierne, ak nie dlhšia. Mne bolo ako bolo, ale Drahotínová pokrivkujúc ide za nami ako umučená.

„Dušička, čože ti je?“ pýta sa jej muž. Ona sa mu vyžaluje dôverne a bez falše.

„Tak ti treba!“ on jej namiesto poľutovania. „Vidíš, pýcha predchádza pád; nehovoril som ti?“

„Ach, hovoril, hovoril, ale ja ti to poviem — — bodaj vás aj s komármi! — ja ti poviem, že ťa ani ja nebudem ľutovať.“

„Veď ťa ja ľutujem, dušička, ale ti pomôcť nemôžem,“ povie on a ide ďalej.

„Ach, či vás všetkých… tu toľko nahnali,“ bráni sa rukou úbohá obeť tesných topánok. Jednou rukou bráni sa dotieravým komárom, druhou sa podopiera a tak pokrivkujúc ideme ďalej. Konečne jej napadlo, že veď by ona radšej mohla kneippovať, čo aj po skalách — predsa lepšie ako takto biediť.

A po mnohom oháňaní sa dorazili sme do mesta. Ja, že čo za mesto, a ono ti hniezdo ani u nás hodná dedina. No, to bude paráda, ak my nedostaneme izby! I dokníšeme sa. V „meste“ Drahotínová sa zasa obula a tak prídeme pred krčmu. Drahotín zasa ochotne prevzal zástoj kvartírmajstra. Tučná židovka — ale toľký tuk som ešte nikdy nevidela, ani som nechcela veriť — prijala nás a po mnohom handrkovaní uviedla nás do našich „salónov“. Jedna izba obstála, ale druhá bola len malá kutica, kde azda staré harampádie odkladali. Po mnohom handrkovaní a vyjednávaní sme sa usalašili. Drahotínovej bystré oči popozerali po stenách a potom skúmavo po perinách, až sme sa uspokojili natoľko, že bez veľkého odváženia života môžeme prenocovať. Neskoro nám bolo teraz banovať, že sme radšej mohli „ofrflať“ tých 80 gr., ktoré by sme boli platili od Prešporka po Marchegg; už sa nevrátime a konečne my si to šťastie: byť v Prahe, musíme aj zaslúžiť.

Teraz nasledovala večera, a to výborná. Pivo nebolo také ako v Žiline, ale boli sme spokojní i s týmto a pritom pochutnávali sme si na výrobkoch našej vlastnej kuchyne. Klanica mal toho tiež aj pre štyroch, a všetko výborné. Potom sme zasa „sortírovali“: páni ostali vo väčšej izbe, lebo tam bol aj diván, a my, ako skromné osoby, utiahli sme sa do tej komôrky. Naše rozčúlené mysle dlho nemohli prísť k žiadúcemu utíšeniu. Konečne, v blahom povedomí, že zajtra o tomto čase budeme v Prahe, sme obe usnuli. Zo sladkého sna vyburcuje ma zdesený hlas Drahotínovej: „Johanka, Johanka! Či spíš?“ — „Čože je? Či horí a či čo?…“ — „Ach, mne sa snívalo, že počúvam hudbu, bubny a trúby —“ „Veď si ju počula — hľa, jaj, z rozumu ma vynesie!“ A tu naozaj počujem i ja vresk, ako keby tisíc mačiek dávalo koncert na streche; to nemožno ani opísať, ale, myslím, ani do nôt by sa to zložiť nedalo. Sadnem na posteľ a hľadím do sviece, ktorú Drahotínová práve bola zažala. Tuším, že som nevyzerala vtedy veľmi duchaplne. A zase začína sa ten škrek a Drahotínová si zapcháva uši a zúfalo hľadí pred seba. Jej muzikálny sluch bol urazený, sen zahnaný.

Ešte jeden taký atentát na naše uši — a Drahotínová sa rezko oblieka. „Počkaj, perepúť, nech si čokoľvek, či si mačka, či čo,“ hovorí, naťahujúc papučky.

„Ach, to nie sú mačky, to je niečo inšie.“

„A zasa. Nuž ale, doparoma, veď to ide tak ako v tej povesti: a keď prestalo, zase začalo, a keď začalo, zase prestalo.“

„No veď počkaj, len kým ťa nenájdem; nebudeš mi ty sen hubiť. Veď by ja oka nezažmúrila!“

Už medzitým pozbierala háby na seba a berie sviecu a hľadá nejakú zbraň. Pochytila svoj hodvábny dáždnik a berie sa ku dverám.

„Jaj, počkaj, idem i ja, lebo ja ti tu sama potme neostanem.“ — „Tak hybaj,“ vraví ona a čaká ma vo dverách. Beriem na seba to najpotrebnejšie a na to čiernu parádnu mantilu, a takto vystrojené ideme na vojnovú výpravu. Nič netušiaci pôvodca toho škreku opäť vydal taký strašný výkrik. Už je zase bližšie… Dvere na izbe našich pánov sa otvorili a Drahotínová hlava vykukla von. Zazrúc nás, hovorí: „Duša, čože je, veď my tu nemôžeme spať?“

„A my že! Vidíš, preto sme sa vybrali, a —“ kývajúc dáždnikom, „nech sa stane čokoľvek: uvidím, či ho nezaženiem!“ vyhráža sa moja driečna družka. Ja stojím za ňou ako páža za smelým rytierom.

„Ale, duša,“ hovorí zase ona, „radšej mi daj tvoju palicu, trafila by som ublížiť dáždniku, a nový je, škoda by ho bolo.“

Dobre, že naši muži nepočuli, lebo by nám to pri dobrej príležitosti predniesli, aké sme my nevarovčivé, ako si nevieme veci chrániť atď. Drahotín doniesol palicu a že príčiny našej nočnej výpravy neubúdalo, ideme za hlasom ďalej. Chodba nás zaviedla na pavlač, visiacu nad dvorom, a odtiaľ zaznieva tento zvuk — no ani „Lehelova“ trúba nemohla robiť väčší otras v povetrí.

A na tej pavlači sedí páva. Ináče je páva pekné zviera, čo aj jej nohy sú nebárs ladné, ale teraz sme ju nevedeli nijako oceniť. Hľadela hlúpo na nás, a v prvom okamihu i my na ňu. Ani teraz sa ešte nezľakla, ani akomak rešpektu nepreukázala voči nám, ale otvoriac zobák, zase pustila sa do melancholických výlevov svojej duše. No toto už bol na tento čas jej labutí spev…

„Tak to si ty, potvora, kanis tvoja mater!“ zahrešila Drahotínová. Ani sama nevedela, ako prišla k tejto starootcovskej kliatbe. „Zrádnik ťa metal, nuž či nám ty tu budeš takéto koncerty a serenády dávať! Heš, heš, heš!“

Páva iste nerozumela po slovensky; možno, že bola Nemka, ale palicu musela poznať osobne. Drahotínová ju neudrela, teraz jej bolo viac do smiechu, ale zato rukami rozháňajúc a kričiac: „heš, heš!“ priviedli sme pávu k rozumu natoľko, že rozprestrela krídla a ešte raz na rozlúčku ľúbezne zvriesknuc, vzniesla sa nad pavlač a zmizla v priezračnej noci…

„No, tam si už škriekaj aj do súdneho dňa, len si ťa už ja nepočujem!“ teraz už zvolala som smelá a hrdinská, keď bolo po nebezpečí.

Ako víťazi po slávne vyhratej bitke vracali sme sa do našich príbytkov bez trofejí, lebo k nášmu poľutovaniu zabudli sme si z tých okatých pávích pier po jednom vytrhnúť.

„Škoda!“ ľutovali sme, ale ináč spokojné s výsledkom, teraz už pokojne odpočívali sme až do bieleho dňa.

Ja som sa síce zobudila včaššie, ešte „do sveta“. Nevedela som hneď, kde som, čo som. Myšlienka na deti a domácnosť dostavila sa prvá. Bolo mi akosi clivo. Ale keď som sa pomodlila, rozležalo sa mi v hlave, že som na ceste do Prahy, túžba po deťoch ustúpila do pozadia a na jej miesto vystúpilo zimničné rozochvenie. To mi nedalo pokoja, i budím Drahotínovú. Ona, že koľko hodín, a že bolo ešte málo, temer ma vyhrešila a spala ďalej. Šťastná osoba! Mne však myšlienky nedajú viac usnúť. Tých obrazov a dojmov je toľko, že môj duch, nenavyknutý na takúto stravu, nevládze to stroviť. To pochodí z toho, keď našinec dlhé časy „ňuňúri“ doma ako „penceľ“, takže pri najbližšej takejto príležitosti nevie sa vynájsť.

A preto ja hovorím, že cestovateľ je podobný ťave.

Známe je, že táto „loď púšte“, ako ju dosť poeticky nazvali, dlho vydrží bez vody. Ale keď sa doprace ku žriedlu, naberie si vody toľko, čo by podľa našej miery na hektoliter učinilo. Z tejto zásoby žije zase za niekoľko časov, a ak je súrna potreba, udelí z toho aj iným, avšak za cenu svojho života.

Ľudský duch vie dlho strádať bez vyššieho pôžitku. Keď však vystúpi z jednotvárnosti každodenného života, vtedy, ako dobrá gazdiná v čas hojnosti, zbiera dojmy a obrazy a ukladá si ich do komôrky pre časy nudy a všednosti. Potom poťahuje si jednu za druhou v podobe spomienok a teší sa z nich.

Bezpochyby jestvujú aj takí ľudia, ktorí leniví sú myslieť a ani toľko nemajú z ciest ako človek ináč nedovzdelaný. Tým je škoda vyhodiť groše na cestovanie. Oni sú podobní palici, ktorú istý Angličan ukázal jednému spisovateľovi so slovami: „Táto palica precestovala už veľkú čiastku sveta!“ — „A predsa,“ odvetil spisovateľ s úsmevom, „je a ostane palicou.“

Z môjho rozumovania vyrušil ma kašeľ, ktorý sa ozýval zo susednej miestnosti k nám. Na ten hneď bola Drahotínová hore a so vzdychom začína sa obliekať.

„To už to moje ,brco‘ kašle. Hneď som povedala včera, že to pivo bolo studené.“

Pri raňajkách pretriasali sme naše dobrodružstvo.

„Dobre, že si ju neohlônila tou palicou, duša, lebo by to bola trošku drahá pečienka.“

„Veď azda mám rozum,“ usmiala sa oslovená. Ja však, chcejúc sa pochváliť, volám:

„No, hádajte, v čom sa podobá cestujúci ťave?“

Jonatan bez dlhého rozmyslenia kričí:

„Ťava pije raz za sedem dní a cestovateľ sedem ráz za deň.“

Ná! myslím si. Ten to lepšie utratil; ačkoľvek tým sa nepodobajú, ale delia sa jedno od druhého. Preto, že jeho porovnanie nekuľhalo tak ako moje, nezverila som sa so svojím nápadom nikomu.

Pri odchode naša hostinská sa ešte raz blahosklonne ukázala. „Do videnia!“ odporúčala som sa po slovensky. „To jest, ak by ste sa ráčili ukazovať za peniaze, myslím, že prídete aj do Soboty. Tam je obecenstvo veľmi štedré. Aspoň všetci herci odchodia s deficitom.“ Ona sa usmiala — nerozumela ma, a my sme sa usmiali tiež.

Vzduch bol príjemný. Ranný vetrík nás osviežil a my sme bodro kráčali ku stanici. Včerajšie komáre dnes pravdepodobne nahliadli, že novší útok na nás by mohol škodiť našej pleti, a preto nám dali pokoj. Aj ináč sme mali pokoj najmä od obuvi a tak v najlepšej nálade dostali sme sa na stanicu. Keď prihrmel vlak z našej milej vlasti, vyzerali, kričali, vyvolávali sme našich, ale nevyvolali inšie ako grobianstva od konduktorov. No, veru títo nie sú odchodnejší od našich (česť výnimkám), len že títo nadávajú po nemecky. (…)

Neďaleko Břeclavi prekročili sme rieku Dyje — hranicu medzi Rakúsmi a Moravou.

Tak, už sme na slovanskom území. Sme na Morave. Moravu, rieku, videli sme — ako hranicu medzi Uhorskom a Moravou. Hranica táto jestvuje na mape, aj inak sme oddelení, ale v našich dušiach, naším bytím a žitím sme my jedno a budeme, bohdá, ešte i druhých tisíc rokov; sme Slovania, deti jednej matky. Deti rozdvojené, dlho akoby odcudzené, ale je to už raz pravda, že krv nie je voda a kedy-tedy ohlási sa — i tiahnuť bude svoj k svojmu naveky! Čo všetko prehrmelo ponad naše hlavy, ponad tieto kraje odvtedy, čo pod jedným žezlom mocného a spravodlivého panovníka spojení sme boli! Aké pohromy, aké búrky priviali sa od východu i západu — i nájazdy odvekých nepriateľov Slovanstva prevalili sa našou odvekou domovinou — div že nezaliali nás tie divoké vlny; ale nie: nám boh nedal zahynúť!

„Chceli, aby ich veľa bolo, nás nič lebo málo, národ náš sa zveľadil, ich málo ostalo.“ (Sládkovič)

A tak my sme ešte tu. Budeme ešte i ďalej z božej pomoci trpieť a žertvovať za to, čo je a má byť každému čestnému človeku svätým a drahým. (…)

V našom cestovnom pláne bolo tak ustálené, že v Brne vystúpime, zabavíme sa tu niekoľko hodín, aby sme večer v určený čas boli v Českej Třebovej. Vystúpili sme tu všetci. Príručnú batožinu sme oddali vrátnemu, a tak, zbavení starosti, ideme do mesta. Nie nazdarboh, lebo už niekoľkí z našej spoločnosti poznali Brno, k tomu ešte dostalo sa nám tej priazne, že sme mali znamenitého a ochotného sprievodcu. Ani neviem, kde sa vzal, odrazu badám, že je medzi nami zase niekto, koho sme skôr nemali. Bol to pán Cyril Holuby, Trenčan, náš milý krajan. Čakal Slovákov, možno i svojich bližších príbuzných, a viedol nás potom k Besednímu domu. Na tejto prvej ceste mestom napadol nám „Zelený trh“. Idúc tuším Kapucínskym námestím, ocitli sme sa na dosť veľkom priestranstve, a pozrúc vpravo, videli sme krásu, lahodiacu nášmu oku a duši. V tieni vysokých domov na stoloch a podstavcoch bolo množstvo utešených, živých kvetín. Celé, hotové vence, rozmanito vité, kytice z rôznych kvetín a aj také jedného druhu lichotili našim zrakom. Hneď hotové rozbehnúť sa ta, kúpiť si, privoňať, osviežiť sa rozkošnou vôňou, zastali sme a dívali sa na tú živú, pestrú krásu. Milan kúpil Aničke ružičku, ona jemu klinček. Naši páni frčali vopred a na rohu ulice, myslím, že Ferdinandovej, zastali a volali na nás, že ak nejdeme, oni nás nechajú a my poblúdime sťa ovce bez pastiera. So vzdychom nasledovali sme ich, závideli Aničke a spomínali tie časy, keď nám naši dávali kvietky.

„Dávno to bolo,“ podotkla Drahotínová, a jedna, trochu roztrpčená pani, z tých, čo prišli z Nitry, povedala:

„Teraz namiesto muškátika zdvorilosti naši muži pichnú nám žihľavku ostrej pravdy pod nos.“

„Ej, to zase nestojí,“ bránili sme sa my a Drahotínová rozhodne protestovala proti tomu, hovoriac, že ona by pre svojho „štibúľa“ mohla mať kvetov, čo len sama chce, keď jej aj nekúpi, ale dá na ne.

Naši len letia ako víchor vopred. My by sme si rady postáli i tu i tam. Tu vo výkladných oknách krásne čipky — jedna by potrebovala taký nákrčník; tam rukavičkársky závod — druhej by sa zišli rukavice. Tuto cestovné vaky, mne chybí príručná taška — a ešte pred zlatníckym krámom! Tam sme mali práve zahatať ulicu. Ale tí tam vrhali zúrivé pohľady na nás. Smädní ľudia sú iste nie oduševnení za vyššie veci. Vrhajúc túžobné pohľady na utešené výrobky, tiahli sme za pánmi, a keď sme prešli temer celé mesto, ocitli sme sa pred Besedním domom, na rohu Eliščinej třídy.

Besední dům je nová pekná budova. Tam sa cíti každý ako doma, a predsa je to nie celkom ako doma. Tu nás zaviedol náš krajan do záhradnej miestnosti. Našli sme tu už aj iných rodákov, všetci pozdravili sme sa pozdravom srdečným, bratským. Do obeda nechybovalo už mnoho, preto sme si objednali obed. (…) Náš neúnavný krajan bol samá ochota. Jedna z našich mi šepla: „Ty, to ti je milota človek.“ Prichodili i brnenskí páni — ba prišli i niekoľkí sokoli, vracajúci sa z pražského zjazdu. Jeden upomínal Korymovú na milého brata Ďurka, druhý zase videl sa nám pre svoju strojnú postavu. Všetci boli šumní. Čamary mali prehodené na pleci, červené košieľky dodávali im zaujímavý ráz a čiapky s perom len zvyšovali ten príjemný dojem. U nás takýchto junákov nevidíš. Junákov máme i my, ale nesmú sa takto ukázať.

Po obede mali sme si ísť obzrieť mesto. Celá spoločnosť vybrali sme sa na túto púť. Hneď na ulici povedal nám náš vodca, že najsamprv odvedie nás na Špilberk. Čo je Špilberk, mudrovali sme cestou. Je hrad, a preto musí byť zaujímavé vidieť ho, ináč by nám ho neukazovali. O tom, čo sme tam, hore nad zemou a pod ňou videli, nemali sme dosiaľ ani poňatia. Keď sme v románoch čítali o rozličných mučiarňach, hladomorniach a olovených komorách, brali sme to s rezervou a čo sme hneď aj uverili, nevedeli sme si to predstaviť tak, ako je v skutočnosti.

Ideme pekným parkom hore na vrch. Park zriadený je len odnedávna. Je to zásluha niekdajšieho mešťanostu, ktorého pomník sme videli na západnej strane. Odtiaľ je krásny výhľad na mesto a okolie. Cesta začína byť príkra, horúčosť je značná. Páni sa zase ponáhľajú ako ševci do trhu, len čo Drahotín tiahne za nami. Tento je nie za také príkre chodníky. Blízko k hradu ukázali nám miesto, kde pri kríži modlili sa odsúdenci, prv než by sa zatvorili za nimi brány hradu a ťažké dvere žalára. Ešte raz na božom slniečku — potom ktovie ako. Väčšina tých, čo sa tu modlili, neopustila viac tieto múry… Schodmi vystúpili sme do prvého dvora. Slnce páli na kamennú dlažbu, odráža sa od čistých, triezvych stien rozsiahlych budovísk, a nás zmocňuje sa akási tieseň.

Skôr než sme mali začať púť chodbami žalárov, zvedela som s istotou, že nás ta vedú — museli sme si vymeniť vstupenky. Vydala nám ich akási kľučiarka. V tých miestnostiach, kde sme karotky obdržali, zazrela som dvere s nápisom: magazín. S karotkami šli sme do strážnice, kde sme dostali za vodcu profosa, bledého a vážneho vojaka. Vzal zväzok kľúčov a železný kahanec, či čo to bolo, vystúpil na chodbu a my za ním. Sprvu sme šli jasnými a čistými chodbami dolu, zase do akéhosi dvora — videli sme ich tam viac. Tieto dvory boli predtým priekopy a šiance. Z tohoto dvora došli sme k železným dverám. Profos vopchal kľúč do zámku, ktorý zaškripel, dvere sa otvorili a nás ovial chladný, plesňou nasýtený vzduch. Tu zapálil profos svoj kahanec a zostúpil niekoľkými schodmi do tmavej chodby. My za ním. Dievčatká pouväzovali šatôčky okolo hrdla. Anička, bojac sa prechladnutia, chcela sa vrátiť, ale nás niektorí uisťovali, že sa nám nič nestane. „Čože,“ reku, „my staré, nám ani oheň, ani voda; ale táto mládež nám prechladne.“ No profos zamkol dvere a už sme boli v čírej tme. Len svetielko sa mihotalo, jeho neisté lúče čudne osvetľovali naše tváre. Profos sa spytuje, ako nám má hovoriť, či česky a či nemecky?

„Česky!“ skríkli sme jedným hlasom. Táto absolútna väčšina nepripustila protireč, nuž a jemu je možno všetko jedno. On to vari už vie naspamäť.

Zamĺkol smiech, prestali sa sypať žarty a vtipy. Oj, tu nezaznie hlahol spevu, tieto steny nepočuli smiech, ale len ston zúfalých, nárek kajúcich a výkriky trýznených, ba i hrôzou z rozumu pošlých nešťastníkov.

Tak toto sú tie kazematy, toto sú tie podzemné diery, kde zatvárali ľudí ako dravé šelmy, pozbaviac ich ľudskosti, vezmúc im najdrahší poklad: slobodu. A nielen to, ale svedčia tieto kolesá, tieto krútky — na každý úd zvláštne — rebríky, šnurovania (klincami vybíjané), španielske čižmy, vyťahovacie stroje a ťažké závažie na nohy o tom — že tých nešťastníkov tu za živa pálili, lámali im kosti, trhali im svaly.

Hrôza nás obišla pri pohľade na tie výklenky, kde o stenu prikovaní sedeli tu úbohí. Tu diera, kde im prišla hlava, tu boli ramená prikované o stenu železom. V ženskom oddelení boli znateľné výklenky, kde bývali zamurované nešťastné vrahyne svojich detí. Ačkoľvek je tento druh zločinu taký hrozný, ako je neprirodzený, predsa mráz obíde človeka, keď vidí, ako boli pokutované také nestvory za onoho času. Zamurovaná nežila dlho, najviac ak dva-tri dni, potom ju odpratali — aby dali na jej miesto druhú.

Najhroznejším druhom tohto satanského výmyslu zdal sa nám ten, ktorým pozbavovali väzňov o posledné dobrodenie: o spánok. Jeden veľký priestor hraničil z oboch strán so strážnicami. Asi na meter vysoko do oboch strážnic boli vydlabané malé diery a krížom po dĺžke cely pripravený bol silný drúk na reťaziach v oboch okienkach. Na drúk boli prikovaní trestanci, i dvanásti postojačky. V strážnici každú štvrťhodinu musel strážnik potrhnúť reťaz, drúk silne hegol a striasol sa, a s ním aj trestanci, ktorí takto nesmeli ani zdriemnuť. Aby vedeli predstavení, že sa trest riadne vykonáva, musel strážnik zakaždým zazvoniť.

Z takýchto kutíc, kam nikdy slnce nezasvietilo, kde panuje v zime, v lete rovnaká temperatúra, máloktorý vyšiel živý a zdravý na slobodu. Zväčša skoro dostali týfus a rozličné choroby na mozgy, mnohí oslepli. Značná časť umierala do roka (asi 25%). Týmto bola smrť anjelom-vysloboditeľom.

V jednom krídle najnižšieho poschodia boli silnými dubovými doskami obité komory, mučiarne. Z tých stojí tam len jedna, na pamiatku toho, že sa tu dal cisár Jozef II. (1783) na jednu hodinu zatvoriť, aby skúsil, ako je takému bedárovi okolo srdca. Keď po hodine vyšiel, povedal pamätné slová: „Ja som bol posledný v týchto dierach. Od tejto doby nesmie žiadna ľudská noha prekročiť tento prah.“ Zakázal mučenie a naložil, aby dve z najnižších väzení (pod zemou) na veky boli zatvorené. Odvtedy sa nepoužívajú viac za väzenia, komory boli odstránené, až na túto jednu, v ktorej ostal ten stroj, a oň prikutý bol cisár. Teraz ukazuje figurína, ako bol o stroj pripevnený.

Z druhého, t. j. vyššieho oddelenia väzňov padacími dverami spúšťali do najhlbších dier.

V treťom poschodí dostalo sa už trestancom malými okienkami vysoko pod povalou trochu vzduchu a malý prúd svetla. Tu a vo štvrtom, najvyššom oddelení, bývali umiestnení politickí previnilci.

Muselo i tých byť veľa; medzi nimi bol i povestný barón Trenck, náčelník pandúrov, chlap silný a smelý, človek vysokovzdelaný, ktorý sprvu vo veľkej priazni býval pri dvore Márie Terézie, až sa dopustil on a jeho mužstvo všelijakých výtržností. Za to bol postavený pred vojenský súd a odsúdený na doživotný žalár. V treťom roku svojho pobytu na Špilberku umrel. Pochovali ho v hrobke kapucínskeho kostola. V jeho bývalej cele nachodí sa jeho podobizeň v životnej veľkosti; pri slabom kmite kahanca videli sme tú mužnú postavu v skvelej uniforme. Škoda, obraz sa už vlhkosťou kazí a onedlho nebude veľa z neho.

Pre velezradu sedeli tu i maďarskí spisovatelia a básnici Kazinczy a Verseghi. Pre „politické pletichy“, vlastne Martinovičovo sprisahanie, zatvorili ich sem. Vysedeli svoj trest a potom ich pustili na slobodu. Verseghi bol kňazom. Kazinczy sa ešte potom oženil a zomrel len r. 1831. Čo nás ženy najviac zaujímalo, bola okolnosť, že pre velezradu väznili aj ženské. (Nie nadarmo hrozili nám pred dvoma rokmi, že dostaneme po dva roky žalára!)

A bola tu aj jedna dáma z vysokého rodu, istá grófka Filanghieri, tiež pre velezradu odsúdená a zatvorená na desať rokov. Čo mohlo byť jej previnenie, neviem, a keby som vedela, nemohla by som opísať osudy všetkých. Veď na to vari nedostačovali by celé knihy. Táto pani mala svoju vlastnú, riadnu celu, s pecou ešte dobre zachovanou, a predsieň s ohniskom, na ktorom s pridelenou slúžkou varila si sama. Trest si vystála a odišla do svojej vlasti. Aj jej podobizeň vidieť v bývalej komnate.

Neďaleko odtiaľto mal celu taliansky básnik Silvio Pellico. Bol odsúdený na smrť, ale omilostili ho na doživotný žalár na Špilberku. Sprvu bol zatvorený v spodnejších miestnostiach, ale ochorel, a najmä pričinením dobrého žalárnika dostal sa vyššie a dostal i lepšie jedenie a vzduchu. Sám pevec slobody musel zakúsiť najťažšie väzenie. Mal predsa priateľa, spoluväzňa a krajana Maroncelliho, ktorému bol veľmi oddaný. Sprvu sa zhovárali tajne, potom im dovolili chodiť aj von. O tomto Pellicovi sa hovorí, že vyslovil často túžbu môcť počuť plač dieťaťa. Detský plač! Pred čím obyčajne páni zaliezajú čo najďalej, on ho chcel počuť! Nuž, pravda, v tejto strašnej nemote istotne aj plač dieťaťa je nebeskou hudbou. Vo svojom väzení napísal niekoľko cenných diel. Vrátiac sa do vlasti, opísal verne svoj pobyt na Špilberku. — Václav Babinský bol tu väznený pre lúpež a zbojníctvo. Ľud videl v ňom pomstiteľa a národného hrdinu. Po dlhom väznení bol prepustený na slobodu a ako starec slúžil v istom kláštore ako záhradník. I jeho podobizeň je zachovaná.

Iste mnohí z týchto nešťastníkov boli veľkými previnilcami, ale nejeden z nich trpel aj nevinne. Taktiež nám ukázali obraz istého „revírnika Antona“, ktorého pre údajnú vraždu zatvorili doživotne. Keď osemnásť rokov vybudol na Špilberku, vtedy opravdivý vrah, akýsi mlynár, na smrteľnej posteli vyznal svoj zločin a nevinného Antona vypustili. Chudák! Jeho prvá cesta bola vyhľadať snúbenicu, ale tá ešte v ten rok, keď sa mala vydať za toho istého mlynára, skočila do vody. Istotne všetci tí úbohí mali mnohé zaujímavé a smutné príbehy — — my sme ich len ľutovali.

Drahotínová plakala, ja som v duchu kliala a Korymová od rozčúlenia stratila reč. No tešili sme sa, že dnes je už takéto mučenie nemožné a že tieto hrozné nástroje patria už len medzi staré železo, alebo najviac do múzeí na pamiatku. Keď nám profos ukázal obraz, predstavujúci nešťastníka, ako mu kat so svojimi holomkami prikladá žeravú topánku, odľahčila som si stiesnenému srdcu výkrikom: „No, bodaj ten, ktorý toto vymyslel, nikdy z pekla nevyzrel!“ Korym povedal na to po latinsky: „homo homini lupus“. Čo je to? spytujem sa ho, držiac ho za rukáv. „To je toľko, ako že človek je človeku vlkom.“ — „Čo, vlkom!? Či ste dakedy počuli o vlkoch, že by trhali a žrali samých seba? Keď robia nápady na iné tvory, robia to pudení hladom, ale ukrutnosti páchať, na to vari má privilégium len najdokonalejší, rozumom a rečou obdarený tvor: človek!“

Tak som rozumovala, ale nik ma nepočúval.

Bolo načase, že sme opustili tieto diery. Tu strávená hodina bola nám všetkým dosť a dosť.

Ty milá, ty zlatá sloboda! Či človek má niečo, či nie, len si teba má. K tomu „dar ducha svätého a rozumu dobrého“. Ach, človeku k vyžitiu tak málo treba. S tebou, ty najvyšší poklad náš, je šťastný i pri krajíčku čierneho chleba! Bez teba sú horké a trpké všetky dary bohatstva a slávy. Nebudem už ani ja reptať, že som chudobná a mám mnoho starostí, veď som bohatá: smiem dýchať to čerstvé povetrie, slniečko svieti a ja sa v ňom slním, zohrejem a som voľná — a čo šťastnejšia od takýchto väzňov! Ale zato hotová som nastúpiť i takýto žalár za voľnosť a právo…

Profos otvoril dvere. Prúd svetla a tepla ovial nás ako z vykúrenej pece. Zaradovali sme sa, že sme opäť uzreli to božie slniečko, popozerali sme jeden po druhom, či sme ozaj všetci tu? Skoro opustil nás dojem smútku, a keď sme mali bránu a schody za sebou, dostavila sa zase tá dobrá nálada. Zišli sme do mesta a išli obzerať niektoré významnejšie budovy. Odporúčali nám medzi inými kostoly: evanjelický, nový, ktorého zovňajšok napadol nám už od Špilberku, potom kapucínsky, jezuitský a dóm alebo chrám sv. Petra, i biskupským zvaný.

Brno má jedenásť katolíckych kostolov, niekoľko kaplniek a — jeden evanjelický kostol.

Z kostolov videli sme zvnútra dóm. Pochodí z 15. storočia a je stavaný v gotickom slohu. Má veľkolepý, tiež toho istého slohu oltár. Pamätná je kamenná kazateľnica, na ktorej kázal i Ján Kapistrán. Velikánske okná sú okrášlené maľbami, prácou vynikajúcich majstrov. Sú zväčša darované súkromnými osobami. Dve okná blízko oltára daroval biskup. Každé okno stálo maličkosť: osemtisíc zlatých. Cez tieto okná padá červené svetlo na vykladanú podlahu a vzácne ozdoby.

Toto mystické pološero tíši srdce, opája zmysly; lesk a sláva ma oslepujú, cítim sa malá, chatrná a biedna. Zdá sa mi, že sa musím nezdolne vrhnúť na kolená a biť sa v prsia. Ovláda ma čudná tieseň i plesanie zároveň. Som akoby sputnaná, a predsa cítim niečo božského, iskričku toho večného v sebe! Kráčam ako vo sne, počujem hlasy našich, ale neviem, čo hovoria. Len keď ma násilne trhne Drahotínová, že ma tu nechajú… Kostolník nám ukazuje omšové rúcha: samý hodváb, atlas a zlatohlav — i monštrancie, kalichy a kríže: samé zlato a drahokamy. Koľké bohatstvo, tamvon čo biedy! Ó, Pane môj, odpusť, že tu v tomto okamihu napadol mi ten kontrast!

Tamvon som vydýchla. — Naši zase náhlia, lebo čas uteká a čochvíľa musíme ísť na stanicu. Od dómu zišli sme schodmi na Zelený trh. Kde boli ráno tie milé kvety, tam pripeká teraz slnko a niet už znaku po ružiach a klinčekoch. Teraz upozornili nás na „Parnas“. Je to monumentálna studňa uprostred Zeleného trhu. Smelé oblúky z balvanov dvíhajú sa nad postavami Herkula a ním premoženého Cerbera. Okolo nich zvíjajúce sa hady, ryby, žaby a iné potvory. Z otvorených papúľ chrlia vodu v prúdoch. Len kde sa berie toľká?! Nad nimi na vrcholci stojí ženská postava, v ruke meč a žezlo. Hľa, že už i za starého veku rozumeli sa ženy do vladárenia a vedeli možno i mečom narábať. A potom nech povie niekto, že je emancipácia žien niečo nového… Na radnici sme obdivovali pekný portál. Je tiež gotický. Toľko už i ja viem, že kde je mnoho štíhlych vežičiek, končitých oblúkov, že je to gotický sloh — a že má za pravzor jedľu. Románsky sloh naproti tomu palmu. V bráne radnice z klenutia na reťaziach visí drak. Tohto draka údajne v jedenástom storočí skolil smelý rytier a venoval ho na večitú pamiatku Brnu. Zlý svet a menovite učení, všetko rozoberajúci ľudia hovoria, že je tento drak vlastne nie drakom, ale jednoduchým krokodílom, a to ešte vypchatým. O tomto rozhodovať mne neprichodí, lebo nemala som ešte šťastie vidieť ani draka, ani krokodíla. I koleso vidieť tam, ktoré o stávku jeden majster (asi pred pol treťa sto rokmi) za jeden deň z dreva, tiež v ten istý deň odťatého, zhotovil a ešte z Lednice sem odkotúľal. To už bol „remek“.

Ešte raz sme sa zastavili v Besedním dome. My, panie, láskavosťou slečiniek D. pozvané sme boli k nim na byt, ktorý prenajali si i s milým apuškom svojím. Tam oddýchli sme si a trošku i zovňajšok do poriadku priviedli. Potom odobrali sme sa od Besedního domu a in corpore, ako by povedal Korym, tiahli sme k stanici.

Cestou ešte videli sme i priečelie domu nemeckého, Deutsches Haus. Toto je dom, kde sa Nemci zhromažďujú a v svojom nemectve utužujú. Brnenskí Nemci sú hrdí naň, ani, hľa, Rimania na svoj Kapitol…

A teraz zbohom, ty krásne Brno! Dá boh, že porastieš ešte i ďalej k sláve — Slovanstva!

My sa teraz berieme smerom severným, na štátnej železnici, údolím riečky Svitavy, aby čím skôr sme sa dostali do Českej Třebovej. Tam zídeme sa všetci, aby sme početne zavítali do Prahy, do srdca českého kráľovstva.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.