Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

IV.

(Adamov a jeho okolie — Moravský národovec — Česká Třebová — Kolín — Český Brod — Praha! — Prvý večer)

Medzi poslednými, ktorí sa dostali do vlaku, bol pán doktor Miško. Sadol si hneď pri dverách na lavičku, rozpačito obzeral si topánky a robil tvár kyslo-sladkú.

„Čože vám je?“ opytuje sa ho Korymová so sústrasťou.

„Mal som ,smúlu‘ — stúpil som do masla.“

„Ale!“

„Ba hej. Z vidieka došlé ženičky poskladali si košíky na zem, a ja, chtiac vyskočiť do vozňa, skočil som do jedného koša — rovno do masla.“

„A majiteľka koša čože na to?“ vyšetruje Korymová ďalej.

„Tá zalomila rukami a zvolala: Jé, strýčku, co pak to děláte?!“

„To ste sucho obišli. Padlo by to na jednu z našich, boli by ste počuli celý lexikon zaujímavých nadávok a na ,rádáš‘ prekliala by vás až do štvrtého pokolenia.“

„Už zase šomreš na ten ľud!“ zvolal Korym s výčitkou.

„Ty vieš, že je to pravda, poznáš ho sám predobre,“ bránila sa ona.

„Náš ľud je dobrý taký, aký je,“ pokračoval Korym. „My musíme takému slúžiť, taký milovať a taký vyučovať. Ostatné je nie naša vec, výsledok je v rukách božích. Ľud náš je drsný ako tá hruda, ktorú obrába, no v ňom je sila, život i budúcnosť naša. On má svoje chyby a nedostatky, ale tie nezavinil sám, lež iné faktory.“

„Verabože, máš pravdu, Janíčko,“ prisvedčil Klanica, medzi nami rečeno, tiež mäkká kaša. Druhí však začali Koryma naberať. Jeden, že je nenapraviteľný idealista; druhý, že je filantrop a čo ja viem, čo ešte. Drahotín zase dodieval, ako po iné razy, tak i teraz, že po čom je na Píle múka a železo? Ale Korym sa usmial jemne a opýtal sa: „A — otruby ťa nezaujímajú?“

Nato zas začal doktor Maciaško: „Môj starý, tamhore, naberá ho tak, že mu nadá do ohromných idealistov, akých treba do dela nabiť a rovno do neba vystreliť.“

„Tieto kruté slová náležite charakterizujú toho, kto ich povedal,“ podotkla Korymová chladne.

„Hej, veď mu my takéto ináč dobre mienené slová rovnými vraciame — však, Janko?“ hovoril Klanica.

„A či!, ten ,starý nepřítel‘ je najmenej, čo mu povieme úprimne a otvorene, ako je jeho obyčaj.“

„Jedným slovom,“ dovŕšila som ja hádku, „pán Korym je a ostane taký mäkký posúch (koláč). On si dá za svoj ľud aj do kolena zavŕtať.“

„Vidieť, že prichodíš priamo zo Špilberku,“ ozval sa môj Jonatan rovnodušne. Dosiaľ žuval svoju cigaru a usmieval sa, a teraz znenazdania urobil takýto výpad. Na tento čas som mu ostala dlžná poriadne ostrú repliku; lenže, žiaľ, ja na moje dlžoby často zabúdam… Obrátila som sa ku Korymovej. Mala veľmi výhodné miesto. Z jednej strany oblok, z druhej šumná Anička a samo sebou rozumie sa, že Milan tiež nebol ďaleko. Drahotínová tiež prišla, postála si pri nás a povedala:

„Aký je ten tvoj muž dnes milý; či je vždy taký?“

„Vždy,“ odvetila opýtaná a hľadela von oknom. Kraj, ktorým ideme, je veľmi pútavý. Už sme prebehli dlhým viaduktom. Železnica nás vedie na sever. Od malej, obřanskej stanice úži sa dolina, vrchy sa naozaj zbližujú, takže hľadiacemu von oknom by sa zdalo, že odtiaľto viac niet východu a že je tu skutočne svet doskami zabitý. Ako na dotušenie toho otvorí sa pred nami vrch — čo aj nie sklenený — a náš vlak hrmotne vrazí do neho. Zakrátko nasleduje druhý jask a za ním otvára sa nová krajinka, rovnako pôvabná. Tu je stanica Bilovice. Nezdržujeme sa dlho a ponáhľame sa ďalej. Ešte niekoľko tunelov a pred nami je krásne miestečko pre brnenských a okolitých výletníkov: stanica a osada Adamov. Na túto osadu upozornili nás naši spolucestovatelia. Početní brnenskí páni nemohli nájsť krajší kus zeme. Plný prírodných krás a veľkolepých skalných útvarov zasluhuje povšimnutia a obdivu. Temer od Brna tiahne sa reťaz hôr bohatých na jaskyne a rokliny. Menovite zvláštna má byť Evina jaskyňa. Hľa, myslím si, kde je Adam, tam musí byť aj Eva. (…)

Naši začali spievať. Medzi nami sedel už aj starý pán D. v svojej čiapočke a tešil sa z nás, a my tešili sme sa, že ho máme medzi sebou. Keď Drahotín spustil, napomenula ho jeho starostlivá polovička: „Duša, nerozdrapuj sa, zachrípneš.“ Na to on blysol na ňu, ona ten pohľad vrátila, a boli by si vari do náručia padli, keby neboli bývali príliš ďaleko. A medzi naším spevom otvorili sa dvere a v nich sa objavila postava mladého kňaza. V ruke mal pierko z rozmarínu a niekoľko iných kvietkov. S úsmevom sa díval na nás, keď nás počul spievať. Stojac spieval s nami do konca. Potom pristúpil bližšie a opýtal sa: „Vy jste Slováci?“ Páni ho obklopili, on sa im predstavil ako kaplán neďalekej rímskokatolíckej cirkvi. Rozprával, že ide zo svadby, kde dostal, podľa tamojšieho zvyku, pierko. Pýtali sme si to pierko, ale on ho nedal. Sadol si k Bohdanovi, a títo dvaja mladí ľudkovia skoro zatým boli v živom rozhovore. Dozvedal sa o nás, o našich pomeroch, o útlaku, pod akým trpíme; lebo, ako väčšina našich bratov, vedel o nás veľmi málo. Srdečná sympatia k nám zračila sa z jeho peknej tváre. Potom prosil, aby sme ešte spievali, čomu sme my s radosťou vyhoveli, ačkoľvek i tu Jonatan dodieval do mňa a nemilosrdne kritizoval môj hlas. No radosť naša nad touto známosťou netrvala dlho, lebo náš moravský brat musel vystúpiť. Odobral sa srdečne od nás. Žiaľ, my sme si nezachovali jeho meno. Na ktorej z tých menších staníc to bolo, neviem, ale bolo blízko Letovíc, teda ešte na Morave. V Letoviciach jestvuje fabrika na tyl (tulanglé) a zámok, na tento čas Kálnokyho. A už sa blížime k Čechám. Prichodiac do Třebovej, vidíme ešte Lanškroun, pre nás tým pamätný, že tam má Ludvik Müller továreň na ľanový a bavlnený tovar, a donedávna bol naším dvorným dodávateľom.

Na stanici čakali nás, t. j. náš vlak, naši milí bratia a sestry. Vidiac mnohé známe tváre, milých svojich, zase bodrejšie cítili sme sa i my, i žiadali, aby sme mohli byť všetci spolu. Ale to je tiež fyzická nemožnosť. Im museli pripnúť nový vozeň k nášmu vlaku, ba čo hovorím, bol to vozeň dosť starý — najstarší, čo mali v Třebovej. Ako čo by sme boli len dakde v Uhorsku. Aj na nasledujúcich staniciach nemohli sme sa zblížiť, nedovolili to páni konduktori. Hromžili a zlostili sa, akonáhle jedno z nás ukázalo sa mimo vlaku. Nuž zhováraj sa s ním, keď je Nemec. A tak minuli sme aj Českú Třebovú, toto staré, české mesto, o ktorom, vyznajúc pravdu, donedávna som nevedela, či vôbec jestvuje. Tak sa nepoznáme navzájom, a preto sme si takí ďalekí ešte. Kam diaľ, tým viac sa tešíme, že sme vždy bližšie nášmu cieľu. (…)

Na kolínsku stanicu sme vtiahli so spevom. A ohlasom naň bolo hlučné: nazdar! sláva! z úst spanilomyseľných dám a statných kolínskych pánov, ktorí vyšli, aby čakali a privítali svojich slovanských bratov. Že sme nemohli slobodne vystúpiť z vlaku, hádzali nám ruže a iné kvety do oblokov, komu do rúk, komu do tváre a komu do náručia. Nám ruže! Veď doma nám stelú tŕnie a hložinu! Pichajú nás bodliakmi a pestujú žihľavu potupy a opovrhnutia pre nás a náš podrost. Tým milšie, vzácnejšie sú nám tieto kvety, lebo ich trhali ruky lásky a podávajú nám ich s úprimným, bratským citom rodného srdca! Dostalo sa nám všetkým kvietkov i vítania, ba i nepovolaným — ako to už býva — nejedna ruža padla neočakávane do náručia. Tak mne pred nosom uchmatla jedna židovka kytičku ruží, a keď som ju chcela vziať, povedala: „bitte“. No, keď bitte, tak maj si. A nechala som ju tak. Ale Drahotínová mi na to: „Ty blázon! Veď si to ona nezaslúžila!“ „Veď nie, ale i pánboh dáva slniečku svietiť na dobrých i na zlých.“ — „Ale my by sme nemali dávať cudzím, čo je pre nás; to znamená: hodiť perly pred — ošípané!“ Už som viac nehlesla, vidím, že čo začnem, to samé — fiasko.

So spevom pohli sme sa ďalej. Za to milé, bratské prijatie, lahodiace uboleným našim srdciam, blahodarili sme a vzdávame i teraz vďaku Kolínu, kýmkoľvek sa rozpomenieme na pražskú cestu, ostane nám vo vďačnej pamäti. (…)

Zdalo sa nám, že čím ďalej, tým väčšia je rýchlosť, ktorou uháňame k Prahe. Už som si zvykla na myšlienku, že je moja tichá túžba už vyplnená… no ešte vždy ma pochytí radostná triaška nad pomyslením, že ja, ja, Johanna Georgiadesová, mám dnes byť v Prahe! A to nie ako obyčajný pasažier, bez významu, bez cieľa, ale ako čiastka slovenského družstva! Schytila som Korymovú za plecia: „Či si ty tiež taká, aká som ja?“ — „Akáže si ty ?!“ — „Ja sa ti už do kože nepracem!“ — „Ja sa bojím, Johanka moja, že z teba bude na desať krokov vyzerať dedinská húska!“ — Už zase! Že mi Drahotínová pretiahne všeličo popod nos, na to som už zvyknutá, ale od Korymovej by som to nebola čakala. Ona, vidiac, že ma urazila, začala chlácholiť. „Neboj sa, Johanka. Nech radšej povedia na nás, že sme landpomaranče, než by sme mali byť blazeované. A zachovaj si to: ,Wer nie zuweilen zu tief und zu viel ernpfindet, der empfindet gewiss zu wenig!‘“ Musela mi to viac ráz povedať, tak som sa naučila, lebo pamäť, chvalabohu, mám výbornú. Podotkla ešte, že to povedal nemecký básnik s francúzskym menom, Jean Paul. A čo básnici povedia, to iste musí byť, alebo malo by byť pravda. (A kdeže je licentia poetica — há? Pozn. vydavateľky.)

V Českom Brode nás uvítali nie menej oduševnene. Svojím spevom sme im oznámili, kde sme; i na dvere prišli sme kde-tu a podarilo sa nám vydobyť si aspoň toľko, aby sme videli. Kto mohol, podával ruky bratom, a oni ich stískali srdečne, po bratsky. Korymová sa dostala tiež ku dverám a vtedy zodvihol jeden pán malé dievčatko na ruky a povedal: „Honem, Blaženko, podej svoji kytici.“ Dievčatko podalo kvety — ale hneď konduktor zachlopil dvere a urobil koniec radostnému výjavu… Oni volali nám nazdar, my s vďačnosťou v srdciach sme sa odobrali od nich a jachali zase ďalej. (…)

Z martinského vozňa prišiel k nám šuhaj ako panenka. Usmieval sa, ponúkajúc nám modré odznaky. Po päť grajciarov sme mu ich rozchytali. Výnos bol určený pre Maticu školskú. Bol medzi nami aj jeden žid a ten, pravdepodobne držiac sa príslovia: „Keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony,“ kúpil a pripäl si tiež taký modrý odznak na kabát. Čo s ním urobil, keď došiel do Prahy, či ho zahodil a či doniesol ho svojej Rebečke domov? Možno, že ona ako praktická osoba prišila ho malému batoliatku na čepček… Blížime sa k Prahe, vyzeráme oknami; vyzeráme a tmou mihotajú sa nám už svetlá Prahy! Sme už od chvíle ako na vyletení, striehneme okamih, kedy vlak zastane. Kedykoľvek myslíme, že už je čas, aby sme obstali dvere, hovoria naši, že sú to ešte len predmestia a tam že nezosadneme.

Konečne! Vlak zastane, dvere sa nám otvorili. Stanica je osvetlená ako istotne i po iný čas, ale na peróne niet nikoho. Teraz mi napadlo, kam my pôjdeme, či nám „strýčko“ (p. Št. D.) obstaral byty? A kde sa s ním zídeme? Jonatan volá: „Žena, či máš všetko? Nenechala si si zase niečo vo vozni?“ Čítam si všetky „ferkule“, ale na tento čas je všetko pohromade. Čo boli bližšie a svetaskúsenejší, k tomu ľudia naslovovzatí, tí šli vopred, my, ako Korym hovorí, minores gentium, tiahneme skromne za nimi. Medzi nás príde jeden vysoký pán s okuliarmi, s dlhými vlasmi a bledou, zduchovnenou tvárou. Na desať krokov by som uhádla, že je to učenec. A vyzerá a hľadá. Konečne sa opytuje: „Kde je velebný pán Andrej Kmeť?“ My sa obzeráme, hľadáme, medzi nami ho niet. Učený pán zmizol, ale za ním sa objavil túžobne čakaný „strýčko“ a Klanicov sused. Bol v gále — temer sme ho nepoznali. Dal nám karotky od bytov a viedol nás k východu.

Už skorej začulo moje ucho akýsi šum a hlahol. Kde je to a čo robí? A ono je to hromové „sláva!“, „nazdar!“ volanie, prúdiace zo stá hrdiel. V ohromnej miestnosti stáli v radoch naši slovanskí bratia a sestry.

I napadlo mi: „Slovan všade bratov má“… Naši sa ponáhľali. Korymová vedie svoju mládež, Drahotínová nespustí z oka svojho „štrbáňa“, je medzi ostatnými a tiahneme tým radom vítajúcich nás Pražanov. Nuž a čo kto povie na to, ja som nemohla odolať prekypujúcemu citu, chopila som jednu dámu za ruku oproti nám vystretú, stisla a potriasla som ju tak po našsky. Ona sa na mňa dívala prekvapene, prišla do rozpakov, a tieto rozpaky zase prešli na mňa. Badám, že som opäť vykázala hlúposť. A k tomu tratila som z očí svojich krajanov. Ani neviem, ako sme si dali zbohom a „na shledanou“, ešte skôr než sme sa predstavili; lebo ja v strachu, že ostanem tu, pozerám, kde sa zídem s mojím Jonatanom. Idem dvermi — tie som našla ľahko, lebo sú veľké, ako u nás vráta — a tu ocitla som sa na ulici. Ľudstva i tu hrôza premáva sa, jedno ide, druhé príde. Toľko ľudí u nás ani na jarmoku niet. No, myslím si, veď som obišla! Čo teraz? Kde nájdem mojich, kde sa obrátim? Zrazu ma ktosi chytí za rameno; bodaj ťa, tak stisnúť vie len môj Jonatan. „Kde si?“ opytuje sa; „čo sa nedržíš s nami?“ — „A kde ste vy všetci?“ — „Mládež sa odviezla. Korymovú vzal pán Rovňanek.“ — „A Drahotínová?“ — „Tá sa tiež vezie s nimi.“ — „Nuž a ja?“ — „Hľa, mohla si tu byť; teraz bezpochyby pôjdeš per pedes, lebo fiakrov už niet.“

— „Ná — nuž či som ja to mohla vedieť? A páni?“ — „Korym hľadá fiaker a tamto stojí Drahotín.“ A skutočne vidím rozháňajúceho sa Koryma blížiť sa k nám. Hneď som zbadala, že nebol dobrej vôle; aj Drahotín akosi okúňajúc sa prišiel k nám. Zunujúc čakanie, pobrali sme sa pešo do mesta. Vlastne sme už v ňom, a pozerajúc na karotku „strýčkom“ doručenú, dali sme sa hľadať Václavské námestie. Po mnohom dopytovaní konečne sme dorazili do nášho bytu. Naši nás už tam čakali. Keď sme došli do tretieho poschodia, už sme nevládali ani dýchať. Ktoré kde vrhlo sa na stoličku a „vody!“ vzdychali sme my, „piva!“ zase páni. Izby sme si podelili tak, že jedna pre nás panie a jednu slečinku, druhé dve pre pánov. A hneď zatým prišiel náš neúnavný strýčko a povolal nás so sebou do Meštianskej besedy, tam že sú všetci naši. Keď ísť, tak ísť, hovorím, a už som zabudla na únavu. Dámy, že možno treba robiť toaletu; ale páni hneď zaprotestovali, že ak sa my teraz ešte ideme preobliekať, oni nás nechajú tu a potom môžeme o hlade a smäde sedieť samy a „morfondírovať“. Aspoň sme sa trošku pričesali a hajde zase dolu schodmi. Kade nás viedol, kade nie, no šťastlivo a bez úrazu doviedol nás do Meštianskej besedy. Záhradná miestnosť bola už plná, ale sme ešte predsa dostali miesto. Ja ku Korymovej: „Ty mi musíš ukázať všetkých, ktorých nepoznám.“ „A keď ich nepoznám ani ja?“ — „Tak sa opýtaj.“ Obzrela ma trošku posmešne, ale kývla hlavou, že dobre. Hneď neďaleko nás sedel jeden mladý párik; elegantný zovňajšok a uhladené pohyby svedčili, že to nie sú ľudia z dediny. Štuchnúc lakťom moju susedu, šepcem jej do ucha: „Kto sú títo?“ Ona s úsmevom povedala, že či neviem, veď že sa s nimi doviezla. A potom, zbadajúc sa, že ja som tam nebola, predstavila nás. Bol to pán Rovňanek a jeho krásna mladušká pani. Od týchto čias mala pani Rovňanková o jednu ctiteľku viac. Ak jej vtedy z očú neprišlo, tak neviem, kedy sa to stane. Jej reč — hovorí česky, je taká milá — prvý raz počujem americkú Češku hovoriť po česky. On hovorí slovensky trenčianskym nárečím; ja by som týchto dvoch ľudí počúvala neviem dokedy.

Aj mnoho iných som tu poznala, prirodzene, len z videnia. Ale bola som rada, len že ich vidím, že ich počujem. Skoro som necítila ani hlad a smäd, ačkoľvek mi teľací „řízek“ veľmi dobre chutil a Jonatan sa svedomite postaral aj o pivo.

Bolo tu aj niekoľko Čechov. Menovite pán riaditeľ Národného divadla Šubert prihovoril sa panej a slečne Dulovej, lebo veď slečna prijala významný zástoj pri oslávení Šafárikovej pamiatky. Ale nejdem predchytávať, musím len všetko radom, ako sa patrí, vyrozprávať. (…)

Tuším, že nielen my, ale všetci naši boli unavení, a preto sa rozchodili, každý svojou stranou. My, sprevádzaní strýčkom, tiahneme teraz pustými ulicami do nášho stánku.

Ešte sme temer ani nepospali, zobudil nás kašeľ a pritlmený ston. Drahotínová zodvihla hlavu. „Čože je, kto kašle?“ — „Ja, tetuška,“ ozvala sa Anička, „ach, bolí ma hrdlo.“ — „To nie je dobre,“ povedala ona; „len aby si nedostala difteritis.“ — „Len to nám treba!“ skríknem ja. „Čože si tu potom počneme? Dajú nás do špitála — a všetko iné je potom fuč.“ — „No, no, veď to nemusí byť hneď difteritis,“ ozve sa ospalo Korymová a vstáva. „Vieš čo, dajme jej zimný obkladok.“ — „To je pravda!“ zvolala som ja. Korymová omočila ruku do umývadla.

„Ale, veď je toto teplá voda, to neosoží!“ — „Počkaj, idem vám doniesť vody,“ povie podnikavá Drahotínová; „beztak už dobre nescípnem od smädu; mne vám pivo nezahasí smäd.“ — „Ani mne,“ prízvukujem ja. Prosto oproti našim dverám bol vodovod. Ona, skúsená, ide, nacedí vody, a že nechala dvere otvorené, počuli sme, ako hovorí: „Ale čože je toto, ľudia boží? Veď je toto merný lúh. Tfí, tfí, nuž či my toto ideme piť, veď ja pri žriedle dostanem pípeť. No len pozrite,“ s tými slovami nesie plný krčah vody, „či je to voda? Či sa s tým občerstvíš?“ — „A už aká je, dajme Aničke ten obkladok.“ — „Počkaj, ja sa tomu rozumiem,“ hovorí Drahotínová ďalej — mimochodom rečeno, akoby stvorená opatrovnica chorých — a ako krúti, tak krúti ten uterák. Konečne bol obkladok s náležitou akuratesou a s veľkou jemnosťou priložený, Anička poukrúcaná, poprikrývaná, a tak i my sme sa oddali ďalej odpočinku.

Ešte ani nesvitalo, už nás vyburcoval zo sna hurt, ani čo by sa Hradová váľala na tisovský hámor. „Bodaj ťa vychytilo, čože si zase!“ vzdychla jedna z nás. Otvárame obloky a hľadíme dolu, a ono tam vo dvore na kamennej dlažbe železné táčky strkajú sem-tam a tie hurtujú takým nehoráznym hlukom. „No, spiže pri takom pekelnom rachotení.“

A preto sme radšej povstávali. Aničke bolo lepšie, voda, čo aj teplá, predsa pomohla.

„Budeže Korym rád, keď mu povieme, že sa vodoliečba zase dokázala,“ hovorí Drahotínová.

„Povie, že to jediné mohlo pomôcť,“ dotušila Korymová.

„To ako to, ale naše kufre!“

„Akože ich dostaneme!“

„Nebojte sa, tetušky, Bohdan nám to obstará,“ ohlásila sa Anička. A skutočne prišiel Bohdan, klopal na dvere, a že sme už všetky boli poobliekané, zvolali sme mu: voľno. On, že kde máme lístky. My, že ich nemáme, ale že sú u mužov, aby ta šiel.

„Ale je ešte včas, oni spia — nebuďme ich,“ narádza jedna. — „Ale my musíme mať kufre; kedyže sa oblečieme?“ zase druhá. — „Kto ich pôjde zobudiť?“ Naostatok, že ide Drahotínová. Herská osoba, putuj šťastne! Korymová si stala do obloka a neviem, čo jej napadlo, usmievala sa.

Onedlho príde Drahotínová a hodí lístky na stôl.

„Na druhý raz nech vám ide, kto chce, či viete? Prišla som tichučko, že zobudím najprv môjho štibúľa; ale tí tiež už nedriemali. A osopili sa na mňa, že prečo im nedám pokoj! A Korym, že beztak nespal celú noc, lebo že môj muž ustavične dosky pílil, a Georgiades mu prízvukoval, že ani on nespal. Nuž tak hľa tí vaši mužovia: jeden je od Homrov a druhý od Dudrov. A keď oni tak, nuž ja tiež tak: ja si s mojím mužom najmem sama izbu, a vy hľaďte, ako sa podelíte.“

„Na, už nám je vojna vypovedaná,“ hovorím a pozerám na Korymovú. Ale tá nič. Ju vari ten fúrik tamdolu tak zaujímal, že sa na nás ani neobzrela.

Náš Bohdan vzal lístky a šiel po kufre.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.