ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Reflexie — Ten náš tón — Kráľovský hrad — Odkiaľ spadli Martinic a Slavata — Chrám sv. Víta)

Tak na Hradčany!

Reťazovým mostom cisára Františka I. prechodíme na druhú stranu Vltavy. Z mosta vedú schody na Strelecký ostrov. Je malý, ale vidieť na ňom rozličné budovy. Väčší a nádhernejší je Žofín, ktorý vľavo ostáva za nami. Na Žofíne sú prekrásne prechádzky, hotel s veľkými skvostne upravenými sieňami. V týchto sálach konajú sa rôzne schôdzky, prednášky, tak vedecké ako zábavné, ďalej koncerty, plesy, šibrinky a všelijaké kratochvíle. Kým nevybudovali Rudolfínum, konali sa na Žofíne i umelecké výstavy, ale i bez tých je na Žofíne vždy hlučno. Ostrov má meno podľa arcikňažnej Žofie, matky Fraňa Jozefa.

Prichodíme na Malú Stranu.

Malú Stranu som si predstavovala celkom inak. Všakovak, len nie takú, aká je. Malá Strana bývala vlastne podhradím alebo podzámkom. Za onoho času, keď povstal Libušin nový hrad, keď sa obyvateľstvo začalo vzmáhať a množiť, začalo sa budovať mesto pod Hradom, z jednej i z druhej strany Vltavy. Obe mestá mali potom svoje vlastné správy. Ján z Kocinétu spomína Malú Stranu ako menšie mesto pražské. Vtedy spojoval obe mestá drevený most, možno i dajaké lávky a prievozy, kým ich voda nevzala a nenaskytla sa nevyhnutná potreba stavať kamenné mosty. A pri tejto príležitosti musím podotknúť, že nič je nie také klamlivé ako naše predstavy o niečom nám dosiaľ neznámom. Túžime po oboznámení sa s istou osobnosťou, lebo sme počuli o nej mnoho chválitebného, i utvoríme si z počutého hneď akýsi ideál dobra a krásy. A keď sa vidíme s ním, poznáme ho bližšie, poznáme i to, že je to človek práve taký smrteľník, ako sme my, podrobený tým istým biedam a nedostatkom ako i my. A ktorýsi básnik povedal: „Und aus des Bettlers Tun und Treiben kannst du lehren für Könige schreiben.“

A čím ďalej je onakvejšie s nami. Zanecháva nás prostá myseľ, trpké skúsenosti kalia naše svetlé vidiny, naše ideály nás opúšťajú, ale na ich miesto nastupujú akési schémy alebo karikatúry ľudí. Taký smejúci sa Demokritos, čo nič na svete nenechal, aby aspoň raz po ňom nešľahol, ten nemal ideály. A ja hovorím, že je nešťastný každý, čo ich už nemá! Toho láska a priateľstvo viaže možno len k tým niekoľkým, v ohni kríža a nešťastia vyprobovaným jednotlivcom — a tých je tiež čím ďalej, tým menej. A keď sa nad takým nešťastným človekom zatvorí hrob, možno, že tí najbližší vyronia slzu za ním, ale čoskoro prevalí sa vlna života cez neho a na jeho miesto zastane si hneď druhý. Lebo „nikto na svete nie je nenahraditeľný“ — tvrdil istý rečník pred pohrebným zhromaždením. Prítomní ctitelia a početná rodina vynikajúceho zosnulého protestovali — ale my všetci, čo sme tam boli, nakoniec musíme uznať, že ten cynik mal — aspoň čiastočne pravdu. Lebo: padne vojak na stráži — alló — postrčia ta iného. Umrie kňaz, hybaj, vyvolia iného, čo i násilím — všetko jedno. Umrie mužovi žena, vezme si druhú. Umrie muž, žena sa vydá za druhého. Ako hľa stalo sa kdesi — kedysi umrela mužovi dobrá žena — i vyniesli ju v rakve na dvor a prišiel i kňaz. Trúchlivé zhromaždenie čakalo, len zarmútený vdovec nevychodí z izby. Išla jedna tetka za ním, a tu vidí môjho milého vdovca pred zrkadlom, ako si uhládza vlasy. „Jaj, sváčik,“ zvolá tetka, „či vám len srdce dopustí teraz sa cifrovať“… „Hja,“ odpovedal sváčik, „jednu tlačím (pochovávam), druhú páčim,“ o dva týždne sa oženil.

Prosím, je to skutočná udalosť a tie slová — čistá pravda.

Tak, myslím si — je to na tomto svete. Napadlo mi, že — keby — takto ja umrela — a môj Jonatan… Pri tej myšlienke mi čosi srdce stislo ani do kliešťov a musela som ťažko zavzdychať. Korymová to hneď zbadala a opýtala sa ma, že čo sa mi tak vzdychlo, ako cigáňovi na biely chlieb. A ja som jej úprimne rozpovedala moje desivé myšlienky. Korymová v ten deň nebola práve ružového rozmaru, predsa sa usmiala. „To nech ti nemúti hlavu,“ podotkla potom. „Keď my budeme tam, kde niet žiaľu ani bolesti, nebudeme potrebovať telesnej lásky. Život náleží živým. Mŕtvym vďačná pamiatka, ale naše obete oni už nepotrebujú. Ale — čože sú to za hrobové myšlienky v prostredí radostného dňa?“ „Nuž“ — a replikujem, „či nejdeme tatam, kde nám všetko bude pripomínať hroby, pamätníky zašlej slávy, po stopách ľudí, ktorí žili a cítili v srdciach všetko, čo my cítime?“ Ona kývla hlavou a zamyslene kráčali sme chvíľku vedľa seba.

Ako sme vkročili na Malú Stranu, vycítili sme, že je tu iný svet. Čo ďalej ku Hradu badať akúsi tichosť, veľkopanskú uzavretosť. Na Malej Strane býva vysoké úradníctvo a šľachta. Paláce a staré domy príšerne a odmietavo hľadia dolu na nás. Brány sú zväčša pozatvárané. Kde-tu na rohu ulice sedí „hokynářka“ a predáva čerešne, reďkovku a iné lahôdky. Len kde-tam malý krám s koloniálnym tovarom, aby obyvatelia týchto končín predsa nemuseli po to najnutnejšie ísť do Nového či Starého Mesta alebo na Smíchov. Nebyť predavačiek a týchto obchodov, prišli by sme do pokušenia domnievať sa, že v túto predpoludňajšiu hodinu je toto mesto zakliate a čaká na kráľoviča — vysloboditeľa.

Tak zreteľne počuť jednotlivé hlasy našich pánov, tak hlasno sa odráža zvuk kroku po kamennej dlažbe. Drahotínová veselo a kritickým okom hľadí na všetko. Neupadne tak ľahko do „extrémov“, ako tvrdí Jonatan o mojej maličkosti, ale má vždy poruke a pre každého porciu pravdy, podľa potreby i príkrej, už či sa to príslušnému páči alebo nie. O Korymovej sme tej mienky, že vie niekedy veľa rozprávať, často i dve na tri; ale dnes je u nej slovo drahé, ktovie, čo ju zašlo. Inu, každý to najlepšie vie, ako mu v hrnci vrie.

Újezdom, potom Karmelitánskou ulicou išli sme ku Malostranskému námestiu. (…)

V tichej Karmelitánskej ulici je kostol „Panny Márie Vitězné“, ináč i Karmelitánsky. Sem sa chodia modliť zväčša len kontesy a baronesy a iné vznešené dámy. A či i ony majú svoje nesplnené túžby a žiadosti? A z čoho sa majú spovedať? Takým na vrchole ľudskej spoločnosti nachodiacim sa dámam by mohlo byť ľahko dobrými i šťastnými. Nás stíhajú všelijaké starosti a trampoty všedného dňa; v práci a v trampotách žijeme zo dňa na deň — ktovie, čo ich trápi a morí a či ich vôbec niečo trápi?

Pri chrámových dverách sedela žobráčka na svojom iste írečitom mieste a modlila sa. Bezpochyby vyzerala nejakú tú grófku a čakala almužnu…

Na Malostranskom námestí ešte stojí električka, ale ďalej už nejde, lebo odtiaľto sa už ulice dvíhajú ku Hradu. Tu len kedy-tedy vídať fiaker alebo panskú ekvipáž. Možno popoludní ich je viac. Prichodíme k zámockým schodom. Čo lepší chodáci len zaberajú, ale jesto takí medzi nami, čo nedovládajú a zaostávajú. Hlava sa potí, gágor je suchý, nohy chcú službu vypovedať — a to veru nikomu inému ako nášmu premilému Drahotínovi. Túžobným zrakom vyzerá, či nevidí v tejto aristokratickej štvrti nejaký poctivý plebejský výčap piva. A práve sme prešli vedľa jedného, ale tak potichu, aby to tí smädní nezbadali. A či tu v tomto panskom ovzduší ani nevedia, čo je hlad a smäd? Drahotínová zahovorila sa s jednou paňou, popošla s ňou napred — a nezbadala, že jej „štibuľ“ stojí tam dolu na ulici a vo svojom veľkom utrpení a smäde len hľadí za nami a usmieva sa. Iste si myslí: bežte, len bežte, veď ja vtedy tam budem, keď i vy!

„Duša,“ volá dobrá žena, keď sa konečne obzrela za svojím najmilejším. „Duša, čože nejdeš?“ On namiesto odpovede kývol rukou a zase ju položil na palicu. Dobrá žena nechala svoju spoločnicu tam, kde bola — a hneď zbehla naspäť k mužovi. O chvíľu ho pekne-krásne doviedla za nami. My, čo i postávajúc, predsa prišli sme o hodnú chvíľu skorej na terasu. Odtiaľ je utešený rozhľad na Prahu. Ale my sme si to nevedeli primerane oceniť. Nás „strýčko“, vážny a odmeraný, i povedomý svojej dôležitosti ako náš sprievodca a pod ťarchou toľkej zodpovednosti vzdychajúci (ale nie celkom doslovne), káravo hľadel na oneskorených. Ja som práve čosi nelichotivého prehodila oproti Korymovej, keď jeden z pánov s úsmevom, ale značne uštipačným tónom sa ma opýtal, že či tento tón vždy panuje medzi nami.

„Aký tón?“ opýtala som sa a obzrela som si ho od hlavy do päty.

„Nuž tento… úprimný — prostoreký?“

„Keď vás to zaujíma, poviem vám to. Áno, panuje. Zdá sa mi, že je lepší od sladkastej neúprimnosti — a v rúchu zdvorilosti zaodetej falše. U nás každý vie, na čom je. Ale jesto ľudia, o ktorých nevieš, či sú lační, či sýti. Iní zase majú na jazyku med a v srdci jed. O nás však platí zväčša porekadlo „Čo na srdci, to na jazyku“ — Tak, to som mu povedala na jeden dúšok.“

„Dakedy je taký tón nepotrebný a dakedy môže byť i nebezpečný,“ poznamenal pán Hrabálek s tým istým úsmevom. Tu sa zamiešala Korymová.

„Náš tón alebo naše maniere,“ hovorila, „by mohli byť aj trochu uhladenejšie, ale ak by sa to malo stať na úkor našej srdečnej úprimnosti a priateľstva, tak nech radšej sú také, aké sú. My Slováci sme vlastne demokrati, netvoríme kasty, nemáme aristokraciu. Nemá teda miesta u nás tón akejsi upiatej vyvýšenosti z jednej — a ponížený tón servilnosti z druhej strany. Pravda je, nie sme diplomati, ale ani pokrytci. Vzplanieme — ale i tešiť sa vieme — a cit pre spoločné utrpenie je u nás vyvinutý a samozrejmý. Opravdivá vzdelanosť sa neskrýva za akúsi exkluzivitu.“

„To, to,“ skočila som jej do reči, „nemusíš to cudzím slovom povedať. Nejedna i tu sa tvári ako bohyňa múdrosti, mlčí a hľadí zvysoka na nás — a ono by som povedala tak po našsky ,stoj, chlebe, hneď som v tebe‘.“

„Ale načo hovoriť, lebo často sa mi stáva, že moje slová bývajú zle chápané — a zase mi vyčítajú, že som moje náhľady odkiaľsi prevzala,“ hovorila Korymová smutne a ovesila hlavu.

„To jest, že trpíš na duchovnú kleptomániu?“ dotušila som ja, aby som ju z tej kormútlivej nálady vyburcovala.

Pán Hrabálek pokrčil plecom na dôkaz toho, že nám niet pomoci, a pošiel medzi iných. Ohľadom jeho zmýšľania som nie načistom. Že vraj nebol vždy tým, čím je teraz, t. j. Slovákom, aspoň sa nepriznával, len odvtedy, ako sa oženil — starý mládenec — a prišiel do švagrovstva s vynikajúcimi národovcami. I jeho tesť je úprimný, k tomu majetný Slovák. A potom sme skúsili, že zadiera sa do každého, nielen do nás… Ľutovali sme len jeho mladú paniu. Kým sme sa takto dohadovali, vyštverigal sa i náš večne zaľúbený párik hore schodmi a naša karavána sa pohla ďalej.

Aby človek mohol pochopiť krásu krajiny alebo okolia — a primerane oceniť úchvatný obraz, musel by mať k tomu isté rozpoloženie ducha. — Korym by povedal, že kontempláciu. — My sme ju na ten čas ešte nemali, prišla len na druhý deň, keď sme ešte raz prišli na tieto miesta. Ale verná poriadku, akým sme sa brali ďalej, nejdem nič predchytávať. Keď náš predvoj videl, že je všetko v poriadku a nik nevyrazil zo šíka, dal znamenie, aby sa mašírovalo ďalej.

Nachodíme sa uprostred samých palácov. Jeden väčší a nádhernejší ako druhý. Jeden je v takom čudnom slohu stavaný, že mi prichodil ako ohromné tabličkované, na tmavo zafarbené kachle s nejakým „gsimsom“ navrchu. To je vraj akási neskorá talianska renesancia. Že je to tak, nejdem naslepo tvrdiť, keď som sa to neučila. Napokon, čo nás je do tých palácov a ich slohov, ony vlastne tak ďaleko nezasahujú do histórie českého národa, lebo mnohé z nich sú novšieho pôvodu — a boli vybudované až po bielohorskej bitke. Ale niektoré sú staré, ctihodné a pamätné, ale i tie nemôžeme všetky vidieť a čo viac zachovať si to, čo sme videli.

Spomedzi palácov vymotali sme sa na Hradčanské námestie. Naši neboli hneď rozhodnutí, kam teraz. Či k Lorete a jej báječným pokladom, či do Hradu a do chrámu sv. Víta. Rozhodli sme sa, že do Hradu.

Pred viac než tisíc rokmi bola tu hora, prales. Tu si voľne dvorila divá zver a úder sekery sotva bolo počuť ozývať sa na tomto hrebeni. V tie časy tamto od Vyšehradu uprela kňažná Libuša svoje bystré oči na túto stráň a prorockým duchom veštila slávu toho mesta, ktoré povstane na tomto mieste. Na jej rozkaz začali kliesniť horu a po nedlhom čase povstal Hrad zo silných zrubov a trámov vybudovaný. Tam vtiahol kniežací rod s celým svojím sprievodom a odvtedy každá piaď zeme, každá stena, každý kút je tu pamätný. Kedykoľvek dorážal nepriateľ na Prahu, keď obliehali ju rozličné voje, vždy prvými údermi zasiahli hradby. Keď časom zruby zrešeteli, alebo ich čiastočne zničil požiar, začali sa dvíhať silné múry, kamenné veže — a uprostred nádvoria, chrámy a siene. Vždy sa niečo pristavovalo, až sa stal Hrad takým, aký je dnes.

Od Libušiných čias až po cisára Rudolfa II. bývali českí panovníci zväčša na pražskom Hrade, s malými prestávkami i tam dolu v Starom Meste pražskom. Rudolfovi následníci však volili si za sídlo Viedeň a odvtedy bola Praha podobná opustenej kráľovnej-vdove. Tak je Praha len po mene sídelným a kráľovským mestom kráľovstva českého. (…)

Na treťom a najväčšom hradnom nádvorí stojí veľchrám sv. Víta; matka všetkých chrámov, poručenstvo Karola, otca vlasti, a pýcha každého verného syna českého národa. Chrám je ešte nie dokončený (1895) odvtedy, ako začali budovať novú časť, ktorou bude značne zväčšený. Keď bude hotový v celej svojej veľkoleposti a sláve, bude jeden z najkrajších, najimpozantnejších chrámov v strednej Európe.

V chráme obzreli sme si kráľovské mauzóleum, ktoré dal Rudolf II. zhotoviť z carrarského mramoru na pamiatku Karola, ktorého pozostatky tu odpočívajú. S ním spia večný sen — i jeho štyri manželky. Tu pochovaný je i kráľ Jur Poděbradský a iní panovníci až po Rudolfa II. Tí, čo išli bývať do Viedne, majú tam i svoje posmrtné stánky v hrobke u kapucínov.

Oproti mauzóleu v hlavnej časti chrámu je nový goticky oltár. Ozdobený je sochami českých kráľov, arcibiskupov a sochárov. Za týmto je starší oltár sv. Víta. Okolo hlavnej lode je dvanásť kaplniek. Každá sama osebe je schránka pokladov a drahocenných pamiatok. Tu kamenné hroby, takrečené tumby, drievnych českých kniežat, ktoré boli premiestnené zo starého, na tomto mieste predtým stojaceho chrámu. Tu svietnik donesený z Milána ako vojnová korisť, podľa povestí pochádzajúci z jeruzalemského chrámu, odkiaľ ho do Milána tiež ako vojnovú korisť údajne doniesol Titus. Tu maľované okná, na ktorých vidieť celé výjavy zo života svätých, diela chýrečných umelcov. Zase sochy svätých, tu z mramoru, tam zo striebra, to obraz „ikona vera“, na zlatom poli maľovaná podobizeň Pána Ježiša Krista, obraz pochodiaci z Ríma, okolo ktorého dal Karol IV. namaľovať podobizne šiestich českých patrónov. (…) Ale medzi všetkými kaplnkami prvé miesto zaujíma kaplnka svätováclavská. Vybudovaná bola ešte za Karola IV. Steny kaplnky sú vykladané leštenými českými drahokamami. Medzi nimi nám ukázal náš sprievodca, mních, priložiac dva prsty na stenu, ľudskú podobu zračiacu sa v tých chalcedónoch, ametystoch a opáloch, ktoré miestami boli už dosť poškrabané a porúchané. Hovorí sa, že sám syn Karola, Žigmund, spustošil túto svätyňu. (…)

V oltári, ktorý stojí naproti dverám, je kamenný hrob sv. Václava. V zadnej časti oltára v zamrežovanom výklenku vidieť drôtovú košeľu a železnú prilbu sv. Václava. Prilba váži dva staré funty. Nachodí sa tu i veľmi stará socha sv. Václava z liateho bronzu a vo dverách zapustený silný mosadzný (bronzový) kruh, údajne ten istý, o ktorý zachytil sa úbohý, vlastným bratom stíhaný a zradený, zákernickými vrahmi napadnutý Václav, keď pred vrahmi chcel vojsť do staroboleslavského chrámu.

Z tejto kaplnky vedú tajné točité schody do korunnej komory. Tu sú uschované korunovačné klenoty a rúcha. Nie dosť, že sú schody do tejto komory tajné, ale komoru uzatvára troje dvier, od ktorých sedem kľúčov nachodí sa v rukách cirkevných a svetských pánov.

V samom chráme videli sme i guľu, ktorá bola vystrelená na chrám sv. Víta v sedemročnej vojne. Takýmito pumami dal ostreľovať pražský hrad pruský kráľ Fridrich — a tak vystrelil 20 tisíc pum, ktoré mali zapáliť — i zapálili — na mnohých miestach, ale obhajcovia s nasadením vlastných životov vždy vedeli zahasiť vznikajúci požiar.

Čo nás (zvlášť ženy) zaujímalo, bol obraz umiestnený na zadnej časti veľkého oltára v chráme. Obraz predstavuje kráľovnú Žofiu a jej spovedníka Jána Nepomuckého. Ona sa spovedá a on, podľa prísneho vyššieho nariadenia, počúva ju so zakrytou tvárou. Jeden z našich pánov poznamenal, že to preto, lebo Ján Nepomucký bol veľmi krásneho zovňajšku. (…)

Za chrámom sv. Víta je budova chrámu sv. Jura. To je jediná pozostalá románska stavba, takzvaná bazilika. Tento kostol je najstarší v Prahe. Založený bol okolo r. 915 kniežaťom Vratislavom, synom sv. Ľudmily a otcom sv. Václava. Spodná časť chrámu leží temer v zemi. Napriek tomu, že sa sloh často menil, naprával, zdobil — a kazil, poznať ešte základné črty. Miestami je chrám veľmi porúchaný. Drží sa už len ako starožitnosť a málokedy sa tu odbavujú bohoslužby. Pred oltárom je vysoké takzvané presbytérium, na ktoré sa vychodí schodmi. Po bokoch chrámu sú kaplnky, väčšinou tiež také prastaré. Tak na prvom mieste kaplnka svätej Ľudmily s jej hrobom a pomníkom. Na stenách kaplnky sú obrazy, zachycujúce život a smrť tejto svätice. Ako vieme, Ľudmila sa dala zavčasu pokrstiť a všemožne rozširovala kresťanstvo na kniežacom dvore. Po manželovej smrti utiahla sa na svoje vdovské sídlo Tetín pri Beroune. Ľud ju zbožňoval a nasledoval ju vo viere. Jej syn Vratislav vzal si za ženu Drahomíru, pohanku, ktorá po mužovej smrti ujala sa vlády miesto svojho najstaršieho syna, vtedy osemnásťročného Václava. Drahomíra bola žena ctižiadostivá a závidela Ľudmile lásku ľudu a jej vplyv na ľud. Preto si zaumienila, že ju odstráni. I najala si dvoch podliakov, aby prepadli úbohú vdovu a zavraždili ju. Tí vtrhli s tlupou najatej luzy do hradu a za večera umučili zbožnú kňažnú. Po jej smrti vzbúril sa ľud oproti Drahomíre — a len úskokom sa jej podarilo uniknúť pomste ľudu. Telesné pozostatky kňahyne Ľudmily boli prevezené na hrad, kde ich uložili v chráme svätojurskom a kde sú i teraz. Zvláštne, i vnuk tejto mučenice, Václav, umrel násilnou smrťou, a síce tiež rukou príbuznou, rukou vlastného brata. Boleslav, mladší brat Václavov, zavolal si brata k sebe do Boleslavi (Starej), aby sa spolu zúčastnili na vysvätení chrámu. Vo dverách chrámových, prepadnutý zákerníckymi lotrami, zachytiac sa kovovej obruče, vypustil ducha. (…)

Pred oltárom chrámu svätojurského, temer v zemi, sú staré, kamenné pohanské oltáre. Dakedy v týchto miestach stáli pohanské modlitebnice a oltáre, na ktorých žertvovali starí Česi.

V kúte jednej chodby vidieť strašnú sochu. Je to socha mŕtvoly jednej ženy. Dakedy, vraj dávno, žila istá slúžka a mala milenca — to sa vie, že ho mala — s ktorým sa tajne schádzala — iste pri mesiačiku na hradbách. Milenec konečne zunoval svoju milú, zaumienil si, že sa jej zbaví — a tak ju zabil a hodil do priekopy. Po nečase však ľudia našli úbohú obeť, ale už strašne zohavenú: v hlave a na tele mala otvorené rany a v nich zahniezdili sa hady. Vinníka skoro poznali a našli a že bol kamenársky pomocník, odsúdili ho, aby podľa zohyzdenej mŕtvoly svojej milenky z kameňa vytesal sochu tak verne, ako ju našli, i s tými hadmi. Keď dokončil toto hrozné dielo, bol popravený. Strašná vina, ale i hrozný dvojnásobný trest! Veď ten hriešnik musel už vtedy hrôzou umierať, keď sa pri tej práci musel dívať na zohavené telo svojej obete. Mali by naši sudcovia, keby chceli, podobným spôsobom všetkých vrahov svojich mileniek trestať! Rozumie sa i tých, čo sú nie kamenármi, ale podľa ich umenia a remesla najprv ju zvečniť vo veršoch alebo v opise; — dobre, že sa tak nedeje, lebo tých ošklivých pamiatok by sa toľko nakopilo, že by im nestačila ani veľká budova nejakého múzea pre súdnictvo… V ústach ľudu volá sa tá socha Brigita.

Bolo poludnie, keď sme sa ocitli na svätojurskom námestí. Vyhladovaný a zvlášť smädný zástup začal reptať a žiadal si piva a čo k tomu patrí, tak ako kedysi zástup Židov obracal Mojžiša, aby mu opatril vodu (naši neboli takí skromní). Vodou by nás tu nik nebol obveselil; keď sme pražskú vodu okúsili, každá duša volala po pive! Naši Mojžišovia a Ároni boli prinútení dať znamenie na odchod a vyhlásili, že teraz sa všetci húfne poberieme k Choděrovi (U Choděry) v Starom Meste, lebo že je tam dostaveníčko na dnešný obed. Niektorí medzi nami reptali, že je to ďaleko z Hradu do Starého Mesta, ale veru tie nespokojné hlasy nerozhodli a voľky-nevoľky hybaj dolu k Vltave. Cestou náš Drahotín neprekonal túžbu po glgu dobrého piva, ale hneď na Malostranskom námestí zahol do jedného tienistého podlubia, kde — asi inštinktívne — našiel to, čo hľadal. Osviežený ponáhľal sa potom za nami, ktorí sme si posadali na tramvaj, a vysmieval sa z tých, ktorí nešli za ním. (…)