ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Akademická kaviareň — Příkopy — Kráľovská obora N. V. Č. — Brána — Koruna svätováclavská — Uvítanie — Poklona figurínam — „Zvykoslovie“ — Ľudová literatúra — Obed „U ostatného groša“)

„Tandem aliquando!“ zvolal Korym, keď sme z našej výšky zišli do kaviarne. On už chvíľu netrpezlivo prechodil sa popred kaviareň, zatiaľ čo Drahotín sa už predstavil niekoľkým Čechom. Páni Česi zdvorilo vzali na známosť, že je on tisovský učiteľ, ale ďalej sa nezohriali. I mladí páni a Jonatan boli už tu. Bohdan nielenže kufre vymenil na stanici, on ešte stačil pokúpiť aj niekoľko drobností. Len Drahotínová nám chýbala. Zasadli sme si k raňajkám, keď prišla. Jej muž ju privítal prísnym tónom:

„Duša, kde si tak dlho? Páni sa už hnevajú.“

„A veru darmo; pre mňa sa ešte nikdy nik neoneskoril!“ replikovala ona s významným pohľadom. „Ja som si musela doniesť veci do poriadku. A potom, idúc dvorom, nakukla som; no, hádajte, kde som bola?“

My, zvedavé, hneď okolo nej, aby povedala, kde bola. Medzitým doniesli aj jej objednanú kávu a ona, ukazujúc na kávu, rečie:

„Tam, kde túto pálili —“

„— vpálila si ty,“ ozval sa Korym suchopárne.

„A ty čo zapáraš do mňa? Ostatne, ďakujem za ten suchý frištik,“ doložila s ironickým úsmevom.

„Vďačne, aj na druhý raz,“ znela odpoveď.

Ešte nám vyrozprávala, ako sa jej páčilo v kuchyni, aký bubon tam majú na pálenie kávy a že tam môže byť radosť variť a piecť. Drahotín významne pozrel na pánov. Jeho pohľad tlmočil asi toto: To je žena! Pri všetkých kostoloch a univerzitách nikdy nezabudne na to, čo je hlavné: na kuchyňu.

Po raňajkách bolo zase kus vojničky. Ja som zbadala, že nemám slnečník. To bolo Jonatanovi vhod, aby mi mohol dať malú kázničku. Že zabudnem nabudúce i hlavu, a prejdúc na celé „zábudlivé“ ženské pohlavie, spustil veľkú hrúzu na mňa.

Lenže ja si už poznám svojich ľudí; čo jedným uchom dnu, druhým von. Mala by som sa ja naplakať, keby sa ma všetko malo dotknúť.

Už sme boli všetci na ulici, keď jedna slečinka zbadala, že nemá pláštik; ale na tú sa neopovážil dudrať nikto, ba keď som sa ja odvážila utrúsiť skromnú poznámku, povedal Korym:

„Quod licet Jovi, non licet bovi…“

A potom zachovajže si rovnodušnosť! Veď vravím, že čo deň, to mizne úcta proti nám ženským očividome. V myšlienkach zabratá temer som ani nezbadala, že už aj Klanica prišiel so svojím „susedom“. Tento bol v modernej, tamten v tisovskej národnej gále. Tento mal lak a klak, tamten vyšívanú košeľu, kabanicu a valašku. Tak, všetci pohromade, vybrali sme sa do Akademickej kaviarne. Aha, myslím si, táto kaviareň iste má meno odtiaľ, že tam akademici študujú…

Ideme my tými pražskými ulicami, ideme. Kade sme tiahli, ľudia zastávali a hľadeli za nami. Mali sa na čo prizrieť, to je pravda. Máme my strojné devušky, šumných mladých pánov, no to majú Pražania tiež; ale takého junáka, ako je Klanica, nevidia každý deň. Preto si Drahotínová dnes zastala ku Klanicovi, ale zato nespustila z očí svojho muža, a ten, ako sa vie, zastával na ulici a rád by sa pozhováral. Raz zavolá na mňa:

„Pani sestra, pani sestra!“

„Ale, čože je, či horí a či čo?“

„Aha, len pozrite na to čudo, ako sa krúti.“

„Ale pozri!“ Zastala som i ja. A to vám bol taký malý domček — pavilónik to volajú — ktorý miesto stien mal samé plagáty ani plachty a na tých zase boli litery ani konské kopytá, a tie plagáty sa krútili čím hore, tým dolu ustavične. Hneď bola „Kysibelka“ navrchu, hneď aréna na Smíchove naspodku. Drahotín vystrčil palicu, neviem istotne, či chcel pichnúť do toho, ale ako rozumný človek nechal to tak, lebo by tá vec bola „opepřená“. Ešte sme sa dívali na tú zábavnú vec, keď naši už kdesi vo Vodičkovej ulici zbadali, že sme sa im odrazili z kŕdľa. Svoju nespokojnosť dávali nám všelijako najavo, i volaním, i kývaním. Klanica už asi priložil dva prsty na ústa, aby zahvizdol na nás, tak ako valach na Voniacej… hej, bolaže by to bývala „švanda“ pre pražskú mládež z ulice! Okrem toho by sme boli možno i sprievod dostali. Ale my sme zavčasu zbadali odchýlku z cesty a ponáhľali sme sa za nimi. Jonatan, ten dudroš, zase mal niečo na jazyku a na srdci, ale Klanica ho predišiel a riekol:

„Ale, ale, prvé štence — odpuštence.“

Bez ďalšieho úrazu dostali sme sa na miesto všeobecného dostaveníčka. Prišli sme dosť zavčasu. V hrdom povedomí, že „on teď dělá domácího pána“, náš „strýčko“ zastal, urobil správnu poklonu a ukázal nám — dvere do kaviarne. Len polovica pánov bola tam zhromaždená. Dámsky svet bol ešte slabo zastúpený.

Naše srdcia sa potešili, keď sme sa tu videli všetci spolu. Bratia, sestry, všetko úprimná, v ohni utrpenia viac-menej skúšaná Slovač! Všetci naplnení nadšením a láskou k tým, ktorých sme dnes prišli navštíviť, aby sme sa s nimi potešili v povedomí vzájomnej lásky.

Dvoranou kaviarne zahlaholil veselý hovor a šumeli pozdravy, ba bolo počuť i zvuk bozku, akým sa vítajú rodní bratia, keď sa zase raz uvidia po dlhých rokoch…

A medzi to zamiešalo sa i cvendžanie šálok a lyžičiek. Tak dávalo sa telu i duchu, čo komu bolo potrebné. Chvíľku sme sa kochali pozorovaním tohoto nášho mladého sveta, potom sme vyšli na ulicu. Drahotínová sa už totiž dozvedela, že tu vo Vodičkovej ulici je budova vyššej dievčenskej školy, a že všetko, čo sa škôl týka, ju zaujíma, rozhodla sa ísť obzrieť si školu. Zverbovala nás niekoľko, a tak hajde, išli sme. Slečny učiteľky boli asi veľmi prekvapené, keď videli nás neznáme, vopred neoznámené vstupovať do siení určených výučbe mladistvých duší. I tu viedla Drahotínová slovo, a podarilo sa jej získať si tie spanilomyseľné dámy. Ony, dozvediac sa, že my sme Slovenky, uvítali nás milo a srdečne, ačkoľvek sme neprišli ex offo, ako by povedal Korym, ale nútené srdcom, ako keď svoj navštívi svojho… Slečny učiteľky nás ochotne povodili po niekoľkých učebných sieňach, kde zvedavé žiačky dvíhali hlavičky, aby nás videli a počuli. Škoda, preškoda, že na návštevu podobnú tejto, ale dlhšiu, nemali sme viac času, lebo poučné by bolo pre nás vidieť, ako vychovávajú tu ženský podrost, poučné a zároveň i bôľne, keď pomyslíme, ako sa to deje u nás. Alebo sa musí školská výchova nahradzovať domácou, alebo sme nútení dať naše dievčence do cudziny. Keď ich dáme do našich „vlasteneckých“ ústavov a meštianskych škôl, dovoľujeme, aby sa s tými útlymi dušami konali všelijaké experimenty, privoľujeme, aby im tam ohlupovali ducha a umŕtvovali cit. Konečne, rezultát je ten, že takto „vychované“ dievča sa viac doma nevyzná, zabúda a chce zabúdať materčinu, kaziac ju ustavične neprestajným „izékaním“. Okrem tohoto i všelijaké iné známosti pestujú začasto vo vlastenčiacich školách; tie sú tiež úbohému dievčaťu len na úkor.

Z takýchto a podobných reflexií vyrušil nás ktosi, alarmujúc celú spoločnosť heslom, že už prišli fiakre. Rozlúčiac sa s milými sestrami Češkami a poďakujúc sa za láskavé prijatie, ponáhľali sme sa k našim. Korymovci vstupovali práve do povozu.

„My, minores gentii,“ práve hovoril Korym, „poďme sem. Tie prvé nechajme pre zaslúžilejších.“

„Raz i ja si zahrám na paniu,“ rečie Korymová.

„A čo,“ mudruje pán filozof, „namojveru, ešte najlepšie tak per pedes, ako naši starí.“

„Tak po dobšinskovsky,“ z druhého voza dotušil môj Jonatan.

Medzitým i druhí posadali a rad kočov pohol sa napred. Či, reku, takto nepozerajú ľudia na nás? Ale nebadať ani len živší ruch na ulici. Tamto, hľa, na tienistej strane ulice vykračuje si dievčatko, nesie na ramene tašku s hudobninami a — ani mak nie je zvedavé, neobzrie sa na nás, ale ide ďalej svojou cestou. A u nás, keď zarachotí koč na ulici, letíme k obloku vidieť, kto sa v ňom vezie. Zdá sa mi, že človek aj na uliciach veľkého mesta môže byť úplne samotný. Ak len svojím zovňajškom neurobíš sa nápadným, nik nezavadí o teba, neobzrie si ťa.

Vezúc sa „Příkopami“, napadlo mi, že som čítala, že pred dávnymi rokmi tu skutočne boli šiance a priekopy. Praha vtedy siahala na tejto strane len potiaľ, pokiaľ je teraz Staré Mesto, a na druhej strane pod hradom bola vtedy už Malá Strana. Tak Prašná brána, táto pamätná budova (v slohu neskorej gotiky stavaná), vtedy bola veľavýznamná pri obrane mesta. Priamo spájala samo mesto s vidiekom.

Veru, každé miestečko, kadiaľ teraz dupocú kopytá našich fiakerských koní, je pamätné. Tu sa po celé storočia odohrávali deje svetového významu. Odtiaľto zaznel často vojnový pokrik, to staré: „hŕŕ na vraha!“ alebo husitské: „bite, zabite, žádného neživte!“ Nejedno podobné heslo nieslo sa Európou a narazilo na ozvenu… Mnoho by nám vedela rozprávať Prašná brána, jej pevné múry, jej oblúky a ornamenty — o tých, čo dakedy v úpätí týchto stien dobíjali sa dnu, i o tých, čo hádžuc strely dolu, bránili seba i svojich, alebo tu vydýchli svoj posledný ston. A Prašná brána rozpráva i dnes tomu, kto jej načúva.

Eliščinou ulicou a potom novým ešte mostom Františka Jozefa prešli sme na ľavý breh Vltavy. Vltava! Predstavovala som si ju väčšiu, mohutnejšiu, no zato je ona a ostane Vltavou, slovanskou riekou.

Na ľavom brehu Vltavy je mnoho tovární. Tu takrečeno podáva si mesto s dedinou ruky. Toto je tiež už predmestie, takzvané Holešovice-Bubenč alebo Bubna. — Miesto, kde je teraz národopisná výstava, predtým bolo rozsiahly park, takrečená Kráľovská obora.

Konečne sme pri cieli. Pred nami sa vypína smelá stavba výstavnej brány. Ako každá jednotlivá stavba, tak aj brána sama osebe je umelecké dielo. Vzbudzuje obdiv, kto má času obzrieť si ju dopodrobna a rozumie sa tomu. Je ozdobená pestrými odznakmi desiatich českých miest. Vprostriedku český lev, akoby na stráži.

Radi by sme sa dostali dnu. A prišlo i na to. Vymeniac si vstupenky, ešte sme chvíľku počkali, až sa otvorila pred nami široká brána.

Vidíme národopisný palác… Medzi nim a nami je široká, trávnikom a utešenými kobercovými záhonkami pokrytá plocha. Na vyvýšenom mieste, na kvetinovom vankúši, je umele zhotovená koruna svätováclavská zo sviežich kvetín. Človek by myslel, že je to nemožné, aby tie kvety boli naozaj kvety živé; ale je tak. Tie kvietky berú vlahu a potravu nejakými cievočkami dnu vpravenými. Je to obdivuhodné, kam sa až dostalo záhradníctvo. Tu prechodí technika z remesla do umenia.

Napravo i naľavo vidíme rozličné budovy a pavilóny. My však ideme najsamprv do národopisného paláca. Palác je impozantná budova. Vežička nad strednou čiastkou paláca je železná. Celá stavba bola zhotovená ešte pred jubilejnou výstavou a stála vraj asi pol milióna zlatých.

Pred samým vchodom, na vysokom podstavci, vypína sa socha kráľa Jura Poděbradského. Zhotovená je z kovaného bronzu pre mesto Poděbrady. Tento junácky kráľ akoby vítal milých hostí, priateľov svojho národa — nepriateľov však zaháňal od vchodu do tejto svätyne národa.

Okolo sochy sú zase záhonky v národných vzoroch posadené. Zďaleka to vyzerá ako výšivka, neobyčajne zhotovená umelou rukou.

Keď sme vstúpili do paláca, zdalo sa nám, akoby sme vstúpili do chrámu. Slnečné svetlo pritlmenými pruhmi padá cez farbisté sklá, niečo chladnejší a príjemný vzduch uvoľňuje dýchanie. Kamkoľvek obráti vstupujúci oči, prichodí mu obdivovať rozmanitosť, krásu a bohatstvo.

Vprostred tejto veľkej miestnosti nachodí sa nádherný stĺpový pavilón, okrášlený baldachýnom z červeného zamatu. Do jeho vnútra vedú schody — na tých teraz stál podpredseda, vlastne pôvodca, duša celého tohoto diela, riaditeľ Národního divadla, pán Fr. A. Šubert.

Uvítal nás srdečnými slovami, ako vítava brat brata. Jeho reč prijatá bola s nadšením, ako nedalo sa ináč ani myslieť. Za ním vystúpil na estrádu náš Mudroň. Ako vždy, keď začne hovoriť, tak i teraz sa sypali tie milé slová ako drahocenné perličky vzácnosťou svojou, zároveň ako údery kladiviek pádnosťou svojou klepajúce na srdcia poslucháčstva. Spomenul, že nepotrebujeme hľadať bratov v Ázii, a tu sa stalo, že niekto sa hlasito zasmial, lebo často prekypujúci cit takto si uvoľňuje… P. Šubert nám ukázal, kde máme hľadať svoje poklady. Nemyslel poklad kráľohradecký, pamätný zaujímavými pamiatkami po kráľovnej Eliške Přemyslovej, umiestený naľavo, ani hlavnú výhru výstavnej lotérie, umiestenú tiež v malom pavilóniku vpravo. Myslel tu na naše príspevky, výrobky slovenského ľudu. Obrátili sme sa teda smerom k ľavému krídlu národopisného paláca. Letkom obzreli sme si sochu sv. Václava, patróna zemí českých, sochy sv. Cyrila a Metoda postavené pred pavilónom. (…)

Čo všetko sa ukrýva pod nádherným krovom tohoto paláca, to vidieť a chápať je samo osebe veľká úloha. A preštudovať to, bolo by treba celé týždne. Opísať to nemožno. Áno, možné by to bolo, keby človek chcel opisovať len samú matériu a aspoň približnú cenu, ale krásu, dušu a pravú hodnotu toho opísať je nie vstave ani pero duchom božím nadchnutého básnika. Čo aký geniálny opis kuľhal by za skutočnosťou, ako vždy zaostáva napísaná veta za pocítenou myšlienkou.

Uprostred tejto krásy a bohatstva musím kedy-tedy zastať a vydýchnuť si. V očiach sa mi všetko mení, nestačím jedno vidieť, už ma volajú inam. Teraz nielen naši, ale sama sa bojím, že sa tu stratím. Som ako nie svoja a taká malá, nepatrná, že mi prichodí zaplakať. Viem, že som tu čiastočne aj doma, a predsa, predsa, spomínajúc na svoju chudobu — toto bohatstvo naplňuje ma úžasom. Naučená vídať všetko, čo je naše, v rámci úzkom a otočené chudobou i storakými krivdami, zakusujúc na každom kroku nepriateľstvo, a nielen to, i zápasiac s biedou, vídame, ako nám rvú a odorávajú brázdu po brázde z našej dedovizne, nemôžem tu pri tomto bohatstve nepomyslieť na to, čo je doma. I potešujem sa tým, čo vidím, tak ako sa tešíme, keď po krutých mrazoch nám zasvieti slniečko, vyvolávajúc nové kvetinky, ale nemožno hneď zabudnúť tie zahynuté. Sem, chvalabohu, bieda nevnikla, tu je záruka blahobytu a šťastnej budúcnosti. Starosť a núdza tu prichodí len ako obraz z minulosti, ako napríklad na tvári úbohého kutnohorského baníka v oddiele pre stredné Čechy. (…)

Idúc rovno, dostali sme sa medzi výšivky — tu boli i naše, niektoré veľmi vzácne kusy, a odtiaľ rozišli sme sa nazdarboh, „kotro kä“. Nemali sme nijakého vodiča, ani živého, ani tlačeného „průvodce“, a to bola veľká chyba. Radila by som každému navštevovateľovi výstav zaopatriť si vodiča alebo aspoň aký-taký zoznam, aby vedel, čo chce a čo si má obzrieť. Pravda je síce, že tí, čo ustavične strkajú hlavu do kníh, vidia málo mimo nich, ale najlepšie tak, ako Korymová hovorí: „Ein Blick in das Buch und drei in die Welt.“

Poobzerali sme si výšivky a našli mnoho umeleckých kusov. Čo do jemnosti, vkusu a prísneho vyhotovenia niektoré vzbudzujú úprimný obdiv. A to sú všetko ľudové práce. Ľud sa to neučil. Tá jednoduchá ženička nepotrebuje absolvovať kurz akadémie, ona sa to naučila od svojej mamičky a tá od babičky. A okrem toho tie isté ruky musia robiť, a robiť tvrdo: kopať, hrabať a žať, a veru tieto práce nedodávajú rukám jemnosti, ale hodvábna nitka zadrapuje sa na strhaných rukách…

Ako som už podotkla, vedľa stien majú svoje oddelenia rozličné kraje Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska. Tu nachodíme všetko, čo sa vzťahuje k rozvoju ľudu, počnúc od bronzových pamiatok z dôb predhistorických až podnes. V malom vyhotovení možno úplne prehliadnuť obydlia ľudu. Nachodíme celé izby s pôvodným náradím i s obyvateľmi, ba nápadne verne napodobené ľudské postavy — figuríny — naplňujú nás, kým si na ne nezvykneme, úžasom. Pri jednej skupine zazrel troška krátkozraký Korym jedného dedinského deduška v úplnej sedliackej gále s čapicou na hlave. A ako skutočný ľudomil prihovoril sa mu nasledovne:

„Dobré jitro, pantáto! Jak se vám to líbí? Je to tady hezky, co?“

Pantáta hľadí dobrácky a usmieva sa rovnodušne ďalej. My, najmä však Drahotín, pustili sme sa do smiechu, škádliac Koryma, že sa dal tejto nápadnej podobnosti zviesť a oklamať. Ale nebol ešte koniec smiechu. Išli sme ďalej. Trošku sme už zabudli na „pantátu“, ale obdivovali usilovnosť a veľkú prácu, s akou bol tento ohromný materiál usporiadaný v jeden celok, aby z neho prehovorila k nám duša národa. Veď každý, i najmenší predmet je tak umiestený, že príde k svojej platnosti, akoby tam bol od „prva sveta“ položený. České mestá sú tu zastúpené všetkým, čím vynikajú doma. Celé sklenené kasne naplnené sú drahocennými pamiatkami zašlých dôb. V jednej videli sme hlinený hrnček s pokladom — t. j. s peniazmi tak, ako ho našli v zemi „založený“.

Pri takejto kasni naplnenej cennými relikviami a pamiatkami v tienistom kútiku Drahotín zazrel nehybnú postavu muža, oblečeného do akejsi rovnošaty.

„Kdeže je Korym?“ opytuje sa Drahotín a volá: „Hej, Janko, poďže sem, tu máš zase takého báťu.“

Korym položil na nos „štecher“ a pozerá na ukázaný predmet. „No?“ spytuje sa nepriam prívetivo.

„Či sa mu neprihovoríš?“ spytuje sa pokušiteľ.

„Je ako živý,“ povedala Korymová.

„Ba, akoby driemal,“ poznamenala som.

„Ale nechrápe“ — zase Jonatan.

„Čudná vec, že to mesto vystavilo aj svojho ,lapicajta‘.“

„Ale, hlúposť, veď žije,“ tvrdil Korym.

„Nežije!“ bránil sa Drahotín a buchnúc palicou, zvolal: „Hŕŕŕ, strejčku!“ Na ten buchot obrátila domnelá figurína hlavu. Spod hustého obočia zasiahol všetečníka prísny pohľad. Všetci sme cúvli — bola to skutočne stráž bezpečnosti. Teraz bol smiech na druhej strane. Stráž bezpečnosti sa začala teraz prechádzať, aby zase nepadla do podozrenia neživotnosti. (…)

V druhej sieni na vyvýšenom mieste je celá zaujímavá spoločnosť. Keby nás bol sem niekto doviedol so zaviazanými očami a tu sňal šatku z očí, boli by sme to právom za živý ľud uznali, čo všetko sú len neživé figuríny. Je to tu predstavená jedna z ľudových hier, ako sú aj „Traja králi“, chodenie s hviezdou, betlehemom a iné. „Jízda králů“ je hra turíčna. Tu vodia po dedine chudobného kráľa na koni a jeho družina miesto dane vyberá milodary od dedinčanov. Tie milodary v podobe cvendžiaceho kovu potom pravdepodobne premení jeho veličenstvo i s celým komonstvom za „něco tekutého“ alebo „něco teplého“, čo by to hneď bolo aj studeno.

Postavy ľudí a koní sú úplne verné. Mohol by si si namyslieť, že si naozaj na „návsi“. Ľud z oboch strán v rozličných krojoch tvorí síce vďačné, ale nemé publikum. A pri týchto figurínach práve táto nemota je akási strašná. Pravda, vieme, že je to len hmota bez ducha, ale ten výraz, to meravé držanie tela vzbudzuje v nás trápny pocit.

Po bokoch tejto veľkej skupiny figurín sú kroje ľudu. Nachodíme známe postavy, ba i jeden Polhorec sa sem zatáral; zdalo by sa, že je to sám Povíjanec (chýrečný zbojník).

V tejto sieni umiestené je aj oddelenie pre zvykoslovie, preto aj táto sieň volá sa zvykoslovná. Potom je tu ľudová pieseň i literatúra a kraslice. (…)

Literatúra, ako to zasluhuje, zaujíma veľký priestor. Vynaložením veľkého úsilia a namáhavej práce je tu nahromadené všetko, čo do odboru literatúry patrí. Podelené sú všetky odvetvia a tie zase podľa vekov, počnúc od stredovekej cirkevnej literatúry až podnes a od prvého vydania Kralickej biblie tiež do dnešných vydaní cirkevných spisov — a tak i svetskej literatúry. Tu sú i staré vydania o Bruncvikovi, Štylfridovi, Meluzíne a Genovéfe. Pri pohľade na tieto ľudu veľmi milé knižočky prichodí nám vlastná mladosť na pamäť a Korym povedal, že nikdy nezabudne dojem, aký urobil naň spisok „Zasněžená chatrč“. Spisok „potiahol“ kedysi nebohému pánu Laučekovi z klavíra, na ktorom bolo tých „tisíc“ klobúkov, a so svojou vzácnou korisťou utiahol sa malý milovník literatúry na „šop“ do sena, kde nie čítal, ale hltal obsah malej knihy. Ak je taká kniha dobrá, aký je potom mravný osoh z toho! Bárs by sme mali viacej dobrých kníh pre ľud. Ale veľmi sa mýli, kto sa nazdá, že mravokárne spisy náš ľud vďačne číta, naopak, všetko, v čom vidí svoj obraz ako v zrkadle, zhnusí sa mu, tak ako to plačúce dieťa, keď ho matka postavila pred zrkadlo, aby sa videlo, aké je škaredé, zlostne skríklo: „Ty bebené zrkadlo!“

Náš ľud hneď vycíti tendenciu a povie: „Dali nás do novín.“ „Dať niekoho do novín“ je veľká urážka, z toho vznikajú veľké aprehenzie pre zainteresovaných; nezainteresovaní sa smejú, ako sa smejú nejakej dedinskej chronique scandaleuse. Písať pre ľud a pre deti môže len veľký spisovateľ, je to veľmi, veľmi ťažká vec, alebo — sprostý človek, nemajúci nič inšie než veľkú švádu a niečo fantázie… Doteraz, nepočítajúc jarmočné daromnosti, ako je „Šaškár Miško“, náš ľud najradšej číta svoje Povesti. V nich nachodí hojnú potravu pre svoju ešte detinskú fantáziu. Potom aj zbojnícke a rytierske povesti zaujímajú ho vo veľkej miere, ale moderné povesti, čo hneď Tolstého rozprávky, on nečíta rád.

Toto asi je tresť nášho vtedajšieho rozhovoru.

Obzreli sme si novinárstvo a začudovali sa nad tým, z akých chatrných začiatkov v koľké rozmery vyvinulo sa už české časopisectvo.

V jednotlivých sieňach, pravdaže, v malom, sú zriadené pracovne slovutných českých spisovateľov. V nich sú uložené pamiatky, ktoré bolo možno dostať. Tu je pracovňa Friča, Čelakovského, Nerudu, Jungmanna a iných. Po Kollárovi, Šafárikovi a Havlíčkovi je niekoľko pamiatok. Iné sú po múzeách alebo v rukách privátnych ľudí. Drahotín sa pozastavil, že ako je to, že Tomášika tu nenachodíme?!

Napravo je malé oddelenie: čitáreň. Akoby doplnkom literárnej výstavy ukazuje všetky plody modernej českej literatúry. Po stenách vidieť všetky české časopisy. Tu si možno posedieť a čítať — ach, ale len tomu, kto má času!

A kto chce, môže si tu kúpiť korešpondentku a napísať domov niečo z výstavy. Na dopisniciach sú chutné obrázky. Anička a Bohdan si kúpili také lístky a hneď ich aj napísali, lebo obecenstvu na použitie stoja tu dva stolíky so všetkým písacím náčiním. Dostala som tiež vôľu kúpiť lístok a napísať mame niečo. Jonatan protestoval — kedyže by on súhlasil so mnou! — ale lístok už bol kúpený, sadla som si k stolíku a napísala:

„Drahá mama! Sme na výstave. Vodí sa nám dobre a sme všetci zdraví. Či ste vy zdraví? A čo robia deti? Dajte pozor na ne, aby sa neobjedli. Písala by som vám veľa, ale — — sme pred obedom. — S tým ostávam“ atď.

Popísané lístky hodili sme do poštovej truhličky: ale, ako zbadali sme neskoršie: bez známok. A či ho tam parom vie, že na tie dopisnice treba prilepiť známku? A keď som pri tom, hneď napíšem i to, čo mi mama miesto privítanky povedali.

„Na druhý raz,“ začali svoju filipiku, „moja drahá, keď mi chceš písať, tak si poštu zaplať, či vieš! Po druhé, ak nemáš poriadny list písať, tak nepíš radšej ništ, lebo ja za hocijaké haky-baky nebudem platiť jedenásť grajciarov. A po tretie (a naposledy) napíš, čo máš napísať, radšej po obede, lebo hladnému všetko z rúk letí — — —“

V divadelnom oddelení povedal Korym:

„Obzrite si toto aspoň per tangentem.“ (Ja sa už pri latinských vetách ani nespytujem, čo to má byť, lebo mi je hlava plná inej „múdrosti“.) A tak obzeráme si teda dosť zbežne. Páni pobrali sa vopred ďalej, my ostávame, lebo nás tento oddiel veľmi zaujíma. Ach, škoda, preškoda, že nám nemá kto povedať, čo je to tu všetko. Ale len troška poobzerať, jedno-druhé prečítať a už sa vyznáme i v tom. Hneď skraja sú dve komôrky, jedna znázorňuje izbičku, v ktorej Kajetán Tyl pracoval a umrel, druhá je pracovňa Klicperova, pôvodcu mnohých známych divadelných hier, najmä veselohry „Divotvorný klobúk“. V izbičkách vidieť postavy oboch oslávencov; sú to figuríny úplne verne zhotovené, diela naslovovzatého umelca. Jednu stranu tohoto oddelenia zaujíma Národní divadlo. Javisko predstavuje scénu zo Smetanovej „Libuše“. Ach, keby sme to mohli vidieť celé a tam, kde to má byť!

Rukopisy českých spisovateľov a skladateľov, model Národního divadla, kostýmy a mnoho zaujímavého pútalo nás k tomuto oddielu, ale už i naša mládež začína byť netrpezlivá a volá ďalej. Nakoniec treba mi pripomenúť malé javisko, nad ktorým by asi naše deti prišli do vytrženia — javisko také, aké predtým bolo vídať v malých mestách, a na doskách je práve scéna z ľudovej hry „Břetislav a Jitka“. Břetislav (prirodzene rytíř) práve unáša Jitku a v úzadí zalamuje jedna žena rukami; to má byť Jitkina sestra… Veľmi dojemná scéna, ale nám bolo tak voľno a do smiechu… (…)

Dotiaľto asi obzreli sme si do obeda.

Ale aby už tento celok bol „zaokrúhlený“, prejdeme ešte zvyšujúce oddiely národopisného paláca a len potom pôjdeme za našimi na „Veterník“, kde si zasadli k poháru piva… „Česká žena“ tu má tiež svoje oddelenie. Pre nás je veľmi zaujímavé vidieť, ako si Česi ocenili práce žien a ako pochopili dôležitosť ženskej otázky. Tak ako každý vzdelaný národ. Český národ pochopil, že ženskú prácu už ignorovať nemožno. Že sa už vyžili časy, keď ženu považovali za „inferiórneho“ tvora. Český národ si vie uctiť ženy, ktoré mu dal boh, keď ťažká borba nastala pre národ už-už k večnému mlčaniu odsúdený, aby povzbudzovali, obodrovali a posilňovali verných synov zúboženej vlasti. Vďačné potomstvo si vie oceniť zásluhy Bohuslavy Rajskej-Čelakovskej, no i dnes sa kochá v krásach spisov nedostižnej temer Boženy Němcovej. A teraz žijúce obecenstvo vďačne skladá svoj tribút lásky k nohám žijúcim ešte spisovateľkám, dobrodejkám a kňažkám národa. (…)

Vďačný a milý pobyt by to bol tu medzi týmito svedkami neúnavnej a nezištnej práce ženských rúk. Obzerať si všetky literárne plody ako básne, romány a iné, menovite spisy pre mládež, lebo tie sú veľmi dôležité. Ďalej všetky tie kresby, maľby a iné výtvarné práce, podobizne vynikajúcich žien a ich rukopisy — ach, tie by nás tu iste zadržali do večera. Stadeto odnášame si nielen poučenie, ale i mravné obodrenie. (…)

Zimomriavky nám prebehli chrbtami napriek júlovému sparnu, keď sme vošli do oddielu pre antropológiu a štatistiku. Zbierka lebiek… a to predhistorických ľudí, teda asi dvetisícročných, okrem týchto zase niekoľko hláv zo samých zločincov — to je smutná spoločnosť. Mimovoľne vynorí sa myšlienka: keby si začali rozprávať! Korymová povedala, že jej táto zbierka lebiek pripomína jednu povesť francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta, kde však prichodí len jedna ruka, ruka zločinca, ktorá drhla za živa a — drhla i po smrti.

Drahotínovú striaslo… dobre, že nie je večer.

„Ty vždy také strašné veci rozprávaš,“ povedala som Korymovej. — „Bojíš sa?“ usmiala sa ona. — „Bojím — nebojím.“ — „Veríš?“ — „Verím, čo verím, ale poďme ďalej.“ Zbežne sme prezreli ešte niečo zo štatistiky a keď sme obišli figurínu Josefa Drásala, zanechali sme túto miestnosť pre štúdium o človeku tak veľavýznamnú.

Veru, veru, najťažšie štúdium človeka je človek. (…)

Veľký priestor zaujíma cirkevné oddelenie.

Na tomto ináč malom mieste je nakopené množstvo veľmi drahocenných vecí. Kalichy, omšové rúcha, obrazy a sochy kostolov, potom sám v sebe svätovítsky poklad je bezmennej ceny. Ktosi nazval toto oddelenie klenotnicou národopisnej výstavy. Oko až unaví hľadieť na tú krásu — lesk zlata ľaká a márni a tieseň zmáha srdce pri pomyslení na toľký — predsa len — mŕtvy kapitál. Korymová šepce: „Am Golde hängt, nach Golde drängt sich alles, wir armen!“ (…)

Prechodíme zase na veľké priestranstvo medzi starožitné výrobky zo železa a rozličného kovu. (…)

Nie menej obdivu zasluhujú práce zo skla a pálenej hliny. Poháre a rozličné sklá, biele i zelené, potom maľované a brúsené džbánky, taniere, misy a mištičky naplňujú v hojnom počte rozličné kasne. (…)

Potom nasleduje oddelenie obchodu. Nás zo všetkého tu nahromadeného materiálu najviac zaujíma „starý kupec“ a figuríny kupca, kupcovej, furmanov, poštárov v sviatočnom odeve a kupca i učňa v pracovnom kroji, a síce v malom krámiku, kde stoja, akoby práve boli za jeden denár korenia predali niektorej starej babke, alebo lót šnupacieho tabaku odvážili starému pánu „domovnímu“.

Ačkoľvek čudujeme sa tým starým váham a mieram, predsa ešte i v mnohých kútoch našich krajov počuť a vidieť, ako ľudia vedú obchod starým spôsobom. A mnohým dnešným kupcom sa ani nesníva o dvojitom vedení kníh. Hľa, naša mama vše hovoria: „ale dajte mi pokoj s vašimi knihami, čo si ja tu zapíšem, to ani mačka nevylíže, kým si dlžník nezaplatí“, a tak ostáva pri starom a — item, dobre je. Dobre, lebo nebárs…

Stadeto opustili sme národopisný palác a zasadli u „veterníka“ k poháru piva. Klanica a jeho verný sused opustili nás už skorej, ich vari národopisný palác nezaujímal tak ako inšie tuvon. Len my, čo sme si ostali verní, s našou milou mládežou, vypili sme si po pohári i po dva, a tak vybrali sme sa hľadať hostinec „U ostatného groša“, tam sme mali obedovať. (…)