ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zatým prijachal gróf domov; na vykonanie tej cesty potreboval šesť minút. Tých šesť minút stačilo, aby ho videlo dvadsať mladých mužských, ktorí, poznajúc cenu záprahu, ktorý si nemohli kúpiť, popchli svoje kone do behu, aby videli skvelého veľmoža, čo si mohol dožičiť paripy, z ktorých každá stála desaťtisíc frankov.

Alim vybraný dom, ktorý mal byť mestským sídlom Monte Christa, stál napravo, keď sa ide Elysejskými poľami nahor, a mal na jednej strane dvor, na druhej záhradu; v prostriedku dvora rastúce husté krovie zakrývalo čiastku priečelia; okolo tohto krovia, sťa dve ramená, vinuly sa dve cesty, ktoré, rozvetvujúc sa napravo a naľavo, umožňovaly kočom prístup ku dvojitému schodišťu, na ktorého rohoch stály porcelánové vázy, plné kvetov. Tento dom, stojaci osamote na širokom priestranstve, mal okrem hlavného vchodu ešte druhý vchod, vedúci do ulice de Ponthieu.

Prv, ako kočiš zaťukal na vrátnika, už sa na pántoch otáčala ťažká brána; videli prichádzať grófa, ktorého v Paríži, ako v Ríme, ako všade, obsluhovali bleskorýchle. Kočiš teda vjachal, opísal polkruh, nestíšiac beh, a brána bola už zatvorená, keď ešte kolesá škripely na piesku ciest.

Koč zastal na ľavej strane schodov; dvaja mužskí zastali pri dvierkach; jeden z nich bol Ali, ktorý sa na svojho pána usmieval s neuveriteľne úprimnou radosťou a bol odmenený len Monte Christovým pohľadom.

Druhý sa pokorne pozdravil a podal grófovi rameno, aby mu pomohol sostúpiť s koča.

„Vďaka, pán Bertuccio,“ riekol gróf, soskočiac pružne s troch stúpadiel. „A notár?“

„Je v malom salóne, Excelencia,“ odvetil Bertuccio. „A navštívenky, ktoré ste mali dať urobiť, ako budete vedieť číslo domu?“

„Už je to zariadené, pán gróf; bol som u najlepšieho rytca v Palais Royal, ktorý zhotovil dosku v mojej prítomnosti. Prvú navštívenku podľa vášho rozkazu hneď zaniesli pánu barónovi Danglarsovi, poslancovi, v ulici de la Chaussée d’Antin číslo sedem; ostatné veci sú na kozube v spálni Vašej Excelencie.“

„Dobre. Koľko je hodín?“

„Štyri.“

Monte Christo tomu istému francúzskemu lokajovi, ktorý vybehol z predsiene grófa de Morcerf volať voz, podal rukavice, klobúk a palicu, a potom išiel do malého salónu, sprevádzaný Bertucciom, ktorý mu ukazoval cestu.

„Mramory tejto predizby sú veľmi úbohé,“ riekol Monte Christo; „úfam sa, že ich všetky odstránite.“

Bertuccio sa poklonil.

Notár čakal, ako vravel intendant, v malom salóne. Mal dobrácku tvár druhého parížskeho kancelistu, ktorý sa vyšinul na definitívnu hodnosť obvodného notára.

„Vy ste pán notár, poverený predajom letohrádku, ktorý chcem kúpiť?“ spýtal sa Monte Christo.

„Áno, pán gróf,“ odvetil notár.

„Kúpna smluva je hotová?“

„Áno, pán gróf.“

„Doniesli ste ju?“

„Tu je.“

„Výborne. Kde je dom, ktorý kupujem?“ spýtal sa nedbanlivo Monte Christo, obracajúc sa čiastočne k Bertucciovi, čiastočne k notárovi.

Intendant urobil posunok, označujúci: ,Neviem.‘

Notár pozrel udivený na Monte Christa.

„Ako?“ čudoval sa. „Pán gróf nevie, kde je dom, ktorý kupuje?“

„Nie, skutočne neviem,“ odvetil gróf.

„Pán gróf ho nepozná?“

„A ako by som ho, do čerta, mohol poznať? Prišiel som dnes ráno z Kadixu, nikdy som v Paríži nebol, ba prvý raz som prišiel do Francúzska.“

„To je už niečo iné,“ povedal notár. „Dom, ktorý pán gróf kupuje, je v Auteuil.“

Pri tých slovách Bertuccio zjavne zbledol.

„A kde je Auteuil?“ spýtal sa Monte Christo.

„Ztadiaľto na dva kroky, pán gróf,“ odvetil notár, „kúsok za Passy, leží prekrásne v prostriedku Boulonského lesa.“

„Tak blízko!“ riekol Monte Christo. „Ale veď to nie je na vidieku! Ako ste mi mohli vybrať dom pri bránach Paríža, pán Bertuccio?“

„Ja?“ zvolal intendant so zvláštnou dychtivosťou. „Nie, to nie som ja, ktorému pán gróf rozkázal vybrať ten dom; ráčte si, pán gróf, uvedomiť vec, rozpamätať sa, hľadať v pamäti.“

„Ach, tak je,“ povedal gróf; „už sa pamätám: čítal som to oznámenie v novinách a dal som sa zlákať klamlivým pomenovaním: vidiecky dom.“

„Ešte je čas,“ riekol Bertucio, „a ak mi chce Vaša Excelencia rozkázať, aby som hľadal inde, výhľadám, čo bude najlepšie, v Enghien alebo vo Fontenay aux Roses, alebo v Bellevue.“

„Netreba,“ povedal nedbanlivo Monte Christo, „keď ho už raz mám, nechám si ho.“

„Pán gróf má naozaj pravdu,“ riekol živo notár, obávajúc sa, aby nestratil honorár, „je to čarokrásny majetok; bystrotoká voda, hustý les, pohodlné bydlisko, hoci dávno neobývané; nehľadiac na zariadenie, ktoré, hoci je staré, má veľkú cenu, najmä dnes, keď sa ľudia sháňajú za starožitnosťami. Pardon, ale myslím, že pán gróf má vkus svojej doby.“

„Povedzte mi,“ riekol Monte Christo, „je to teda zodpovedajúce?“

„Ó, pán gróf, viacej, priam veľkolepé.“

„Nuž, nedajme si teda ujsť takú príležitosť,“ povedal Monte Christo; „pán notár, prosím si smluvu.“

A s chvatom podpísal, keď vrhol letmý pohľad na miesto smluvy, kde bolo označené miesto domu a mená majiteľov.

„Bertuccio,“ riekol, „vyplaťte pánovi päťdesiatpäť tisíc frankov.“

Intendant odišiel neistým krokom a vrátil sa s balíkom bankoviek, ktoré notár čítal znova, ako človek, navyknutý prijímať peniaze až po zákonnom vytretí.

„A teraz,“ spýtal sa gróf, „sú už všetky formality vyplnené?“

„Všetky, pán gróf.“

„Máte kľúče?“

„Má ich vrátnik, ktorý stráži dom, ale rozkázal som mu, aby pána uviedol do majetku.“

„Znamenite.“

A Monte Christo kývol notárovi hlavou, ako by chcel povedať:

,Už vás nepotrebujem, choďte.‘

„Ale tak sa mi vidí,“ hovoril zmäteno ctihodný notár, „že sa pán gróf pomýlil. Kúpna cena je vcelku päťdesiattisíc frankov.“

„A váš honorár?“

„Ten je už započítaný v tej sume.“

„Či ste neprišli sem z Auteuil?“

„Áno.“

„Tak vaše ustávanie treba tiež honorovať,“ odvetil gróf.

A kývnuc prepustil ho.

Notár vyšiel zpätkujúc, klaňajúc sa po zem; od toho dňa, ako sa dal zapísať na práva, prvý raz sa stretol s takým klientom.

„Odprevaďte pána,“ riekol gróf Bertucciovi.

Intendant vyšiel za notárom.

Sotva ostal gróf sám, vyňal z vrecka toboľku na listy, zavierajúcu sa na zámku, a otvoril ju malým kľúčom, ktorý mal zavesený na krku a ktorý nikdy neodkladal.

Chvíľu hľadal, potom sa postavil pri lístku s niekoľkými poznámkami, porovnal ich s kúpnou smluvou, ležiacou na stole, a zamysliac sa, riekol sám sebe:

,Je to tak: Auteuil, ulica de la Fontaine číslo dvadsaťosem. A teraz mám s pomocou náboženstva alebo teroru vyrvať tajomstvo? O hodinu budem vedieť všetko.‘ „Bertuccio!“ zvolal, klopúc akýmsi malým kladivkom so skladacou rukoväťou na kovovú platňu, vydávajúcu tiahly, prenikavý hlas, podobný zvuku tam-tamu. „Bertuccio!“

Intendant sa zjavil na prahu.

„Pán Bertuccio,“ riekol gróf, „nevraveli ste mi raz, že ste cestovali po Francúzsku?“

„Áno, Excelencia, po istých častiach Francúzska.“

„Akiste poznáte okolie Paríža.“

„Nie, Excelencia, nie,“ odvetil intendant s istou nervóznou triaškou, ktoré Monte Christo, znalec emócií, správne privlastňoval živému znepokojeniu.

„To je nepríjemné,“ riekol, „že ste nikdy nevyhľadali okolie Paríža, lebo si ešte dnes večer chcem obzrieť svoj nový majetok, a keď pôjdete so mnou, mohli by ste mi poslúžiť užitočnými úpravami.“

„Do Auteuil?“ zvolal Bertuccio, ktorého červená tvár temer zbledla. „Ja mám ísť do Auteuilu!“

„Spytujem sa vás, čo je na tom divné, že máte ísť do Auteuil? Keď budem bývať v Auteuil, keď patríte k domu, budete ta musieť prejsť.“

Bertuccio sklonil hlavu pred pánovým veliteľským pohľadom a ostal stáť nepohnute a bez odpovede.

„Ale čo sa to s vami robí? Necháte ma azda ešte raz zvoniť na koč?“ riekol Monte Christo s prízvukom Ľudovíta XIV., hovoriaceho: „Bezmála by som bol čakal!“

Bertuccio v momente skočil z malého salónu do predizby a zvolal zachrípnutým hlasom:

„Jeho Excelencii kone!“

Monte Christo napísal dva či tri listy; keď prečítal posledný, intendant sa zjavil zasa.

„Koč Vašej Excelencie je predo dvermi,“ oznamoval.

„Tak si vezmite rukavice a klobúk,“ riekol Monte Christo.

„Mám azda ísť s pánom grófom?“ zvolal Bertuccio.

„Pravdaže; veď ak mám v tom dome bývať, musíte vydať rozkazy.“

Na to nebolo príkladu, že by si niekto bol dovolil niečo namietať proti grófovým rozkazom; intendant teda šiel bez muknutia za svojím pánom, ktorý vstúpil do koča, kývnuc mu, aby ta vstúpil tiež. Intendant si úctive sadol na predné sedadlo.