ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nech nám dovolia čitatelia, aby sme ich zasa zaviedli k tomu ohradenému pozemku, susediacemu s domom pána de Villefort; za bránou, zatienenou košatými gaštanmi, nájdeme zasa známe osoby.

Teraz prišiel Maximilián prvej. Primkol oko k priehrade a v hlbokej záhrade pátral po tieni medzi stromami, sluchom zas po zaškripení piesku pod hodvábnou črievičkou.

Napokon sa ozvalo tak túžené zaškripnutie a miesto jedného blížily sa dva tiene. Oneskorenie Valentíny zavinila návšteva pani Danglarsovej a Eugenie, ktorá sa predĺžila až cez hodinu, keď bola Valentína očakávaná. Aby teda nezameškala schôdzku, navrhla deva slečne Danglarsovej prechádzku po záhrade, chtiac tak presvedčiť Maximiliána, že oneskorenie, pre ktoré on iste trpí, nezavinila ona.

Mladý človek pochopil všetko rýchlosťou intuície, ktorá je nadaním milencov, a jeho srdcu sa uľahčilo. Ostatne, Valentína nepriblížila sa tak blízko, aby ju bolo počuť, prechádzku dirigovala tak, aby ju Maximilián mohol vidieť prechádzať, a vždy, keď išla okolo, vrhla na bránu pohľad, ktorý nemohla zbadať jej družka, ale zachytil ho mladý človek a vyčítal z neho:

,Buďte trpezlivý, priateľ môj; vidíte, že ja nie som na vine.‘

A Maximilián naozaj čakal trpezlive, obdivujúc rozdiel medzi dvoma devami: medzi plavovlasou devou unylého pohľadu, nahnutej postavy ako pekná smutná vŕba, a černovláskou hrdých očú a rovného vzrastu ako topoľ. Je prirodzené, že pri porovnaní týchto dvoch protichodných pováh mladý človek vo svojom srdci dal prednosť Valentíne.

Po polhodinovej prechádzke obidve devy odišly.

Maximilián porozumel, že návšteva pani Danglarsovej je skončená.

A skutočne o chvíľu zjavila sa Valentína sama. Bojac sa, aby nejaký nediskrétny zrak nesledoval jej návrat, kráčala voľne a miesto toho, aby šla rovno ku bráne, sadla si na lavičku, pátrajúc nebadateľne po všetkých chodníkoch a noriac zrak do hustého krovia.

Po tomto opatrnom čine pribehla ku bráne.

„Dobrý deň, Valentína,“ ozval sa hlas.

„Dobrý deň, Maximilián; nechala som vás čakať, ale videli ste, prečo.“

„Áno, poznal som slečnu Danglarsovú; nevedel som, že ste s tou devou natoľko spriatelená.“

„Kto vám povedal, že som spriatelená, Maximilián?“

„Nikto, ale zdalo sa mi, že to vidieť na tom, ako ste si podávaly rameno, ako ste sa shováraly: ako by sa dôverne rozprávaly dve priateľky z ústavu.“

„Zdôverovaly sme sa skutočne,“ povedala Valentína; „priznala sa mi k odporu, ktorý má proti manželstvu s pánom de Morcerf, a ja som sa jej zasa priznala, že svoj sobáš s pánom d’Epinay pokladám za nešťastie.“

„Drahá Valentína!“

„Preto, drahý priateľ,“ pokračovala deva, „videli ste zdanlivú dôvernosť medzi Eugeniou a mnou, lebo, hovoriac o človeku, ktorého nemôžem milovať, myslela som na človeka, ktorého milujem.“

„Ste vo všetkom taká dobrá, Valentína, a máte istú vlastnosť, ktorú slečna Danglarsová nebude mať nikdy: nevýslovný pôvab, ktorý je pre ženu tým, čím je pre kvet vôňa a čím je lahoda pre ovocie, lebo nestačí, aby kvet bol krásny, nestačí, aby ovocie bolo krásne.“

„To vám tak ukazuje vaša láska, Maximilián.“

„Nie, Valentína, prisahám, nie. Hľaďte, pred chvíľou som hľadel na vás obidve, a hoci som spravodlivo uznával krásu slečny Danglarsovej, na svoju česť vám hovorím, nemohol som pochopiť, ako sa môže do nej zaľúbiť nejaký mužský.“

„To preto, Maximilián, lebo, ako ste práve povedali, bola som pri tom i ja, a moja prítomnosť robila vás nespravodlivým.“

„Nie… ale povedzte mi… je to otázka čírej zvedavosti, ktorá vyplýva z istej predstavy, ktorú som si utvoril o slečne Danglarsovej.“

„Ó, iste nespravodlivú, hoci neviem, akú. Keď vy nás, úbohé ženy, posudzujete, nesmieme sa úfať zhovievavosti.“

„Zato vy ste oproti sebe vzájomne spravodlivé.“

„Preto, že v našom úsudku temer vždy hrá úlohu vášeň. Ale vráťme sa k vašej otázke.“

„Azda sa slečna Danglarsová obáva svojho manželstva s pánom de Morcerf preto, že miluje iného?“

„Maximilián, povedala som vám už, že nie som priateľkou Eugenie.“

„Ech, Bože môj,“ riekol Morrel, „mladé devy sa navzájom sveria, i keď nie sú priateľky; priznajte sa, že ste sa dotkli tej otázky. Ach, vidím, že sa usmievate!“

„Ak je tak, Maximilián, tak naša doštená priehrada je nanič.“

„Tak čo vám teda povedala?“

„Povedala mi, že nemiluje nikoho,“ odvetila Valentína, „že sa desí manželstva, že jej najväčšou radosťou by bolo žiť slobodne, nezávisle a že by si temer želala, aby jej otec stratil majetok a ona mohla sa stať umelkyňou, ako jej priateľka, slečna Lujza d’Armilly.“

„Ach, vidíte!“

„Tak, čo to dokazuje?“ spýtala sa Valentína.

„Nič,“ odvetil s úsmevom Maximilián.

„Prečo sa teda teraz usmievate?“ spýtala sa Valentína.

„Ach,“ zvolal Maximilián, „vidíte, že sa tiež dívate, Valentína!“

„Mám odísť?“

„Ó, nie, nie! Ale vráťme sa k vám.“

„Ach, áno, máte pravdu, veď nám neostáva ani desať minút!“

„Bože môj!“ zvolal Maximilián, zaraziac sa.

„Áno, Maximilián, máte pravdu,“ povedala zamysleno Valentína. „Máte úbohú priateľku. Ako to žijete kvôli mne, úbohý Maximilián, vy, ktorý ste priam stvorený pre šťastie! Verte, že si preto robím trpké výčitky.“

„Ale čo na tom záleží, Valentína, keď v tom nachodím svoje šťastie? Keď sa mi zdá, že to stále vyčkávanie je dostatočne zaplatené piatimi minútami vašej prítomnosti, dvoma slovami z vašich úst a večným, hlbokým presvedčením, že Boh nestvoril iné dve tak si rozumejúce srdcia, ako sú naše, a nespojil ich takrečeno divom len preto, aby ich zasa rozlúčil?“

„Dobre, ďakujem; úfajte sa za nás obidvoch, Maximilián; to ma robí zpolovice šťastnou.“

„Čo sa zasa stalo, Valentína, že ma tak skoro opúšťate?“

„Neviem; pani de Villefort dala ma požiadať, aby som k nej prišla pre dôležitú zvesť, od ktorej, ako mi odkázala, závisí čiastka môjho majetku. Ach, Bože môj, nech si ho vezmú, som pribohatá, a potom nech ma nechajú slobodnú na pokoji; mali by ste ma chudobnú práve tak radi, však, Morrel?“

„Ó, ja by som vás miloval stále! Čo by mi záležalo na majetku alebo chudobe, keby moja Valentína bola pri mne a keby som si bol istý, že mi ju nik nemôže vziať! Ale nebojíte sa, Valentína, že sa tá zvesť vzťahuje na váš sobáš?“

„Nemyslím.“

„Jednako ma však vypočujte, Valentína, a neľakajte sa, lebo kým budem žiť, nebudem nikdy patriť inej.“

„Myslíte, že ma tým upokojíte, Maximilián?“

„Odpusťte! Máte pravdu, som bezcitník. Chcel som vám povedať, že som sa nedávno stretol s pánom de Morcerf.“

„A?“

„Pán František d’Epinay je jeho priateľ, ako viete.“

„Áno; no a ďalej?“

„Dostal od Františka list, v ktorom mu oznamuje svoj skorý návrat!“

Valentína zbledla a oprela sa rukou o mrežu.

„Ach, Bože môj,“ riekla, „keby to tak bolo to! Ale nie, tú zvesť mi neoddá pani de Villefort.“

„Prečo?“

„Prečo?… Neviem… Ale tuším, že pani de Villefort, hoci tomu neprekáža, predsa tomu manželstvu nežičí.“

„Ale potom sa mi zdá, že budem pani de Villefort zbožňovať, Valentína!“

„Ó, neprenáhľujte sa, Maximilián,“ riekla Valentína s trudným úsmevom.

„Ale keď tomu manželstvu nežičí, hoci len pre to, aby ho prekazila, azda pripustí k sluchu nejaký iný návrh?“

„Neverte, Maximilián; pani Villefortovej neprekážajú manželia, ale manželstvo.“

„Ako, manželstvo? A keď tak prudko nenávidí manželstvo, prečo sa vydala?“

„Nerozumiete ma, Maximilián. Keď som pred rokom dala najavo úmysel uchýliť sa do kláštora, prijala môj návrh s radosťou i pri námietkach, ktoré mi pokladala urobiť za svoju povinnosť; tak isto súhlasil i môj otec, pravda, na jej popud, to viem iste; jedine môj úbohý deduško ma zadržal. Neviete si predstaviť, Maximilián, aké výrazné oči má úbohý starec, ktorý na svete miluje len mňa a ktorého — Bože, odpusť, ak je to rúhanie — na celom svete milujem len ja. Keby ste vedeli, ako pozrel na mňa, keď počul moje rozhodnutie, aká výčitka bola v tom pohľade a koľké zúfalstvo v slzách, ktoré kanuly bez nariekania, bez povzdychu po nehybných lícach! Ach, Maximilián! Pocítila som niečo ako výčitku. Hodila som sa mu k nohám a volala som: Odpusť, odpusť, deduško! Nech sa so mnou stane čokoľvek, ale neopustím ťa nikdy!‘ Tu pozdvihol oči k nebu… Maximilián, môžem veľa trpieť: ten pohľad môjho starého deduška odplatil mi vopred všetko moje utrpenie.“

„Drahá Valentína, ste anjel, a neviem veru, ako som si zaslúžil, rúbajúc do Beduinov napravo a naľavo — ale azda Boh mal ohľad na to, že sú neverci — neviem, ako som si zaslúžil, aby ste sa mi zjavili. Ale hľaďte, Valentína, aký záujem má pán de Villefort na tom, aby ste sa nevydali?“

„Nepočuli ste, Maximilián, čo som vám pred chvíľou povedala, že som bohatá, veľmi bohatá? Mám po matke asi päťdesiattisíc libier dôchodku; môj deduško a babka, markíz a markíza de Saint-Méran, zanechajú mi práve toľko; pán Noirtier má zjavne v úmysle urobiť ma svojou jedinou dedičkou. Preto môj brat Eduard, ktorý nemôže od pani de Villefort očakávať nijaký majetok, je v porovnaní so mnou chudobný. Pani de Villefort miluje to dieťa vášnivo, a keby som bola vstúpila do kláštora, bol by celý môj majetok, sústredený na môjho otca, ktorý by dedil po markízovi, markíze a po mne, pripadol jeho synovi.“

„Ó, aká divná je pri mladej a krásnej žene tá dychtivosť po peniazoch!“

„Nezabúdajte, Maximilián, že netúži po nich pre seba, ale pre svojho syna, a čo jej vyčitujete ako chybu, to je so stanoviska materinskej lásky temer ctnosťou.“

„Hľaďte, Valentína,“ riekol Morrel, „a keby ste tak časť svojho majetku prepustili tomu dieťaťu?“

„Ako možno urobiť taký návrh?“ spýtala sa Valentína. „A najmä žene, ktorá má stále na ústach slovo nezištnosť?“

„Valentína, moja láska bola mi vždy posvätná, a ako každú posvätnú vec, zahalil som ju závojom úcty a uzavrel do svojho srdca; nikto na svete, ba ani moja sestra, nemá tušenia o tej láske, s ktorou som sa nikomu na svete nezdôveril. Valentína, dovolíte mi, aby som o nej prehovoril s istým priateľom?“

Valentína sa zachvela.

„S priateľom?“ riekla. „Ó, Bože môj, Maximilián, trasiem sa už, keď vás len počujem takto hovoriť! S priateľom? A kto je ten priateľ“

„Čujte, Valentína. Pocítili ste kedy oproti niekomu tú neodolateľnú sympatiu, ktorá zaviňuje, že, hoci vidíte tú osobu prvý raz, zdá sa vám, že ju poznáte oddávna, a spytujete sa, kedy a kde ste ju videli, a nemôžuc sa rozpamätať ani na miesto, ani na čas, uveríte napokon, že sa tak stalo na nejakom inom svete a že táto sympatia je len zobúdzajúcou sa rozpomienkou?“

„Áno.“

„Tak to isté som pocítil i ja, keď som prvý raz videl toho neobyčajného človeka.“

„Neobyčajného človeka?“

„Áno.“

„Ktorého teda poznáte už oddávna?“

„Ledva osem alebo deväť dní.“

„A vy menujete svojím priateľom človeka, ktorého poznáte len týždeň? Ó, Maximilián, myslela som, že s tým krásnym menom ,priateľ‘ robíte väčšiu drahotu!“

„V zásade máte pravdu, Valentína, ale hovorte, čo chcete, nič nemôže vo mne zmeniť ten inštinktívny cit. Myslím, že ten človek bude účastníkom všetkého, čo sa so mnou dobrého stane v budúcnosti, ktorú, zdá sa, jeho hlboký pohľad pozná a jeho mocná ruka spravuje.“

„Je to teda božská bytosť?“ spýtala sa s úsmevom Valentína.

„Veru,“ odvetil Maximilián, „som často v pokušení veriť, že predvída budúce veci… najmä dobré.“

„Ó,“ riekla Valentína smutne, „obznámte ma s tým človekom, Maximilián, nech sa od neho dozviem, či ma budú dostatočne milovať náhradou za moje všetko utrpenie.“

„Úbohá priateľka! Veď vy ho poznáte!“

„Ja?“

„Áno. Je to ten istý človek, ktorý zachránil život vašej nevlastnej matke a jej synovi.“

„Gróf de Monte Christo?“

„Nikto iný.“

„Ó,“ zvolala Valentína, „ten nikdy nemôže byť mojím priateľom, je pridobrý priateľ mojej macochy.“

„Gróf priateľom vašej macochy, Valentína? Tak veľmi by ma moje tušenie neklamalo; som presvedčený, že sa mýlite.“

„Ó, keby ste vedeli, Maximilián! Veď už nie Eduard je panovníkom domu, ale gróf! Vyhľadávaný pani Villefortovou, ktorá v ňom vidí súhrn všetkých ľudských vedomostí; obdivovaný — počujete, obdivovaný! — mojím otcom, ktorý hovorí, že nikdy nepočul hovoriť s väčšou výrečnosťou o vznešených ideáloch; zbožňovaný Eduardom, ktorý, hoci sa bojí grófových čiernych očú, beží k nemu, keď ho vidí prichodiť, a otvára mu ruku, v ktorej nájde vždy nejakú zázračnú hračku: pán gróf de Monte Christo nie je tu u môjho otca, pán gróf de Monte Christo nie je tu u pani de Villefort, pán gróf de Monte Christo je tu doma.“

„Tak, drahá Valentína, ak sa veci majú tak, ako hovoríte, cítite už zaiste, alebo pocítite skoro vplyv jeho prítomnosti. Ak sa s Albertom de Morcerf stretol v Taliansku, bolo to preto, aby ho vyslobodil z rúk zbojníkov; videl pani Danglarsovú, aby jej dal kráľovský dar; vaša nevlastná matka a brat išli popri jeho dome, aby im jeho Núbijec zachránil život. Ten človek rozhodne má moc podrobiť udalosti svojmu vplyvu. Nikdy som nevidel väčšiu záľubu v prostote, spojenú s toľkým prepychom. Jeho úsmev, keď sa na mňa usmeje, je taký nežný, že zabúdam, akým trpkým ho vidia ostatní. Ó, povedzte, Valentína, usmial sa na vás tak? Ak to urobí, budete šťastná.“

„Ja?“ riekla deva. „Ó, Bože môj, Maximilián, na mňa ani nepozrie, ba skôr, ak náhodou idem okolo neho, odvráti odo mňa zrak. Ó, choďte, nie je veľkodušný, lebo nemá toho hlbokého pohľadu, ktorý číta na dne srdca a ktorý mu nesprávne pripisujete, lebo keby bol veľkodušný, chránil by ma svojím vplyvom, vidiac ma smutnú a osamelú v dome. A keď, ako tvrdíte, hrá úlohu slnca, bol by zohrial moje srdce jedným svojím lúčom. Hovoríte, že vás miluje, Maximilián, a čo viete o tom, Bože môj? Ľudia sa vľúdne usmievajú na veľkého dôstojníka, majúceho výšku päť stôp a šesť palcov ako vy, dlhé fúzy a veľkú šabľu, ale vedia, že môžu bez strachu zdrviť úbohú, plačúcu devu.“

„Ó, Valentína, mýlite sa, prisahám vám!“

„Hľaďte, Maximilián, keby to bolo inak, keby so mnou zaobchodil diplomaticky, teda ako človek, chtiaci sa tak alebo onak usalašiť v dome, bol by ma, hoci len raz; poctil tým úsmevom, ktorý vy tak zvelebujete. Ale nie; videl ma nešťastnú, chápe, že mu nemôžem inak byť na úžitok, a už si ma ani nevšimne. Ktovie, či naostatok, aby sa zavďačil môjmu otcovi, pani de Villefort alebo môjmu bratovi, nebude ma, keď to bude možné, tiež prenasledovať? Povedzte mi úprimne, veď ja nie som deva, ktorá si zaslúži takú bezzákladnú nevšímavosť, sami ste mi to povedali! Ach, odpusťte,“ pokračovala deva, vidiac, aký dojem urobily na neho tieto slová, „som zlá a hovorím vám o tom človeku veci, o ktorých som ani sama nevedela, že ich mám v srdci. Nepopieram síce, že vplyv, o ktorom hovoríte, jestvuje a že účinkuje i na mňa: ale ak účinkuje, účinkuje zhubne, ako vidíte, na dobré myšlienky.“

„Dobre, Valentína,“ riekol Morrel vzdychnúc, „nehovorme už o tom; nepoviem mu nič.“

„Ach, priateľ môj,“ zvolala Valentína, „vidím, že som vás zarmútila. Ó, že vám nemôžem stisnúť ruku a prosiť vás o odpustenie! Ale veď nechcem nič iné, ako byť presvedčená; povedzte, čo vám urobil gróf de Monte Christo.“

„Priznávam sa, Valentína, že ma privádzate do veľkých rozpakov, spytujúc sa, čo mi gróf urobil; nič významného, viem to dobre. Ako som vám už aj povedal, moja náklonnosť oproti nemu je cele inštinktívna a nemá nijaký racionálny podklad. Či za mňa slnce niečo urobilo? Nie; zohrieva ma a v jeho lúčoch vidím vás, to je všetko. Či tá alebo oná vôňa za mňa niečo urobila? Nie; jej výdych dotýka sa príjemne môjho smyslu. Nemôžem iné odpovedať na otázku, prečo chvália vôňu; moje priateľstvo k nemu je divné, ako i jeho ku mne. Tajný hlas mi hovorí, že je v tom nepredvídanom vzájomnom priateľstve niečo viacej ako náhoda. Nachodím spojitosť medzi jeho i svojimi najprostejšími skutkami, medzi jeho a svojimi najtajomnejšími myšlienkami. Zas ma vysmejete, Valentína, ale od toho času, ako toho človeka poznám, prichodí mi na um nesmyselná myšlienka, že všetko dobré, čo ma stretá, má v ňom svoj pôvod. A jednako som žil tridsať rokov, a nepotreboval som toho protektora, všakver? To nič, hľaďte napríklad: na sobotu ma pozval na obed; je to pri našich stykoch prirodzené, všakver? A čo som sa dozvedel neskoršie? I váš otec je pozvaný na obed, príde ta i vaša matka. Stretnem sa s nimi, a ktovie, čo vykvitne z toho stretnutia v budúcnosti? Sú to zdanlivo cele prosté okolnosti, ja však v nich vidím niečo prekvapujúceho; čerpám z nich nejakú divnú dôveru. Hovorím si, že gróf, ten neobyčajný človek, ktorý všetko uhádne, chcel ma dostať dovedna s pánom a pani de Villefort, a prisahám vám, že zavše hľadím čítať v jeho očiach, či neuhádol moju lásku.“

„Môj dobrý priateľ,“ povedala Valentína, „pokladala by som vás za blúznivca a bála by som sa o váš zdravý rozum, keby som od vás počula také reči. Ako je to, že vy v stretnutí vidíte niečo iného ako náhodu? Veď rozmýšľajte! Môj otec, ktorý nikdy nerobí návštevy, bol už desať ráz rozhodnutý neprijať to pozvanie, a pani de Villefort, ktorá, naopak, horí túžbou uvítať sa s tým neobyčajným nábobom v jeho dome, musela sa veľmi namáhať, kým pohla môjho otca, aby ju odprevádzal. Nie, nie, verte mi, Maximilián, okrem vás nikde na svete pomoc hľadať nemôžem, iba u svojho starého otecka, u mŕtvoly, a oporu len vo svojej matke, v tieni!“

„Cítim, že správne rozmýšľate, Valentína, a že vám logika dáva za pravdu,“ riekol Maximilián, „ale váš sladký hlas, ktorý na mňa inak tak mocne pôsobí, dnes ma nepresvedčuje.“

„Ani váš mňa,“ povedala Valentína, „a priznávam sa, že, keby ste mi nemohli povedať iný príklad…“

„Viem o jednom,“ riekol Maximilián nerozhodne, „ale naozaj musím sám uznať, Valentína, že je ešte nesmyselnejší ako prvý.“

„Tým horšie,“ zasmiala sa Valentína.

„A jednako pre mňa nie je menej presvedčujúci,“ vravel Morrel, „pre človeka intuície a citu, ktorý cez tých desať rokov, ako slúžim pri vojsku, niekoľko ráz ďakoval za svoj život jednému z tých vnútorných zábleskov, ktoré vás prinútia uhnúť sa napred alebo nazad, aby smrtiaca guľka preletela vedľa vás.“

„Drahý Maximilián, prečo neponecháte tú zásluhu o zblúdených guľkách mojim modlitbám? Keď ste tam ďaleko, neprosím Boha a svoju matku za seba, ale za Vás.“

„Áno, od toho času, ako sa poznáme,“ namietal Morrel s úsmevom. „Ale predtým, ako som vás poznal, Valentína?“

„Keď teda v ničom nechcete byť mojím dlžníkom, vy škaredý, vráťme sa k tomu príkladu, ktorý ste vy sami uznali za nesmyselný.“

„Tak, pozrite pomedzi dosky a hľaďte na tamten strom a pri ňom na nového koňa, na ktorom som dnes prišiel.“

„Ó, krásne zviera!“ zvolala Valentína. „Prečo ste ho nepriviedli ku bráne? Bola by som mu niečo povedala a bol by ma počul.“

„Je to naozaj, ako vidíte, dosť drahé zviera,“ riekol Maximilián. „Tak, viete, Valentína, že mám obmedzený majetok a že som, ako sa hovorí, rozumný človek. Tak som videl u istého človeka, ktorý obchoduje s koňmi, tohto skvostného Medeaha — tak ho totiž volám. Spýtal som sa na jeho cenu; žiadali zaň štyritisíc päťsto frankov. Pochopíte ľahko, že sa mi už viacej nesmel páčiť, a odišiel som, priznávam sa, s dosť ťažkým srdcom, lebo kôň hľadel na mňa prívetivo, hladil ma hlavou a tancoval podo mnou najkoketnejším a najrozkošnejším spôsobom. V ten istý večer mal som pozvaných niekoľko priateľov. Pána de Château-Renauda, pána Debraya a päť či šesť iných zaháľačov, ktorých na šťastie nepoznáte ani podľa mena. Odznel návrh zahrať si bouillotte; ja nehrám nikdy, lebo nie som dosť bohatý, aby som mohol prehrať, ani nie dosť chudobný, aby som si želal výhru. Ale bolo to u mňa, a tu nezostávalo nič iné, ako poslať pre karty, čo som i urobil. Keď sme sadali k stolu, prišiel pán de Monte Christo. Sadol si, hrali sme, ja som vyhral; sotva sa sám odvážim priznať, Valentína: vyhral som päťtisíc frankov. Rozišli sme sa o polnoci. Nemohol som sa ovládať, najal som si voz a dal som sa zaviesť ku kupcovi s koňmi. Zazvonil som, trasúc sa celý ako v horúčke; vrátnik, ktorý otváral, iste ma pokladal za blázna. Ledva odchýlil dvere, vrazil som do nich, vrútil som sa do koniarne a pozrel na hrant. Ó, šťastie! Medeah pochrumkával voňavé seno. Vzal som sedlo, pripevnil som mu ho sám na chrbát, prehodil som uzdu, a Medeah všetko to prijal s najväčšou ochotou. Potom, vyčítajúc zadivenému obchodníkovi na dlaň štyritisíc päťsto frankov, vrátil som sa, vlastne celú noc som jazdil po Elysejských poliach. Videl som svetlo v grófovom obloku, a zdalo sa mi, že som za záclonou rozoznával jeho tieň. Prisahal by som, že gróf vedel, že túžim po tom koni a že schválne prehrával, aby som ja vyhral.“

„Môj drahý Maximilián,“ riekla Valentína, „ste naozaj priveľký fanatista… nebudete ma dlho milovať… Mužský, ktorý vie takto básniť, nemôže sa zatratiť v takej jednotvárnej láske, ako je naša… Ale, Bože môj! Čujte, volajú ma… počujete?“

„Ó, Valentína,“ prosil Maximilián, „váš malíček… cez škáru priehrady… nechže ho bozkám!“

„Maximilián, povedali sme si, že si budeme navzájom dva hlasy, dva tiene!“

„Ako si žiadate, Valentína.“

„A boli by ste šťastný, keby som urobila, čo žiadate?“

„Ó, áno!“

Valentína vyskočila na lavičku a podala Maximiliánovi nie malíček cez škáru, ale celú ruku ponad ohradu.

Maximilián vykríkol, a vyskočiac tiež na kameň, schvátil tú zbožňovanú rúčku a pritisol ju ku svojim horúcim perám; vtom mu však z dlaní vykĺzla rúčka a mladý človek počul, ako Valentína uteká, azda predesená novým pocitom, ktorý jej prebehol telom.

Koniec III. časti.