ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň okolo druhej hodiny popoludní zastal pred bránou Monte Christovho domu koč, v ktorom boly zapriahnuté dve hrdé anglické paripy; človek, oblečený do belasého kabáta s hodvábnymi gombíkmi tejže farby, v bielej veste s ohromnou zlatou reťazou, majúci bledohnedé nohavice, s čiernymi a tak nízko nad obrvy padajúcimi vlasmi, že každý by bol váhal pokladať ich za pravé, keďže sa tak málo shodovaly s nižšími vráskami, ktoré sa im nepodarilo ukryť, — tento päťdesiat- až päťdesiatpäťročný mužský, ktorý sa chcel zdať ako štyridsiatnik, vystrčil hlavu z obloka koča, na dvierkach ktorého bola namaľovaná barónska koruna, a poslal svojho grooma ku vrátnikovi, aby sa ho spýtal, či je gróf Monte Christo doma.

Zatiaľ si mužský prezeral s takou minucióznou pozornosťou, že sa stávala temer bezočivou, vonkajšok domu, všetko, čo mohol zbadať v záhrade, i šaty niekoľkých sluhov, ktorí šli okolo. Oči tohto človeka boly živé, ale viacej prešibané ako dôvtipné. Mal natoľko úzke pery, že miesto toho, aby vyčnievaly von, vpadávaly do úst; napokon široké a vyčnievajúce lícne kosti, neklamný to znak úskočnosti, nízke čelo, vyduté zátylie, ďaleko presahujúce široké, naskrze nearistokratické uši, to všetko dodávalo v očiach fyziognoma temer odpudzujúci charakter osobe, ktorá sa prostým ľuďom vnucovala nádhernými koňmi, obrovským briliantom v náprsenke a červenou stuhou, ktorá siahala od jednej gombíkovej dierky po druhú.

Groom zaklopal na sklené dvere vrátnika a spýtal sa:

„Nebýva tu pán gróf de Monte Christo?“

„Jeho Excelencia býva tu,“ odvetil vrátnik, „ale…“

Pozrel spýtavo na Aliho.

Ali urobil záporné znamenie.

„Ale?“ spýtal sa groom.

„Ale Jeho Excelencia neprijíma,“ odpovedal vrátnik.

„Ak je tak, tu je navštívenka môjho pána, pána baróna Danglarsa. Odovzdajte ju grófovi de Monte Christo a povedzte mu, že môj pán, idúc do snemovne, zastavil sa tu, úfajúc sa, že ho bude môcť navštíviť.“

„Nehovorím s Jeho Excelenciou,“ povedal vrátnik; „o to sa postará jeho komorník.“

Groom sa vrátil ku koču.

„Tak čo?“ spýtal sa Danglars.

Chlapec, hodne zahanbený príučkou, ktorú dostal, tlmočil svojmu pánovi odpoveď vrátnika.

„Och,“ poznamenal Danglars, „ten pán, ktorého titulujú Excelenciou a s ktorým hovoriť má právo len jeho komorník, je iste nejaké knieža. Nerobí nič, má u mňa otvorený úver, musím sa teda s ním sísť, keď bude chcieť peniaze.“

A Danglars sa vhĺbil do koča, volajúc na kočiša tak, že ho bolo počuť na druhú stranu ulice:

„Do poslaneckej snemovne!“

Monte Christo, ktorého zavčasu uvedomili, cez škáru žalúzie videl baróna a obzeral si ho znamenitým ďalekohľadom práve s takou pozornosťou, s akou sám Danglars skúmal dom, záhradu a livreje sluhov.

,Rozhodne,‘ povedal si s pohybom odporu, vsunujúc rúry ďalekohľadu do ich slonovinového puzdra, ,ten človek je naozaj ošklivý tvor. Ako možno nepoznať v ňom na prvý pohľad hada s plochým čelom, supa s vydutou lebkou a kaňu s ostrým zobákom!‘

„Ali!“ zavolal. (Udrel na kovovú dosku. Ali hneď pribehol.) „Zavolajte Bertuccia!“

V tej chvíli vstúpil Bertuccio.

„Vaša Excelencia ma dala volať?“ spýtal sa.

„Áno, pane,“ povedal gróf. „Videli ste kone, ktoré boly pred chvíľou pred mojou bránou?“

„Áno, Excelencia, sú veľmi krásne.“

„Ako je to,“ povedal Monte Christo, sťahujúc obrvy, „že keď som od vás žiadal pár najkrajších koní v Paríži, sú v Paríži ešte iné, práve také krásne kone ako moje, a že tie kone nie sú v mojej stajni?“

Ali, vidiac zachmúrené obočie a počujúc prísny tón hlasu, sklonil hlavu.

„Ty za to nemôžeš, dobrý Ali,“ povedal gróf po arabsky s takou miernosťou, akú by nik nebol tušil ani v jeho hlase, ani v tvári. „Ty sa v anglických koňoch nevyznáš.“

Aliho črty sa vyjasnily.

„Pán gróf,“ riekol Bertuccio, „kone, o ktorých hovoríte, neboly na predaj.“

Monte Christo stisol plecami.

„Zachovajte si, pán intendant, že všetko je vždy na predaj, ak to človek môže zaplatiť.“

„Pán Danglars dal za ne šestnásťtisíc frankov, pán gróf.“

„Tak ste mali za ne ponúknuť tridsaťdvatisíc; je bankár, a bankár si nedá nikdy ujsť príležitosť zdvojnásobiť svoj kapitál.“

„Hovorí pán gróf vážne?“ spýtal sa Bertuccio.

Monte Christo pozrel na intendanta ako človek, ktorý sa diví, že sa niekto odváži tak spytovať.

„Dnes večer,“ povedal, „mám vykonať návštevu a chcem, aby tie kone boly zapriahnuté v mojom koči v nových šírach.“

Bertuccio, pozdraviac, odchádzal; pri dverách sa zastavil.

„O koľkej hodine si žiada Vaša Excelencia vykonať návštevu?“ spýtal sa.

„O piatej,“ odpovedal Monte Christo.

„Dovoľujem si upozorniť Vašu Excelenciu, že sú dve hodiny,“ osmelil sa poznamenať intendant.

„Viem,“ povedal Monte Christo, a to bola jeho odpoveď.

Potom sa obrátil k Alimu a riekol:

„Dajte predviesť všetky kone pred madame, nech si vyberie záprah, ktorý sa jej bude najlepšie páčiť, a nech mi odkáže, či bude so mnou obedovať; ak áno, tak sa prestrie u nej. Choďte. Keď prídete dolu, pošlite mi komorníka.“

Sotva zmizol Ali, zjavil sa komorník.

„Pán Baptistin,“ povedal gróf, „už ste rok v mojej službe; je to skúšobná lehota, ktorú obyčajne dávam svojim ľuďom. Zodpovedáte mi.“

Baptistin sa poklonil.

„Chcem ešte vedieť, či vám ja zodpovedám.“

„Ó, pán gróf!“ zvolal živo Baptistin.

„Vypočujte ma do konca,“ pokračoval gróf. „Zarobíte ročne tisíc päťsto frankov, to je plat smelého dôstojníka, ktorý každý deň vystavuje nebezpečenstvu svoj život; máte takú stravu, akú by si žiadal mať náčelník úradu, úbohý služobník, nekonečne zaujatejší ako vy. Vy, slúžiac, máte svojich vlastných slúžiacich, ktorí sa starajú o vašu bielizeň a potreby. Okrem tých tisíc päťsto frankov platu okrádate ma pri nákupe mojich toaletných potrieb o druhých asi tisíc päťsto frankov ročne.“

„Ó, Excelencia!“

„Nesťažujem si na vás, pán Baptistin, je to rozumné; jednako si však žiadam, aby to bolo dosť. Nenašli by ste teda nikde miesto, podobné tomu, ktoré vám poskytla šťastná náhoda. Nikdy nebijem, nepreklínam svojich ľudí, nikdy sa nedám uchvátiť hnevu, omyl prepáčim vždy, nedbanlivosť alebo zabudnutie nikdy. Moje rozkazy sú obyčajne krátke, ale jasné a presné; opakujem ich radšej dva alebo tri razy, aby neboly zle vykonané. Som dosť bohatý, aby som sa mohol dozvedieť všetko, čo si želám vedieť, a upozorňujem vás, že som veľmi zvedavý. Keby som sa teda dozvedel, že ste o mne hovorili v dobrom alebo zlom smysle, kritizovali moje činy, pásli po mojom správaní, odišli by ste odo mňa hneď. Vystríham svojich sluhov len raz; ste vystríhaný, choďte!“

Baptistin sa poklonil a urobil tri alebo štyri kroky ku dverám.

„Ešte niečo,“ povedal gróf. „Zabudol som vám povedať, že každý rok ukladám na meno svojich ľudí istú sumu. Tí, ktorým dám výpoveď, stratia, pravda, tie peniaze, ktoré pripadnú tým, ktorí ostanú a ktorí budú mať na ne právo po mojej smrti. Ste teda u mňa rok, vaše šťastie je založené, pokračujte v ňom.“

Táto reč, povedaná pred Alim, ktorý ostal cele ľahostajný, lebo nerozumel po francúzsky ani slova, urobila na pána Baptistina dojem, aký pochopia všetci, ktorí študovali fyziológiu francúzskeho sluhu.

„Vynasnažím sa vyhovieť Vašej Excelencii v každom ohľade,“ riekol; „vezmem si za vzor pána Aliho.“

„Ó, nie,“ povedal Monte Christo s ľadovým chladom. „Ali pri svojich dobrých vlastnostiach má veľa nedostatkov; neberte si teda z neho príklad, lebo Ali je výnimka; nedostáva plat, on nie je sluha, on je môj otrok, môj pes; keby sa previnil proti svojej povinnosti, nevyhnal by som ho, ale zabil by som ho.“

Baptistin vyvalil oči.

„Pochybujete?“ spýtal sa Monte Christo.

A opakoval Alimu tie isté slová, ktoré práve povedal po francúzsky Baptistinovi.

Ali počúval, usmial sa, pristúpil ku svojmu pánovi, kľakol na jedno koleno a bozkal mu oddane ruku.

Tento malý dodatok, poskytnutý grófom na poučenie, dovŕšil Baptistinovo poučenie.

Gróf pokynul Baptistinovi, že môže odísť, Alimu však, aby ho nasledoval. Odišli spolu do Monte Christovho kabinetu, kde sa dlho shovárali.

O piatej gróf tri razy zazvonil. Jedno zvonenie platilo Alimu, dve Baptistinovi, tri Bertucciovi.

Intendant vstúpil.

„Moje kone!“ rozkázal Monte Christo.

„Sú zapriahnuté, Excelencia,“ povedal Bertuccio. „Odprevadím vás, pán gróf?“

„Nie, pôjde kočiš, Baptistin a Ali, nikto iný.“

Gróf sišiel dolu a videl pri svojom koči kone, ktoré obdivoval ráno pri Danglarsovom koči.

Idúc popri nich, obzrel si ich.

„Sú naozaj krásne,“ riekol, „a dobre ste urobili, že ste ich kúpili; stalo sa to však už trochu neskoro.“

„Excelencia,“ povedal Bertuccio, „dalo mi to veľa práce, kým som ich získal, a stály veľmi mnoho.“

„Či sú preto menej krásne?“ spýtal sa gróf, stisnúc plecami.

„Ak je Vaša Excelencia spokojná, je všetko v poriadku,“ povedal Bertuccio. „Kde ide Vaša Excelencia?“

„Do ulice de la Chaussée d’Antin, k pánu barónovi Danglarsovi.“

Rozhovor plynul hore nad domovými schodmi. Bertuccio vykročil, chtiac sostúpiť s prvého stupňa.

„Počkajte, pane,“ povedal Monte Christo, zastaviac ho. „Potrebujem pozemok pri mori, hoci v Normandii, medzi Le Havre a Boulogne. Dávam vám dosť miesta, ako vidíte. Treba však, aby tou kúpou získaný bol malý prístav, malý záliv, do ktorého by mohla vplávať a zakotviť v ňom moja korveta; norí sa do vody len na pätnásť stôp. Loď bude stále pripravená, v ktorýkoľvek čas dňa alebo noci sa mi zapáči dať jej znamenie. Prezviete sa u všetkých notárov o majetku, ktorý by vyhovoval patričným podmienkam. Keď sa o nejakom dozviete, pôjdete si ho pozrieť, a ak budete spokojný, kúpite ho na svoje meno. Korveta je na ceste do Fécampu, však?“

„Videl som ju vyplávať na more v ten istý večer, keď sme opustili Marseille.“

„A jachta?“

„Jachta má rozkaz ostať v Martigues.“

„Dobre. Vymeníte s času na čas listy s ich veliteľmi, aby nezaspali.“

„A vo veci parníka?“

„Ktorý je v Châlonsi?“

„Áno.“

„To isté, čo platí pre obidve plachtovky.“

„Dobre.“

„Keď kúpite pozemok, prichystáte mi na hradskej na sever i na hradskej na juh na každých desať míľ čerstvé záprahy.“

„Vaša Excelencia sa môže na mňa spoľahnúť.“

Gróf kývol hlavou na znak spokojnosti, sostúpil so schodov a sadol do koča, ktorý, ťahaný nádhernými paripami, vyjachal v cvale a zastavil sa až pred súkromným domom bankárovým.

Danglars predsedal vo výbore, ktorý sostavili na zriadenie akejsi železnice, keď mu oznámili návštevu grófa de Monte Christo. Schôdzka bola už temer skončená.

Počujúc grófovo meno, vstal.

„Páni,“ povedal, obracajúc sa k druhom, z ktorých mnohí boli dôstojnými členmi tej alebo onej snemovne, „odpusťte, že odchodím. Ale predstavte si, že firma Thomson a French v Ríme oznamuje mi istého grófa de Monte Christo a otvára mu u mňa neobmedzený úver. Je to najpodarenejší žart, aký si oproti mne dovolili moji cudzozemskí obchodní spojenci. Iste pochopíte, že ma zachvátila a ešte ma neopustila zvedavosť; zašiel som dnes k údajnému grófovi. Keby to bol skutočný gróf, rozumiete, nebol by taký bohatý. Pána nebolo možno vidieť. Čo na to poviete? Či tie spôsoby, ktoré si dovoľuje gróf Monte Christo, nepripomínajú výsosť alebo krásnu ženu? Jeho dom je na Elysejských poliach; ako som sa prezvedel, je jeho vlastníctvom. Ale neobmedzený úver,“ opakoval Danglars s ošklivým úsmevom, „kladie priveľké požiadavky bankárovi, u ktorého je ten úver otvorený. Ponáhľam sa teda obzrieť si toho človeka. Myslím, že ma šialia. Ale tí tam nevedia, s kým majú do činenia: kto sa bude smiať naposledy, bude sa smiať najlepšie.“

A dokončiac tieto slová s takou emfázou, že sa mu až nozdry rozšírily, pán barón opustil svojich hostí a odišiel do bieleho a zlatého salónu, ktorý vyvolával v Chaussée d’Antin veľký rozruch.

Rozkázal ta priviesť hosťa, aby ho hneď zrazu oslnil.

Gróf stál, obzerajúc si niekoľko Albanových a Fattorových kópií, ktoré predali bankárovi ako pôvodiny a ktoré, hoci boly kópie, odrážaly sa veľmi krikľavo od všetkých zlatých a farebných nevkusov, ktorými bola povala zaplnená.

Na znenie krokov vstupujúceho Danglarsa gróf sa obrátil.

Danglars ho pozdravil ľahkým kývnutím hlavy a pokynul mu, aby si sadol do kresla z pozláteného dreva, obtiahnutého hodvábom, pretkaným zlatom.

Gróf si sadol.

„Mám česť hovoriť s pánom de Monte Christo?“ začal Danglars.

„A ja, pravda, s pánom barónom Danglarsom, rytierom Čestnej légie, členom poslaneckej snemovne?“

Monte Christo uviedol všetky tituly, ktoré videl na barónovej navštívenke.

Danglars pocítil bodnutie a zahryzol si do pery.

„Prepáčte, pane,“ riekol, „že som vám hneď pri prvom raze nedal titul, akým mi vás oznámili. Ale, ako viete, žijeme pod ľudovou vládou, a ja som reprezentantom záujmov ľudu.“

„A tak,“ povedal Monte Christo, „hoci ste si zachovali zvyk dať sa oslovovať barónom, odvykli ste titulovať iného grófom.“

„Ach, nezakladám si ani na svojom titule, pane,“ povedal nedbanlivo Danglars, „vymenovali ma za baróna a rytiera Čestnej légie za isté služby, ale…“

„Ale zriekli ste sa titulov, ako urobili kedysi pán de Montmorency a pán de Lafayette? Dali ste tým príklad, hodný nasledovania, pane.“

„To práve nie,“ riekol Danglars v pomykove, „rozumiete, kvôli sluhom…“

„Áno, pre vašich ľudí ste milosťou, pre žurnalistov pánom, pre voličov občanom. Pre konštitučnú vládu sú to veľmi primerané odtienky. Rozumiete dobre.“

Danglars sovrel pery. Videl, že na tomto poli sa Monte Christovi nevyrovná; skúsil teda prejsť na iné pole, ktoré mu bolo známejšie.

„Pán gróf,“ riekol, klaňajúc sa, „dostal som predbežnú zvesť od firmy Thomson a French.“

„Som očarovaný, pán barón. Dovoľte, aby som vás oslovoval, ako vás oslovujú vaši ľudia; je to zlý zvyk, ktorý som si osvojil v kraji, kde sú ešte baróni, a to práve preto, že sa už nik barónom nestáva. Preto som očarovaný; nemusím sa aspoň predstavovať sám, čo je vždy do istej miery nepohodlné. Hovoríte teda, že ste dostali predbežnú zvesť?“

„Áno,“ prisvedčil Danglars, „ale priznávam sa, že som jej smysel dosť dobre nepochopil.“

„Bah!“

„A mal som česť i zájsť k vám, aby som vás požiadal o isté vysvetlenie.“

„Prosím, som tu, počúvam, pane, ochotný som vás vypočuť.“

„Ten list,“ riekol Danglars, „mám, tuším, ešte pri sebe (hľadal vo vrecku). Áno, tu je. Ten list otvára u mojej firmy pánu grófovi de Monte Christo neobmedzený úver.“

„Nuž, pán barón, čo sa vám v tom zdá nejasné?“

„Nič, pane, len slovo neobmedzený…“

„Tak, nie je to francúzske slovo?… Firma, ktorá vám píše, je anglicko-nemecká, rozumiete.“

„Ó, s gramatickej stránky, pane, nemožno nič namietať, ale nie je to tak so stránky účtovníckej.“

„Tak podľa vášho náhľadu, pán barón,“ spýtal sa Monte Christo s najnaivnejším výrazom, „firma Thomson a French nie je cele istá? Hrom do toho, to by ma mrzelo! Mám u nej uložený nejaký groš.“

„Ó, úplne bezpečná!“ povedal Danglars temer s posmešným úsmevom. „Ale v peňažníckom svete smysel výrazu neobmedzený je taký neurčitý…“

„Všakver, že je neobmedzený?“ riekol Monte Christo.

„To isté som chcel povedať i ja, pane. Ale neurčitosť je pochybnosť, a mudrc vraví: stráň sa pochybnosti.“

„Čo znamená,“ povedal Monte Christo, „že ak je firma Thomson a French náchylná urobiť hlúposť, firma Danglars nemieni nasledovať jej príklad.“

„Ako to, pán gróf?“

„Áno, iste. Páni Thomson a French uzavierajú obchody bez určitých číslic, ale pán Danglars má vo svojich istú hranicu; je to múdry človek, ako práve povedal.“

„Pane,“ riekol pyšne bankár, „ešte nikto nespočítal moju pokladnicu.“

„Tak sa zdá teda,“ povedal chladne Monte Christo, „že ja urobím začiatok.“

„Kto vám to povedal?“

„Vysvetlenie, o ktoré ma žiadate, pane, a ktoré sa veľmi podobá váhaniu…“

Danglars si zahryzol do pery; ten človek ho druhý raz porazil, a teraz na vlastnej pôde. Jeho posmešná zdvorilosť bola len líčená a dotýkala sa už najkrajnejších čierťaží, takých blízkych bezočivosti.

Monte Christo, naopak, usmieval sa čo najpríjemnejšie, a keď sa mu to hodilo, bral na seba výraz istej prostodušnosti, ktorý mu dodával značnú prevahu.

„Skúsim,“ začal Danglars po chvíľke mlčania, „dohovoriť sa s vami, pane, tým spôsobom, že vás poprosím, aby ste láskave sami určili sumu, akú si mienite u mňa vyzdvihnúť.“

„Ale, pane,“ povedal Monte Christo, rozhodnutý neustúpiť v rozpore ani na palec, „práve preto som žiadal o neobmedzený úver u vás, lebo som nevedel, aká suma mi bude potrebná.“

Bankárovi sa zdalo, že teraz nadišla chvíľa, aby sa vyvŕšil. Zaboril sa hlboko do kresla a povedal s hrubým, pyšným úsmevom:

„Ó, pane, nebojte sa žiadať; môžete sa presvedčiť, že, hoci číslice Danglarsovej firmy sú obmedzené, môžem vyhovieť najväčším požiadavkám, i keby ste hneď žiadali milión…“

„Prosím?“ spýtal sa Monte Christo.

„Hovorím: milión,“ opakoval Danglars so sebavedomou hlúposťou.

„A čo by som robil s miliónom?“ hovoril gróf. „Bože môj, pane, keby som bol potreboval milión, pre takú maličkosť by som si nebol dal otvoriť úver. Milión! Ten mám vždy v peňaženke alebo v cestovnej taške.“

A Monte Christo vyňal z toboľky, v ktorej mal navštívenky, dva šeky na štátnu pokladnicu, každý na päťstotisíc frankov, splatných doručiteľovi.

Človeka, ako bol Danglars, bolo treba udrieť, a nie bodnúť. Úder palicou mal účinok: bankárovi sa zamútilo v hlave; vyvalil na Monte Christa vytreštené oči — ich zrenice sa strašne rozšírily.

„Tak, priznajte sa mi,“ začal Monte Christo, „že ste nemali veľkú dôveru k firme Thomson a French. Bože môj, veď je to také prosté; predvídal som to, a hoci sa v obchodných veciach veľmi nevyznám, zabezpečil som sa. Tu sú dva listy, podobné tomu, aký ste dostali vy; jeden je od firmy Arstein a Eskeles vo Viedni a platí barónovi Rothschildovi, druhý od firmy Baring v Londýne pánu Laffittovi. Povedzte len slovo, pane, a pozbavím vás všetkých starostí tým, že sa obrátim na jednu z týchto firiem.“

Vec bola hotová, Danglars bol premožený; s badateľným chvením otvoril list z Viedne i list z Anglicka, ktoré mu dvoma prstami podával gróf, prezrel pravosť podpisov s bedlivosťou, ktorá by bola bývala pre Monte Christa urážlivá, keby ju nebol pripísal na účet bankárovej zmätenosti.

„Ach, pane, tieto tri podpisy majú hodnotu niekoľkých miliónov,“ riekol Danglars, vstanúc, ako by chcel vzdať česť moci zlata, zosobnenej v tomto človeku, sediacom pred ním. „Tri neobmedzené úvery na naše firmy! Odpusťte, pán gróf, neovládala ma nedôvera, ale počudovanie.“

„Ó, firma, ako je vaša, takému niečomu sa nebude diviť,“ povedal Monte Christo s uhladenosťou. „Veď mi budete môcť poslať nejaké peniaze?“

„Hovorte, pán gróf, stojím vám k službám.“

„Tak, keď sa už raz rozumieme,“ riekol Monte Christo, „lebo si rozumieme, všakver?…“

Danglars sa poklonil na znamenie súhlasu.

„A neprechovávate už nijakú nedôveru?“ pokračoval Monte Christo.

„Ó, pán gróf!“ zvolal bankár. „Nikdy som ju neprechovával.“

„Nie, vy ste si želali len dôkazy, to je všetko. Tak,“ opakoval gróf, „teraz, keď si rozumieme, keď už nemáte nijakú nedôveru, ustáľme, ak sa vám páči, vo všeobecnosti sumu na prvý rok: napríklad šesť miliónov.“

„Nechže je šesť miliónov,“ riekol Danglars, s ťažkosťou lapajúc povetrie.

„Ak budem potrebovať viac,“ riekol Monte Christo ľahostajne, „vezmeme viacej. Mienim však ostať v Paríži len rok a myslím, že v tom čase sumu neprekročím. Napokon — uvidíme. Pre začiatok mi ráčte poslať zajtra päťstotisíc frankov, budem až do poludnia doma. Ináče, ak by som nebol, nechám potvrdenie u svojho intendanta.“

„Peniaze budú u vás zajtra o desiatej hodine, pán gróf,“ povedal Danglars. „Žiadate si zlato, bankovky, či striebro?“

„Zlato a bankovky, ak sa vám páči.“

A gróf vstal.

„Musím sa vám priznať k jednej veci,“ riekol Danglars, vstanúc tiež. „Myslel som, že podrobne poznám všetky veľké európske majetky, ale o vašom imaní, ktoré sa mi jednako zdá také značné, priznám sa, nevedel som celkom nič. Je azda nedávne?“

„Nie, pane,“ odpovedal Monte Christo, „je, naopak, veľmi starého pôvodu. Je to rodinný poklad, ktorého sa nebolo slobodno dotknúť a ktorého kapitál sa nahromadením úrokov strojnásobil. Len pred niekoľkými rokmi vypršala testátorom ustálená lehota, užívam ho teda len od toho času, a vaša nevedomosť je v tom ohľade pochopiteľná. Ináče po čase sa o ňom dozviete viacej.“

Pri týchto slovách zjavil sa na perách grófa ten bledý úsmev, ktorý u Františka d’Epinay budil taký strach.

„So svojím vkusom a intenciami, pane,“ pokračoval Danglars, „v našom meste vyviniete taký luxus, ktorý nás biednych milionárov zničí. Tak sa mi vidí, že ste milovníkom obrazov, lebo pri mojom vstupe ste si ich prezerali; dovoľte teda, aby som vám ukázal svoju obrazáreň, mám tu samé staré obrazy, sú to všetko zaručené majstrovské diela. Nemám rád moderné.“

„Máte pravdu, pane, všetky majú spoločnú veľkú chybu, že totiž ešte nemaly kedy zostarnúť.“

„Dovolíte, aby som vám ukázal niektoré sochy Thorwaldsenove, Bartoloniho, Canovu — samých cudzích majstrov. Ako vidíte, francúzskych umelcov si nie veľmi vážim.“

„Máte právo byť k nim nespravodliví, sú vašimi rodákmi.“

„Ale na to príde rad neskoršie, keď sa bližšie spoznáme. Dnes budem spokojný s tým, ak sa vám bude páčiť, že vás predstavím pani barónke Danglarsovej; prepáčte, že tak súrim, ale stránka, ako ste vy, je takrečeno členom rodiny.“

Gróf Monte Christo sa poklonil na znak toho, že prijíma česť, ktorú mu chce bankár preukázať.

Danglars zazvonil; zjavil sa lokaj v krikľavej livreji.

„Pani barónka je doma?“ spýtal sa Danglars.

„Áno, pán barón,“ odvetil lokaj.

„Sama?“

„Nie. Madame má návštevu.“

„Azda vám nebude nemilé, že vás, pán gróf, predstavím v prítomnosti hostí. Chcete azda zachovať inkognito?“

„Nie, pán barón,“ povedal s úsmevom Monte Christo; „myslím, že nemám na to právo.“

„A kto je u madame? Pán Debray?“ spýtal sa Danglars s čulosťou, ktorá vylákala tajný úškrn na pery Monte Christa.

Grófovi už boly jasné prehľadné tajomstvá bankárovej domácnosti.

„Pán Debray, áno, pán barón,“ prisvedčil lokaj.

Danglars mu kývol hlavou.

Potom, obrátiac sa k Monte Christovi, riekol:

„Pán Lucien Debray je náš starý priateľ; je osobným tajomníkom ministra vnútra. Moja žena, uzavrúc so mnou manželstvo, sa snížila. Je rodená de Servieres a prvý raz bola vydatá za plukovníkom markízom de Nargonne.“

„Nemám česť poznať pani Danglarsovú, ale s pánom Lucienom Debrayom som sa už stretol.“

„Tak?“ začudoval sa Danglars. „A kde?“

„U pána de Morcerf.“

„Ach, vy teda poznáte malého vikonta?“ spýtal sa Danglars.

„Oboznámili sme sa v Ríme pri karnevale.“

„Ach, áno,“ povedal Danglars, „veď som niečo počul o divnom dobrodružstve s banditami, so zbojníkmi v katakombách. Vyviazol z toho vraj priam zázrakom. Tak sa mi vidí, že o tom niečo rozprával po svojom návrate z Talianska mojej žene a dcére.“

„Pani barónka čaká na pánov,“ oznámil vrátivší sa lokaj.

„Idem napred, aby som vám ukázal cestu,“ riekol Danglars s poklonou.

„Idem za vami, pane,“ povedal Monte Christo.