ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Albert s Monte Christom ostal osamote, povedal mu:

„Dovoľte, aby som zaujal cicerona tým, že vám poskytnem ukážku mládeneckého bytu. Vám, zvyknutému na talianske paláce, bude slúžiť aspoň za predmet výpočtu, v koľkých štvorcových stopách môže žiť parížsky mladý človek, o ktorom súdia, že nebýva najhoršie. Pri prehliadke miestností otvoríme obloky, aby ste mohli slobodne dýchať.“

Monte Christo poznal už jedáleň a prízemný salón. Albert ho zaviedol najprv do ateliéru, ktorý bol, ako vieme, jeho obľúbenou miestnosťou.

Monte Christo vedel správne oceniť všetky sbierky, ktoré boly v miestnosti: staré skrine, japonský porcelán, orientálne látky, benátske sklo, zbrane všetkých krajín sveta, poznal všetko, na prvý pohľad uhádol storočie, krajinu i pôvod. Morcerf myslel, že bude vykladačom, a stalo sa naopak, že pod vedením grófovým on konal štúdie starožitnícke, nerastopisné a prírodopisné. Sostúpili na prvé poschodie. Albert zaviedol hosťa do salónu, v ktorom visely diela moderných maliarov; boly tam krajinky Duprého s dlhými trsťami, štíhlymi stromami, so skvelými oblohami a ručiacimi kravami; boli tam Delacroixovi arabskí jazdci v dlhých bielych burnusoch, s pestrými pásmi, vykladanými zbraňami, na koňoch, ktoré sa hrýzly zúrivo, kým sa mužskí tĺkli železnými palicami; Boulangerove akvarely, zobrazujúce celý chrám Notre Dame de Paris s rozmachom, ktorý z maliara robí básnikovho súpera; boly tam plátna Diazu, maľujúceho žiarivejšie slnce a krajšie kvety, ako sú v skutočnosti; kresby Decampsove, práve také farbisté ako Salvatora Rosu, ale poetickejšie; Girandove a Müllerove pastely, predstavujúce deti s anjelskými hlavami, ženy s panenskými črtami; náčrty, vytrhnuté z Dauzatsovej skicovej knihy, črtané na ceste po Oriente v niekoľkých minútach v sedle ťavy alebo pod klenbou mešity; slovom, všetko, čo môže moderné umenie poskytnúť ako náhradu za stratené umenie, ktoré zapadalo s vekmi minulosti.

Albert sa domnieval, že neobyčajnému cestovateľovi aspoň teraz ukáže niečo nového; on však, nehľadajúc podpisy, z ktorých niektoré boly nahradené len začiatočnými literami, na veľké prekvapenie Albertovo označil hneď pri každom diele meno pôvodcu, takže bolo zrejmé, že sú mu nielen všetky tie mená známe, ale že všetky tie talenty i študoval a ocenil.

Zo salónu šli do spálne, ktorá bola vzorom elegancie a prísneho vkusu; jediný portrét, signovaný však Leopoldom Robertom, skvel sa tu v mdlo pozlátenom ráme.

Predovšetkým tento portrét upútal Monte Christovu pozornosť, lebo gróf v spálni urobil tri rýchle kroky a zastal zrazu pred ním.

Bol to obraz asi dvadsaťpäť- či dvadsaťšesťročnej mladej ženskej s počernou pleťou, ohnivým zrakom, zacloneným mdlými mihalnicami; mala malebný kroj katalánskych rybárok s červeným a čiernym prusliakom a so zlatými ihlami vo vlasoch; hľadela na more a jej elegantná silueta odrážala sa na dvojom azúre vĺn a neba.

Nebyť šera, ktoré bolo v chyži, Albert by bol musel zbadať sinú bledosť, ktorá sa rozprestrela na grófových lícach, a všimnúť si nervóznej triašky, ktorá preskočila jeho ramenami a hruďou.

Na chvíľu panovala tichosť; Monte Christo stál, upierajúc na obraz utkvelý pohľad.

„Máte krásnu milenku, vikont,“ povedal potom gróf úplne pokojným hlasom, „ten bezpochyby plesový kostym jej znamenite pristane.“

„Ach, pane,“ vravel Albert, „ten omyl by som vám nikdy neodpustil, keby ste popri tomto portréte videli nejaký iný. Nepoznáte moju matku, pane; je to ona, ktorú vidíte v tomto ráme; dala sa tak odmaľovať asi pred šiestimi alebo siedmimi rokmi. Kroj je, tuším, fantastický a podobnosť je taká veľká, že sa mi zdá, ako by som ešte matku videl, aká bola roku tisíc osemsto tridsiateho. Grófka dala ten portrét vyhotoviť v grófovej neprítomnosti. Mienila mu zaiste pri návrate pripraviť milé prekvapenie, ale čudná vec, otcovi sa ten portrét nepáčil. Ani cena maľby, ktorá je, ako vidíte, z krásnych diel Leopolda Roberta, nemohla premôcť jeho antipatiu. Medzi nami, drahý gróf, treba uznať, že pán de Morcerf je z najhorlivejších pérov v Luxemburgu, v teórii renomovaným generálom, ale veľmi stredným znalcom umenia. S mojou matkou je to už cele inak, ktorá maľuje pozoruhodne a ktorá, ceniac si príliš také dielo, aby sa s ním cele rozlúčila, darovala mi ho, aby u mňa bolo menej vystavené nepriazni pána de Morcerf, ktorého Grosom maľovaný portrét vám tiež ukážem. Prepáčte, že sa s vami tak shováram o rodine a domácnosti, ale, keďže budem mať česť doviesť vás ku grófovi, hovorím vám to preto, aby ste azda náhodou nepochválili tento obraz. I tak akosi nedobre pôsobí, lebo keď príde ku mne matka, málokedy sa stane, aby naň nepozrela, a tým zriedkavejšie, aby sa pri pohľade naň nerozplakala. Mrak, ktorý tento obraz vniesol do nášho domu, je inak jediný, ktorý sa vyskytol medzi grófom a grófkou; moji rodičia, hoci sú vyše dvadsať rokov spolu, vinú sa k sebe práve tak ako v prvý deň.“

Monte Christo pozrel letmo na Alberta, ako by v jeho slovách pátral po skrytom smysle; ale presvedčil sa, že mladý človek povedal ich cele prostodušne.

„Teraz,“ riekol Albert, „videli ste, pán gróf, celé moje bohatstvo, a dovoľte, aby som vám ho ponúkol, hoci je aj nedostatočné; pokladajte sa tu za pána, a aby ste sa tu cítili ešte väčšmi ako doma, nech sa vám páči ísť so mnou k pánu de Morcerf, ktorému som písal z Ríma o láskavosti, ktorú ste mi preukázali, oznámiac mu návštevu, ktorú ste mi sľúbili. A môžem povedať, že gróf a grófka netrpezlivo čakali na príležitosť, aby im bolo dovolené poďakovať sa vám. Viem, pán gróf, že ste všetkým trochu unavený a rodinné výjavy na námorníka Simbada nedobre pôsobia, veď ste videli toľko iných výjavov. Jednako prijmite, čo vám núkam, ako úvod do parížskeho života, života zdvorilosti, návštev a predstavovaní.“

Monte Christo sa poklonil bez slova; návrh prijal bez entuziazmu a ľútosti, ako jednu zo spoločenských konvencií, ktorú každý človek, dbajúci na spoločenské ohľady, pokladá si za povinnosť. Albert zavolal komorníka a rozkázal mu, aby šiel oznámiť pánu a pani de Morcerf skorý príchod grófa de Monte Christo.

Albert šiel za ním s grófom.

Pri vkročení do predizby, nad dverami, vedúcimi do salónu, zjavil sa hosťovi erb, ktorý svojou bohatou obrubou a súladom s okrasou miestnosti prezrádzal, akú dôležitosť pripisuje majiteľ paláca tomuto odznaku.

Monte Christo zastal pred erbom a obzeral si ho pozorne.

„Kŕdeľ zlatých drozdov v azúrovom poli. Je to bezpochyby erb vášho rodu, pane?“ spýtal sa. „Okrem toho, že poznám hlavné čiastky erbu, čo mi dovoľuje rozriešiť ho, v heraldike sa vyznám veľmi slabo, ja, náhodný gróf, ktorého vyrobili v Toskánsku s pomocou komandérstva svätého Štefana a ktorý by sa bol obišiel bez toho panského titulu, keby mi neboli veľa ráz povedali, že je to vec naskrze potrebná pre človeka, ktorý veľa cestuje. Lebo napokon, je dobre mať niečo na dvierkach koča, keď nie pre iné, tak preto, aby nám dali pokoj colní úradníci. Prepáčte teda, že vám dávam takú otázku.“

„Nie je naskrze indiskrétna, pane,“ riekol Morcerf s prostotou presvedčenia; „dobre ste hádali: je to náš znak, totiž po otcovi; vedľa neho je, ako vidíte, druhý erb, strieborná veža v červenom poli, patriaci rodu mojej matky. Po praslici som Španiel, ale rod Morcerfovcov je francúzsky, a ako som počul, jeden z najstarších na francúzskom juhu.“

„Áno,“ povedal Monte Christo, „dôkazom toho sú drozdy. Temer všetci ozbrojení pútnici, ktorí skúšali dobyť Svätú zem, alebo ju naozaj vydobyli, prijali odznak kríža, ktorému sa zasvätili, alebo sťahovavých vtákov, symbol dlhej cesty, ktorú mienili podujať, úfajúc sa, že ju prekonajú na krídlach viery. Jeden z vašich predkov po meči bol akiste účastníkom križiackeho ťaženia, a keby to bolo hneď len ťaženie svätého Ľudovíta, vedie nás to až do trinásteho storočia, čo je už veľmi pekné.“

„To je možné,“ povedal Morcerf, „v otcovej pracovni je niekde rodokmeň, ktorý nám to povie a na ktorý som inokedy robil poznámky, s ktorými by boli d’Hozier a Jaucourt veľmi spokojní. Teraz už na to nemyslím; predsa vám však poviem, pán gróf — som na to ako cicerone oprávnený — že za našej ľudovej vlády tými vecami začína sa každý veľmi zaoberať.“

„Potom už mohla vaša vláda zo svojej minulosti vybrať niečo lepšieho ako tie dve tabule, ktoré som si všimol na vašich verejných budovách a ktoré nemajú nijaký heraldický smysel,“ pokračoval Monte Christo, vracajúc sa k Morcerfovi. „Ste šťastnejší ako vaša vláda, lebo váš erb je naozaj pekný a hovorí k imaginácii. Áno, je to tak, pochádzate z Provensalska a zároveň zo Španielska. To vysvetľuje, ak sa portrét, ktorý ste mi ukázali, naozaj podobá originálu, tú utešenú počernú farbu, ktorú som tak obdivoval na obličaji vznešenej Katalánky.“

Bolo by bývalo potrebné byť Oedipom alebo priam sfingou, aby človek vycítil iróniu, ktorú gróf vnukol svojim slovám, povedaným so zdanlivo svrchovanou zdvorilosťou; Morcerf mu tiež ďakoval úsmevom, a idúc napred, aby mu ukázal cestu, otvoril dvere pod erbom, vedúce do salónu.

Na najviditeľnejšom mieste salónu tiež visel portrét; bol to obraz asi tridsaťpäť- až tridsaťosemročného mužského v generálskej rovnošate s dvojitými epoletami štábneho dôstojníka, odznakom vyššej hodnosti, so stuhou Čestnej légie na krku, označujúcej komandérstvo, na hrudi však s dôstojníckou hviezdou radu Spasiteľa napravo a s veľkrížom Karola III. naľavo, čo znamenalo, že portrétom znázornená osoba bola akiste účastníkom vojny v Grécku a v Španielsku, alebo, čo vo veci radu je to isté, vykonala v obidvoch tých krajinách nejaké diplomatické poverenie.

Monte Christo si obzeral tento portrét s menšou pozornosťou ako ten prvý, keď sa zrazu otvorily bočné dvere a gróf stál zoči-voči grófovi de Morcerf.

Bol to asi štyridsať- až štyridsaťpäťročný mužský, ktorý však zdal sa najmenej ako päťdesiatnik a jeho fúzy a čierne obrvy divne kontrastovaly temer s bielymi vlasmi, strihanými po vojensky na spôsob kefy; mal na sebe občiansky oblek a v gombíkovej dierke mal stužku, ktorej rozličné pruhy pripomínaly rady, ktorými bol vyznačený. Ten človek vošiel dosť vznešeným krokom a s akousi chtivosťou. Monte Christo ho nechal prísť k sebe, neurobiac ani jediný krok; zdalo sa, že jeho nohy sú pribité ku dlážke a že jeho oči sa nemôžu odtrhnúť od tváre grófa de Morcerf.

„Otec,“ riekol mladý človek, „mám česť predstaviť vám grófa de Monte Christo, veľkodušného priateľa, s ktorým som mal šťastie obznámiť sa v ťažkých okolnostiach, ktoré poznáte.“

„Vítam vás, pane, medzi nami,“ povedal gróf de Morcerf, pozdravujúc grófa s úsmevom, „preukázali ste nášmu rodu, zachrániac mu jediného dediča, službu, ktorá si navždy bude vyžadovať našu vďaku.“

Pri týchto slovách gróf de Morcerf ponúkol Monte Christovi kreslo a sám si sadol proti obloku.

Monte Christo, prijmúc grófom označené kreslo, sadol si tak, aby ostal v tôni veľkých zamatových záclon a aby ztade mohol čítať v črtách grófovej tváre, na ktoré vtisly svoju pečať starosti a únava, celú to históriu tajných bolestí, vpísaných do každej časom vyrytej vrásky.

„Pani grófka,“ riekol Morcerf, „bola práve zaujatá upravovaním toalety, keď jej vikont dal oznámiť návštevu, ktorú bude mať potešenie prijať; hneď príde dolu, o desať minút bude v salóne.“

„Je to pre mňa priveľká česť,“ povedal Monte Christo, „v deň môjho príchodu do Paríža byť uvedený do spoločnosti človeka, ktorého zásluha vyrovná sa jeho povesti a v ktorom výnimočne spravodlivá Fortúna sa nezmýlila. Či azda nemá ešte pre nás na pláňach Mitidže alebo na horách Atlasu nejakú maršalskú palicu?“

„Och,“ odvetil Morcerf, zľahka sa zapýriac, „nechal som službu, pane. Vymenovaný za péra v reštaurácii, bol som účastníkom prvého ťaženia a slúžil som pod maršalom Bourmontom; mohol som sa teda uchádzať o vyššie veliteľstvo, a ktovie, čo by sa bolo stalo, keby sa bola na tróne udržala staršia vetva! Ale júlová revolúcia bola, tak sa zdá, dosť slávna, aby si mohla dovoliť byť nevďačná; bola taká ku všetkým službám, ktoré nepochodily z čias cisárskych; podal som teda demisiu, lebo ak človek získal epolety na bojišti, nevie veľmi manévrovať na hladkých parketoch salónov. Nechal som meč, vrhol som sa na politiku, zaoberám sa priemyslom, študujem užitočné umenia. Túžil som po tom veľmi za tých deväť rokov, čo som slúžil pri vojsku, ale nemal som na to čas.“

„Takéto myšlienky udržujú superioritu vášho národa nad ostatnými krajinami, pane,“ povedal Monte Christo; „vy, írečitý šľachtic starého rodu, honosiaci sa pekným majetkom, odvážili ste sa dosiahnuť prvé stupne hodnosti ako prostý vojak: to je vzácna vec; potom, stanúc sa generálom, francúzskym pérom, komandérom radu Čestnej légie, chcete znova začať učenícku dráhu bez akejkoľvek inej nádeje, bez akejkoľvek inej odmeny okrem tej, že raz budete užitočný svojim bližným… Ach, pane, to je naozaj utešené, ba viacej, to je vznešené…“

Albert s počudovaním počúval a pozeral na Monte Christa; nebol zvyknutý vidieť ho unášaného takými oduševnenými ideami.

„Žiaľ,“ pokračoval cudzinec, akiste preto, aby odohnal nezbadateľný tieň, ktorý jeho slová vylúdily na Morcerfovom čele, „my to v Taliansku tak nerobíme; rastieme podľa svojho druhu a rodu a máme to isté lístie, tú istú podobu a často tú istú neužitočnosť cez celý svoj život.“

„Ale, pane,“ riekol gróf de Morcerf, „pre človeka vašich zásluh Taliansko nie je vlasťou a Francúzsko vám podáva ruky; odpovedajte na jeho zvanie, ono azda nebude nevďačné ku každému; so svojimi deťmi zachádza zle, ale cudzincov prijíma neobyčajne grandiózne.“

„Vidno, otec,“ riekol Albert s úsmevom, „že nepoznáte pána grófa de Monte Christo. Jeho radosti nie sú z tohto sveta; nebaží po poctách a prijíma ich len toľko, koľko sa ich vmestí do cestovného pasu.“

„To je najsprávnejšia definícia, ktorú som kedy o sebe počul,“ riekol cudzinec.

„Pán gróf bol pánom svojej budúcnosti,“ povedal gróf de Morcerf s povzdychom, „a vyvolil si kvetmi posiatu dráhu.“

„Tak je, pane,“ riekol Monte Christo s úsmevom, ktorý maliar nikdy nezachytí a nad ním fyziolog, ak ho má analyzovať, vždy zúfa.

„Keby som sa nebol bál, že pána grófa unavím,“ povedal generál, zjavne očarovaný spôsobmi Monte Christa, „bol by som ho zaviedol do snemovne, dnes je zaujímavé zasadnutie pre toho, kto nepozná našich moderných senátorov.“

„Budem vám veľmi vďačný, pane, ak mi ten návrh dáte inokedy; dnes mi však bolo zalichotené nádejou, že budem predstavený pani grófke, počkám teda.“

„Ach, tu je moja matka!“ zvolal vikont.

Monte Christo, obrátiac sa rýchlo, videl naozaj pani de Morcerf na prahu dverí, vedúcich v opačnú stranu ako tie, ktorými vstúpil jej manžel; keď sa k nej Monte Christo obrátil, nehybná, bledá, spustila bezvládne ruku, ktorou sa, nevedno prečo, opierala o pozlátené dveraje. Stála tam už niekoľko sekúnd a začula posledné slová, ktoré povedal zaalpský hosť.

Vstal a hlboko sa poklonil grófke, ktorá tiež pozdravila nemo a ceremoniálne.

„Bože môj, madame,“ zvolal gróf de Morcerf, „čo vám je? Je vám azda neznesiteľná teplota salónu?“

„Chorľaviete, mama?“ spýtaj sa vikont, pribehnúc k Mercedes.

Zaďakovala obidvom s úsmevom.

„Nie,“ odvetila, „bola som len akosi dojatá, vidiac prvý raz toho, bez pomoci ktorého tonuli by sme dnes v slzách smútku. Pane,“ pokračovala grófka, vykročiac so vznešenosťou kráľovnej, „môjmu synovi ste zachránili život, a za to dobrodenie vám žehnám. A teraz vám ďakujem za potešenie, ktoré ste mi pripravili, poskytnúc mi príležitosť poďakovať sa vám, ako som vám žehnala, a to z hĺbky srdca.“

Gróf sa poklonil znova, ešte hlbšie ako prv. Bol ešte bledší ako Mercedes.

„Vy, madame,“ riekol, „a pán gróf za taký prostý čin odmeňujete ma priveľkodušne. Zachrániť človeka, usporiť trápenie otcovi a ušetriť citlivosť ženy — to nie je dobrodenie, to je len skutok ľudskosti.“

Na tie slová povedané s najkrajšou miernosťou a zdvorilosťou, pani de Morcerf odpovedala hlbokým tónom:

„Môj syn má veľké šťastie, pane, že ste mu priateľom, a ďakujem Bohu, že to tak zariadil.“

A Mercedes obrátila svoje krásne oči k nebu s takou nezmernou vďačnosťou, že grófovi sa zdalo, ako by v nich videl trblietať sa dve slzy.

Pán de Morcerf pristúpil k nej.

„Pánu grófovi,“ riekol, „som sa už ospravedlnil, madame, že ho musím opustiť, a vy, prosím, urobte tak za mňa ešte raz. Zasadnutie sa začína o druhej, sú tri hodiny, a ja mám hovoriť.“

„Choďte, pane, vynasnažím sa, aby náš hosť zabudol na vašu neprítomnosť,“ povedala grófka práve takým citným tónom. „Pán gróf nám prejaví česť, že s nami strávi ostatok dňa?“

„Vďaka, madame. Som vám, verte, prosím, svrchovane vďačný za pozvanie, ale vystúpil som dnes pred vašimi dverami zo svojho cestovného koča. Neviem, ako som v Paríži ubytovaný; sotva viem, kde bývam. Je to, pravda, len nepatrná, ale predsa len pochopiteľná starosť.“

„Ale, však mi sľúbite, že sa nám toho potešenia dostane za podiel inokedy?“ spýtala sa grófka.

Monte Christo sa poklonil bez odpovede, ale jeho posunok bolo možné pokladať za súhlas.

„Nebudem vás teda zdržiavať, pane,“ riekla zasa grófka, „lebo nechcem, aby sa moja vďačnosť stala nediskrétnou alebo obťažujúcou.“

„Drahý gróf,“ vravel Albert, „ak dovolíte, sprobujem odplatiť vám v Paríži vašu láskavú pozornosť, ktorú ste mi žičili v Ríme, a dať vám k dispozícii svoj koč, kým nebudete mať čas zaopatriť si ekvipáž a kone.“

„Tisícnásobná vďaka, vikont, za vašu láskavosť,“ povedal Monte Christo; „predpokladám, že pán Bertuccio náležite využil tej pol piatej hodiny, ktorú som mu ponechal, že nájdem predo dvermi nejakú príležitosť.“

Albert už zvykol týmto spôsobom; vedel, že gróf, ako Nero, snaží sa o nemožnosť, a nedivil sa už ničomu. Chcel sa len presvedčiť, akým spôsobom boly vyplnené jeho rozkazy; odprevadil teda grófa až ku dverám domu.

Monte Christo sa nemýlil: ako sa zjavil v predsieni grófa de Morcerf, z peristylu vybehol ten istý sluha, ktorý v Ríme mladým ľuďom priniesol grófovu navštívenku a ohlásil im jeho návštevu, takže, keď vznešený cestovateľ vyšiel na vonkajšie schody, naozaj našiel vonku čakajúci koč.

Bol to koč z dielne Kellerovej a záprah, ktorý Drake ešte predošlý deň, ako všetci parížski levi vedeli, nechcel dať za osemnásťtisíc frankov.

„Pane,“ riekol gróf Albertovi, „nenúkam vás, aby ste ma odprevadili až ku mne; mohol by som vám ukázať len improvizovaný byt, a vo veci improvizácie, ako viete, musím sa spravovať podľa povesti. Dožičte mi deň a potom dovoľte, aby som vás smel pozvať. Potom budem istejší, že sa nepreviním proti zákonom pohostinnosti.“

„Ak si žiadate deň, pán gróf, som istý, že mi neukážete dom, ale palác. Máte v službách iste nejakého génia.“

„Nechajte ľudí pri ich viere,“ riekol gróf, kladúc nohu na stúpadlo nádhernej ekvipáže, obtiahnuté zamatom, „osoží mi to trochu pri dámach.“

Sadol si do koča, ktorý sa za ním zavrel, a vzďaľoval sa v cvale, ale nie tak rýchlo, aby gróf nemohol zbadať nepatrné hnutie záclon salónu, v ktorom ostala pani de Morcerf.

Keď sa Albert vrátil k matke, našiel grófku v budoári, zaborenú do veľkého zamatového kresla. V chyži, ktorá tonula v tôni, len tu i tam sa mihaly zlaté záblesky na okrasách náradia alebo na zlatých rámoch.

Albert nemohol vidieť grófkinu tvár, miznúcu v hmle gázu, ktorým si ovinula vlasy ako nádychom aureoly; zdalo sa mu však, že má zmenený hlas: ale vo vôni ruží a heliotropov, stojacich na kvetinovom stolíku, rozoznal ostrú, čpavú stopu soľného éteru. A naozaj, na jednej z cizelovaných misiek kozuba upútal jeho úzkostlivú pozornosť grófkin flakón, vyňatý zo šagrínovej skrinky.

„Mama, ste azda chorá?“ zvolal Albert vstupujúc. „Prišlo vám zle v mojej neprítomnosti?“

„Ja? Nie, Albert. Ale viete, ruže, tuberózy a pomarančové kvety, v prvých dňoch horúčavy, na ktoré sme ešte neprivykli, vydychujú takú mámivú vôňu.“

„Tak ich musíme dať vyniesť do vašej predizby, mama,“ riekol Morcerf, siahajúc za zvoncom. „Ste naozaj chorľavá; hneď pri vstúpení ste boli celkom bledá.“

„Hovoríte, že som bola bledá, Albert?“

„Bledosťou, ktorá vám znamenite pristane, mama, ale ktorá nás, otca a mňa, jednako naľakala.“

„Otec vám o tom niečo spomínal?“ spýtala sa rýchlo Mercedes.

„Nie, madame, ale pamätáte sa, že pred vami o tom urobil poznámku.“

„Nepamätám sa,“ riekla grófka.

Vstúpil sluha, privolaný Albertovým zvonením.

„Odneste kvety do predizby alebo do toaletného kabinetu,“ povedal vikont, „nerobia dobre pani grófke.“

Sluha poslúchol.

Zavládla dosť dlhá tichosť, trvajúca cez celý čas, kým kvety neboly vynesené.

„Aké meno je to Monte Christo?“ spýtala sa grófka, keď vyšiel sluha, odnášajúc poslednú vázu. „Je to meno rodu, meno krajiny, či len titul?“

„Tuším, je to titul, mama, nič viac. Gróf kúpil v toskánskom archipelágu akýsi ostrov a podľa toho, ako dnes sám hovoril, založil komandérstvo. Viete, že sa to tak robí vo Florencii pri rade svätého Štefana, v Parme pri rade svätého Juraja Konštantínskeho, ba i pri rade maltézskom. Inak po šľachtictve naskrze netúži a menuje sa náhodným grófom, hoci v Ríme panuje všeobecná mienka, že gróf je veľmož.“

„Má vyberané spôsoby,“ riekla grófka, „nakoľko som to mohla za ten krátky čas jeho pobytu u nás posúdiť.“

„Ó, dokonalé, mama, také dokonalé, že prevyšujú všetko, čo som poznal najaristokratickejšieho v troch šľachtách Európy, totiž v šľachte anglickej, španielskej a nemeckej.“

Grófka chvíľu premýšľala a potom, po krátkom váhaní, riekla:

„Videli ste, drahý Albert, pána de Monte Christo v jeho byte: ste bystrozraký, taktný a poznáte ľudí lepšie, ako to obyčajne býva vo vašom veku; myslíte — rozumejte ma, spytujem sa vás ako matka — že gróf je naozaj tým, čím sa zdá byť?“

„A čím sa zdá byť?“

„Povedali ste pred chvíľou: veľmožom.“

„Povedal som vám, mama, že ho za takého pokladajú.“

„Ale čo súdite o ňom vy, Albert?“

„Priznám sa, že môj úsudok o ňom nie je cele ustálený; myslím, že je Malťan.“

„Nespytujem sa vás na jeho pôvod, pýtam sa vás na jeho osobu.“

„Jeho osoba, to je niečo iné. Zbadal som pri ňom toľko neobyčajných vecí, že ak chcete, aby som vám povedal, čo si o ňom myslím, odpoviem vám, že by som ho rád pokladal za niektorého z Byronových hrdinov, ktorého nešťastie označilo osudnou pečaťou, za nejakého Manfréda alebo Laru, za nejakého Wernera. Slovom, za ostatok nejakého starého rodu, ktorý po strate otcovského majetku vymohol si iný silou svojho dobrodružného génia, ktorý ho pozdvihol nad zákony spoločnosti.“

„Hovoríte…“

„Hovorím, že Monte Christo je ostrov v Stredozemnom mori, bez obyvateľov, bez posádky, útočište podludníkov všetkých národov, morských lupičov všetkých krajín. Ktovie, či títo čulí priemyselníci neplatia svojmu pánovi poplatok za prístrešie.“

„Môžbyť,“ povedala grófka v zadumaní.

„Ale to je pobočné,“ riekol mladý človek, „či je alebo nie je podludníkom, uznáte, mama moja, keďže ste ho videli, že gróf de Monte Christo je obdivuhodný človek, ktorý bude mať v parížskych salónoch najväčší úspech. Hľaďte, ešte dnes ráno po prvý raz vstúpil u mňa do parížskej spoločnosti, a úžasne uchvátil i samého Château-Renauda.“

„A koľko rokov môže mať gróf?“ spýtala sa Mercedes, kladúc zrejme na túto otázku veľkú váhu.

„Asi tridsaťpäť alebo tridsaťšesť, mama moja.“

„Taký mladý, to nie je možné!“ riekla Mercedes, odpovedajúc na to, čo jej hovoril Albert, a súčasne i na to, čo jej hovorily vlastné myšlienky.

„A predsa je to pravda. Povedal mi to asi tri alebo štyri razy, a iste bez predchádzajúceho premýšľania: v tom čase som mal päť, v tom desať a v tom dvanásť rokov. Zvedavosť ma urobila pozorným, povšimol som si tie drobnosti, porovnával som dáta, a nikdy som ho neprichytil pri omyle. Vek toho zvláštneho človeka, ktorý nemá veku, je teda, som si istý, asi tridsaťpäť rokov. A potom, uvedomte si, mama, aké živé je jeho oko, aké sú jeho vlasy čierne a jeho čelo, hoci bledé, cele bez vrások; je to nielen silná, ale i mladá povaha.“

Grófka sklonila hlavu ako pod veľmi ťažkým prívalom myšlienok.

„A ten človek uzavrel s vami priateľstvo, Albert?“ spýtala sa s nervóznou triaškou.

„Myslím, madame.“

„A vy… máte ho tiež radi?“

„Páči sa mi, madame, hoci František d’Epinay mi chcel nahovoriť, že je človekom, prichodiacim z tamtoho sveta.“

Grófka nevdojak urobila pohyb zdesenia.

„Albert,“ riekla zmeneným hlasom, „vždy som vás vystríhala pred novými známosťami. Teraz ste už chlap a vy by ste mali byť mojím radcom; jednako vám však opakujem: Albert, buďte opatrný.“

„Aby mi tá rada bola užitočná, drahá mama, musel by som ešte vopred vedieť, čoho sa mám vystríhať. Gróf nehrá, gróf pije len vodu, smiešanú s kvapkou španielskeho vína; gróf má povesť takého boháča, že by si bez vzbudenia smiechu nemohol odo mňa požičať peniaze; čoho by som sa teda mal báť s grófovej strany?“

„Máte pravdu,“ povedala grófka, „moje obavy sú nesmyselné, najmä ak je ich príčinou človek, ktorý vám zachránil život. Ale keď už raz o tom hovoríme, povedzte, prijal ho váš otec dobre, Albert? To je veľmi dôležité, aby sme sa ku grófovi správali viacej ako slušne. Pán de Morcerf je často zaujatý, má veľa starostí, mohlo by sa stať, že i nevdojak…“

„Otec sa správal perfektne, madame,“ prerušil ju Albert; „ba viac, zdalo sa, že mu veľmi lichotily dve alebo tri nadmieru obratné poklony, ktoré gróf tak šťastne a priliehavo urobil, ako by ho poznal už tridsať rokov. Každý z tých malých pochlebujúcich šípov iste pošteklil môjho otca,“ dodal Albert so smiechom, „takže sa rozišli ako najlepší priatelia na svete a že ho napokon pán de Morcerf chcel so sebou vziať do snemovne, aby vypočul jeho reč.“

Grófka neodpovedala; ponorila sa do takého hlbokého snívania, že sa jej oči pomaly zavrely. Mladý človek, stojac pred ňou, pozeral na ňu s tou synovskou láskou, ktorá je ešte nežnejšia a vrúcnejšia pri deťoch, ktorých matky sú ešte vždy mladé a krásne. A keď videl, že sa jej oči zavrely, počúval chvíľu, ako dýcha v sladkej nehybnosti, a mysliac, že zaspala, vzdialil sa po prstoch a opatrne zavrel dvere chyže, v ktorej nechal matku.

,Predpovedal som tomu čertovskému človeku,‘ šeptal, potriasajúc hlavou, ,že vzbudí v spoločnosti senzáciu. Ním vyvolaný dojem meriam neomylným termometrom: moja mať si ho všimla, je teda iste veľmi pozoruhodný.‘

A sišiel do svojich stajní nie bez tajného žiaľu, že gróf de Monte Christo nechtiac si vyvolil záprah, ktorý v očiach všetkých znalcov jeho hnedé kone postavil do druhého radu.

,Ľudia rozhodne nie sú všetci jednakí; musím poprosiť otca, aby o tejto otázke v panskej snemovni začal debatu.‘