ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Bol to naozaj pán de Monte Christo, ktorý prišiel k pani de Villefort, majúc v úmysle vrátiť návštevu pánu kráľovskému prokurátorovi. Je pochopiteľné, že jeho meno rozčúlilo celý dom.

Pani de Villefort, ktorá bola práve v salóne, keď oznámili grófa, dala hneď zavolať svojho syna, aby sa chlapec pánu grófovi znova poďakoval. Eduard, ktorý celé dva dni stále počul o tej veľkej osobnosti, rýchlo pribehol, nie z poslušnosti, nie preto, aby sa grófovi poďakoval, ale zo zvedavosti, aby mohol urobiť nejakú poznámku, povedať nejakú prostorekosť, pri ktorej jeho matka obyčajne zvolala: „Ó, to škaredé dieťa! Ale musíme mu to odpustiť, je taký vtipný.“

Po prvých zvyčajných zdvorilostiach spýtal sa gróf na pána de Villefort.

„Môj muž obeduje u pána kancelára,“ odvetila mladá žena; „odišiel práve teraz, a som presvedčená, že bude veľmi ľutovať, že nemal šťastie stretnúť sa s vami.“

Dvaja návštevníci, ktorí boli v salóne pred príchodom grófa, o chvíľu odišli, ako im dovolila zdvorilosť a zvedavosť.

„Aby som nezabudla, čo robí tvoja sestra Valentína?“ spýtala sa pani de Villefort Eduarda. „Nech ju zavolajú, aby som mala česť predstaviť ju pánu grófovi.“

„Vy máte dcéru, madame?“ spýtal sa gróf. „Je to iste ešte dievčatko.“

„To je dcéra pána de Villefort,“ odvetila mladá žena; „dcéra z prvého manželstva, veľká, pekná dievčina.“

„Ale zádumčivá,“ prerušil ju malý Eduard, vytrhujúc nádhernému ara, škriekajúcemu od bolesti na pozlátenom šteblíku, z chvosta perá, aby si z nich urobil na klobúk chochol.

Pani de Villefort povedala len toľko:

„Ticho, Eduard!“

„Ten malý vetroplach má temer pravdu,“ pokračovala, „a opakuje to, čo som pred ním veľa ráz s bolesťou hovorila, lebo slečna de Villefort je pri všetkom, čo môžeme urobiť pre jej zábavu, smutnej a zamĺknutej povahy, ktorá často škodí jej kráse. Ale nejde, Eduard; podívajte sa prečo.“

„Pretože ju hľadajú tam, kde jej niet.“

„A kde ju hľadajú?“

„U starého otecka Noirtiera.“

„A vy myslíte, že jej tam niet?“

„Nie, nie, nie, nie, nie je tam,“ spievajúc odpovedal Eduard.

„A kde je? Ak to viete, povedzte.“

„Je pod veľkým gaštanom,“ pokračoval zlý chlapec, podávajúc proti matkiným výkrikom živé muchy papagájovi, ktorému, ako sa zdalo, tento druh zvierat veľmi chutil.

Pani de Villefort siahla rukou za zvoncom, aby označila komornej miesto, kde nájde Valentínu, keď vtom deva vstúpila. Zdala sa naozaj smutná a pátravejšiemu zraku bolo by sa podarilo v jej očiach zbadať stopy sĺz.

Valentína, ktorú sme, uchvátení rýchlosťou líčenia, predstavili čitateľstvu, nedajúc ju poznať, bola veľká, štíhla devätnásťročná deva s bledogaštanovými vlasmi, s tmavobelasými očami, majúca nenútenú chôdzu, nesúcu pečať vyberanej ušľachtilosti, ktorá charakterizovala jej matku; jej biele útle ruky, šija mdlého, perleťového lesku, líca s prechodným nádychom farby na prvý pohľad pripomínaly jednu z krásnych Angličaniek, ktoré prirovnávajú dosť poeticky k labutiam, uzerajúcim sa v zrkadle vody.

Vstúpila, a vidiac vedľa matky cudzinca, o ktorom už toľko počula, pozdravila sa bez dievčenskej chúlostivosti, nesklopiac oči, a s pôvabom, ktorý vystupňoval grófovu pozornosť.

Hosť vstal.

„Slečna de Villefort, moja nevlastná dcéra,“ riekla pani de Villefort Monte Christovi, nakloniac sa k jeho pohovke a rukou ukazujúc na Valentínu.

„A pán gróf de Monte Christo, kráľ Číny, cisár Kočinčíny,“ riekol malý lotor, žmurkajúc potmehúdsky na svoju sestru.

Teraz pani de Villefort zbledla a bezmála by sa bola nahnevala na túto domácu metlu, počúvajúcu na meno Eduard. Gróf sa však, naopak, usmial a pozrel láskavo na dieťa, čo vynieslo matku na vrchol radosti a nadšenia.

„Madame,“ riekol gróf, nadpriadajúc rozhovor a hľadiac zamieňavo na pani de Villefort a na Valentínu, „nemal som azda česť vidieť vás už niekde, vás a slečnu? Práve som na to myslel, a keď vstúpila slečna, jej zjav bol mi novým lúčom, ktorý padol do mojich pospletaných rozpomienok — prepáčte, prosím, ten výraz.“

„To je ťažko možné, pane; slečna de Villefort neveľmi miluje spoločnosť, vychádzame veľmi zriedka,“ povedala mladá žena.

„Nevidel som slečnu a vás, madame, ako ani toho milého šibala v spoločnosti. Parížska spoločnosť je mi ináče cele neznáma, lebo som vám už, tuším, mal česť povedať, že som v Paríži len niekoľko dní. Ale ak mi dovolíte, aby som sa rozpamätal… počkajte…“

Gróf zdvihol k čelu ruku, ako by chcel sústrediť svoje myšlienky, a potom riekol:

„Nie, bolo to vonku… bolo to… neviem… ale tak sa mi vidí, že tá rozpomienka je nerozlučne spojená so žiarivým slncom a s nejakým cirkevným sviatkom… slečna mala v rukách kvety, dieťa behalo po záhrade za krásnym pávom a vy, madame, boli ste pod listnatým viničom… Pomôžte mi predsa, madame; či vám to, čo vravím, nepripomína nič?“

„Naozaj nie,“ odvetila pani de Villefort. „A myslím predsa, pane, že keby som sa s vami bola niekde stretla, rozpomienka na to stretnutie bola by mi utkvela v pamäti.“

„Pán gróf nás azda videl v Taliansku,“ poznamenala nesmelo Valentína.

„Naozaj, v Taliansku… to je možné,“ odvetil Monte Christo. „Cestovali ste po Taliansku, slečna?“

„Boli sme tam pred dvoma rokmi, madame a ja. Lekári mali isté obavy o moje pľúca a odporúčali mi neapolské povetrie. Cestovali sme cez Boloňu, Perugiu a Rím.“

„Ach, pravda, slečna,“ zvolal Monte Christo, ako by toto prosté označenie stačilo na utvrdenie všetkých jeho rozpomienok. „Bolo to v Perugii na deň Božieho Tela v záhrade hotela de la Poste, v ktorom sme sa náhodou sišli, vy, slečna, váš syn a ja, a pamätám sa, že som mal česť vidieť vás tam.“

„Pamätám sa znamenite na Perugiu, pane, i na hotel de la Poste, i na sviatok, o ktorom vravíte,“ riekla pani de Villefort, „ale akokoľvek pátram vo svojich rozpomienkach, nemôžem sa rozpamätať, že by som bola mala česť vidieť vás. Hanbím sa za svoju slabú pamäť.“

„To je zvláštne, ani ja sa na to nepamätám,“ riekla Valentína, pozrúc na Monte Christa svojím krásnym okom.

„Ach, ja sa pamätám!“ zvolal Eduard.

„Pomôžem vám, madame,“ odvetil Monte Christo. „Bol horúci deň, čakali ste na kone, ktoré dlho nešly pre slávnosť. Slečna odišla do úzadia záhrady a váš syn zmizol, bežiac za vtákom.“

„Chytil som ho, mamička,“ riekol Eduard; „vieš, vytrhol som mu z chvosta tri perá.“

„Vy, madame, ostali ste pod listnatým viničom. Nepamätáte sa, že, sediac na kamennej lavičke, kým slečna de Villefort a váš pán syn, ako som už povedal, odišli, shovárali ste sa s niekým dlho?“

„Áno, naozaj, áno,“ súhlasila mladá žena, zapýriac sa, „pamätám sa, s človekom, ktorý bol zahalený do dlhého vlneného plášťa… tuším, s nejakým lekárom.“

„Tak je, madame, tým človekom bol som ja. Býval som už štrnásť dní v tom hoteli a vyliečil som svojho sluhu zo zimnice, hostinského však zo žltačky, takže ma pokladali za dobrého lekára. Shovárali sme sa, madame, dlho o rozličných veciach, o Peruginim, Raffaelovi, o mravoch, zvykoch, o tej povestnej aqua-tofane, ktorej tajomstvo niektoré osoby v Perugii, ako ste, tuším, hovorili, ešte zachovaly.“

„Ach, pravda,“ živo a jasne, s istým nepokojom prisvedčila pani de Villefort, „pamätám sa.“

„Neviem už dopodrobna, čo ste hovorili, madame,“ pokračoval gróf s dokonalým pokojom, „ale pamätám sa veľmi dobre, že vzhľadom na moju osobu, mýliac sa ako všetci, dávali ste mi otázky o zdraví slečny de Villefort.“

„Ale boli ste predsa, pane, skutočným lekárom,“ riekla pani de Villefort, „keď ste uzdravili chorých.“

„Moliére alebo Beaumarchais by odpovedali, madame, že práve preto nie som lekárom, moji chorí boli uzdravení nie mnou, ale sami sebou; poviem vám len toľko, že som dosť základne preštudoval chémiu a prírodné vedy, ale len ako amatér… rozumiete.“

V tej chvíli hodiny bily šiestu.

„Je šesť hodín,“ povedala pani de Villefort, očividne rozrušená. „Nepôjdete pozrieť, Valentína, či váš starý otecko je pripravený na obed?“

Valentína vstala, a pozdraviac grófa, vyšla bez slova zo salónu.

„Ó, Bože môj, madame,“ riekol gróf, keď Valentína odišla, „azda neprepúšťate slečnu de Villefort kvôli mne?“

„Naskrze nie,“ odvetila živo mladá žena, „ale je práve hodina, keď pán Noirtier sadá k smutnému obedu, ktorým udržuje svoje smutné jestvovanie. Viete akiste, pane, v akom žalostnom stave je otec môjho muža.“

„Áno, madame, povedal mi to pán de Villefort; ochrnutie, tuším.“

„Žiaľ, áno; úbohý starec nemôže sa vôbec pohybovať, len duša bdie v tom ľudskom ústroji, a to bledá a chvejúca sa ako zhasínajúca lampa. Ale prepáčte, pane, že vás zaneprázdňujem našimi rodinnými strasťami; vyrušila som vás vo chvíli, keď ste mi hovorili, že ste zbehlý lučbár.“

„Ó, to som nepovedal, madame,“ odvetil gróf s úsmevom; „práve naopak, študoval som chémiu preto, že, rozhodnúc sa žiť výlučne na Východe, chcel som nasledovať príklad kráľa Mithridata.“

„Mithridates, rex Ponticus,“ riekol chlapec, vystrihujúc z nádherného albumu obrázky; „ten, ktorý pil denne pri raňajkách času jedu so smotanou.“

„Eduard, ty zlé dieťa!“ zvolala pani de Villefort, vytrhnúc z rúk syna pokazenú knihu. „Ste neznesiteľný, obťažujete nás! Nechajte nás a choďte za svojou sestrou Valentínou k dedkovi Noirtierovi.“

„Album…“ riekol Eduard.

„Ako, album?“

„Áno, chcem album…“

„Prečo ste vystrihovali obrázky?

„Pretože ma to zabáva.“

„Choďte! Choďte!“

„Nepôjdem, kým nedostanem album,“ povedal chlapec, uvelebiac sa vo veľkom kresle, verný svojmu zvyku nikdy neustúpiť.

„Tu máte a dajte nám pokoj,“ riekla pani de Villefort.

A dala album Eduardovi, ktorý odišiel, odprevádzaný matkou.

Gróf sledoval pohľadom pani de Villefort.

,Či zavrie za ním dvere?‘ šeptal si.

Pani de Villefort zavrela veľmi pozorne dvere za dieťaťom; gróf to nedal na sebe znať, že by to bol zbadal.

Napokon, poobzerajúc sa, sadla si mladá žena zasa na pohovku.

„Dovoľte mi poznamenať, madame,“ riekol gróf prostodušne, ako to mal vo zvyku, „že ste veľmi prísna oproti milému šibalovi.“

„Je to potrebné, pane,“ odvetila pani de Villefort s pravou materinskou dôstojnosťou.

„Pán Eduard pri hovore o kráľovi Mithridatovi citoval svojho Cornelia Nepota,“ riekol gróf, „a vy ste ho vyrušili pri výklade, svedčiacom, že jeho vychovávateľ nemrhal s ním nadarmo čas a že váš syn je na svoj vek veľmi vyspelý.“

„Je nesporné, pán gróf,“ povedala príjemne dotknutá matka, „že má veľké schopnosti a naučí sa všetko, čo chce. Má len jednu chybu, že je veľmi tvrdohlavý. Ale keď už o tom hovoríme, veríte tomu, čo hovoril, pán gróf, že Mythridates naozaj sa tým opatrením bránil a že ono účinkovalo?“

„Verím v to tak pevne, madame, že ja, ktorý sa s vami shováram, upotrebil som ho, aby ma neotrávili v Neapole, Palerme, Smyrne, totiž pri troch príležitostiach, kde bez tej opatrnosti bol by som mohol stratiť život.“

„A prostriedok sa dokázal?“

„Znamenite.“

„Áno, pamätám sa, že ste mi niečo podobné hovorili už v Perugii.“

„Naozaj?“ povedal gróf s výborne líčeným prekvapením. „Na to sa už nepamätám.“

„Spytovala som sa vás, či jedy jednako účinkujú a práve s tou istou energiou na ľudí severu i na ľudí juhu, a vy ste mi rovno odpovedali, že chladná a bezkrvná povaha severanov nemá k tomu takú náklonnosť ako bohatý a energický temperament južných ľudí.“

„To je pravda,“ súhlasil gróf; „videl som Rusov, užívajúcich bez ťažkosti rastlinné lieky, ktoré by boly nesporne zabily Neapolčana alebo Araba.“

„Myslíte, že by bol výsledok u nás ešte istejší ako na Východe a že v našich hmlách a dažďoch navykol by človek skôr na postupné užívanie jedu ako v teplom pásme?“

„Iste; rozumie sa, že bude chránený len pred tým jedom, na ktorý privykol.“

„Áno, rozumiem. A ako by ste vy navykli, či skôr ako ste zvykli?“

„To je veľmi ľahké. Povedzme, že viete vopred, aký jed má byť proti vám upotrebený… povedzme, že ten jed bude… napríklad, brucín…“

„Brucín sa, tuším, vylučuje z divnej augustúry,“ povedala pani de Villefort.

„Tak je, madame,“ súhlasil Monte Christo, „ale vidím, že mi neostáva toho veľa, o čom by som vás poučil; prijmite moju poklonu, také vedomosti sú pri ženách vzácne.“

„Ó, priznávam sa,“ povedala pani de Villefort, „že mám prudkú náruživosť pre okultistické vedy, ktoré účinkujú na obrazotvornosť tak ako poézia, a riešia sa číslicami ako matematická rovnica. Ale pokračujte, prosím; čo mi hovoríte, zaujíma ma v najvyššej miere.“

„Tak,“ pokračoval zasa Monte Christo, „povedzme, že by tým jedom bol napríklad brucín a že by ste ho v prvý deň užili miligram, na druhý deň dva miligramy, tak po desiatich dňoch vezmete centigram; po nasledujúcich dvadsiatich dňoch, ak budete denne priberať po miligrame, vezmete tri centigramy, teda dávku, ktorú znesiete bez ťažkosti a ktorá by bola veľmi nebezpečná inej osobe, ktorá by neužívala jed predtým tak ako vy. Slovom, teda po mesiaci, napijúc sa vody z fľaše, mohli by ste zabiť osobu, ktorá by sa napila súčasne s vami, a okrem čírej nevoľnosti ani by ste nespozorovali, že je v tej vode namiešaná nejaká jedovatá substancia.“

„Iný protijed nepoznáte?“

„Iný nepoznám.“

„Čítala som často znova a znova udalosť o Mithridatovi,“ riekla pani de Villefort zamyslená, „a pokladala som ju za vymysleninu.“

„Nie, madame, proti zvyku dejín je to pravda. Ale to, čo mi hovoríte, madame, na čo sa ma spytujete, nie je výsledok chvíľkovej zvedavosti, lebo už pred dvoma rokmi dávali ste mi podobné otázky a teraz hovoríte, že udalosť o Mithridatovi vás už oddávna zaujíma.“

„Je to pravda, pane, v mladosti som s obľubou študovala botaniku a nerastopis a potom, keď som sa dozvedela, že užitím korienkov možno často vysvetliť celé dejiny východných národov a život jednotlivcov, ako kvety vysvetľujú všetky ich ľúbostné myšlienky, ľúto mi bolo, že nie som mužským a nemôžem sa stať Flamelom, Fontanom alebo Cabanisom.“

„Tým skôr, madame,“ povedal Monte Christo, „že Orientálci sa neobmedzujú len, ako Mithridates, na to, aby utvorili si z jedu pancier, robia si z neho i dýku; veda sa v ich rukách stáva nielen zbraňou ochrannou, ale veľmi často aj útočnou. Jedna slúži proti telesnému utrpeniu, druhá proti nepriateľovi; ópiom, ľuľkom, divou augustúrou, krušinou, bobkovou višňou uspí tých, ktorí by ho chceli prebudiť. Niet ani jednej z tých egyptských, tureckých alebo gréckych žien, ktoré tu menujete babicami, ktorá by svojimi chemickými vedomosťami neomráčila lekára a vedomosťami psychologickými nezdesila spovedníka.“

„Naozaj?“ čudovala sa pani de Villefort, ktorej oči pri tom rozhovore žiarily divným ohňom.

„Bože môj, áno, madame,“ pokračoval Monte Christo; „tajomné drámy Orientu sa takto zabaľujú a rozbaľujú od rastliny, ktorá vlieva lásku, až po rastlinu, ktorá vlieva smrť; od nápoja, ktorý otvára nebo, až po nápoj, ktorý človeka posiela do pekla. A je toľko všemožných odtienkov, koľko je rozmarov a zvláštností v ľudskej telesnej i duševnej prirodzenosti. Ba poviem viac, umenie týchto lučbárov vie obdivuhodne prispôsobiť liek i jed svojim potrebám lásky i svojej túžbe po pomste.“

„Ale, pane,“ povedala mladá žena, „tieto východné spoločnosti, medzi ktorými ste strávili čas svojho života, sú teda fantastické ako povesti, ktoré k nám ztadiaľ prichodia? Človeka tam teda možno beztrestne odstrániť? Je to teda naozaj Bagdad alebo Basora pána Gallanda? Sultáni a vezíri, ktorí spravujú túto spoločnosť, ktorí tvoria, čomu sa vo Francúzsku hovorí vláda, sú teda naozaj tí Harun-al-Rašidovia a Giaffarovia, ktorí nielen že odpustia travičom, ale urobia z nich i predsedov ministerstva, ak bol zločin dobre vymyslený, a dajú vyryť ich príhodu do zlata, aby sa ňou mohli pobaviť v nudnej chvíľke?“

„Nie, madame, fantastické nejestvuje už ani v Oriente; i tam sú v iných rovnošatách a pod inými menami policajní komisári, vyšetrujúci sudcovia, štátni prokurátori a znalci. Zločincov tam veľmi príjemne vešajú, stínajú a narážajú na kôl, ale vedia ako zruční podludníci zaviesť ľudskú spravodlivosť na mylnú stopu a obratnými kombináciami zabezpečiť úspech svojim podnikom. U nás hlupák, posadnutý démonom zášti a hrabivosti, ktorý chce zničiť nepriateľa alebo odstrániť príbuzného, ide ku kupcovi, udá mu falošné meno, ktoré ho ľahšie prezradí ako meno pravé, a kúpi pod zámienkou, že ho v spaní znepokojujú potkany, päť až šesť gramov arzeniku; ak je veľmi obratný, ide k piatim alebo šiestim obchodníkom, a je preto len päť alebo šesť ráz lepšie poznaný. Keď však má, čo chcel, dá svojmu nepriateľovi, svojmu príbuznému dávku arzeniku, ktorá by povalila mamuta alebo mastodonta a ktorá pre nič za nič vyludzuje taký rev obetí, že sa tým pobúri celá štvrť. Tu príde zástup policajtov a strážnikov; pošle sa pre lekára, ktorý otvorí mŕtvolu a nájde v jej žalúdku a vnútornostiach celé lyžice arzeniku. Na druhý deň rozpráva o udalosti sto novín a uvádza mená obete i vraha. Ešte večer príde obchodník alebo obchodníci a povie alebo povedia: ,Ja som predal pánovi arzenik.‘ A skôr, ako by nepoznali kupujúceho, radšej ich poznajú dvadsať. Tu chytia hlúpeho zločinca, uväznia ho, vypočujú, konfrontujú, zmätú, odsúdia a gilotínujú, alebo ak je to žena istej dôležitosti, odsúdia ju na doživotný žalár. Tak vaši severania, madame, rozumejú chémii. No jednako musím uznať, že Desrues bol schopnejší.“

„Čo chcete, pane!“ povedala so smiechom mladá žena. „Každý robí, čo môže. Všetci nepoznajú tajomstvo Medicich alebo Borgiovcov.“

„A teraz,“ hovoril gróf, pokrčiac ramenami, „chcete, aby som vám pomenoval príčinu všetkých tých pochabostí? Je to preto, že na vašich divadelných javiskách, ako som mohol posúdiť z prečítaných kusov, ktoré na nich hrajú, osoby vždy vypijú obsah fioly alebo zhltnú obsah prsteňa a padnú na mieste mŕtve: o päť minút padne opona — a obecenstvo sa rozíde. Následky vraždy zostanú navždy neznáme; nikdy nevidno policajného komisára so šerpou, ani kaprála so štyrmi chlapmi, a to veľmi oprávňuje domnienku úbohých mozgov, že je to v skutočnosti tak. Ale vyjdite trochu z Francúzska, choďte alebo do Alepa, alebo do Káhiry, alebo len do Neapola a Ríma, a uvidíte tam vzpriamene ísť po ulici ľudí sviežich a červených, o ktorých by vám mohol povedať kuľhajúci diabol, keby sa vás dotkol svojím plášťom: ,Ten pán je od troch týždňov otrávený a do mesiaca bude mŕtvy.‘“

„Teda predsa znova našli tajomstvo tej povestnej aqua-tofany, o ktorej mi povedali v Perugii, že sa stratila,“ riekla pani Villefortová.

„Ach, Bože, madame, či sa niečo medzi ľuďmi stratí? Umenia menia miesto a robia cestu okolo sveta; veci menia meno, nič viac, a ľud sa tým klame. Ale výsledok je stále ten istý; jed pôsobí výlučne na ten alebo onen orgán; jeden na žalúdok, druhý na mozog, iný na vnútornosti. Tak jed zaviní kašeľ, kašeľ zapálenie pľúc alebo nejakú podobnú chorobu, zaknihovanú do vedeckého diela, čo jej neprekáža byť dokonale smrteľnou, a keby hneď ňou nebola, stala by sa ňou, vďaka liekom, ktoré predpíšu naivní lekári, zväčša veľmi zlí lučbári, a ktoré sa obrátia pre alebo proti chorobe, ako sa komu páči. Tu teda máte človeka, zabitého umelecky a podľa všetkých pravidiel, z ktorého spravodlivosť veru nezmúdrie, ako hovoril môj priateľ, hrozný chemik, výtečný abbé Adelmonte z Taorminy na Sicílii, ktorý usilovne študoval tieto národné zjavy.“

„Je to hrozné, ale obdivuhodné,“ riekla mladá žena, ktorá sa ani len nepohla, tak pozorne načúvala; „priznávam sa, že som všetky tieto histórie pokladala za vynálezy stredoveku.“

„Áno, ktoré sa však za našich čias ešte zdokonalily. Čomu by mal slúžiť čas, povzbudzovanie, záslužné kríže, rady, Montyonove ceny, ak nie tomu, aby spoločnosť bola stále vedená k zdokonaleniu? Ale človek nebude dokonalý, pokiaľ nebude vedieť tvoriť a ničiť ako Boh; ničiť už vie — polovica cesty je vykonaná.“

„Takže,“ prehovorila zasa pani de Villefort, vracajúc sa neodvratne ku svojmu cieľu, „vášne Borgiovcov, Medicich, Renéovcov, Ruggierovcov a neskôr azda baróna Trenka, z ktorých moderné drámy a romány načerpaly toľko látok…“

„Boly umeleckými predmetmi, madame, nič iné,“ dodal gróf. „Myslíte, že skutočný učenec obráti svoju pozornosť, ako celý svet, práve na jednotlivca? Naskrze nie. Veda má rada okľuky, ťažké umelecké kúsky, ak tak možno povedať, fantáziu. Tak napríklad znamenitý abbé Adelmonte, ktorého som práve spomenul, urobil v tom smere prekvapujúce pokusy.“

„Naozaj?“

„Áno, spomeniem jeden. Mal veľmi peknú záhradu, plnú zeleniny, kvetín a ovocia; z tej zeleniny vybral si zo všetkých najstatočnejšiu, napríklad kapustu. Hlávku kapusty zalieval tri dni arzénovým roztokom; na tretí deň kapusta chorľavela a žltla, bol čas odrezať ju; všetkým sa zdala zrelá a pre všetkých si udržala svoj statočný vzhľad: len pre abbého Adelmonteho bola otrávená. Tu si priniesol kapustu domov, vzal králika — abbé Adelmonte mal sbierku králikov, mačiek a morčiat, ktoré v nijakom ohľade nezaostaly za jeho zeleninovou, kvetinovou a ovocnou sbierkou, — abbé Adelmonte vzal teda králika a dal mu zožrať list kapusty; králik zdochol. Ktorý vyšetrujúci sudca by sa odvážil namietnuť proti tomu a ktorému štátnemu žalobcovi kedy prišlo na um obžalovať pána Magendieho alebo pána Flourensa pre králiky, morčatá, ktoré zabili? Ani jeden. Králik teda zdochol tak, že sa tým spravodlivosť neznepokojila. Abbé Adelmonte nariadil kuchárke, aby mŕtveho králika vypitvala a jeho vnútornosti vyhodila na smetisko. Sliepka na smetisku pozobe tie vnútornosti, tiež ochorie a na druhý deň zhynie. Vo chvíľke, keď zápasí so smrteľným kŕčom, letí nad ňou sup (v kraji abbého Adelmonteho je mnoho supov), snesie sa nad zdochlinu, odnesie si ju na skalu a zožerie ju. O tri dni úbohého supa, ktorému od tých hodov bolo stále nedobre, schytí závrat v najvyšších oblačných výškach; tacká sa v priestore a zrúti sa do rybníka; šťuka, mieň a murena sú hltavce, ako viete, zahryznú sa do šupa. Tak povedzme, že na druhý deň vám nastolia šťuku, mieňa alebo murenu, otrávenú zo štvrtej ruky; váš spolustolujúci však bude otrávený z piatej a umrie po ôsmich alebo desiatich dňoch na bolesti vnútorností, žalúdka alebo na žalúdočné vredy. Príde na pitvu a lekári povedia: ,Príčinou smrti bola opuchlina pečene alebo týfová horúčka.‘“

„Ale,“ riekla pani de Villefort, „všetky tieto okolnosti, ktoré spájate dovedna, môžu byť najmenším incidentom prerušené; sup sa práve vtedy nemusí vznášať alebo môže padnúť na sto krokov od rybníka.“

„Ach, práve v tom väzí umenie: ak chce byť na Východe niekto veľkým lučbárom, musí vedieť spravovať náhodu; i to sa dá dokázať.“

Pani de Villefort počúvala zamyslená.

„Ale,“ riekla zasa, „arzén sa nerozkladá; nech sa akýmkoľvek spôsobom užije, možno ho vždy nájsť v ľudskom tele, keď sa ta dostal v dostatočnom množstve, ktoré zaviňuje smrť.“

„Nuž,“ zvolal Monte Christo, „to som práve povedal tomu dobrému Adelmontemu. Zamyslel sa, usmial sa a odpovedal mi sicílskym porekadlom, ktoré je, tuším, i porekadlom francúzskym: ,Dieťa moje, svet nebol stvorený za deň, ale za sedem dní; príďte zasa v nedeľu.‘ Nasledujúcu nedeľu som prišiel zasa; miesto toho, aby polieval kapustu arzénom, polieval ju roztokom strychnínovým, strychnos colubrina, ako hovoria učenci. Kapusta teraz nemala chorobný výzor, ani králik neprejavoval k nej ani najmenšiu nedôveru, a o päť minút bol mŕtvy; sliepka zožrala čosi z králika, a na druhý deň bolo po nej. Tu sme sa my stali supmi, vzali sme sliepku a otvorili sme ju. Teraz zmizly všetky zvláštne príznaky a ostaly len symptómy všeobecné. Ani v jednom ústroji nejakej zvláštnej známky; nával krvi na mozog a rozjatrenie nervovej sústavy, to bolo všetko. Sliepka nebola otrávená, ale umrela na porážku. Pri sliepke je to, pravda, zriedkavý, ale pri ľuďoch veľmi obyčajný prípad.“

Pani de Villefort bola čoraz väčšmi zamyslená.

„Je naozaj šťastie,“ riekla, „že takéto preparáty môžu pripraviť len chemici, lebo inak by jedna polovica ľudí otrávila druhú polovicu.“

„Chemici alebo osoby, ktoré sa chémiou zaoberajú,“ povedal nedbanlivo Monte Christo.

„A potom,“ pokračovala pani de Villefort, vymaňujúc sa s námahou zo zamyslenosti, „hoci je i zločin veľmi umele osnovaný, ostane vždy zločinom, a i keď ujde ľudskému stopovaniu, neujde božiemu zraku. Orientálci sú vo veciach svedomia prešibanejší ako my, veď zapreli opatrne peklo; to je všetko.“

„Ech, madame, to je škrupuľa, ktorá sa rodí len v takej statočnej duši, ako je vaša, ktorá by však z nej skoro bola vyničená rozumovaním. Zlá stránka ľudskej mysle bude vždy shrnutá v paradoxe Jeana Jacquesa Rousseauva, ktorý poznáte. ,Mandarín, zavraždený na päťtisíc míľ zdvihnutím prsta.‘ Život človeka je vyplnený týmito vecami a jeho rozum sa vyčerpáva ich vymýšľaním. Nájdete veľmi málo ľudí, ktorí by šli bodnúť brutálne nôž do srdca blížneho, alebo ktorí by upotrebili, chtiac ho odstrániť s povrchu zeme, tú dávku arzénu, o ktorej sme práve hovorili. To je naozaj excentričnosť alebo hlúposť. Aby prišlo až k tomu, musí byť krv rozohriata na mnoho stupňov, pulz musí mať deväťdesiat úderov a duša sa musí vyšinúť z obvyklých koľají. Ak však prejdeme, ako sa robí vo filológii, od slova k zmiernenému synonymu, dopúšťa sa človek, miesto spáchania hnusnej vraždy, prostého vylúčenia; ak odstráni z cesty toho, kto mu prekáža, a to bez nárazu, bez prudkosti, bez utrpenia, ktoré, súc trestom, robí z obete mučeníka a z toho, kto koná, kata v celej sile toho slova; keď niet ani krvi, ani kriku, ani svíjania, a najmä ani nie tej kompromitujúcej náhlosti konca, potom človek unikne ľudskému zákonu, ktorý hovorí: ,Nenarušuj spoločnosť!‘ A tak pokračujú a s úspechom sa stretávajú Orientálci, ľudia vážni a flegmatickí, ktorí sa v dôležitých prípadoch málo starajú o otázku času.“

„Ostáva svedomie,“ riekla pani de Villefort dojatým hlasom, premáhajúc vzdych.

„Áno,“ súhlasil Monte Christo, „na šťastie ostáva svedomie, bez ktorého by sme boli veľmi nešťastní. Po trochu násilnejšom čine zachráni nás svedomie, lebo nám uvádza množstvo dobrých výhovoriek, ktoré len my môžeme posúdiť. A tieto dôvody, hocijako znamenité na zachovanie sna, boly by azda pred súdom podpriemerné, keby nám maly zachrániť život. Tak napríklad Richarda III. zaiste výborne oblúžilo jeho svedomie po odstránení detí Eduarda IV.; naozaj si mohol povedať: ,Týchto dvoje detí ukrutného a tyranského kráľa, ktoré zdedily otcove neresti, ktoré som mohol poznať len ja v ich mladistvých sklonoch, týchto dvoje detí mi prekážalo v založení šťastia anglického národa, ktorého skazu by boly neodvratne zavinily.‘ Tak slúžilo svedomie i lady Macbethovej, ktorá, nech si o tom Shakespeare hovorí hocičo, chcela dosiahnuť trón nie pre svojho muža, ale pre svojho syna. Ach, materinská láska je taká veľká ctnosť, je taký mocný činiteľ, že ňou možno všeličo ospravedlniť. Tak lady Macbethová bola by bývala bez svedomia po Dunkanovej smrti veľmi nešťastná.“

Pani Villefortová dychtivo vnímala tie hrozné zásady a desné paradoxy, ktoré gróf vyslovoval s prostoduchou iróniou, jemu vlastnou.

Po chvíľke tichosti však povedala:

„Viete, pán gróf, že ste hrozný argumentátor a vidíte svet v trochu osinetom svetle? Či ste sa dívali na svet cez retorty a krivule, keď ho tak súdite? Lebo ste mali pravdu, ste veľký lučbár, ten elixír, ktorý ste dali môjmu synovi a ktorý ho tak rýchlo prebral k životu…“

„Ó, neverte mu, madame,“ riekol Monte Christo; „kvapka toho elixíru stačila k životu prebrať dieťa, ktoré umieralo, ale tri kvapky boly by mu vohnaly krv do pľúc a zavinily mu veľké klopanie srdca; šesť kvapák však bolo by mu zastavilo dych a zavinilo oveľa vážnejšiu mdlobu, v akej bolo; desať bolo by ho usmrtilo razom. Viete vari, madame, ako rýchlo som ho odstránil od fľaštičiek, ktorých sa všetečne dotýkal.“

„Je to teda hrozný jed?“

„Ó, Bože môj, nie. Predovšetkým pripusťme, že slovo jed nejestvuje, keďže pri liečení sa upotrebujú najprudšie jedy, ktoré spôsobom, akým sa podávajú, stávajú sa blahodarnými liekmi.“

„Teda čo to bolo?“

„Bol to znamenitý preparát môjho priateľa, výtečného abbého Adelmonteho, ktorý ma naučil, ako ho treba užívať.“

„Ó,“ riekla pani de Villefort, „to je iste znamenitý liek proti kŕčom!“

„Nado všetky, madame, videli ste to,“ odvetil gróf. „A ja ho často užívam, rozumie sa, so všetkou opatrnosťou,“ dodal so smiechom.

„To si myslím,“ povedala pani de Villefort podobným tónom. „Ja, ktorá som taká nervózna a náchylná ku mdlobe, potrebovala by som nejakého doktora Adelmonteho, aby mi našiel prostriedok pre slobodné dýchanie a na zapudenie strachu pred zadusením. Ale keď to vo Francúzsku ťažko dostať a keďže by váš abbé kvôli mne sotva mal chuť prísť do Paríža, musím sa predbežne držať liekov pána Plancha, Mata a Hoffmannove kvapky hrajú u mňa preto veľkú úlohu. Hľaďte, tieto pastilky dávam si schválne robiť; obsahujú dvojnásobnú dávku.“

Gróf otvoril korytnačie puzdro, ktoré mu podala mladá žena, a vdýchol vôňu pastiliek ako diletant, schopný oceniť ten preparát.

„Sú znamenité,“ riekol, „ale ich treba prehltnúť, čo pri omdletej osobe býva často nemožné. Dal by som prednosť svojmu preparátu.“

„Iste, i ja by som mu rozhodne dala prednosť, najmä keď som videla, ako účinkuje. Ale je bezpochyby tajnosťou a ja nie som taká nediskrétna, aby som vás oň žiadala.“

„Ale ja, madame,“ povedal Monte Christo vstávajúc, „som taký galantný, že vám ho ponúknem.“

„Ó, pane!“

„Len si zachovajte toto: pri malej dávke je liekom, pri silnej jedom. Kvapka, ako ste videli, vracia život; päť alebo šesť kvapák usmrtilo by iste, a to tým hroznejšie, že, rozpustený v pohári vína, nemení naskrze jeho chuť. Ale dosť, madame; zdalo by sa to skoro tak, ako by som vám dával radu.“

Hodiny bily práve pol siedmej a sluha ohlásil priateľku pani de Villefort, ktorá prišla s ňou obedovať.

„Keby som mala česť vidieť vás tretí alebo štvrtý raz, pán gróf, miesto druhého razu,“ riekla pani de Villefort, „a keby som mala česť byť vašou priateľkou, miesto šťastia byť len vašou dlžníčkou, nástojila by som na tom, aby som vás zadržala na obed, a nedala by som sa odbyť prvým odmietnutím…“

„Tisícnásobná vďaka, madame,“ povedal gróf Monte Christo, „ale ja sám mám záväzok, ktorý musím dodržať. Sľúbil som svojej priateľke, gréckej kňažnej, ktorá ešte nevidela Veľkú operu, že ju odprevadím do divadla. Čaká na mňa, že ju ta zavediem.“

„Choďte, pane, ale nezabudnite na môj recept.“

„Ako by som mohol, madame! Musel by som zabudnúť na chvíľku rozhovoru, ktorú som u vás strávil, a to je vylúčené.“

Monte Christo sa pozdravil a odišiel.

Pani de Villefort sa zamyslela.

,Divný človek,‘ riekla. ,A všetko sa mi tak vidí, že sa krstným menom volá Adelmonte.‘

A nakoľko ide o Monte Christa, výsledok prevyšoval jeho očakávanie.

,To je naozaj dobrá pôda,‘ hovoril si odchádzajúc, ,som presvedčený, že semä, zasiate do nej, nevyjde nazmar.‘

A verný danému sľubu, na druhý deň poslal žiadaný recept.