ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Grófom nasledovaný barón prešiel dlhým radom izieb s krikľavým prepychom a honosným nevkusom a prišiel až do budoáru pani Danglarsovej, do malého osemhranného salónika s hodvábnymi ružovými čalúnmi, potiahnutými indickým mušelínom. Kreslá zo starého pozláteného dreva boly obtiahnuté starodávnymi látkami. Nad dverami v štýle Bouchera znázornené pastierske scény. Napokon dva pekné oválne pastely, splývajúce súladne s ostatným zariadením salónika, tvorily jedinú miestnosť paláca, ktorá mala akýsi sloh. Pravda, ku plánu celkového zariadenia neprispel ani pán Danglars, ani jeho architekt, slávny výtečník empíru, lebo jeho výzdobu vyhradili si barónka a Lucien Debray. Pán Danglars, ktorý bol veľkým obdivovateľom antiky, módnej za čias direktória, nie veľmi cenil toto koketné zákutie, kde vcelku ani nemal veľmi prístup, ak len neospravedlňovalo jeho prítomnosť nejaké uvádzanie, a Danglars naozaj ani vtedy nebol človekom predstavujúcim, ale skôr predstavovaným, ktorého prijímali dobre alebo zle, podľa toho, či sa barónke páčila alebo nepáčila tvár uvedeného hosťa.

Madame Danglarsová, so tridsaťšesťročná žena, ktorú i pri tomto veku bolo možno pokladať za peknú, sedela pri vykladanom piane, Lucien Debray však sedel pri stolíku a prehŕňal sa v albume.

Lucien už jedno-druhé povedal barónke o grófovi. Pamätáme sa, aký dojem vyvolal Monte Christo u všetkých, čo boli hosťami pri raňajkách, ktoré dával vikont, a hoci Debray nebol veľmi prístupný impresiám, predsa len musel i na neho pôsobiť, o čom sa ináče svojím spôsobom zmienil pred barónkou. Zvedavosť barónky Danglarsovej, ktorú už dávnejšie vzbudil podrobným líčením svojich dobrodružných ciest de Morcerf, pod vplyvom nových, Lucienom rozpovedaných detailov dosiahla vrchol. Piano a album boly len malým spoločenským fígľom, ktorým bolo možno ľahšie zastrieť predpojatosť. Barónka privítala manžela s úsmevom, na aký nebol vôbec zvyknutý. Grófov pozdrav prijala s obradnou, ale srdečnou úctivosťou.

„Pani barónka,“ riekol Danglars, „dovoľte, aby som vám predstavil pána grófa de Monte Christo, ktorého mi vrelé odporúčali moji rímski spoločníci. Verím, že sa skoro stane miláčikom našich spanilých dám, lebo prišiel do Paríža s úmyslom, aby sa tu zabavil rok a nechal tu šesť miliónov, čo sľubuje rad plesov, hostín a zábav, pri ktorých, úfam sa, pán gróf nezabudne na nás, ako ani my na neho nezabudneme pri našich skromných slávnostiach.“

No jednako, hoci predstavenie bolo dosť nemotorným vychvaľovaním, už sama okolnosť, že človek, prichádzajúci do Paríža, za rok chce stroviť kráľovský majetok, bola takým zriedkavým zjavom, že pani Danglarsová vrhla na grófa pohľad, ktorý nebol bez istého záujmu.

„A vy ste prišli, pane…?“ spýtala sa barónka.

„Včera ráno, madame.“

„A prichádzate, povedal mi niekto, ako je to už vaším zvykom, z konca sveta?“

„Teraz len z Cadixu, madame.“

„Ó, v horšom čase by ste ani neboli mohli prísť. Paríž je v lete nesmierne nudný; o plesoch, spoločnosti a zábavách ani slychu. Talianska opera je v Londýne, francúzska opera je všade, len nie v Paríži, a Théâtre Français, viete, nie je nikde. Miesto všetkej tej zábavy ostáva nám niekoľko nešťastných dostihov na Champ de Mars a v Satory. Budete závodiť, pán gróf?“

„Podniknem všetko, madame,“ povedal Monte Christo, „čo sa robí v Paríži, ak budem mať šťastie nájsť niekoho, kto ma dostatočne poučí o francúzskych zvykoch.“

„Ste milovníkom koní, pán gróf?“

„Časť svojho života strávil som v Oriente, madame, a Orientálci, ako ráčite vedieť, vážia si na svete len dve veci: plnokrvné kone a krásne ženy.“

„Ach, pán gróf, mohli by ste byť taký zdvorilý,“ riekla barónka, „a menovať v prvom rade ženy!“

„Vidíte, madame, mal som pravdu, keď som si práve želal učiteľa, ktorý by ma obznámil s francúzskymi zvykmi.“

V tej chvíli vstúpila obľúbená komorná pani Danglarsovej, a pristúpiac ku svojej panej, šeptom jej povedala niekoľko slov.

Pani Danglarsová zbledla.

„Nemožné!“ riekla.

„A predsa je to pravda, madame,“ povedala komorná.

Pani Danglarsová sa obrátila ku svojmu mužovi.

„Je to pravda, pane?“

„Čo, madame?“ spýtal sa zrejme znepokojený Danglars.

„Čo mi hovorí táto dievčina.“

„A čo vám povedala?“

„Povedala mi, že keď kočiš chcel zapriahnuť do koča moje kone, nenašiel ich v stajni. Spytujem sa vás, čo to znamená?“

„Madame,“ riekol Danglars, „vypočujte ma.“

„Ó, počúvam vás, pane, lebo som zvedavá, čo mi poviete; nech sú títo páni našimi sudcami; najprv im však poviem, o čo ide. Páni,“ pokračovala barónka, „pán barón Danglars má v stajni desať koní, z nich dva patria mne, krásne zvieratá, najkrajšie kone v Paríži; vy poznáte tie paripy, pán Debray. Vo chvíli, keď si pani Villefortová požičiavala môj koč, keď jej ho sľúbim nazajtra do Bois, hľa, moje kone nemohli nájsť. Pánu Danglarsoyi iste kynul niekoľkotisícový zisk a predal ich. Ó, aké ošklivé plemä sú tí špekulanti, Bože môj!“

„Madame,“ povedal Danglars, „tie kone boly pribujné, sotva maly štyri roky, a preto som sa o vás vždy hrozne bál.“

„Ech, pane,“ riekla barónka, „dobre viete, že od mesiaca mám v službách najlepšieho parížskeho kočiša, ak ste ho nepredali i s koňmi.“

„Drahá priateľka, nájdem vám také isté, ba ak možno, ešte krajšie, ale mierne, pokojné kone, ktoré mi nebudú vnukať takú hrôzu.“

Barónka stisla plecami s prejavom hlbokého opovrhnutia.

Danglars si to nevšimol väčšmi, práve len ako manželského posunku, a obrátiac sa k Monte Christovi, riekol:

„Naozaj ľutujem, že som vás nepoznal prv, pán gróf; zariaďujete si dom?“

„Áno,“ odvetil gróf.

„Bol by som vám ich ponúkol. Predstavte si, dal som ich temer zadarmo, ale, ako som vám povedal, chcel som sa ich zbaviť: sú to kone pre mladého človeka.“

„Ďakujem vám, pane,“ riekol gróf; „dnes ráno som kúpil jedny, sú dosť dobré a nie veľmi drahé. Pozrite, pán Debray, myslím, že ste znalec…“

Kým sa Debray blížil k obloku, Danglars pristúpil ku svojej žene.

„Predstavte si, madame,“ hovoril jej šeptom, „za kone mi ponúkli ohromnú sumu. Neviem, aký je to blázon, ktorý sa chce takto zničiť a ktorý dnes ráno poslal ku mne svojho intendanta, ale je fakt, že som na nich zarobil šestnásťtisíc frankov; nemračte sa, dám vám z nich štyri tisícky a dve tisícky Eugenii.“

Madame Danglarsová vrhla na svojho muža zdrvujúci pohľad.

„Ó, Bože!“ zvolal Debray.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa barónka.

„Ak sa nemýlim, sú to vaše kone, vaše vlastné kone, zapriahnuté do grófovho koča.“

„Moje paripy?“ zvolala pani Danglarsová.

A priskočila k obloku.

„Naozaj sú to ony,“ riekla.

Danglars zdúpnel.

„Je to možné?“ spýtal sa Monte Christo zadivený.

„Neuveriteľné!“ hundral bankár.

Barónka pošepla Debrayovi niekoľko slov, ktorý potom pristúpil k Monte Christovi.

„Barónka sa vás spytuje, za čo vám predal Danglars jej kone.“

„Neviem presne,“ odvetil gróf, „prekvapil ma tým môj intendant a… tuším, za tridsaťtisíc frankov.“

Debray oznámil barónke odpoveď.

Danglars bol cele bledý a zmätený a zdalo sa, že ho gróf ľutuje.

„Vidíte,“ riekol mu, „aké sú ženy nevďačné: vaša úslužnosť nedotkla sa barónky ani na chvíľu; nevďak nie je správny výraz, mal som povedať pochabosť. Ale, čo chcete, každý miluje to, čo mu je na škodu; verte mi, najlepšie je, keď ich človek nechá robiť podľa ich hlavy, aby, ak si ju rozbijú, mohly sa za to poďakovať len sebe.“

Danglars neodpovedal; predvídal, že skoro nastane nepekný výstup; obrvy pani barónky sa už mračily a ako obrvy olympského Jupitera veštily búrku; Debray, ktorý ju predvídal, odišiel pod zámienkou nejakej veci. Monte Christo, ktorý nechcel dlhším pobytom stratiť získanú pozíciu, porúčal sa madame Danglarsovej a odišiel, nechajúc baróna za obeť manželkinej zúrivosti.

,Dobre,‘ myslel si Monte Christo odchádzajúc, ,dostal som sa ta, kde som sa chcel dostať; mám v rukách manželský pokoj, a razom si získam srdce pána i panej. Aké šťastie! Ale jednako nebol som predstavený slečne Eugenii Danglarsovej, ktorú by som bol veľmi rád poznal. Ale,‘ pokračoval s obvyklým úsmevom, ,som teraz v Paríži a máme dosť času… Stane sa to neskoršie.‘

Po tejto reflexii sadol gróf do koča a vrátil sa domov.

O dve hodiny dostala pani Danglarsová od grófa de Monte Christo okúzľujúci list, v ktorom jej písal, že nechtiac svoj vstup do parížskeho sveta začať tým, že by do zúfalstva vohnal krásnu dámu, prosí ju, aby prijala nazad svoje kone.

Maly na sebe tie isté šíry, ktoré na nich videla ráno; lenže do každej rozety, ktoré maly na ušiach, dal gróf vsadiť diamant.

I Danglars dostal od neho list.

Gróf ho prosil o dovolenie, aby smel vyhovieť barónkinmu milionárskemu rozmaru a aby prepáčil orientálny spôsob, ktorým sprevádza vrátenie koni.

Večer odišiel Monte Christo do Auteuil, sprevádzaný Alim.

Na druhý deň Ali okolo tretej hodiny, volaný zvukmi kovovej platne, vstúpil do grófovho kabinetu.

„Ali,“ hovoril mu gróf, „často si spomínal zručnosť, ktorú máš v hádzaní lasa.“

Ali odpovedal posunkom, že áno, a vypäl sa s hrdosťou.

„Dobre!… Zadržal by si teda lasom vola?“

Ali súhlasne pokýval hlavou.

„Tigra?“

Ali urobil to isté znamenie.

„Leva?“

Ali urobil pohyb ako človek, ktorý vrhá laso, a napodobnil úzkostlivý rev.

„Dobre, rozumiem,“ riekol Monte Christo. „Poľoval si na levy?“

Ali pyšne prikývol, že áno.

„Ale zastavil by si v cvale dva splašené kone?“

Ali sa usmial.

„Tak počúvaj,“ povedal Monte Christo. „Skoro pojachá okolo koč, ťahaný dvoma splašenými paripami, tými, ktoré som mal včera. Keby ťa hneď mal prejsť, musíš koč zastaviť pred mojou bránou.“

Ali vyšiel na ulicu a pred bránou na dlažbu nakreslil čiaru; potom sa vrátil a ukázal čiaru grófovi, ktorý ho sledoval pohľadom.

Gróf ho mierne potľapkal po pleci; takto prejavoval vďaku Alimu. Potom išiel Núbijec fajčiť svoj čibuk na nárožný kameň domu, ktorý bol rohom ulice, kým Monte Christo sa vrátil, nestarajúc sa viacej o nič.

O piatej však, vo chvíli, keď gróf očakával koč, javil slabo badateľné znaky vznikajúcej ľahkej netrpezlivosti; prechádzal sa chyžou, ktorá viedla na ulicu, zbystrujúc s času na čas sluch a pristupujúc k obloku; ním pozoroval Aliho, vypúšťajúceho kotúče dymu s pravidelnosťou, svedčiacou, že sa cele oddáva tomuto dôležitému zamestnaniu.

Zrazu sa ozval vzdialený rachot, ktorý sa však blížil rýchlo sťa blesk. Potom sa zjavil ľahký koč a jeho kočiš sa márne namáhal udržať kone, ktoré bláznivo, s vejúcimi hrivami rútily sa napred v šialenom behu.

V koči mladá žena a asi sedem-osemročné dieťa držaly sa objaté a od úžasu stratily schopnosť vykríknuť. Stačilo, aby sa pod koleso dostal kameň alebo zachytená haluz, a rútiaci sa koč bol by sa rozbil na kusy. Koč šiel prostriedkom ulice a bolo počuť hrozné výkriky tých, ktorí ho videli letieť.

Ali zrazu odložil čibuk, vyňal z vrecka laso, hodil ho, trojmo ovinul predné nohy sedlového koňa a prudkosťou trhnutia dal sa vliecť tri až štyri kroky. Ale po tých troch či štyroch krokoch sputnaný kôň sa zrútil, padol na oje, ktoré zlomil, a oslabil námahu druhého koňa, ktorý chcel pokračovať v behu. Kočiš využil chvíľkovú príležitosť a soskočil s kozlíka. Ali však chytil svojimi železnými prstami nozdry druhého koňa a zviera, fŕkajúc od bolesti, vystrelo sa kŕčovite vedľa svojho druha.

To všetko trvalo len tak dlho, čo vystrelená guľa padne do terča.

Jednako to stačilo, aby z domu, pred ktorým sa to stalo, vybehol mužský s niekoľkými sluhami. V momente, keď kočiš otvoril dvierka, mužský vyniesol z koča dámu, ktorá sa jednou rukou kŕčovite držala podušky, druhou však tisla k sebe zamdleného syna. Monte Christo obidvoch zaniesol do salónu, a složiac ich na pohovku, riekol:

„Nebojte sa, madame, už ste zachránená.“

Žena sa prebrala a miesto odpovede podala mu syna s pohľadom, ktorý bol výrečnejší ako všetky prosby.

Naozaj dieťa bolo ešte vždy zamdlené.

„Áno, rozumiem, madame,“ povedal gróf, prezerajúc chlapca. „Ale buďte spokojná, nie mu je nič, jeho terajší stav zavinil len strach.“

„Ó, pane!“ zvolala matka. „Nehovoríte mi to preto, aby ste ma uspokojili? Hľaďte, aký je bledý! Syn môj! Dieťa moje! Môj Eduard! Odpovedaj svojej matke! Ach, pane, pošlite pre lekára! Celý svoj majetok darujem tomu, kto mi vráti môjho syna!“

Monte Christo pokynul rukou na uspokojenie matke, topiacej sa v slzách. Potom otvoril skrinku, vyňal z nej fľaštičku z českého skla, zdobenú zlatom a obsahujúcu ako krv červenú tekutinu, z ktorej pustil jednu kvapku na pery dieťaťa.

Dieťa, hoci bolo ešte vždy bledé, otvorilo oči.

Pri tom pohľade matkina radosť podobala sa blúzneniu.

„Kde som?“ zvolala. „A komu som zaviazaná vďakou po takej krutej skúške?“

„Ste, madame, u človeka,“ odvetil Monte Christo, „ktorý je nesmierne šťastný, že vás mohol zachrániť pred zármutkom.“

„Ó, prekliata zvedavosť!“ riekla dáma. „Celý Paríž hovoril o báječných koňoch pani Danglarsovej, a ja som bola taká šialená, že som ich chcela skúsiť.“

„Ako?“ zvolal gróf s obdivuhodne líčeným prekvapením. „Tie kone sú majetkom pani barónky?“

„Áno, pane, a vy ju poznáte?“

„Pani Danglarsovú?… Mám tú česť, a moja radosť, že som vás zachránil z nebezpečenstva, do ktorého vás kone priviedly, je dvojnásobná, lebo by ste to nebezpečenstvo mohli pripísať mne: včera som kúpil tie kone od baróna, zdalo sa však, že barónka za nimi natoľko želie, že som ich včera poslal nazad s prosbou, aby ich prijala z mojej ruky.“

„Vy ste teda gróf de Monte Christo, o ktorom mi včera Hermína toľko rozprávala?“

„Áno, madame,“ odvetil gróf.

„Ja som, pane, madame Héloise de Villefort.“

Gróf ju pozdravil ako človek, ktorý počuje cele cudzie meno.

„Ó, aký vďačný bude pán de Villefort!“ pokračovala Héloise, „lebo vám bude zaviazaný za život obidvoch nás: vrátili ste mu ženu i syna. Bez vášho veľkodušného sluhu boli by sme obidvaja, môj drahý syn i ja, zabití.“

„Ach, madame, chvejem sa ešte pri myšlienke na nebezpečenstvo, ktoré vám hrozilo.“

„Ó, úfam sa, že mi dovolíte dôstojne odmeniť obetivosť toho človeka.“

„Madame,“ odvetil Monte Christo, „nekazte mi, prosím, Aliho ani chválou, ani odmenou: nechcem, aby na to zvykol. Ali je môj otrok; tým, že vám zachránil život, slúži mne, a mne slúžiť je jeho povinnosťou.“

„Ale riskoval svoj život,“ riekla pani de Villefort, ktorú tento panovačný tón zarazil.

„Zachránil som ten život, madame,“ odvetil Monte Christo, „preto je môj.“

Pani de Villefort zamĺkla. Azda rozmýšľala o tom človeku, ktorý pri prvej príležitosti urobil hlboký dojem na myseľ všetkých.

V tichosti mohol gróf nerušene pozorovať chlapca, ktorého matka bozkávala. Bol malý, dengľavý, mal bielu pleť, ako ryšavé deti, ale husté, úprave vzdorujúce vlasy pokrývaly jeho klenuté čelo; padaly mu na plecia, a vrúbiac jeho tvár, zdvojnásobovaly život jeho očú, ktoré žiarily potmehúdskou zlomyseľnosťou a mladistvou zlosťou. Jeho ústa, ktoré zasa sčervenely, boly široké a maly jemné pery; črty tohto osemročného dieťaťa svedčily najmenej o jedenástich rokoch. Jeho prvým hnutím bolo vymaniť sa prudkým pohybom z matkinho objatia a ísť otvoriť skrinku, z ktorej gróf vyňal fľaštičku s elixírom. Neprosiac nikoho o dovolenie, ako dieťa, zvyknuté robiť všetko podľa svojej vôle, začal hneď otvárať fiolu.

„Netýkaj sa toho, priateľko,“ riekol gróf rýchlo. „Niektoré z tých tekutín sú nebezpečné nielen pri užití, ale i pri vdychovaní.“

Madame de Villefort zbledla a zadržala ruku svojho syna, ktorého priviedla nazad. Keď však minul jej strach, hneď pozrela na skrinku krátkym, ale výrazným pohľadom, ktorý gróf letmo zachytil.

V tej chvíli vstúpil Ali.

Madame de Villefort sa strhla radostne, a pritiahnuc k sebe dieťa ešte bližšie, povedala:

„Eduard, vidíš toho dobrého sluhu; bol veľmi odvážny, lebo riskoval svoj život, aby zastavil letiace s nami kone a voz, ktorý bol blízky roztrieskaniu. Poďakuj sa mu, lebo bez neho boli by sme bezpochyby obidvaja mŕtvi.“

Dieťa špúlilo pery a pohŕdlivo odvrátilo hlavu.

„Je veľmi škaredý,“ povedalo.

Gróf sa usmial, ako by dieťa bolo splnilo jeho očakávanie. Pani de Villefort však karhala svojho syna s miernosťou, ktorá by sa nebola páčila Jeanovi Jacquesovi Rousseauvovi, keby sa bol malý Eduard menoval Emilom.

„Vidíš,“ riekol gróf Alimu po arabsky, „tá pani prosí svojho syna, aby sa ti poďakoval za život, ktorý si obidvom zachránil, a dieťa odpovedá, že si veľmi škaredý.“

Ali obrátil na moment svoju inteligentnú hlavu a pozrel na dieťa bez zrejmého výrazu. Ale chvenie jeho nozdier poučilo Monte Christa, že Araba bodlo do srdca.

„Pane,“ riekla pani de Villefort, vstávajúc na odchod, „tento dom je vaším obvyklým bydliskom?“

„Nie, madame,“ odvetil gróf; „je to akýsi letohrádok, ktorý som kúpil. Bývam na avenue de Champs-Élysées tridsať. Ale vidím, že ste cele okriali a že sa chcete vrátiť domov. Práve som rozkázal, aby tie isté kone zapriahli do môjho koča, a Ali, ten natoľko škaredý šuhaj,“ dodal, usmievajúc sa na dieťa, „bude mať česť zaviesť vás domov, kým váš kočiš ostane tu a dá spraviť koč. Keď tá nevyhnutná práca bude hotová, jeden z mojich záprahov zavezie ho rovno k pani Danglarsovej.“

„Ale neodvážim sa už nikdy viezť na tých koňoch,“ odporovala pani de Villefort.

„Ó, uvidíte, madame,“ odvetil Monte Christo, „v rukách Aliho stanú sa z nich pokojné ovečky.“

Naozaj, Ali sa priblížil ku koňom, ktoré s veľkou námahou postavili na nohy, a držiac v ruke malú, do aromatického octu namočenú hubu, potrel ňou koňom nozdry a sluchy, pokryté potom a penou, a skoro hneď zatým začaly kone hlasne oddychovať a triasly sa niekoľko sekúnd na celom tele.

Potom v strede značného zástupu, ktorý trosky koča a povesť o udalosti prilákaly k domu, Ali zapriahol kone do grófovho koča, vzal do rúk opraty, vysadol na kozlík a na veľké počudovanie prítomných, ktorí videli kone letieť ako vo vetre, musel ich hodne pošibať, aby ich prinútil do behu, a dosiahol pri bujnosťou povestných, teraz ohlúpnutých, ochabnutých, bezvládnych paripách taký neistý a taký zmalátnený cval, že pani de Villefort potrebovala skoro dve hodiny, aby sa dostala na Faubourg Saint-Honoré, kde bývala.

Sotva sa vrátila domov a sotva sa uspokojilo prvé rodinné pohnutie, napísala pani Danglarsovej tento lístok:

„Drahá Hermína,

môjho syna a mňa práve zázračne zachránil ten gróf de Monte Christo, o ktorom ste mi včera toľko rozprávali a o ktorom som ani zďaleka netušila, že ho dnes uvidím. Včera ste mi o ňom rozprávali s takým nadšením, že som si nemohla odoprieť vtipkovať o ňom celou silou svojho úbohého, malého ducha. Vaše kone sa splašily pri Renelaghu, ako by ich bola zachvátila besnota, a my, môj úbohý Eduard a ja, iste by sme sa boli roztrieskali o prvý strom alebo nárožný kameň, ktorý by sa nám bol namanul, keď tu akýsi Arab, černoch, Núbijec, slovom akýsi čierny mužský zo služobníctva grófovho, tuším, na jeho povel, zastavil splašené kone, vystaviac sa nebezpečenstvu, že bude rozdrvený, a div, že sa tak nestalo. Tu pribehol gróf a odniesol k sebe Eduarda a mňa a vzkriesil môjho syna k životu. Dal ma zaviezť domov vo vlastnom koči; váš vám pošlú zajtra. Vaše kone nájdete veľmi zoslabnuté, sú sťa by omráčené; zdá sa, ako by si to nemohly odpustiť, že sa daly skrotiť človeku. Gróf ma požiadal, aby som vám povedala, že ak si dva dni ležiac odpočinú a budú kŕmené len jačmeňom, budú zase práve tak prekvitať, to jest budú zasa také hrozné ako včera.

Adieu! Neďakujem vám za promenovanie, ale keď nad tým premýšľam, vidím, že hnevať sa na vás pre hlavatosť vašich koní bol by nevďak. Lebo tej hlavatosti som zaviazaná, že som poznala grófa de Monte Christo, a tak sa mi vidí, že slávny cudzinec — nehľadiac na milióny, ktorými disponuje — je takým zvláštnym a zaujímavým problémom, že mám v úmysle študovať ho za každú cenu, keby som hneď mala podniknúť promenádu do Bois s vašimi koňmi.

Eduard prekonal ten prípad s obdivuhodnou smelosťou. Zamdlel, ale predtým ani nevykríkol a potom ani slzu nevyronil. Povedzte mi zasa, že ma moja materinská láska zaslepuje, ale v tom úbohom, takom krehkom a takom delikátnom tielku je železná duša.

Naša drahá Valentína zasiela vašej drahej Eugenii mnoho pozdravov; ja vás objímam z celého srdca.

Heloise de Villefort.

P. S. Zariaďte to nejako, aby som sa u vás mohla sísť s grófom de Monte Christo; chcem ho zasa vidieť za každú cenu. Napokon vymohla som u pána de Villefort, že ho navštívi; úfam sa pevne, že mu gróf vizitu vráti.“

Udalosť v Auteuil bola večer predmetom všeobecného rozhovoru: Albert o nej rozprával svojej matke, Château-Renaud v Jockey Clube, Debray v ministrovom salóne; Beauchamp sám napísal vo svojich novinách o grófovi zdvorilú dvadsaťtririadkovú noticku do „Rozličných zvestí,“ ktorá urobila vznešeného cudzinca hrdinom v očiach všetkých dám z aristokratických kruhov.

Mnoho ľudí šlo sa dať preznačiť u pani Villefortovej, aby mali právo obnoviť v primeranom čase svoju návštevu a vypočuť z jej úst podrobnosti tej zaujímavej udalosti.

Pán de Villefort však, ako Heloisa písala, obliekol si čierne šaty, natiahol biele rukavice, dal sa sprevádzať sluhami v krásnej livreji a vstúpil do svojho koča, ktorý ešte v ten istý večer zastal na Champs-Élysées pred bránou č. 30.