ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko dní po tomto stretnutí prišiel Albert de Morcerf na návštevu ku grófovi de Monte Christo do jeho domu na Elysejských poliach, ktorému gróf, vďaka svojmu bohatstvu, dodal vzhľad paláca práve tak, ako i svojim najmenej obývaným sídlam.

Prišiel, aby mu znova tlmočil vďaku pani Danglarsovej, ktorú mu už prejavil list, podpísaný menom barónky Danglarsovej, rodenej Hermíny de Servieux.

Alberta sprevádzal Lucien Debray, ktorý k slovám priateľa pridal niekoľko poklôn, ktoré zjavne neboly oficiálne, ale o pôvode ktorých bystrozrakosť grófova nemohla mať pochybnosti.

Ba Monte Christovi sa videlo, že Lucien ho prišiel navštíviť, pudený dvojitým citom zvedavosti, a že polovica toho citu pramení v ulici de la Chausée d’Antin. Mohol naozaj bez obavy, že je na omyle, predpokladať, že pani Danglarsová, nemôžuc na vlastné oči vidieť príbytok človeka, ktorý dáva do daru kone za tridsaťtisíc frankov a navštevuje Operu v spoločnosti gréckej otrokyne, majúc na sebe za milióny diamantov, nariadila očiam, cez ktoré hľadievala, aby jej podaly zprávu o tom príbytku.

Zdalo sa však, že gróf nemá ani najmenšie tušenie o pomere medzi Lucienovou návštevou a barónkinou zvedavosťou.

„Ste temer v nepretržitom styku s barónom Danglarsom?“ spýtal sa Alberta de Morcerf.

„Iste, pán gróf; veď viete, čo som vám povedal.“

„Trvá to teda stále?“

„Väčšmi ako inokedy,“ odvetil Lucien; „je to hotová vec.“

A Lucien, akiste súdiac, že týmto do rozhovoru vrhnutým slovom získal právo zamĺknuť, položil si korytnačí lorňon na oko, a zahryznúc do zlatej gomby paličky, začal sa prechádzať po chyži a prezerať zbrane a obrazy.

„Ach,“ riekol Monte Christo, „súdiac podľa vašich slov, nebol by som myslel, že sa to tak rýchlo rozhodne.“

„Prosím vás! Človek ani netuší, a veci idú samy od seba. Nemyslíte na ne, ale ony myslia na vás, a keď sa poobzeráte, ste prekvapený, koľký kus cesty prešly. Môj otec a pán Danglars slúžili spolu v Španielsku; môj otec v armáde, pán Danglars pri zásobovaní. Tam získal môj otec, v revolúcii schudobnený, základ svojho krásneho majetku a politicko-vojenskej kariéry a pán Danglars, ktorý nikdy nemal súkromný majetok, svoje ohromné bohatstvo a politicko-peňažnícku kariéru.“

„Áno, tak sa mi vidí, že mi o tom pán Danglars rozprával pri mojej návšteve u neho,“ riekol Monte Christo a pokračoval, vrhnúc pohľad na Luciena, ktorý prezeral akýsi album: „A slečna Eugenia je driečna. Tuším, volá sa Eugenia.“

„Veľmi driečna, či skôr veľmi krásna,“ povedal Albert. „Ale jej krásu ja nemôžem oceniť. Nezaslúžim si ju!“

„Hovoríte o nej tak, ako by ste už boli jej mužom!“

„Ó,“ povedal Albert, obzrúc sa, aby teraz aj on videl, čo robí Lucien.

„Viete,“ riekol Monte Christo stlmeným hlasom, „že sa mi nezdáte tým manželstvom oduševnený?“

„Slečna Danglarsová je pre mňa pribohatá,“ riekol Morcerf, „to ma odstrašuje.“

„Ech,“ vravel Monte Christo, „divný argument! Či nie ste i vy bohatý?“

„Môj otec má nejakých päťdesiattisíc libier dôchodku, a keď sa ožením, dá mi z nich desať alebo dvanásť.“

„To je nesporne skromné,“ podotkol gróf, „najmä na Paríž. Ale majetok nie je všetko na svete a zvučné meno a vysoké spoločenské postavenie znamenajú tiež niečo. Vaše meno je slávne a vaše postavenie skvelé, a potom gróf de Morcerf je vojak a bezúhonnosť Bayardova, spojená s chudobou Duguesclinovou, pristanú si dobre; nezištnosť je najkrajším slnečným lúčom, v ktorom sa môže zaskvieť vznešený meč. Ja práve nachodím to spojenie najvhodnejším: slečna Danglarsová vám prinesie bohatstvo a vy ju povýšite!“

Albert, ponorený do myšlienok, potriasal hlavou.

„Je ešte niečo iné,“ riekol.

„Priznávam sa,“ odpovedal Monte Christo, „že ťažko chápem ten odpor k mladej, bohatej krásavici.“

„Ó, Bože môj,“ namietol Morcerf, „ten odpor, ak je nejaký, nepochodí všetok odo mňa!“

„Teda od koho? Lebo ste mi povedali, že váš otec si želá to manželstvo.“

„Od matky — a moja matka má jasný a bystrý zrak. Ona tomu spojeniu nežičí; neviem prečo, ale je proti Danglarsovcom zaujatá.“

„Ó,“ riekol gróf trochu núteným prízvukom, „to je pochopiteľné; pani grófka Morcerfová, ktorá je stelesnená ušľachtilosť, jemnosť a noblesa, trochu váha dotknúť sa drsnej nešľachtickej ruky; to je prirodzené.“

„Naozaj neviem, či je to tak,“ hovoril Albert, „ale viem, že podľa všetkého to manželstvo, ak sa uskutoční, urobí ju nešťastnou. Mali sme sa už všetci sísť pred šiestimi týždňami a dojednať tú vec; ale ja som mal takú migrénu…“

„Skutočnú?“ spýtal sa gróf s úsmevom.

„Ó, veľmi pravú! Azda to bol strach… Dosť na tom, schôdzku odročili na dva mesiace. Nieto príčiny náhliť sa, ešte nemám úplne dvadsaťjeden rokov, a Eugenia má len sedemnásť. Ale tie dva mesiace vypršia na budúci týždeň. Budem sa musieť poddať. Neviete si predstaviť, drahý gróf, v akom som pomykove… Ach, aký ste šťastný, že ste slobodný!“

„Tak buďte aj vy slobodný! Povedzte mi, prosím vás, čo vám v tom môže prekážať?“

„Ó, pre môjho otca by to bolo priveľké sklamanie, keby som si nevzal slečnu Danglarsovú!“

„Tak si ju vezmite,“ riekol gróf s divným trhnutím ramien.

„Áno,“ povedal Morcerf, „ale pre moju matku to nebude sklamanie, lež bolesť.“

„Tak si ju neberte,“ riekol znova gróf.

„Uvidím, pokúsim sa, poradíte mi, všakver, a ak bude možno, pomôžete mi z týchto ťažkostí? Ó, myslím, že by som sa radšej pohneval s grófom, ako by som urobil svojej predobrej matke žiaľ.“

Monte Christo sa odvrátil; zdalo sa, že je pohnutý.

„Čo robíte? Náčrtok Poussina?“ spýtal sa Debraya, sediaceho na konci salónu v hlbokom kresle a držiaceho v pravej ruke ceruzu a v ľavej notes.

„Ja?“ povedal pokojne Lucien. „Náčrtok? Len tak! A potom, mám veľmi rád maľbu! Zaoberám sa niečím cele opačným: číslicami.“

„Číslicami?“

„Áno, počítam; nepriamo týka sa to i vás, vikont; vyratujem, čo zarobila Danglarsova firma pri poslednej haitskej hausse: s dvesto šiestich vystúpily papiere v troch dňoch na štyristo deväť, a predvídavý bankár ich kúpil veľa za dvesto šesť. Zarobil tristotisíc frankov.“

„To nie je jeho najlepší výkon,“ riekol Morcerf; „či nezískal toho roku španielskymi úpismi milión?“

„Čujte, môj drahý, pán gróf Monte Christo vám povie ako Taliani:

,Peniaze a svätosť — polovička polovice.‘ I to je veľa. Keď počujem také historky, stisnem len plecami.“

„Ale hovorili ste o Haiti,“ riekol Monte Christo.

„Ó, Haiti, to je niečo iné; Haiti je écarté francúzskej ažiotáže. Môžeme obľubovať bouillotte, šalieť sa za whistom, zbožňovať boston, a jednako sa všetkého nasýtiť, kým k écarté sa vždy vraciame: to je pochúťka. Tak pán Danglars predal včera po štyristo šiestich a vopchal do vrecka tristotisíc frankov; keby bol čakal do dneška, papiere klesly na dvesto päť, a miesto toho, aby zarobil tristotisíc frankov, bol by prerobil dvadsať alebo dvadsaťpäť.“

„A prečo klesly papiere so štyristo deviatich na dvesto päť?“ spýtal sa Monte Christo. „Prepáčte, ale v týchto burzových zápletkách sa naskrze nevyznám.“

„Pretože zprávy idú jedna za druhou a nie sú si podobné,“ odvetil so smiechom Albert.

„Ale do čerta!“ riekol gróf. „Pán Danglars hrá o tristotisíc frankov! Podľa toho je teda ohromne bohatý?“

„On nehrá!“ zvolal živo Lucien. „Hrá pani Danglarsová; je skutočne neohrozená!“

„Ale vy, Lucien, ktorý ste rozumný a ktorý poznáte malú nestálosť zpráv, lebo ste pri prameni, mali by ste to prekaziť,“ riekol s úsmevom Morcerf.

„Ako by som to mohol, keď to nedokáže jej manžel?“ spýtal sa Lucien. „Poznáte povahu pani barónky: nedá na seba vplývať nikým a robí prosto, čo sa jej zachce.“

„Ó, keby som bol na vašom mieste!“ riekol Albert.

„Tak čo?“

„Vyliečil by som ju; bola by to služba, ktorú by ste preukázali jej budúcemu zaťovi.“

„Ako to?“

„Ach, Bože môj, to je veľmi ľahké. Dal by som jej príučku.“

„Príučku?“

„Áno. Váš úrad ministerského tajomníka robí z vás veľkú autoritu, nakoľko ide o zprávy; nemôžete otvoriť ústa, aby burzoví agenti nestenografovali vaše slová; dajte jej prehrať asi stotisíc frankov jedno za druhým; to ju urobí opatrnou.“

„Nerozumiem,“ zahundral Lucien.

„Je to predsa jasné,“ povedal prostodušne mladý človek, ktorý neprejavoval nijakú strojenosť; „oznámte jej v jeden krásny deň niečo neslýchané, nejakú telegrafickú zprávu, ktorú by ste mohli len vy sami vedieť; napríklad, že Henricha IV. videli včera u Gabriella; to poženie papiere dohora, ona bude na tom špekulovať a iste prehrá, keď na druhý deň Beauchamp oznámi vo svojich novinách: ,Dobre informované osoby nesprávne tvrdia, že kráľa Henricha IV. predvčerom videli u Gabriella; táto vec sa naskrze nezakladá na pravde; kráľ Henrich IV. neopustil Nový most.‘“

Lucien sa nútene zasmial. Monte Christo, hoci naoko ľahostajný, nestratil ani slova z toho rozhovoru a jeho prenikavé oko uhádlo napokon aj istú tajnosť v tajomníkových rozpakoch.

Pod vplyvom týchto rozpakov, ktoré Albert naskrze nezbadal, skrátil Lucien svoju návštevu.

Cítil sa v zrejmom pomykove. Odprevádzajúc ho ku dverám, gróf mu povedal tichým hlasom niekoľko slov, na ktoré Debray odpovedal:

„S radosťou, pán gróf, prijímam.“

Gróf sa vrátil k mladému Morcerfovi.

„Keď si vec rozvážite,“ riekol mu, „nemyslíte, že ste chybili, keď ste pred pánom Debrayom tak hovorili o svojej testinej?“

„Prosím vás, gróf,“ povedal Morcerf, „nevyslovujte vopred to slovo.“

„Skutočne a bez zveličovania: je grófka natoľko zaujatá proti tomu manželstvu?“

„Natoľko, že barónka prichodí k nám zriedka a že moja matka bola, tuším, dva razy vo svojom živote u pani Danglarsovej.“

„To ma teda posmeľuje shovárať sa s vami otvorene: pán Danglars je mojím bankárom, pán de Villefort ma zahrnul zdvorilosťami a vďakou za službu, ktorú som mu šťastnou náhodou mohol preukázať. Zo všetkého toho uzatváram na množstvo obedov a rautov. Ale aby sa nezdalo, že chcem všetko slávnostne predstihnúť, a okrem toho, ak chcete, aby som si získal zásluhu prvého kroku, mám v úmysle pozvať do svojej vily v Auteuil pána a pani Danglarsovú a pána a pani de Villefort. Keby som vás na ten obed pozval práve tak, ako pána grófa a pani grófku de Morcerf, mohlo by sa to zdať ako nejaká manželská schôdzka, alebo by aspoň pani grófka Morcerfová mohla na to tak hľadieť, najmä keby mi pán barón Danglars prejavil česť a priviedol i dcéru. Potom by som sa stal vašej matke protivným, a to naskrze nechcem; naopak, záleží mi na tom — a opakujte jej to vždy, keď sa vám naskytne príležitosť — aby som zanechal u nej najlepší dojem.“

„Za vašu úprimnosť,“ povedal Morcerf, „vám ďakujem a prijímam vynechanie, ktoré mi ponúkate. Vravíte, že vám na tom záleží, aby ste zanechali u mojej matky najlepší dojem: vzbudili ste u nej úžasný dojem.“

„Myslíte?“ spýtal sa Monte Christo so záujmom.

„Ó, viem to iste. Keď ste minule od nás odišli, shovárali sme sa o vás hodinu. Ale vraciam sa k predošlému predmetu. Keby sa tak moja matka mohla dozvedieť o tejto vašej pozornosti, a ja sa jej to odvážim povedať, bola by vám za to nesmierne vďačná. Môj otec by, naopak, zasa zúril.“

Gróf sa pustil do smiechu.

„Tak,“ riekol Morcerfovi, „už viete, čo a ako. Ale teraz mi prichodí na um: nebude zúriť len váš otec; pán a pani Danglarsová budú ma pokladať za človeka mrzkých spôsobov. Vedia, že sa stýkame s istou dôvernosťou, ba že ste mojím najstarším parížskym známym, a nenájdu vás u mňa. Spýtajú sa, prečo som vás nepozval. Hľaďte si zaopatriť nejaký starší záväzok, ktorý by budil dojem nejakej pravdepodobnosti, a dajte mi ho na vedomie podľa možnosti lístkom. Veď viete, že u bankárov majú cenu len písané veci.“

„Pán gróf, urobíme ešte niečo lepšieho,“ riekol Albert. „Moja matka sa chce nadýchať trochu morského ovzdušia. Na ktorý deň ste určili svoj obed?“

„Na sobotu.“

„Dobre, dnes je utorok; zajtra večer odchodíme, pozajtre večer budeme v Tréporte. Viete, pán gróf, že ste milý človek, keď tak ľuďom ponechávate slobodu konania?“

„Ja? Ceníte ma naozaj vyššie, ako si zasluhujem; chcem vám preukázať pozornosť, nič viac.“

„Kedy ste rozposlali pozvania?“

„Práve dnes.“

„Dobre. Bežím k pánu Danglarsovi a oznámim mu, že zajtra odchodíme, moja matka a ja. Nevidel som vás, preto neviem o vašom obede.“

„Blázonko! A čo Debray, ktorý vás u mňa práve videl?“

„Ach, pravda!“

„Naopak, videl som vás a pozval som vás tu bez ceremónií; vy ste mi však prosto odpovedali, že nemôžete byť mojím hosťom, lebo odchodíte do Tréportu.“

„Tak sme sa teda dohodli. Ale prídete k mojej matke pred zajtrajškom, pán gróf?“

„Pred zajtrajškom to bude ťažko, a potom by som tiež vpadol do vašich príprav na odchod.“

„Tak urobte niečo lepšie. Boli ste len milým človekom, potom by ste boli báječný.“

„Čo mám urobiť, aby som sa dostal do tej výšky?“

„Čo máte urobiť?“

„Na to sa pýtam.“

„Ste dnes slobodný ako povetrie; poďte so mnou na obed: bude v úzkom kruhu, vy, moja matka a ja. Sotva ste videli dobre moju matku, teraz ju uvidíte zblízka. Je to pozoruhodná žena, a len jednu vec ľutujem; že nejestvuje jej podobná o dvadsať rokov mladšia; prisahám vám, že potom by bola skoro jedna grófka a jedna vikontesa de Morcerf. S mojím otcom sa nestretnete, má dnes schôdzku a obeduje u kancelára. Príďte, porozprávame sa o cestovaní. Vy, ktorý ste videli celý svet, budete nám rozprávať o svojich dobrodružstvách; poviete nám príhodu krásnej Grékyne, ktorá bola s vami minule v Opere, ktorú menujete svojou otrokyňou a zachádzate s ňou ako s kňažnou. Budeme hovoriť po taliansky, po španielsky. Prijmite, prosím, moje pozvanie; moja matka vám bude vďačná.“

„Tisícnásobná vďaka,“ odvetil gróf; „vaše pozvanie je nesmierne láskavé a ľutujem, že ho nemôžem prijať. Nie som natoľko slobodný, ako myslíte; naopak, mám nesmierne dôležitú schôdzku.“

„Ach, dajte si pozor; práve pred chvíľou ste ma naučili, ako sa možno zbaviť nepríjemného obeda. Chcem dôkaz. Na šťastie nie som bankár, ako pán Danglars, ale upozorňujem vás, že som práve taký nedôverčivý ako on!“

„Dám vám dôkaz,“ povedal gróf.

A zazvonil.

„Už druhý raz odmietate,“ riekol Morcerf, „obedovať s mojou matkou. V tom je istý úmysel!“

Monte Christo sa zachvel.

„Ó, v to sami neveríte,“ riekol; „ostatne, hľa, prichádza môj odkaz.“

Babtistin vstúpil a čakajúc stál pri dverách.

„Nevedel som, pravda, o vašej návšteve?“

„Ste veru taký neobyčajný človek, že by som ani za to neručil.“

„Ale aspoň som nemohol tušiť, že ma pozvete na obed.“

„Ach, to pripúšťam.“

„Počujte, Babtistin, čo som vám povedal dnes ráno, keď som vás zavolal do svojej pracovne?“

„Aby som dal zavrieť dvere pána grófa, keď odbije päť hodín.“

„A ďalej?“

„Ó, pán gróf…“ zvolal Albert.

„Nie, nie, chcem sa na každý spôsob sprostiť tajomnej povesti, ktorou ste ma opriadli, drahý vikont. Je veľmi nepohodlné hrať večne Manfréda. Chcem žiť v sklenom dome. A ďalej… pokračujte, Baptistin.“

„Ďalej, aby som uviedol len pána majora Bartolomeja Cavalcantiho a jeho syna.“

„Počujete, pána majora Bartolomeja Cavalcantiho, potomka najstaršej talianskej šľachty a ktorého le d’Hozierom ráčil byť Dante: pamätáte sa, či sa azda nepamätáte, v desiatom speve Inferna. Okrem toho i jeho syna, milého mládenca asi vo vašom veku, vikont, ktorý sa honosí tým istým titulom ako vy a ktorý vstupuje do parížskej spoločnosti s otcovými miliónmi. Major mi dnes dovedie svojho syna Andreu, kontina, ako my vravíme v Taliansku. Sveruje mi ho. Predstavím ho, ak si to zaslúži. Pomôžete mi, však?“

„Iste. Major Cavalcanti je teda vaším starým priateľom?“ spýtal sa Albert.

„Čoby! Je to vznešený, veľmi zdvorilý, veľmi skromný, veľmi diskrétny šľachtic, akých je v Taliansku mnoho medzi potomkami starých rodov. Sišiel som sa s ním niekoľko ráz v Boloni alebo vo Florencii, alebo v Luke, a teraz mi oznámil svoj príchod. Známi z ciest majú hrôzu nárokov: žiadajú od nás na každom kroku pozornosť, ktorú sme im raz náhodou prejavili; ako by civilizovaný človek, ktorý vie prežiť s hockým hodinu, nemal vždy svoju skrytú myšlienku! Dobrý major Cavalcanti ide si zasa obzrieť Paríž, ktorý videl len letmo za cisárstva, keď išiel mrznúť do Moskvy. Dám mu dobrý obed, on mi nechá syna; sľúbim mu, že nad ním budem bdieť, nechám chlapca robiť všetky hlúposti, ktoré mu prídu na um, a budeme vyrovnaní.“

„Výborne!“ riekol Albert. „Vidím, že ste vzácny vychovávateľ. Teda s Bohom, v nedeľu sa vrátime. Aby som nezabudol, dostal som zvesti od Františka.“

„Ach, naozaj?“ zvolal Monte Christo. „Páči sa mu ešte vždy v Taliansku?“

„Myslím, že áno, ľutuje však, že nie ste tam. Píše, že ste boli slncom Ríma a že je tam bez vás chmúrno. Nie som si cele istý, či netvrdí vonkoncom, že prší.“

„Zmenil teda o mne svoju mienku?“

„Naopak, má vás stále tvrdošijne za svrchovane fantastického; preto vás ľutuje.“

„Váš priateľ František je milý mládenec!“ riekol Monte Christo. „Pociťoval som k nemu živú sympatiu hneď v prvý večer, keď som ho videl hľadať nejakú večeru a keď prijal láskave moju. Je, tuším, synom generála d’Epinay?“

„Tak je.“

„Toho, ktorého tak surovo zavraždili roku tisíc osemsto pätnásteho.“

„Bonapartisti.“

„Práve. Mám ho naozaj rád! Nechystajú i pre neho nejaké manželstvo?“

„Áno, má si vziať slečnu de Villefort.“

„Naozaj?“

„Ako ja si mám vziať slečnu Danglarsovú,“ odvetil Albert so smiechom.

„Smejete sa…“

„Áno.“

„Prečo sa smejete?“

„Smejem sa preto, lebo sa mi vidí, že s tej strany je práve toľko chuti na manželstvo, ako na druhej strane medzi slečnou Danglarsovou a mnou. Ale naozaj, pán gróf, hovoríme o ženách, ako hovoria ženy o mužských; to je neodpustiteľné!“

Albert vstal.

„Odchádzate?“

„To je otázka! Nudím vás už dve hodiny, a vy ste taký zdvorilý, že sa ma spytujete, či odchádzam! Skutočne, pán gróf, ste najzdvorilejší človek sveta! A ako sú vaši sluhovia vycibrení! Najmä Baptistin! Nepodarilo sa mi nikdy nájsť takého. Moji ako by si brali príklad zo sluhov v Théâtre Français, ktorí práve preto, že majú povedať slovo, prídu ho povedať až k rampe. Ak by ste raz chceli prepustiť Baptistina, zabezpečujem si u vás na neho predprávo.“

„Stojí, vikont.“

„Počkajte, to ešte nie je všetko: odovzdajte moju úctu svojmu diskrétnemu Lučanovi, šľachticovi Cavalcantimu dei Cavalcanti, a keby náhodou stál na tom: oženiť svojho syna, nájdite mu veľmi bohatú a veľmi urodzenú ženu, aspoň po praslici, a pravú barónku po otcovi. Budem vám pri tom pomáhať.“

„Ó, ó,“ divil sa Monte Christo, „myslíte to vážne?“

„Áno.“

„Na moj’ pravdu, na nič budúce sa nemá prisahať!“

„Ach, pán gróf,“ zvolal Morcerf, „akú vďačnosť by ste mi urobili a ako by som vás ešte sto ráz väčšmi mal rád, keby som s vašou pomocou mohol ostať ešte desať rokov slobodný!“

„Všetko je možné,“ povedal vážne Monte Christo.

A rozlúčiac sa s Albertom, vrátil sa do svojej chyže a udrel tri razy na kovovú platňu.

Zjavil sa Bertuccio.

„Pán Bertuccio,“ riekol gróf, „vedzte, že som pozval na sobotu spoločnosť do svojho domu v Auteuil.“

Bertuccio sa zľahka zachvel.

„Dobre, pane,“ riekol.

„Potrebujem vás,“ pokračoval gróf, „aby všetko bolo riadne pripravené. Je to dom veľmi pekný, alebo aspoň môže byť veľmi pekný.“

„Na to bolo by treba všetko zmeniť, lebo čalúny sú veľmi staré.“

„Dajte teda nové, okrem tých, ktoré sú v spálni, obtiahnuté červeným damaskom: spálňu vôbec nechajte celkom tak, ako je.“

Bertuccio sa poklonil.

„Ani záhrady sa netýkajte; s dvorom však napríklad môžete robiť, čo chcete; bude mi vítané, keď bude zmenený na nepoznanie.“

„Urobím všetko možné, aby bol pán gróf spokojný; bol by som však istejší, keby mi pán gróf ráčil povedať, ako si obed predstavuje.“

„Skutočne, drahý pán Bertuccio,“ riekol gróf, „od toho času, ako ste v Paríži, zdáte sa mi neistý, zmätený; či ma už nepoznáte?“

„Jeho Excelencia by mi mohla aspoň povedať, koho prijme.“

„To ešte neviem, a vy to tiež nemusíte vedieť. Lucullus obeduje u Luculla, to stačí!“

Bertuccio sa poklonil a vyšiel.