ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Návšteva Opery bola tým vhodnejšou príčinou na ospravedlnenie, že v ten večer bola v Kráľovskej hudobnej akadémii slávnosť. Levasseur po dlhej chorobe vystúpil prvý raz v úlohe Bertrama a výkon módneho maëstra prilákal, ako vždy, najskvelejšiu parížsku spoločnosť.

Morcerf, ako väčšina bohatých mladých ľudí, mal svoje sedadlo pri orchestri, potom desať lóží známych osôb, ktoré mohol požiadať o miesto, nepočítajúc to, na ktoré mal právo v lóži levov.

Château-Renaud mal susedné sedadlo.

Beauchamp, ako novinár, bol kráľom hľadiska a mal miesto všade.

Lucien Debray v ten večer mal k dispozícii ministrovu lóžu a ponúkol ju grófovi de Morcerf, ktorý, keď Mercedes neprijala, poslal ju Danglarsovi s odkazom, že cez večer bezpochyby navštívi barónku a jej dcéru, ak dámy prijmú láskavo ponúknutú im lóžu. Dámam ani na um neprišlo neprijať. Nik nemá takú chuť na lóže, ktoré nič nestoja, ako milionár.

Danglars sa osvedčil, že jeho politické zásady a jeho postavenie ako opozičného poslanca nedovoľujú mu vstúpiť do ministrovej lóže. Barónka teda napísala Lucienovi, aby pre ňu prišiel, lebo nemohla ísť do Opery sama s Eugeniou.

Naozaj, keby tam obidve ženy boly samy, bol by to iste každý pokladal za nepekné; proti tomu nemohol nikto nič povedať, keď slečna Danglarsová navštívila Operu v spoločnosti svojej matky a jej milenca; treba prijať spoločenské zákony tak, ako sú.

Opona sa zdvihla, ako obyčajne, pred poloprázdnym hľadiskom. I to je našou parížskou módou: prichodiť do divadla, keď sa už začalo: preto prvé dejstvo uplynie tak, že prišlé obecenstvo nepozoruje hru; obzerajú si prichádzajúcich návštevníkov a počujú len hrmot dvier a šum rozhovorov.

„Hľa,“ riekol zrazu Albert, vidiac otvoriť lóžu v prvom rade, „hľa, grófka G…!“

„Kto je grófka G…?“ spýtal sa Château-Renaud.

„Barón, to je otázka, ktorú vám neodpustím; vy sa spytujete, kto je grófka G…?“

„Ach, pravda,“ povedal Château-Renaud; „nie je to pôvabná Benátčanka?“

„Tak je.“

Vtom grófka G… zbadala Alberta a vymenila s ním pozdrav, sprevádzaný úsmevom.

„Vy ju poznáte?“ spýtal sa Château-Renaud.

„Áno,“ odpovedal Albert; „František ma jej predstavil v Ríme.“

„Nepreukázali by ste mi v Paríži službu, ktorú vám František preukázal v Ríme?“

„S radosťou.“

„Pst!“ volalo obecenstvo.

Obidvaja mladí ľudia pokračovali v rozhovore, ako by sa ani najmenej nestarali o to, že prízemie zdá sa prejavovať želanie počúvať hudbu.

„Bola na dostihoch na Marsovom poli,“ riekol Château-Renaud.

„Dnes?“

„Áno.“

„Ach, naozaj, boly dostihy. Postavili ste?“

„Ó, maličkosť, päťdesiat louisdorov.“

„Kto vyhral?“

„,Nautilus;‘ položil som naň.“

„Ale boly tri závody.“

„Áno, o cenu Jockey Clubu, zlatý pohár. Prihodilo sa vonkoncom niečo dosť zvláštneho.“

„A čo?“

„Ticho!“ volalo obecenstvo.

„A čo?“ opakoval Albert.

„Pri tých dostihoch vyhral celkom neznámy kôň a jockey.“

„Ako to?“

„Áno, nikto si nepovšimol koňa, zapísaného pod menom ,Vampa‘, a jockeya, zapísaného pod menom ,Job‘, keď tu zrazu predišiel nádherný ryšavec a jockey ako päsť; museli mu dať do vreciek dvadsať libier olova, čo mu neprekážalo predstihnúť o tri konské diaľky ,Ariela‘ a ,Barbara‘, ktoré závodily súčasne s ním.“

„A nik nevedel, čí je kôň a jockey?“

„Nie.“

„Vravíte, že kôň bol zapísaný pod menom…“

„Vampa.“

„Tak potom,“ riekol Albert, „som lepšie informovaný ako vy; viem, čí je.“

„Ticho!“ volalo prízemie tretí raz.

Teraz bolo pobúrenie také veľké, že mladí ľudia konečne zbadali, že upozornenie platí im. Obrátili sa na moment, hľadajúc v obecenstve človeka, ktorý by vzal na seba zodpovednosť za to, čo pokladali za impertinenciu. A keď nik neopakoval upozornenie, obrátili pozornosť na javisko.

Vtom sa otvorila ministrova lóža a pani Danglarsová, jej dcéra a Lucien Debray zaujali v nej miesta.

„Ach, ach,“ riekol Château-Renaud, „tu sú vaši známi, vikont. Čo hľadíte, do čerta, napravo? Hľadajú vás.“

Albert sa obzrel a jeho oči sa naozaj stretly s pohľadom barónky Danglarsovej, ktorá ho pozdravila kývnutím vejára. Oči slečny Eugenie však sotva sa ráčily snížiť až k orchestru.

„Naozaj, môj milý,“ riekol Château-Renaud, „okrem mesaliancie nechápem a ani vám neverím, že by vám na tom tak veľmi záležalo, čo môžete mať proti slečne Danglarsovej: je to skutočne veľmi pekné stvorenie.“

„Iste, je veľmi pekná,“ riekol Albert. „Ale priznám sa, že keď je reč o kráse, dal by som prednosť niečomu nežnejšiemu, ľúbeznejšiemu, slovom, ženskejšiemu.“

„Takí sú mladí ľudia,“ povedal Château-Renaud, ktorý, majúc tridsať rokov, správal sa k Morcerfovi otcovsky, „nie sú nikdy spokojní. Akože, môj milý! Nájdem vám nevestu podľa vzoru Diany-poľovníčky, a vy nie ste spokojný?“

„To je to práve. Radšej by som mal niečo podľa vzoru milonskej alebo kapuánskej Venuše. Táto Diana-poľovníčka, stále v strede svojich nýmf, ma trochu desí; bojím sa, aby so mnou neurobila to, čo s Akteonom.“

Naozaj, stačilo pozrieť na devu, aby sa dal porozumieť pocit, ku ktorému sa priznával Morcerf. Slečna Danglarsová bola krásavica, ako vravel Albert, ale krásavica trochu prienergická: jej čierne vlasy boly skvelé, ale ich prirodzené vlny prezrádzaly odpor proti ruke, ktorá im chcela nanútiť svoju vôľu; oči mala čierne ako vlasy a preklenuté nádhernými obrvami, ktoré maly len jednu chybu, že sa s času na čas mračily, boly neobyčajne výraznej odvahy, ktorá prekvapovala v pohľade ženy; nos mal práve také rozmery, aké by sochár dal Diane; len ústa boly veľké, vlastnily krásne zuby, ktoré ešte väčšmi uplatňovaly pery, priživý karmín ktorých odrážal sa od bledosti dievčenskej pleti; čierna bradovička v kútiku úst a širšia, ako bývajú obyčajne tieto rozmary prírody, dovršovala ten energický výraz tváre, ktorý trochu odpudzoval Morcerfa.

Ináče celý zjav Eugenie shodoval sa s hlavou, ktorú sme sa pokúsili opísať. Bola to, ako vravel Château-Renaud, Diana-poľovníčka, ale ešte s niečím pevnejším a ešte mužnejším vo svojej kráse.

Ak možno niečo vyčitovať jej výchove, je to, že práve tak ako isté črty jej tváre zdala sa patriť druhému rodu. Hovorila dvoma alebo troma rečami, kreslila bez námahy, básnila i komponovala; najmä tomuto poslednému umeniu oddávala sa s veľkou vášňou a študovala ho s istou priateľkou z penzionátu, mladou nemajetnou dievčinou, ktorá však mala všetky dary stať sa znamenitou speváčkou. Slávny skladateľ venoval vraj tej druhej temer otcovský záujem a cvičil ju, úfajúc sa, že raz v jej hlase nájde bohatstvo.

Táto možnosť, že slečna Lujza d’Armilly, tak sa menovala mladá virtuózka, vystúpi raz na javisko, bola príčinou, že slečna Danglarsová, hoci ju prijímala u seba, nezjavovala sa nikdy v jej spoločnosti pred verejnosť. Ostatne Lujza, hoci sa nemohla v bankárovom dome honosiť nezávislým postavením priateľky, zaujímala tam vyššiu hodnosť ako obyčajná učiteľka.

Niekoľko momentov po vstupe pani Danglarsovej do lóže spadla opona, a keďže dĺžka prestávky dovolila prechádzať sa pol hodiny vo foyer alebo robiť návštevy, orchester bol temer cele prázdny.

Morcerf a Château-Renaud vyšli medzi prvými. Pani Danglarsová si na moment myslela, že Albert sa preto tak ponáhľa, aby šiel k nej na poklonu, preto sa naklonila k dcérinmu uchu, aby jej oznámila tú návštevu. Dcéra sa však len usmiala a potriasla hlavou. A ako by chcel dokázať, že popieranie Eugenie je odôvodnené, Morcerf zjavil sa v istej lóži prvého radu. Bola to lóža grófky G…

„Ach, tu ste, pán cestovateľ,“ riekla grófka, podávajúc vikontovi ruku so srdečnosťou starej známej. „Je to od vás veľmi milé, že ste ma poznali, a hlavne že ste mi dokázali pozornosť prvej návštevy.“

„Môžem vás uistiť, madame,“ povedal Albert, „že keby som bol vedel o vašom príchode do Paríža a znal vašu adresu, nebol by som tak dlho čakal. Ale dovoľte, aby som vám predstavil svojho priateľa, pána baróna de Château-Renaud, jedného zo vzácnych šľachticov, ktorí ešte ostali vo Francúzsku, a od neho som sa práve dozvedel, že ste boli na dostihoch na Marsovom poli.“

Château-Renaud sa poklonil.

„Ach, boli ste na dostihoch, pane?“ riekla živo grófka.

„Áno, madame.“

„Nože,“ pokračovala práve tak rýchlo pani G…, „môžete mi povedať, čí bol kôň, ktorý získal cenu Jockey Clubu?“

„Nie, madame,“ odvetil Château-Renaud. „Práve som dal tú istú otázku Albertovi.“

„Záleží vám na tom veľmi, pani grófka?“ spýtal sa Albert.

„Na čom?“

„Poznať majiteľa toho koňa.“

„Nesmierne! Pomyslite si… Ale vy by ste ho azda náhodou poznali, vikont?“

„Madame, chceli ste niečo rozprávať; hovorili ste: pomyslite si…“

„Nuž, pomyslite si, že ten nádherný ryšavec a ten malý driečny jockey v ružovej kazajke boli mi na prvý pohľad takí sympatickí, že som sa za obidvoch modlila, priam ako by som na nich bola postavila polovicu svojho majetku. A keď som videla, že dobehli k cieľu, predstihnúc ostatných závodiacich o tri konské vzdialenosti, mala som takú radosť, že som pochabo tlieskala rukami. Predstavte si moje prekvapenie, keď, vrátiac sa domov, stretla som na schodoch malého ružového jockeya! Nazdala som sa, že víťaz dostihov býva náhodou v tom istom dome ako ja, keď tu, ako som otvorila dvere salónu, môj prvý pohľad padol na zlatý pohár, ktorý tvoril cenu, vyhranú neznámym koňom a neznámym jockeyom. V pohári bol lístok a na ňom tieto slová: Grófke G… lord Ruthwen.“

„Je to práve tak,“ riekol Morcerf.

„Ako: je to práve tak! Čo tým chcete povedať?“

„Chcem povedať, že je to sám lord Ruthwen.“

„Aký lord Ruthwen?“

„Náš upír z divadla Argentíny.“

„Naozaj?“ zvolala grófka. „On je teda tu?“

„Pravdaže.“

„A vy sa s ním stýkate? Vy ho prijímate? Vy ho navštevujete?“

„Je mojím intímnym priateľom a aj pán de Château-Renaud má česť poznať ho.“

„Čo vo vás vzbudilo domnienku, že je to on, ktorý získal cenu?“

„Jeho kôň, zapísaný pod menom ,Vampa‘.“

„No, a ďalej?“

„Nuž, nepamätáte sa na meno povestného banditu, ktorý ma zajal?“

„Ach, pravda!“

„A z rúk ktorého ma gróf zázračne vyslobodil?“

„Tak je.“

„Menoval sa Vampa. Vidíte teda, že je to on.“

„Ale prečo mi poslal pohár?“

„Predovšetkým preto, pani grófka, že som mu o vás veľmi často rozprával, čo ľahko uveríte; ďalej preto, že bol iste šťastný, že našiel tu rodáčku, a blažený interesom, ktorý o neho prejavila.“

„Úfam sa pevne, že ste mu nikdy nepovedali, aké pochabosti sme o ňom hovorili.“

„Na to by som veru nemohol odprisahať, a spôsob, akým vám ponúkol pohár pod menom lorda Ruthwena…“

„Ale to je hrozné, veď ma na smrť znenávidí!“

„Jeho čin je nepriateľský?“

„Uznávam, že nie.“

„Nuž tak!“

„Je teda v Paríži?“

„Áno.“

„A akú senzáciu vyvolal?“

„Nuž,“ odvetil Albert, „hovorilo sa o ňom týždeň, potom však prišlo korunovanie anglickej kráľovnej a krádež diamantov slečny Marsovej, takže sa nehovorilo o inom.“

„Milý môj,“ riekol Château-Renaud, „vidno, že gróf je vaším priateľom, podľa toho ho posudzujete. Neverte, čo vám hovorí Albert, pani grófka; naopak, v Paríži sa o inom nehovorí, iba o grófovi de Monte Christo. Začal predovšetkým s tým, že pani Danglarsovej poslal kone za tridsaťtisíc frankov; potom zachránil život pani de Villefort; ďalej, ako vidno, získal cenu Jockey Clubu. Nech vraví Morcerf, čo chce, ja naproti tomu tvrdím, že Paríž sa ešte vždy zaoberá grófom a že aj o mesiac sa bude o ňom hovoriť, ak bude pokračovať vo výstrednostiach, čo sa inak zdá byť spôsobom jeho obvyklého života.“

„Môžbyť,“ súhlasil Morcerf. „A teraz, nemôžete mi povedať, kto si vzal lóžu ruského veľvyslanca?“

„Ktorú?“ spýtala sa grófka.

„V prvom rade medzi stĺpmi. Vidí sa mi cele novo zariadená.“

„Skutočne,“ riekol Château-Renaud. „Bol niekto pri prvom dejstve?“

„Kde?“

„V tej lóži.“

„Nie,“ povedala grófka, „nevidela som nikoho. Vy teda myslíte,“ pokračovala, vrátiac sa k prvému predmetu rozhovoru, „že cenu získal váš gróf de Monte Christo?“

„Som o tom presvedčený.“

„A že mi on poslal pohár?“

„Bez všetkej pochybnosti.“

„Ale veď ho ja nepoznám,“ riekla grófka, „a mám veľkú chuť poslať mu ho nazad.“

„Ó, nerobte to! On má také spôsoby; musíte ho prijať tak, ako je.“

Vtom zaznel zvonec, oznamujúci začiatok dejstva. Albert vstal, aby šiel na svoje miesto.

„Uvidím vás zasa?“ spýtala sa grófka.

„Ak dovolíte, prídem sa v prestávkach spýtať, či vám môžem byť v Paríži v niečom užitočný.“

„Páni,“ riekla grófka, „v ulici Rivoli dvadsaťdva som každú sobotu večer doma pre svojich priateľov. Tak teraz ste už informovaní.“

Mladí ľudia sa poklonili a vyšli.

Keď vstúpili do hľadiska, celé prízemie bolo vzrušené a všetky pohľady uprené na jediný bod hľadiska; ich zraky sa tiež obrátily v tom smere a utkvely na lóži ruského veľvyslanca. Čierno oblečený, asi tridsaťpäť- až štyridsaťročný mužský bol do nej práve vstúpil so ženou v orientálnom kroji. Žena jasala nesmiernou krásou a jej kroj takým bohatstvom, že, ako sme už povedali, oči všetkých sa obrátily na chvíľu na ňu.

„Ach,“ riekol Albert, „to je Monte Christo a jeho Grékyňa!“

Bol to naozaj gróf a Haydée.

Na chvíľu bola mladá žena predmetom pozornosti nielen prízemia, ale celého divadla. Ženy sa vychyľovaly z lóží, aby v žiari lustrov videly jagať sa tú kaskádu briliantov.

Druhé dejstvo sa skončilo v tlmenom šume, ktorý prezrádza veľkú udalosť v shromaždenej mase. Nikomu ani na um neprišlo požadovať ticho. Mladá, taká krásna, taká oslňujúca žena bola najzaujímavejším divadlom, aké len bolo možno vidieť.

Pokynutie pani Danglarsovej dalo teraz zrejme najavo Albertovi, že barónka si v budúcej prestávke želá jeho návštevu.

Morcerf bol človek pridobrého vkusu, aby dal na seba čakať, keď mu bolo jasne naznačené, že ho čakajú. Po skončenom dejstve ponáhľal sa teda do proscénia.

Pokloniac sa obidvom dámam, podal ruku Debrayovi.

Barónka ho privítala s rozkošným úsmevom, Eugenia ho však prijala s obvyklou chladnosťou.

„Milý môj,“ riekol Debray, „máte pred sebou človeka, ktorý vás volá na pomoc, lebo je so svojimi silami na konci. Madame ma zahrnuje otázkami o grófovi a chce, aby som vedel, zkadiaľ je, zkade prichodí a kde ide. Nie som veru Cagliostro, a aby som si nejako pomohol, povedal som: ,Spýtajte sa na to všetko Morcerfa, on má svojho Monte Christa v malíčku.‘ Dostali ste teda pokyn.“

„Či je to nie neuveriteľné?“ vravela barónka. „Mať pol milióna tajných fondov poruke, a nebyť lepšie informovaný?“

„Madame,“ povedal Lucien, „prosím, aby ste mi verili, že keby som mal pol milióna k dispozícii, upotrebil by som tie peniaze na niečo iné ako na informácie o pánu grófovi de Monte Christo, ktorý v mojich očiach nemá iných zásluh, len že je dva razy taký bohatý ako nábob. Ale odovzdal som slovo svojmu priateľovi Morcerfovi; dohovorte sa s ním, mňa sa to už netýka.“

„Nábob by mi iste nebol poslal pár koní za tridsaťtisíc, so štyrmi diamantami na ušiach, každý za päťtisíc.“

„Ó, diamanty!“ zvolal so smiechom Morcerf. „Tie sú jeho vášňou. Myslím, že má vždy nejaké vo vrecku, ako Potemkin, a že ich rozsieva, kade chodí, ako Janko Palček kamienky.“

„Akiste našiel bane,“ riekla pani Danglarsová. „Viete, že má u baróna neobmedzený úver?“

„Nie, to som nevedel,“ odvetil Albert, „ale podobá sa to na neho.“

„A že oznámil pánu Danglarsovi, že mieni žiť v Paríži rok a stroviť tu šesť miliónov?“

„Je to inkognito cestujúci perzský šach.“

„A tá žena, pán Lucien,“ spýtala sa Eugenia, „zbadali ste, aká je krásna?“

„Skutočne, slečna, okrem vás nepoznám ženu, ktorá by bola taká spravodlivá oproti príslušníčkam svojho rodu.“

Lucien priložil k očiam lornet.

„Báječná!“ riekol.

„Vie pán de Morcerf, kto je tá žena?“

„Slečna,“ povedal Albert, odpovedajúc na toto temer priame oslovenie, „viem asi to, ako všetko, čo sa týka toho tajomného človeka, o ktorom hovoríte. Tá žena je Grékyňa.“

„To sa ľahko pozná podľa jej kroja; hovoríte mi to, čo už celé hľadisko vie práve tak ako my.“

„Mrzí ma,“ povedal Morcerf, „že som takým nevedomým ciceronom, ale musím sa priznať, že sa len na to obmedzujú moje vedomosti; viem okrem toho, že je hudobníčka, lebo keď som raz raňajkoval u grófa, začul som zvuky citary, ktoré mohly pochodiť len od nej.“

„Váš gróf teda prijíma návštevy?“ spýtala sa pani Danglarsová.

„A to skvelým spôsobom, o tom vás uisťujem.“

„Musím prinútiť Danglarsa, aby ho pozval na nejaký obed alebo ples, aby nám to vrátil.“

„Ako, vy pôjdete k nemu?“ spýtal sa so smiechom Debray.

„Prečo nie? So svojím mužom.“

„Ale tajomný gróf je slobodný.“

„Veď vidíte, že nie,“ povedala tiež so smiechom barónka, ukazujúc na krásnu Grékyňu.

„Tá žena je otrokyňa, ako nám povedal sám — pamätáte sa, Morcerf? — pri raňajkách u vás.“

„Uznajte, drahý Lucien,“ riekla barónka, „že zdá sa skôr ako kňažná.“

„Z ,Tisíc a jednej noci‘.“

„Nehovorím, že z ,Tisíc a jednej noci‘, ale čo robí kňažnú, drahý môj? Brilianty. A ona je nimi pokrytá.“

„Má ich až primnoho,“ riekla Eugenia. „Bez nich by bola krajšia, lebo by bolo vidno jej šiju a zápästia, ktoré sú utešenej formy.“

„Ó, umelkyňa!“ riekla pani Danglarsová. „Hľaďte len, ako sa rozohňuje!“

„Mám rada všetko, čo je krásne,“ povedala Eugenia.

„Čo potom súdite o grófovi?“ spýtal sa Debray. „Tak sa mi vidí, že tiež nie je škaredý.“

„Gróf?“ opakovala Eugenia, ako by ešte nebola myslela na to obzrieť si ho. „Gróf je veľmi bledý.“

„Práve v tejto bledosti väzí tajomstvo, ktoré hľadáme,“ riekol Morcerf. „Grófka G…, ako viete, tvrdí, že je to upír.“

„Grófka G… sa teda už vrátila?“ spýtala sa barónka.

„Sedí v lóži, mama, temer oproti nám,“ povedala Eugenia. „Tá žena s tými nádhernými plavými vlasmi, to je ona.“

„Ach, áno,“ riekla pani Danglarsová. „Viete, čo by ste mali urobiť, Morcerf?“

„Rozkážte, madame.“

„Mali by ste ísť navštíviť svojho grófa de Monte Christo a priviesť nám ho sem.“

„Prečo?“ spýtala sa Eugenia.

„Tak, aby sme si s ním pohovorily; nie si na neho zvedavá?“

„Ani najmenej.“

„Zvláštne dieťa!“ zašeptala barónka.

„Ó,“ povedal Morcerf, „akiste príde sám. Hľaďte, madame, zbadal vás a pozdravuje vás.“

Barónka odpovedala na pozdrav a pripojila k nemu rozkošný úsmev.

„No,“ riekol Morcerf, „obetujem sa. Odídem a pôjdem pozrieť, či možno s ním hovoriť.“

„Choďte do jeho lóže, to je veľmi prosté.“

„Ale nie som predstavený.“

„Komu?“

„Krásnej Grékyni.“

„Povedali ste, že je otrokyňa.“

„Áno, ale vy tvrdíte, že je to kňažná… Nie. Úfam sa, že keď ma uvidí vychádzať, vyjde tiež…“

„To je možné. Choďte.“

„Idem!“

Morcerf sa poklonil a vyšiel. Keď išiel popri grófovej lóži, dvere sa naozaj otvorily; gróf povedal Alimu, stojacemu na chodbe, niekoľko arabských slov, a chytil Morcerfa pod rameno.

Ali zavrel zasa dvere a stal si pred ne. V koridore utvorila sa skupina okolo Núbijca.

„Naozaj,“ povedal Monte Christo, „váš Paríž je zvláštne mesto a vaši Parížania divný národ. Človek by povedal, že Núbijca vidia prvý raz. Pozrite, ako obliehajú chudáka Aliho, ktorý nevie, čo to má byť. Za niečo vám môžem ručiť: že totiž Parížan môže prísť do Tunisu, Carihradu, Bagdadu alebo do Káhiry a že sa tam okolo neho ľudia neshrnú.“

„Pretože vaši Orientálci sú ľudia rozumní a hľadia len na to, čo stojí za to vidieť. Ale verte mi, Ali sa teší tej popularite len preto, že je váš, a preto, že ste teraz v móde.“

„Naozaj? A čomu mám za to ďakovať?“

„Nuž sám sebe. Dávate do daru záprah po tisíc louisdoroch, zachraňujete život ženám kráľovských prokurátorov, posielate na dostihy pod menom majora Bracka čistokrvné kone a jockeyov ako opičky, a napokon, keď vyhráte zlaté poháre, posielate ich pekným ženám.“

„A kto, do čerta, vám povedal všetky tie hlúposti?“

„Prvú mi povedala pani Danglarsová, ktorá mrie túžbou vidieť vás vo svojej lóži, či vlastne, aby vás v nej zbadali; druhú mi oznámily Beauchampove noviny a tretiu moja vlastná vynaliezavosť. Prečo menujete svojho koňa Vampom, ak si chcete zachovať inkognito.“

„Ach, pravda!“ zvolal gróf. „Je to neopatrnosť. Ale počujte, či gróf de Morcerf nenavštevuje nikdy Operu? Hľadal som ho očami a nikde som ho nezbadal.“

„Dnes príde.“

„Kde?“

„Do barónkinej lóže, tuším.“

„Tá rozkošná deva, ktorá je tam s ňou, je jej dcéra?“

„Áno.“

„Gratulujem vám.“

Morcerf sa usmial.

„Neskoršie si o tom pohovoríme podrobne,“ riekol. „Čo poviete na hudbu?“

„Na akú hudbu?“

„Nuž na tú, ktorú ste práve počuli.“

„Toľko, že je to veľmi pekná hudba na hudbu, složenú ľudským skladateľom a prednesenú dvojnohými vtákmi bez peria, ako hovoril neborák Diogenes.“

„Ale, drahý gróf, zdalo by sa, že záleží to len od vášho rozmaru, počuť sedem rajských sborov.“

„Je to asi tak. Keď chcem počuť nádhernú hudbu, vikont, akú ucho smrteľníka nepočulo nikdy — spím.“

„Ste tu na tom výborne! Spite, drahý gróf, spite, veď operu len na to vynašli.“

„Nie, naozaj, váš orchester robí priveľký huk. Aby som mohol spať snom, o akom hovorím, potrebujem pokoj, tichosť a potom istý preparát…“

„Ach, ten povestný hašiš?“

„Tak je, vikont. Ak budete chcieť počuť hudbu, príďte ku mne večerať.“

„Veď som už počul hudbu, keď som u vás raňajkoval.“

„V Ríme?“

„Áno.“

„Ach, to bola citara Haydée. Áno, chuderka exulantka sa niekedy baví tým, že mi hrá piesne svojej domoviny.“

Morcerf viacej nenaliehal a gróf zamĺkol.

Vtom zaznel zvonec.

„Prepáčite?“ riekol gróf, podíduc ku svojej lóži.

„Ako by nie!“

„Odovzdajte grófke G… poklonu od jej upíra…“

„A barónke?“

„Povedzte jej, že ak dovolí, budem mať česť složiť jej svoju poklonu ešte tento večer.“

Začalo sa tretie dejstvo. Počas tretieho dejstva Morcerf, verný danému sľubu, prišiel k pani Danglarsovej.

Gróf nebol z ľudí, ktorý vyvolajú v hľadisku povstanie; nik si nevšimol ani jeho príchod, okrem tých, do lóže ktorých vstúpil.

Monte Christo ho však predsa zhadal a jeho perami preletel ľahký úsmev.

Kým bola opona hore, Haydée nevidela nič; ako všetky primitívne povahy, zbožňovala všetko, čo hovorí k uchu a k oku.

Tretie dejstvo uplynulo ako obyčajne; slečny Nobletova, Júliova a Lerouxova vykonaly svoje obvyklé piruety, Robert-Mario vyzval granadského princa a napokon ten vznešený kráľ, ktorého poznáme, prešiel sa dvoranou, aby ukázal svoj zamatový plášť, držiac za ruku svoju dcéru. Potom spadla opona a obecenstvo hľadiska vyšlo hneď do foyer a na chodby.

Gróf vyšiel zo svojej lóže a o chvíľu sa zjavil v lóži barónky Danglarsovej.

Barónka nemohla stlmiť výkrik údivu, ľahko smiešaného s radosťou.

„Ach, poďte, poďte, pán gróf!“ zvolala. „Lebo sa skutočne ponáhľam pripojiť svoju ústnu vďaku k tej, ktorú som vám už vyslovila písomne.“

„Ó, madame, vy sa ešte pamätáte na tú maličkosť? Ja som na to už zabudol.“

„Áno. Ale nemožno zabudnúť na to, pán gróf, že ste o deň neskôr zachránili moju dobrú priateľku, pani de Villefort, od nebezpečenstva, zavineného tými istými paripami.“

„Ani teraz si nezaslúžim vašu vďaku; bol to môj Núbijec, Ali, ktorému sa ušlo šťastie dokázať pani de Villefort tú neobyčajnú službu.“

„A bol to tiež Ali,“ riekol gróf Morcerf, „ktorý vyslobodil môjho syna z rúk rímskych banditov?“

„Nie, pán gróf,“ povedal Monte Christo, stisnúc ruku, ktorú mu generál podal, „nie; tentoraz prijímam vďaku na svoj účet. Ale už ste mi ju vyslovili, prijal som ju už a som naozaj v pomykove, že vás zasa vidím takého vďačného. Poskytnite mi, prosím, pani barónka, česť predstaviť ma svojej slečne dcére.“

„Ó, ste predstavený, aspoň podľa mena áno, lebo od dvoch či troch dní hovoríme len o vás. Eugenia,“ pokračovala, obrátiac sa k dcére, „pán gróf de Monte Christo.“

Gróf sa poklonil, slečna Danglarsová zľahka pokynula hlavou.

„Ste tu s utešenou dámou, pán gróf,“ riekla Eugenia; „je to vaša dcéra?“

„Nie, slečna,“ odvetil Monte Christo, prekvapený krajnou otvorenosťou, či neobyčajnou smelosťou; „je to chuderka Grékyňa, ktorej som ochrancom.“

„A ktorá sa menuje…?“

„Haydée,“ odvetil Monte Christo.

„Grékyňa!“ šepol gróf de Morcerf.

„Áno, gróf,“ riekla pani Danglarsová. „A povedzte mi, či ste kedy videli na dvore Aliho Tebelina, ktorému ste slúžili tak slávne, taký nádherný úbor, aký máme tu pred očami?“

„Ach, vy ste slúžili v Janine, pán gróf?“ spýtal sa Monte Christo.

„Bol som generálnym inšpektorom pašových sborov,“ odpovedal Morcerf. „A neskrývam sa s tým, že tá trocha majetku, ktorú mám, pochádza zo štedrosti slávneho albánskeho náčelníka.“

„Hľaďte len!“ zvolala pani Danglarsová.

„Kde?“ šeptal Morcerf.

„Hľaďme!“ riekol Monte Christo.

A ovinúc rameno okolo grófa, nahol sa s ním z lóže.

V tom momente Haydée, ktorá hľadala očami grófa, zbadala jeho bledú tvár vedľa Morcerfovej hlavy, ktorého Monte Christo objímal.

Tento pohľad účinkoval na devu ako zjav Medúzinej hlavy; naklonila sa vopred, ako by ich obidvoch chcela zhltnúť očami, potom temer hneď odskočila nazad so slabým výkrikom, ktorý však predsa začuli najbližší susedia a Ali, ktorý hneď otvoril dvere.

„Ach,“ povedala Eugenia, „čo sa to stalo, pán gróf, vašej chránenke? Ako by jej bolo prišlo zle.“

„Skutočne,“ súhlasil gróf, „ale nestrachujte sa slečna; Haydée je veľmi nervózna, a preto veľmi citlivá oproti vôňam; nepríjemný parfum zaviní pri nej mdlobu. Ale,“ dodal gróf, vynímajúc z vrecka flakón, „mám tu liek.“

Potom, pozdraviac sa jednou poklonou barónke a jej dcére a vymeniac s grófom a Debrayom posledný stisk ruky, vyšiel z lóže pani Danglarsovej.

Keď vstúpil do svojej, Haydée bola ešte veľmi bledá. Sotva sa gróf zjavil, schytila mu ruku.

Monte Christo cítil, že devine ruky sú vlhké a ľadové.

„S kým si sa to tam shováral, pane?“ spýtala sa deva.

„S grófom de Morcerf,“ odpovedal Monte Christo, „ktorý bol v službách tvojho vznešeného otca a ktorý sa priznáva, že jemu ďakuje za svoje bohatstvo.“

„Ach, ten podliak!“ zvolala Haydée. „Je to on, ktorý ho zapredal Turkom, a jeho bohatstvo je odmenou za jeho zradu. Či si to nevedel, môj drahý pane?“

„Počul som o tom niekoľko slov v Epire, ale podrobnosti nepoznám,“ povedal Monte Christo. „Poď, dcéra moja, povieš mi ich; je to iste zaujímavé.“

„Ó, áno, poď, poď! Tak sa mi vidí, že by som umrela, keby som dlhšie ostala v prítomnosti toho človeka.“

A Haydée, vstanúc rýchlo, zahalila sa do plášťa z bieleho kašmíra, vyšívaného perlami a koralmi, a vyšla chvatne vo chvíli, keď sa dvíhala opona.

„Povedzte, či ten človek robí niečo tak, ako iní,“ riekla grófka G… Albertovi, ktorý ju zasa navštívil. „Vypočuje zbožne tretie dejstvo ,Roberta‘ a odíde vo chvíli, keď sa začína štvrté!“