ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätáme sa na nových, či vlastne starých známych grófa de Monte Christo, bývajúcich v ulici Meslay: bol to Maximilián, Júlia a Emanuel.

Úfnosť na príjemnú návštevu, ktorú mienil urobiť na niekoľko šťastných momentov, ktoré mu kynuly, na to rajské svetlo, svietiace do pekla, do ktorého dobrovoľne sostúpil, od chvíle, v ktorú zmizol Villefort, po grófovej tvári rozlial sa najkrajší, najjasnejší mier, a Ali, ktorý pribehol na zvuk kovovej platne, vidiac jeho tvár skvieť sa takou vzácnou radosťou, odišiel po prstoch so zatajeným dychom, ako by sa bál poplašiť dobré myšlienky, ktoré, ako sa mu zdalo, poletovaly okolo jeho pána.

Bolo poludnie; gróf si ustálil hodinu na návštevu u Haydée. Zdalo sa, že radosť nemôže náhle vstúpiť do duše, tak dlho skúšanej, a že sa musí pripraviť na sladké pohnutie, ako sa iné duše musia pripravovať na prudké emócie.

Mladá Grékyňa, ako sme už povedali, bola v chyžiach, ktoré boly cele oddelené od svetlíc grófových. Jej celý byt bol zariadený s orientálnym vkusom; dlážka bola pokrytá mäkkými tureckými pokrovcami, na stenách splývaly brokátové látky a v každej miestnosti dookola stlala sa široká pohovka s kopami hlavníc, ktoré sa daly prekladať s miesta na miesto podľa vôle toho, kto ich upotreboval.

Haydée mala tri ženy francúzske a jednu Grékyňu. Tri francúzske ženy bývaly v prvej miestnosti, hotové pribehnúť na zvuk malého zlatého zvonca a vyplniť rozkazy gréckej otrokyne, ktorá vedela natoľko po francúzsky, aby mohla tlmočiť želanie svojej panej trom komorným, ktorým Monte Christo nariadil, aby sa k Haydée správaly s úctou, aká sa vzdáva kráľovnám.

Mladá deva bola v najzadnejšej svetlici svojho bytu, v akomsi okrúhlom, len shora osvetlenom budoári, do ktorého svetlo vnikalo cez ružové tabuľky. Ležala na zemi na belasých hodvábnych, striebrom vyšívaných hlavniciach, trochu nachýlená chrbtom na pohovku; mäkko zaokrúhlené pravé rameno lemovalo jej hlavu, kým ľavicou primkýnala k perám koralovú cievku, ktorá bola zakončením ohybnej rúry nargilé; ňou jej vnikal do úst dym, navnadený benzovou vôdkou, z ktorého sal ho jej sladký dych.

Táto poloha, Orientálke cele prirodzená, predchodila by Francúzke azda trochu afektovanou koketnosťou.

Mala epirotský kroj: biele, ružovými kvetmi vyšívané hodvábne nohavice, ktoré nezakrývaly pár detských nožiek, ktoré by bolo bývalo možné dať za perzský mramor, keby sa neboly bavily s dvoma zlatom a perlami vyšívanými sandálmi, ktoré maly ohnuté konce; vesta s dlhými belasými a bielymi pruhmi, široko roztvorenými rukávcami, striebrom obšitými dierkami a perlovými gombíkmi; napokon akási šnurovačka, odhaľujúca cez srdcový výstrih hrdlo i hornú časť hrude a zapínajúca sa pod ňadrami troma diamantovými gombíkmi. Spodná časť šnurovačky a horná časť spodku mizla v páse živých farieb a dlhých hodvábnych strapcov, aké sú ambíciou elegantných Parížaniek.

Na hlave mala drobnú, nabok posunutú zlatú, perlami vyšitú čiapočku a pod čiapočkou, na strane, na ktorú sa chýlila, vo vlasoch takých čiernych, že prechádzaly dobelasa, mala zastoknutú utešenú sviežu purpurovú ružu.

Jej tvár bola krásna, dokonalosť gréckeho typu, s veľkými čiernymi zamatovými očami, rovným nosom, koralovými perami a perlovými zubmi.

Z toho rozkošného celku žiaril kvet mladosti s celou skvelosťou a vôňou; Haydée mala asi devätnásť alebo dvadsať rokov.

Monte Christo zavolal grécku spoločnicu a dal prosiť Haydée o dovolenie, aby smel k nej prísť.

Miesto odpovede Haydée pokynula spoločnici, aby zdvihla tapiseriu, ktorá visela predo dvermi, v obrube ktorých ležiaca deva zjavila sa ako rozkošný obraz. Monte Christo vstúpil.

Haydée sa zodvihla na lakeť ľavice, v ktorej držala nargilé, podávajúc grófovi ruku, a vítajúc ho s úsmevom, riekla zvučnou rečou dcér Sparty a Atén:

„Prečo prosíš o dovolenie prísť ku mne? Či nie si už mojím pánom, nie som už tvojou otrokyňou?“

Tu sa zasmial zasa Monte Christo.

„Haydée,“ povedal, „viete…“

„Prečo mi netykáš, ako obyčajne?“ prerušila ho mladá Grékyňa. „Azda som sa niečím previnila? Tak ma máš potrestať, ale nehovoriť mi vy.“

„Haydée,“ pokračoval gróf, „vieš, že sme vo Francúzsku, a tu si slobodná.“

„Slobodná, načo?“ spýtala sa deva.

„Slobodná, môžeš ma opustiť.“

„Opustiť teba!… A prečo by som ťa mala opustiť?“

„Čo ja viem? Pôjdeme do spoločnosti.“

„Nechcem vidieť nikoho.“

„A ak nájdeš medzi tými mladými ľuďmi niekoho, kto by sa ti páčil, nebudem taký nespravodlivý…“

„Nikdy som nevidela krajšieho mužského, ako si ty, a milovala som len svojho otca a teba.“

„Chúďa,“ riekol Monte Christo, „veď si sa temer s iným neshovárala ako so svojím otcom a so mnou.“

„No, a čo by som sa shovárala s iným? Môj otec ma menoval svojou radosťou, ty ma menuješ svojou láskou, a obidvaja ma menujete svojím dieťaťom.“

„Pamätáš sa na svojho otca, Haydée?“

Deva sa usmiala.

„Je tu stále,“ odvetila, kladúc ruku na oči a na srdce.

„A kde som ja?“ spýtal sa s úsmevom.

„Ty?“ povedala. „Ty si všade.“

Monte Christo schytil ruku Haydée, aby ju pobozkal, ale naivné dieťa ruku odtiahlo a ponúklo mu čelo.

„Teraz, Haydée,“ riekol jej, „vieš, že si slobodná, že si pani, že si kráľovná; môžeš si ponechať kroj, alebo ho odložiť, ako sa ti páči; ak budeš chcieť, môžeš tu ostať, ak budeš chcieť ísť na vychádzku, môžeš ísť; pre teba bude vždy zapriahnutý koč; Ali a Myrto ťa budú všade sprevádzať a budú plniť tvoje rozkazy; prosím ťa len o jednu vec.“

„Hovor.“

„Zataj svoj pôvod, nehovor o svojej minulosti ani slova; nevyslov pri nijakej príležitosti meno svojho vznešeného otca, ani svojej úbohej matky.“

„Veď som ti už povedala, pane, že sa s nikým nestretnem.“

„Počuj, Haydée, táto celkom orientálna uzavretosť bude azda v Paríži nemožná; priúčaj sa i naďalej životu našich severných krajov, ako si to robila v Ríme, vo Florencii, v Miláne a v Madride; bude ti to vždy užitočné, či už ostaneš tu, alebo či sa vrátiš na Východ.“

Deva pozrela na grófa so zvlhnutými očami a riekla:

„Pravda, pane, chceš povedať, že sa vrátime na Východ?“

„Áno, dcérka,“ riekol Monte Christo; „vieš dobre, že to nikdy nebudem ja, ktorý ťa opustím. Strom neopúšťa kvet, kvet opúšťa strom.“

„Neopustím ťa nikdy pane,“ riekla Haydée, „lebo viem, že by som bez teba nemohla žiť.“

„Chuderka! O desať rokov budem starý a ty budeš ešte mladá.“

„Môj otec mal dlhú bielu bradu, a to mi neprekážalo milovať ho; môj otec mal šesťdesiat rokov, a zdal sa mi krajší ako všetci mladí ľudia, ktorých som videla.“

„Ale, povedz mi, myslíš, že tu privykneš?“

„Uvidím ťa?“

„Každý deň.“

„A čo chceš ešte, pane?“

„Bojím sa, že sa budeš nudiť.“

„Nie, pane, preto, lebo ráno budem myslieť na to, že prídeš, a večer budem spomínať na to, že si prišiel; ostatne, keď som sama, vidím obrovské obrazy, veľké obrazy s Pindom a Olympom v diaľke. Potom mám v srdci tri city, s ktorými sa človek nikdy nenudí: smútok, lásku a vďačnosť.“

„Si dôstojná dcéra Epiru, Haydée, pôvabná a poetická, a vidieť, že pochádzaš z rodu bohýň, ktoré sa zrodily v tvojej vlasti. Buď pokojná, moja dcéra, zariadim to tak, aby tvoja mladosť nevyšla nazmar, lebo ak ma miluješ ako svojho otca, milujem ťa ja ako svoje dieťa.“

„Mýliš sa, pane: nemilovala som svojho otca ako teba; moja láska k tebe je inou láskou: môj otec umrel a ja nie som mŕtva; ale, keby si umrel ty, umrela by som i ja.“

Gróf podal deve ruku s úsmevom hlbokej nežnosti; prilipla k nej perami, ako vždy.

A gróf, takto pripravený na stretnutie s Morrelom a jeho rodinou, odišiel, šepkajúc si tieto Pindarove verše:

,Kvetom je mladosť, jeho ovocím je láska… Šťastný, kto ho odtrhne, keď ho videl pozvoľna dozrieť.‘

Koč bol pripravený podľa jeho rozkazu. Vysadol naň a koč, ako vždy, odjachal cvalom.