ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf de Monte Christo vstúpil do susednej chyže, ktorú Babtistin označil menom belasého salónu, kde na neho čakal mladý človek nenúteného správania a dosť elegantného zovňajšku. Pred polhodinou vystúpil pred bránou hotela z kabrioletu a Baptistin ho poznal bez ťažkosti. Bol to akiste ten veľký, mladý mužský s plavými vlasmi, ryšavými fúzmi a čiernymi očami, ktorého pleť s ružovým nádychom a žiarivo bielu kožu označil mu gróf.

Keď gróf vstúpil do salónu, mládenec bol ležérne rozložený na pohovke a roztržite si poklopkával na nohu bambusovou paličkou so zlatou gombou.

Zbadajúc Monte Christa, rýchlo vstal.

„Pán gróf de Monte Christo?“ pýtal sa.

„Áno, pane,“ odvetil gróf. „A ja, tuším, mám česť hovoriť s pánom vikontom Andreom Cavalcatim?“

„Vikont Andrea Cavalcanti,“ opakoval mladý človek, sprevádzajúc svoje slová nenútenou poklonou.

„Máte mi odovzdať akýsi akreditujúci list,“ riekol Monte Christo.

„Nespomenul som ho len pre podpis, ktorý sa mi zdal divný.“

„Námorník Simbad, všakver?“

„Tak je. Keď som však okrem v ‚Tisíc a jednej noci‘ nikdy nijakého námorníka Simbada nepoznal…“

„No, je to jeden z jeho potomkov, môj priateľ, veľmi bohatý Angličan, viacej ako originálny, takrečeno abnormálny, jeho pravé meno je lord Wilmore.“

„Ach, tým sa mi objasňuje všetko,“ riekol Andrea. „Potom je všetko v poriadku. Je to ten istý Angličan, ktorého som „poznal… v… áno, veľmi dobre… Pán gróf, stojím vám k službám.“

„A je to, čo mám česť od vás počuť, pravdivé,“ povedal gróf s úsmevom, „úfam sa, že mi láskavé podáte nejaké bližšie zvesti o sebe a o svojej rodine.“

„S radosťou, pán gróf,“ odvetil mladý človek so zručnosťou, ktorá bola dôkazom jeho dobrej pamäti. „Som, ako ste sami povedali, vikont Andrea Cavalcanti, syn majora Bartolomea Cavalcantiho, potomka Cavalcantovcov, zapísaných vo florentínskej zlatej knihe. Naša rodina, hoci je ešte vždy veľmi bohatá, lebo môj otec má pol milióna dôchodku, bola zasiahnutá mnohými údermi a mňa samého päť- či šesťročného, uniesol neverný vychovávateľ, takže som pätnásť rokov nevidel svojho vlastného otca. Od toho času, ako som sa stal slobodným a svojím pánom, ustavične ho hľadám, ale darmo. Konečne mi tento list vášho priateľa Simbada oznamuje, že je v Paríži, a dáva mi právo obrátiť sa na vás a žiadať o ňom zprávu.“

„Všetko, čo mi hovoríte, pane, je veľmi zaujímavé,“ riekol gróf, hľadiac so zlovestnou spokojnosťou na tú pôvabnú tvár, majúcu výraz krásy zlého anjela,“ a urobili ste veľmi dobre, že ste sa v každom ohľade držali odporúčania môjho priateľa Simbada, lebo váš otec je skutočne tu a hľadá vás.“

Od svojho príchodu do salónu gróf nespustil s mládenca oči; obdivoval istotu jeho pohľadu a hlasu. Ale pri takých prirodzených slovách: „váš otec je skutočne tu a hľadá vás“ mladý Andrea vyskočil a zvolal:

„Môj otec! Môj otec tu?“

„Áno,“ odvetil Monte Christo, „váš otec, major Bartolomeo Cavalcanti.“

Výraz desu, zjavivší sa v mládencových črtách, zmizol skoro hneď.

„Ach, áno, pravda,“ riekol, „major Bartolomeo Cavalcanti. Hovoríte, pán gróf, že je tu môj drahý otec?“

„Áno, pane. A poviem vám, že som ho pred chvíľou opustil a že história, ktorú mi rozprával o milovanom, kedysi stratenom synovi, ma veľmi dojala. Naozaj, jeho bolesť, jeho obavy, jeho nádeje mohly by byť predmetom dojímavej básne. Napokon dostal zprávy, že uchvátitelia jeho syna boli by ho náchylní vydať, alebo označiť miesto, kde ho možno nájsť, za dosť značnú sumu. Ale dobrého otca nemohlo nič zadržať; peniaze poslal na pohraničie Piemontu i s vidovaným pasom pre Taliansko. Boli ste, tuším, v južnom Francúzsku?“

„Áno, pane,“ súhlasil Andrea s istými rozpakmi tvári; „áno, bol som v južnom Francúzsku.“

„V Nizze mal na vás čakať koč.“

„Tak je, pane. Doviezol ma do Ghambéry, zo Chambéry do Paríža.“

„Znamenite! Úfal sa stále, že sa s vami stretne na ceste, lebo aj on šiel tým smerom, a preto vám bola cesta vopred tak určená.“

„Ale i keby sa bol so mnou stretol,“ povedal Andrea, „pochybujem, že by ma drahý otec bol poznal; zmenil som sa od toho času, ako ma stratil s očú.“

„Ó, hlas krvi!“ riekol Monte Christo.

„Ach, áno, pravda,“ riekol mladý človek; „na hlas krvi som nemyslel.“

„A teraz,“ pokračoval Monte Christo, „markíza Cavalcantiho znepokojuje len jedna vec: čo ste robili cez celý ten čas, čo ste boli od neho odlúčený; ako s vami nakladali vaši prenasledovatelia, či mali na vás ohľad, na ktorý vám váš rod dáva právo, a či vám pod vplyvom toho duševného strádania, ktorému ste boli vystavený, strádania oveľa horšieho, ako sú telesné útrapy, neoslably schopnosti, ktorými vás príroda tak bohato obdarila, a či ste i vy presvedčený, že by ste mohli zaujať dôstojne spoločenskú hodnosť, ktorá vám patrí.“

„Pane,“ zajachtal sa zmätene mladý človek, „úfam sa, že nijaká nepravdivá zvesť…“

„Ja? Počul som o vás prvý raz od priateľa Wilmora, filantropa. Dozvedel som sa, že vás našiel v nepríjemnom položení, už neviem, v akom, a nespytoval som sa ho na to: nie som zvedavý. Vaše nešťastie ho zaujímalo, boli ste teda interesantný. Povedal mi, že vám chcel vrátiť spoločenské postavenie, ktoré ste stratili, že chcel hľadať a nájsť vášho otca; hľadal ho, našiel ho, ako vidieť, lebo otec je tu; konečne ma včera uvedomil o vašom príchode a dal mi ešte nejaké úpravy, ktoré sa týkajú vášho majetku; to je všetko. Viem, že môj priateľ je čudák, ale keď viem i to, že je to človek spoľahlivý, bohatý ako zlaté bane, ktorý si preto môže dovoliť také výstrednosti a neprivedú ho na mizinu, sľúbil som mu, že sa budem držať jeho úprav. A teraz, pane, neurazte sa mojou otázkou: keďže vás budem musieť trochu protežovať, želal by som si vidieť, či nešťastie, ktoré vás stihlo, nešťastie, ktoré nezáviselo od vašej vôle a ktoré naskrze nezmenšuje moju úctu k vám, neodcudzilo vás trochu spoločnosti, v ktorej, vďaka majetku a menu, môžete hrať takú utešenú úlohu?“

„Pane,“ povedal mladý človek, prichodiac v tej miere, ako hovoril gróf, do svojich koľají, „v tom ohľade môžete byť spokojný; zlodeji, ktorí ma odlúčili od otca a ktorí akiste mali úmysel neskoršie ma predať, ako to aj urobili, počítali s tým, že ak majú zo mňa hodne vyťažiť, musia mi ponechať celú moju osobnú cenu, ba podľa možnosti ju ešte zväčšiť; dostal som teda dosť dobrú výchovu a zlodeji detí zaobchádzali so mnou tak, ako sa v Malej Ázii zaobchádzalo s otrokmi, ktorých páni vzdelávali za gramatikov, lekárov, filozofov, aby ich potom mohli tým drahšie predať na rímskom trhu.“

Monte Christo sa spokojne usmial; ako sa videlo, nečakal toľko od Andreu Cavalvantiho.

„Konečne,“ riekol mladý človek, „keby som i mal nejaký nedostatok vo výchove, či skôr spoločenskej uhladenosti, úfam sa, že to bude láskave ospravedlnené pre nešťastie, ktoré sprevádzalo môj príchod na svet a prenasledovalo moju mladosť.“

„Tak,“ riekol nedbanlivo Monte Christo, „budete robiť, čo sa vám bude páčiť, vikont, lebo ste pánom a vás sa to netýka. Ale, na moju česť, ja by som tie dobrodružstvá ani nespomínal. Veď vaša história je hotový román, a spoločnosť, ktorá vzýva romány, zabalené do papierovej obálky, dosť divne nedôveruje tým, ktoré sú viazané v živej koži, i keby boly pozlátené, ako môžete byť vy. Na túto ťažkosť dovolil by som si vás upozorniť, pán vikont; ledva by ste niekomu rozpovedali svoju históriu, už by kolovala celým svetom celkom znetvorená. Museli by ste sa stavať do pózy Antonyho, a časy Antonych už trochu pominuly. Azda by ste mali úspech ako zaujímavý zjav, ale každý nie je rád strediskom pozornosti a terčom vysvetľovačiek. Môžbyť, že by vás to unavilo.“

„Myslím, že máte pravdu, pán gróf,“ riekol mládenec, blednúc nevdojak pod neúprosným pohľadom grófa Monte Christa; „je to veľmi nepríjemné.“

„Ó, vec netreba prepínať,“ povedal Monte Christo, „lebo potom, chtiac vyhnúť chybe, upadli by ste do pochabosti. Potrebné je sostaviť si prostý plán, ako sa správať. A pre takého inteligentného mužského, ako ste vy, je ten plán tým ľahšie prijateľný, lebo vyhovuje vašim záujmom. Bude potrebné statočnými priateľskými stykmi a svedectvom zahladiť všetko, čo by vo vašej minulosti mohlo byť tmavé.“

Andrea navidomoči stratil sebaopanovanie.

„Ja by som sa vám i ponúkol za obrancu a ručiteľa,“ pokračoval Monte Christo, „ale do mojej duše je raz vkorenený zvyk pochybovať o svojich najlepších priateľoch a potreba vzbudzovať nedôveru u iných; hral by som teda úlohu, ktorá mi neprislúcha, ako hovoria herci, a vystavil by som sa nebezpečenstvu, že ma vypískajú, čo je zbytočné.“

„Jednako však, pán gróf,“ riekol Andrea odvážne, „berúc ohľad na lorda Wilmora, ktorý ma vám odporúčal…“

„Ó, iste,“ povedal Monte Christo; „ale lord Wilmore ma upozornil, drahý pán Andrea, že ste mali trochu búrlivú mladosť. Ó,“ pokračoval gróf, spozorujúc Andreovo pohnutie, „nežiadam vašu spoveď. A práve zato, aby ste nikoho nepotrebovali, povolali sme z Luky pána markíza Cavalcantiho, vášho otca. Uvidíte ho, je trochu strojený, trochu drevený, ale to je otázka rovnošaty. A keď sa spoločnosť dozvie, že bol osemnásť rokov v službách Rakúska, prepáči všetko; my nestaviame Rakúšanom priveľké požiadavky. Môžem vás ubezpečiť, že je to celkom obstojný otec.“

„Ach, chlácholíte ma, pane; zanechal som ho pred takým dlhým časom, že sa na neho vôbec nepamätám.“

„A potom, viete, že pre veľký majetok sa mnoho odpustí.“

„Môj otec je teda naozaj bohatý, pane?“

„Milionár… päťstotisíc libier renty.“

„Ocitnem sa teda,“ spýtal sa mladý človek úzkostlivé, „v postavení… príjemnom?“

„Môj drahý pane, v najpríjemnejšom; vyrubil vám päťdesiattisíc libier ročného dôchodku na čas vášho parížskeho pobytu…“

„Tak tu ostanem navždy.“

„Ech, ale kto môže ručiť za okolnosti, môj drahý pane? Človek mieni, a Boh mení…“

Andrea si vzdychol.

„Ale peniaze,“ riekol, „o ktorých hovoríte, sú mi aspoň zaistené na celý čas môjho parížskeho pobytu… ak ma nejaká okolnosť neprinúti, aby som odišiel?“

„Ó, celkom iste!“

„Mojím otcom?“ spýtal sa nepokojne Andrea.

„Áno, ale so zárukou lorda Wilmora, ktorý vám na žiadosť vášho otca zaistil úver na päťtisíc frankov mesačne u pána Danglarsa, jedného z najistejších parížskych bankárov.“

„A mieni môj otec dlho ostať v Paríži?“ spýtal sa Andrea s nepokojom.

„Len niekoľko dní,“ odvetil Monte Christo; „jeho služba mu nedovoľuje zdržiavať sa dlhšie ako dva-tri týždne.“

„Ó, drahý otec!“ zvolal Andrea, zjavne potešený tým skorým odchodom.

„Preto,“ riekol Monte Christo, tváriac sa, ako by sa mýlil v prízvuku tých slov, „nechcem ani na chvíľu odťahovať vaše stretnutie. Ste hotový objať vznešeného pána Cavalcantiho?“

„Úfam sa, že o tom nepochybujete.“

„Tak vstúpte do salónu, drahý priateľ, nájdete tam svojho otca, ktorý na vás čaká.“

Andrea sa grófovi hlboko poklonil a vošiel do salónu.

Gróf ho sledoval pohľadom, a ako zmizol, stisol pero v jednom z obrazov, ktorý, odlúčiac sa od rámu, odhalil zručne upravený otvor, cez ktorý bolo možno hľadieť do salónu.

Andrea zavrel za sebou dvere a pokročil k majorovi, ktorý vstal, keď začul zvuk blížiacich sa krokov.

„Ach, môj drahý pán otec,“ riekol nahlas Andrea, aby to gróf mohol počuť cez zatvorené dvere, „ste to naozaj vy?“

„Dobrý deň, syn môj drahý,“ povedal vážne major.

„Po toľkých rokoch odlúčenia,“ riekol zasa Andrea, hľadiac stále na dvere, „aké šťastie, že sa stretáme!“

„Naozaj, bolo to dlhé odlúčenie!“

„Neobjímeme sa, pane?“ spýtal sa Andrea.

„Ako chcete, syn môj,“ odvetil major.

A obidvaja mužskí sa objali ako herci v Théâtre Français, totiž tak, že si navzájom presunuli hlavy cez plecia.

„Tak sme teda zasa spolu,“ povedal Andrea.

„Sme zasa spolu,“ opakoval major.

„A už sa nikdy nerozlúčime!“

„Tak je; úfam sa, syn môj drahý, že teraz Francúzsko pokladáte za svoju druhú vlasť?“

„Iste,“ odvetil mladý človek, „bol by som zúfalý, keby som musel opustiť Paríž.“

„A ja, rozumiete, nemohol by som žiť mimo Luky. Vrátim sa teda do Talianska, keď len budem môcť.“

„Prv však, ako odídete, drahý otec, odovzdáte mi, všakver, písomnosti, ktorými budem môcť ľahko dokázať, z akej krvi pochádzam?“

„Pravdaže, veď preto prichádzam, a dalo mi to priveľa práce, kým som vás našiel, aby som vám ich odovzdal, než aby sme sa začali znova hľadať; to by zaujalo ostatok môjho života.“

„A tie písomnosti?“

„Tu sú.“

Andrea chtivo siahol za otcovým sobášnym a svojím krstným listom, a keď ich roztvoril s dychtivosťou, u dobrého syna veľmi pochopiteľnou, prezrel obidve listiny so zbehlosťou a skúsenosťou, prezrádzajúcou veľmi zbehlé oko a najživší záujem.

Keď bol hotový, zajasal mu na čele neopísateľný výraz radosti, a pozrúc na majora s čudným úsmevom, riekol výtečnou toskánčinou:

„Ach, v Taliansku teda niet galejí…?“

Major sa vystrel.

„A prečo?“

„Že sa tam beztrestne vyrábajú takéto listiny. Za polovicu toho, môj drahý otec, vo Francúzsku by vás poslali na päť rokov na zmenu povetria do Toulonu.“

„Rozkážete?“ spýtal sa Lučan, snažiac sa vziať na seba majestátny výraz.

„Môj drahý pán Cavalcanti,“ riekol Andrea, tisnúc majorovi ruku, „koľko vám dali za to, aby ste boli mojím otcom?“

Major chcel prehovoriť.

„Pst!“ prerušil ho Andrea.

A stíšiac hlas, pokračoval:

„Predídem vás príkladom dôvery: mne platia päťdesiattisíc frankov na rok, aby som bol vaším synom; preto, rozumejte, že mi ani na um nepríde popierať, že ste mojím otcom.“

Major sa nepokojne obzeral.

„Ó, nebojte sa, sme sami,“ riekol Andrea, „a veď hovoríme po taliansky.“

„Tak,“ povedal Lučan, „ja som dostal päťdesiattisíc frankov raz navždy.“

„Pán Cavalcanti,“ spýtal sa Andrea, „veríte v rozprávky?“

„Inak nie, ale teraz musím veriť.“

„Získali ste dôkaz?“

Major vytiahol z vrecka hrsť bankoviek.

„Makateľný, ako vidíte.“

„Myslíte, že môžem veriť daným sľubom?“

„Myslím.“

„A že ich dobrácky gróf splní?“

„Do slova. Ale, viete, aby sme prišli k cieľu, musíme hrať svoju úlohu.“

„Ako inak.“

„Ja nežného otca…“

„A ja úctivého syna.“

„Keď si želajú, aby ste boli mojím potomkom…“

„Kto?“

„Do čerta, to neviem, nuž tí, čo mi písali. Dostal som list.“

„Od koho?“

„Od istého Bussoniho.“

„Ktorého nepoznáte?“

„Ktorého som nikdy nevidel.“

„Čo vám písali v tom liste?“

„Neprezradíte ma?“

„Dám si pozor, máme spoločné záujmy.“

„Čítajte teda.“

A major podal mládencovi list.

Andrea ticho čítal:

„Ste chudobný, čaká na vás biedna staroba. Chcete sa stať keď nie bohatým, tak aspoň nezávislým?

Odcestujte hneď do Paríža a choďte si vyžiadať k pánu grófovi de Monte Christo, Elysejské polia číslo 30, svojho syna, ktorého ste mali s markízou de Corsinari a ktorého ukradli vo veku piatich rokov.

Syn ten sa volá Andrea Cavalcanti.

Aby ste nepochybovali o úmysle podpísaného, ktorý sa vám chce zavďačiť, nájdete pripojené:

1. Poukážku na dvetisíc štyristo toskánskych libier, splatných u pána Gozziho vo Florencii.

2. Odporúčanie na pána grófa de Monte Christo, u ktorého vám dnes poukazujem štyridsaťosemtisíc frankov.

Hláste sa u grófa 26. mája o siedmej hodine večer.

Podpísaný: Abbé Bussoni.“

„To je to.“

„Ako, to je to? Čo tým chcete povedať?“ spýtal sa major.

„Chcem povedať, že som dostal podobný.“

„Vy?“

„Áno, ja.“

„Od abbé Bussoniho?“

„Nie.“

„Od koho teda?“

„Od Angličana, lorda Wilmora, ktorý si dáva meno: námorník Simbad.“

„A ktorého nepoznáte o nič lepšie ako ja abbého Bussoniho?“

„Ó, nie, v tom som ďalej ako vy.“

„Videli ste ho?“

„Áno, raz.“

„A kde?“

„Ach, to vám práve nemôžem povedať; vedeli by ste toho toľko ako ja, a to nie je potrebné.“

„A čo stálo v tom liste…?“

„Čítajte.“

„Ste chudobný a máte len biednu budúcnosť: chcete mať meno, byť slobodným, byť bohatým?…“

„Hrom do toho!“ zvolal mladý človek, kolíšuc sa na opätkoch. „Ako by bolo potrebné pýtať sa na to!“

„Vysadnite na poštový koč, ktorý nájdete prichystaný na odchod, ak vyjdete z Nizzy Janovskou bránou. Jachajte cez Turin, Chambéry a Pont-de-Beauvoisin. Hláste sa u pána grófa de Monte Christo na Elysejských poliach 26. mája o siedmej hodine večer a spýtajte sa ho na svojho otca.

Ste synom markíza Bartolomea Cavalcantiho a markízy Olivy Corsinari, ako to potvrdia listiny, ktoré vám odovzdá markíz a ktoré vám dovolia vstúpiť pod týmto menom do parížskej spoločnosti.

Ročný dôchodok päťdesiattisíc libier umožní vám plniť spoločenské povinnosti.

Pripojená poukážka na päťtisíc libier, splatných u pána Ferreya, bankára v Nizze, a odporúčanie na grófa de Monte Christo, ktorý, dostal odo mňa plnú moc starať sa o vaše potreby. Námorník Simbad.“

„Hm,“ riekol major, „to je veľmi krásne.“

„Však?“

„Boli ste u grófa?“

„Idem práve od neho.“

„A schválil to?“

„Všetko.“

„Rozumiete tu niečomu?“

„Na moj’ pravdu, nie.“

„Zdá sa to tak, že niekto pohorí.“

„V nijakom prípade ani vy, ani ja.“

„To rozhodne nie.“

„A potom…?“

„Do toho nás nič, všakver?“

„Tak je, to som práve chcel povedať; vydržme až do konca a hrajme si do rúk.“

„Nechže je; uvidíte, že som hoden vašej spoločnosti.“

„O tom som ani na chvíľu nepochyboval, môj drahý otec.“

„Preukazujete mi česť, môj drahý syn.“

Monte Christo vyvolil si túto chvíľku vrátiť sa do salónu. Začujúc jeho kroky, obidvaja mužskí padli si do náručia; gróf ich našiel objatých.

„Nuž, pán markíz,“ riekol Monte Christo, „zdá sa, že ste našli syna podľa svojho srdca!“

„Ach, pán gróf, udúšam sa radosťou!“

„A vy, mladý človek?“

„Ach, pán gróf, zachodím sa šťastím.“

„Šťastný otec! Šťastné dieťa!“ zvolal gróf.

„Len jedna vec ma rmúti,“ riekol major, „že musím tak skoro opustiť Paríž!“

„Ó, drahý pán Cavalcanti,“ riekol gróf, „úfam sa, že neodídete prv, dokiaľ vás nepredstavím svojim niekoľkým priateľom?“

„Som pánu grófovi k službám,“ odvetil major.

„A teraz, mladý človek, spovedajte sa.“

„Komu?“

„Nuž svojmu pánu otcovi; povedzte mu niekoľko slov o stave svojich financií.“

„Do čerta!“ riekol Andrea. „Dotýkate sa, pán gróf, citlivej struny!“

„Počujete, pán major?“ spýtal sa Monte Christo.

„Áno, počujem.“

„Áno. Ale rozumiete?“

„Výborne.“

„To drahé dieťa hovorí, že potrebuje peniaze.“

„A čo myslíte, čo mám robiť?“

„Nuž dať mu ich!“

„Ja?“

„Áno, vy.“

Monte Christo stal si medzi obidvoch mužských.

„Tu máte!“ riekol Andreovi, vtisnúc mu do ruky balík bankoviek.

„Čo je to?“

„Odpoveď vášho otca.“

„Môjho otca?“

„Áno, či ste neurobili narážku, že potrebujete peniaze?“

„Áno. Tak?“

„Nuž povedal mi, aby som vám toto odovzdal.“

„Na účet mojich dôchodkov?“

„Nie, výdavky na zariadenie.“

„Ó, drahý otec!“

„Ticho!“ napomenul ho Monte Christo. „Vidíte, že nechce, aby som povedal, že je to od neho.“

„Viem oceniť ten útlocit,“ riekol Andrea, vsunujúc bankovky do malej tašky nohavíc.

„Dobre,“ riekol Monte Christo, „a teraz choďte!“

„A kedy budem mať česť vidieť zasa pána grófa?“ spýtal sa Cavalcanti.

„Ach, áno,“ spamätal sa Andrea; „kedy sa nám dostane tej cti?“

„V sobotu, ak chcete… áno… počkajte… v sobotu. Pozval som niekoľko osôb na obed do svojho domu v Auteuil, la Fontainova ulica číslo dvadsaťosem, a medzi inými aj pána Danglarsa, vášho bankára; predstavím mu vás, musí vás obidvoch poznať pre vyplácanie peňazí.“

„Slávnostný úbor?“ spýtal sa polohlasne major.

„Slávnostný úbor: uniforma, kríž, krátke nohavice.“

„A ja?“ spýtal sa Andrea.

„Ó, vy veľmi prosto: čierne nohavice, lakovky, bielu vestu, čierny alebo belasý frak, dlhú kravatu; objednajte si šaty u Blina alebo Véroniqua. Ak neviete ich adresy, Baptistin vám ich dá. Čím väčšiu skromnosť budete prejavovať pri oblekoch, tým lepší dojem to vzbudí pri vašom bohatstve. Ak budete kupovať kone, choďte k Devedeuxovi a faeton si vyberte u Baptistina.“

„O koľkej môžeme prísť?“ spýtal sa mládenec.

„Asi o pol siedmej.“

„Dobre, budeme tam,“ riekol major, siahajúc rukou za klobúkom.

Obidvaja Cavalcantovci sa pozdravili grófovi a vyšli.

Gróf pristúpil k obloku a videl ich, ako kráčajú cez dvor, vedúc sa popod pazuchy.

,Naozaj‘, riekol, ,sú to dvaja veľkí podliaci! Škoda, že nie sú skutočne otec a syn!‘

Potom, po chvíľke chmúrneho dumania, dodal:

,Pôjdem k Morrelovcom; tak sa mi vidí, že hnusom trpím ešte viac ako nenávisťou…‘