ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf, ako sa pamätáme, bol miernym hodovníkom. Albert to spomenul, aby sa parížsky život svojou najmateriálnejšou, ale zároveň i najciteľnejšou stránkou hneď na začiatku nespríkril vznešenému cestovateľovi.

„Drahý gróf,“ riekol, „obávam sa, že kuchyňa ulice du Helder nevyhovie vám tak ako kuchyňa Španielskeho námestia. Mal som sa interesovať o vaše chúťky a dať pripraviť niekoľko jedál podľa vášho vkusu.“

„Keby ste ma lepšie poznali, pane,“ povedal s úsmevom gróf, „nerobili by ste si so mnou také starosti, takrečeno skoro ponižujúce pre cestovateľa, ako som ja, ktorý sa v Neapole živí makarónmi, v Miláne polentou, vo Valencii olapodridou, v Carihrade pilafom, v Indii kariokom a v Číne lastovičími hniezdami. Pre svetoobčana, ako som ja, kuchyňa nejestvuje. Jem všetko a všade, ale jem málo, a dnes, keď mi vyčitujete miernosť, som práve veľmi hladný, lebo som nejedol od včera rána.“

„Ako? Od včera rána?“ volali hostia. „Vy ste nejedli dvadsaťštyri hodiny?“

„Nejedol,“ odvetil Monte Christo, „bol som prinútený vybočiť z cesty a ísť do okolia Nîmes pre isté zvesti, takže som sa trochu oneskoril a nechcel som sa nikde zastavovať.“

„A cestou ste jedli vo voze?“ spýtal sa Morcerf.

„Nie, spal som, čo obyčajne robievam, keď sa nudím, alebo nemám vôľu zabávať sa, alebo ak som hladný a nemám chuť do jedenia.“

„Vy teda rozkazujete snu, pane?“ spýtal sa Morrel.

„Skoro.“

„Máte na to nejaký prostriedok?“

„Neomylný.“

„Ach, to by bolo znamenité pre nás Afričanov, ktorí nemáme vždy čo jesť a málokedy čo piť,“ riekol Morrel.

„Áno,“ povedal Monte Christo; „na nešťastie však môj prostriedok, výborný pre človeka, ako som ja, ktorý žije cele mimoriadnym životom, bol by veľmi nebezpečný, keby ho použila armáda, ktorá, keby bola potrebná, nezobudila by sa.“

„Či by sme sa mohli dozvedieť, aký je to prostriedok?“ spýtal sa Debray.

„Ó, Bože môj, áno,“ odvetil Monte Christo, „neskrývam sa s ním: je to miešanina výtečného ópia, pre ktoré som si zašiel do Kantónu, aby som mal istotu, že je čisté, a najlepšieho hašiša, aký je na Východe, totiž medzi Tigrisom a Eufratom. Rovnaké časti týchto čiastok sa smiešajú a narobia sa z nich pilulky, ktoré sa v prípade potreby užijú. Za desať minút ukáže sa účinok. Spýtajte sa pána baróna Františka d’Epinay; zdá sa mi, raz ich okúsil.“

„Áno,“ povedal Morcerf, „spomínal mi to a má na to príjemnú rozpomienku.“

„Či nosíte ten preparát vždy pri sebe?“ spýtal sa Beauchamp, ktorý ako novinár bol veľmi skeptický.

„Vždy,“ odvetil Monte Christo.

„Bolo by nediskrétnosťou prosiť vás ukázať tie pilulky?“ pokračoval Beauchamp, úfajúc sa, že cudzinca privedie do rozpakov.

„Naskrze nie, pane,“ odvetil gróf.

A vyňal z vrecka utešenú bonboniéru, urobenú zo smaragdu a zatvorenú zlatým vrchnákom, ktorý, keď sa odkrútil, prepúšťal hrdlom bonboniéry malú zelenkavú guľku vo veľkosti hrachu. Guľka mala ostrú, prenikavú vôňu; v smaragde ich bolo so päť, ktorý ich mohol obsiahnuť so dvanásť.

Bonboniéra šla z ruky do ruky okolo stola, ale hostia si ju podávali rýchlejšie skôr preto, aby mohli obdivovať skvelý smaragd, ako aby videli a voňali pilulky.

„A tú hostinu vám pripravuje váš kuchár?“ spýtal sa Beauchamp.

„Nie, pane,“ odpovedal Monte Christo, „náhodným rukám nevydávam napospas svoje ozajstné pôžitky. Som dosť dobrý lučbár, pripravujem si pilulky sám.“

„To je utešený smaragd, najväčší, aký som kedy videl, hoci moja matka má niekoľko dosť pozoruhodných skvostov,“ povedal Château-Renaud.

„Mal som také tri,“ riekol Monte Christo. „Jeden som daroval sultánovi, ktorý si ho dal osadiť do meča; druhý Jeho Svätosti pápežovi, ktorý si ho dal pripevniť na tiaru proti druhému, podobnému, ale menej peknému smaragdu, ktorý dal jeho predchodcovi, Piovi VII., cisár Napoleon; tretí som si nechal a dal som ho vyhĺbiť, čo síce zmenšilo jeho cenu o polovicu, ale tým stal sa pohodlnejším pre moju potrebu.“

Všetci hľadeli na Monte Christa s obdivom, hovoril tak prosto, že bolo zrejmé, že alebo hovorí pravdu, alebo je blázon. Ale smaragd, ktorý mu ostal v rukách, pôsobil, že sa všetci klonili k prvému predpokladu.

„A za taký veľkolepý dar čo vám dali vladári na výmenu?“ spýtal sa Debray.

„Sultán slobodu istej ženy,“ odvetil gróf, „Jeho Svätosť pápež život istého mužského. Takže som bol raz v živote taký mocný, ako keby mi Boh dožičil narodiť sa na stupňoch prestola.“

„Všakver to bol Peppino, ktorého ste zachránili?“ zvolal Morcerf. „Pri ňom ste použili svoje právo udeliť milosť?“

„Azda.“

„Pán gróf,“ povedal Morcerf, „nemôžete si predstaviť, ako ma teší, že vás počujem takto hovoriť! Opísal som vás vopred svojim priateľom ako báječného človeka, ako čarodeja z Tisíc a jednej noci, ako stredovekého čarodejníka. Ale Parížania sú natoľko zbehlí v paradoxoch, že pokladajú prirodzené pravdy za preludy fantázie, keď ony nevyhovujú podmienkam ich každodenného života. Napríklad tu Debray, ktorý číta, a Beauchamp, ktorý uverejňuje denne, že na bulvári prepadli a ozbíjali oneskoreného člena Jockey Clubu, že zavraždili v ulici Saint-Denis alebo na predmestí Saint-Germain štyri osoby, že zavreli desať, pätnásť, dvadsať zlodejov alebo v nejakej kaviarni na bulvári du Temple, alebo v Juliánových termách — ktorí popierajú jestvovanie banditov v maremách, v rímskej kampani alebo v Pontínskych močiaroch. Povedzte im, prosím, pán gróf, že ma tí banditi zajali a že bez vášho velkodušného zakročenia čakal by som teraz pravdepodobne na večné vzkriesenie v katakombách svätého Šebastiána, miesto toho, aby som bol hosťom svojho skromného domca v ulici du Helder.“

„Ech,“ riekol Monte Christo, „sľúbili ste mi, že nebudete nikdy hovoriť o tej malichernosti.“

„Ja nie, pán gróf!“ zvolal Morcerf. „Niekto iný, komu ste akiste dokázali to isté dobrodenie ako mne, ktorého si akiste so mnou mýlite. Ba práve hovorme o tom, prosím, lebo ak sa rozhodnete hovoriť o tej veci, nielen že mi trochu zopakujete, čo viem, ale zjavíte mi všeličo, čo neviem.“

„Tak sa mi vidí predsa,“ povedal s úsmevom gróf, „že v celej veci hrali ste úlohu dosť dôležitú, aby ste mohli vedieť práve tak dobre ako ja, čo sa stalo.“

„Sľúbite mi,“ spýtal sa Morcerf, „ak poviem všetko, čo viem, že poviete i vy to, čo neviem?“

„To je celkom správne,“ odpovedal Monte Christo. „Tak dobre,“ riekol Morcerf, „koľkokoľvek už utrpí moja márnivosť, ale myslel som tri dni, že som predmetom vábenia masky, ktorú som pokladal za potomstvo Tullie alebo Pompei, kým so mnou koketovala nejaká contadina, a všimnite si, že hovorím contadina aby som nemusel povedať sedliačka. Viem len toľko, že som ešte sprostejší hlupák, sťa ten, o ktorom som práve hovoril, za tú sedliačku pokladal mladého, pätnásť- až šesťnásťročného zbojníka-holobrádka štíhlej postavy, ktorý vo chvíli, keď som sa chcel osmeliť pocelovať jeho panenské rameno, oprel mi o hrdlo pištolu a s pomocou siedmich či ôsmich druhov doviedol, lepšie povedané dovliekol ma do katakomb svätého Šebastiána, kde som našiel, na moj’ pravdu, veľmi vzdelaného zbojníckeho náčelníka, ktorý čítal Caesarove Pamäti a ktorý ráčil pretrhnúť čítanie, aby mi oznámil, že ak do druhého dňa do šiestej ráno nezaplatím do jeho pokladnice štyritisíc toliarov, prestanem na druhý deň o štvrť na sedem žiť. Ten list jestvuje, je v rukách Františka, mnou podpísaný, s dodatkom majstra Luigiho Vampu. Ak o tom pochybujete, napíšem Františkovi, ktorý dá podpisy legalizovať. To je všetko. Čo však neviem, je, ako ste získali, pán gróf, takú veľkú úctu rímskych banditov, ktorí si tak málo vecí vážia. Priznávam sa vám, že František i ja boli sme unesení obdivom.“

„Niet prostejšej veci, pane,“ povedal gróf; „poznal som zlovestného Vampu dlhšie ako desať rokov. Keď bol ešte cele mladým pastierom, dal som mu raz akúsi zlatú mincu za to, že mi ukázal cestu; on však, aby neostal mojím dlžníkom, daroval mi vlastnoručne vyrezávanú dýku, ktorú ste iste videli v mojej sbierke zbraní. Neskôr alebo zabudol na výmenu týchto darčekov, ktoré malý medzi nami udržať priateľstvo, alebo že ma nepoznal, chcel ma prepadnúť; bol som to však ja, ktorý som ho zajal, i jeho dvanásť druhov. Mohol som ho vydať do rúk rímskej justície, ktorá je rezká a ktorá by sa kvôli nemu bola ešte poponáhľala, ale neurobil som to. Prepustil som ho, i jeho ľudí.“

„S podmienkou, že už nebudú hrešiť,“ riekol so smiechom novinár. „S radosťou vidím, že dodržali slovo.“

„Nie, pane,“ povedal Monte Christo, „s tou prostou podmienkou, že budú rešpektovať mňa i mojich ľudí. Azda vám bude divné, čo vám poviem, vám, pánom socialistom, pokrokárom, humanistom — veď nestarám sa nikdy o svojho blížneho, neusilujem sa nikdy chrániť spoločnosť, ktorá nechráni mňa, ba čo viac, ktorá sa len preto stará o mňa, aby mi mohla škodiť. A ak vytriem spoločnosť a blížneho zo svojej úcty a ak zachovám oproti nim neutralitu, sú to iste oni — spoločnosť a môj bližný — ktorí sú mi zaviazaní vzájomnou službou.“

„Výborne!“ zvolal Château-Renaud. „Hľa, prvý odvážny človek, ktorého počujem statočne a nepokryte hlásať egoizmus; to je veľmi krásne, bravo, pán gróf!“

„Je to aspoň úprimné,“ riekol Morrel, „ale som si istý, že pán gróf neľutoval, že sa raz prehrešil proti zásadám, ktoré nám takým rozhodným spôsobom vyložil.“

„Čím som sa prehrešil proti tým zásadám, pane?“ spýtal sa Monte Christo, ktorý sa nemohol ubrániť pozrieť zavše na Maximiliána tak pozorne, že smelý mladík už dva alebo tri razy sklopil oči pred grófovým pokojným a jasným pohľadom.

„Zdá sa mi,“ povedal Morrel, „že, vyslobodiac pána de Morcerf, ktorého ste nepoznali, preukázali ste službu svojmu blížnemu a spoločnosti.“

„Ktorej je najkrajšou ozdobou,“ riekol vážne Beauchamp, vyprázdniac jedným dúškom čašu šampanského.

„Pán gróf!“ zvolal Morcerf. „Teraz vás chytili logickým vývodom, vás, jedného z najmocnejších logikov, ktorých som poznal, a uvidíte, ako vám hneď jasne dokážu, že miesto toho, aby ste boli egoistom, ste, naopak, ľudomilom. Ach, pán gróf, nazývate sa Orientálcom, Levantíncom, Malajcom, Indom, Číňanom, divochom; menujete sa prímením Monte Christo a krstným menom námorník Simbad: a hľa, v deň, keď prvý raz vkročíte do Paríža, osvojujete si chyby, ktoré nemáte, a skrývate ctnosti, ktoré máte.“

„Drahý vikont,“ riekol Monte Christo, „vo všetkom, čo som povedal alebo urobil, nenachodím jediného slova, pre ktoré by som si od vás a od týchto pánov zaslúžil domnelú chválu, ktorej sa mi dostalo. Neboli ste mi cudzincom, veď som vás poznal, veď som vám prepustil dve chyže, veď som vás pozval na raňajky, veď som vám požičal jeden zo svojich kočov, veď sme spolu videli masky na Corse, veď sme sa prizerali z jedného obloka na námestí del Popolo na popravu, ktorá na vás urobila taký hlboký dojem, že by ste boli bezmála zamdleli. Spytujem sa teda všetkých tých pánov: mohol som nechať svojho hosťa v rukách hrozných banditov, ako ich nazývate? Napokon, zachraňujúc vás, mal som istý úmysel: s vašou pomocou dostať sa do parížskych salónov, keď raz prídem do Francúzska. Za čas ste moje rozhodnutie mohli pokladať za nejasný, prechodný plán, ale dnes, ako vidíte, je to holá a jasná skutočnosť, ktorej sa musíte podrobiť, ak nechcete zrušiť dané slovo.“

„Dodržím ho,“ povedal Morcerf, „ale bojím sa, drahý gróf, že budete veľmi rozčarovaný, vy, ktorý ste zvyknutý na dobrodružné situácie, na pitoreskné udalosti, na fantastické obzory. U nás niet najmenšej epizódy, ktorá by sa podobala tým, na aké je zvyknutý váš život, plný príhod. Naším Čimborasom je Montmartre, našou Himalájou Mont Valerien, našou Saharou Grenelská pláň, kde vŕtajú artézsku studňu, aby tam karavány našly vodu. Máme zlodejov, ba až veľa zlodejov, hoci ich nemáme toľko, koľko sa hovorí, ale títo sa oveľa viac boja najmenšieho špehúna než najväčšieho pána; Francúzsko je konečne taká suchopárna krajina a Paríž natoľko civilizovaným mestom, že nenájdete v našich osemdesiatich piatich departementoch, vyjmúc z Francúzska Korziku, najmenšieho vŕšku, na ktorom by nebol vztýčený telegrafný stĺp, a najmenšej, len trochu tmavej jaskyne, do ktorej by policajný úradník nebol dal zaviesť plynové osvetlenie. Môžem vám teda poslúžiť len jedným, môj drahý gróf, a pri tejto službe stojím vám úplne k dispozícii: totiž predstaviť vás všade, alebo, rozumie sa, dať vás predstaviť svojimi priateľmi. Konečne, na to nepotrebujete nikoho; s vaším menom, imaním a duchom (Monte Christo sa poklonil s ľahkým ironickým úsmevom) uviedol by sa každý sám a všade by ho dobre prijali. Môžem vám byť teda užitočný len v jednej veci. Ak mňa vám odporúča nejaká zbehlosť v parížskom živote, nejaká skúsenosť v pohodlí, nejaká znalosť našich obchodných domov, stojím vám k službám pri hľadaní solídneho domu. Neopovážim sa vám ponúknuť, aby ste sa delili s mojím, ako som sa ja delil s vaším v Ríme; ja nehlásam egoizmus, ale som egoista par excellence; okrem mňa nevydržal by so mnou ani tieň, okrem tieňa ženy.“

„Ach,“ riekol gróf, „to je celkom manželská podmienka. A, naozaj, povedali ste mi, pane, v Ríme niekoľko slov o akomsi sobáši. Smiem vám blahoželať ku skorému šťastiu?“

„Tá vec je stále v štádiu plánu, pán gróf.“

„A kto hovorí: plán,“ riekol Debray, „chce povedať: možnosť.“

„Ó, nie!“ zvolal Morcerf. „Môjmu otcovi na tom záleží a úfam sa, že skoro vám budem môcť predstaviť keď i nie svoju ženu, tak aspoň svoju snúbenicu, slečnu Eugéniu Danglarsovú.“

„Eugénia Danglarsová!“ opakoval Monte Christo. „Počkajte, nie je barón Danglars jej otcom?“

„Áno,“ odvetil Morcerf, „ale novopečený barón.“

„Čo je na tom,“ povedal Monte Christo, „ak dokázal štátu služby, za ktoré si zaslúžil to vyznačenie?“

„Ohromné!“ riekol Beauchamp. „Hoci v duši slobodomyseľný, roku tisíc osemsto dvadsaťdeväť sprostredkoval kráľovi Karolovi Desiatemu šesťmiliónovú pôžičku a kráľ ho urobil barónom a rytierom Čestnej légie, takže nosí stužku nie vo vestovom vrecku, ako by sa mohlo myslieť, ale pekne rúče v gombíkovej dierke kabáta.“

„Beauchamp, Beauchamp,“ zvolal Morcerf so smiechom, „nechajte si to pre Korzára alebo Šarivari, ale aspoň predo mnou šetrite môjho budúceho tesťa.“

Potom, obrátiac sa k Monte Christovi, povedal:

„Vyslovili ste práve jeho meno ako človek, ktorý baróna pozná.“

„Nepoznám ho,“ povedal nedbanlivo Monte Christo, „ale akiste sa s ním skoro obznámim, keďže mám u neho otvorený úver prostredníctvom firiem Richard a Blount v Londýne, Arstein a Eskeles vo Viedni a Thomson a French v Ríme.“

Vyslovujúc tieto dve posledné mená, Monte Christo pozrel kosmo na Maximiliána Morrela.

Ak čakal cudzinec, že u Maximiliána Morrela vyvolá dojem, nemýlil sa. Maximilián sa zachvel, ako by ho bol udrel elektrický prúd.

„Thomson a French,“ opakoval; „poznáte tú firmu, pane?“

„Sú to moji bankári v hlavnom sídle kresťanského sveta,“ odvetil pokojne gróf; „môžem vám byť u nich v niečom na osoh?“

„Ó, pán gróf, azda by ste nám mohli pomôcť v stopovaní, až doteraz bezvýslednom: táto firma preukázala raz nášmu obchodnému domu vďačnosť, a neviem prečo, vždy to poprela.“

„S najväčšou ochotou, pane,“ odvetil Monte Christo pokloniac sa.

„Ale kvôli pánu Danglarsovi vzdialili sme sa od predmetu nášho rozhovoru,“ riekol Morcerf. „Šlo o to nájsť grófovi de Monte Christo solídny byt; páni, pričiňme sa a hľadajme nejaký návrh. Kde ubytujeme nového hosťa veľkého Paríža?“

„Bulvár de l’Opéra,“ navrhoval Beauchamp; „v prvom poschodí, dom má balkón. Pán gróf si ta dá priniesť svoje brokátové podušky a uvidí, fajčiac čibuk alebo hltajúc svoje pilulky, pod svojimi nohami defilovať celé mesto.“

„Vy nemáte nijaký návrh, Morrel?“ spýtal sa Château-Renaud. „Nenavrhujete nič?“

„Ó, áno,“ odvetil mladý človek s úsmevom, „mám myšlienku, ale čakal som, že sa pán gróf dá zlákať niektorým z tých skvelých návrhov, ktoré ste mu dali. Teraz, keď neodpovedal, myslím, že môžem ponúknuť byt v malom, milom rokokovom domci, ktorý moja sestra najala pred rokom v ulici Meslay.“

„Vy máte sestru, pane?“ spýtal sa Monte Christo.

„Áno, pane, a to znamenitú sestru.“

„Vydatú?“

„Už deväť mesiacov.“

„Je šťastná?“

„Taká šťastná, nakoľko ľudská bytnosť len môže byť,“ odvetil Maximilián. „Vydala sa za človeka, ktorého milovala a ktorý nám ostal verný v nešťastí: Emanuela Herbaulta.“

Monte Christo sa nepatrne usmial.

„Bývam tam, keď som na dovolenke,“ pokračoval Maximilián, „a mohol by som so svojím švagrom Emanuelom poslúžiť pánu grófovi všetkými informáciami, ktoré by potreboval.“

„Dovoľte!“ zvolal Albert prv, ako mohol Monte Christo odpovedať. „Pozor, pán Morrel, chcete zatvoriť cestovateľa, námorníka Simbada do rodinného života; z človeka, ktorý prišiel, aby videl Paríž, urobíte patriarchu?“

„Ó, čoby!“ odvetil Morrel s úsmevom. „Moja sestra má dvadsaťpäť rokov, švagor má tridsať: sú mladí, veselí a šťastní; inak by bol pán gróf doma a stretol by sa so svojimi hostiteľmi len vtedy, keby sa mu zapáčilo prísť k nim.“

„Vďaka, pane, vďaka,“ povedal Monte Christo; „uspokojím sa s tým, že budem predstavený vašej sestre a vášmu švagrovi, ak mi dožičíte láskave tej cti, ale neprijal som ani jeden návrh z tých, ktoré mi dali páni, a to preto, že môj byt je už pripravený.“

„Ako,“ zvolal Morrel, „chcete sa ubytovať v hoteli? Ale to bude pre vás veľmi nudné.“

„Či som bol v Ríme tak zle ubytovaný?“ spýtal sa Monte Christo.

„Do čerta!“ odvetil Morcerf. „Na zariadenie bytu vydali ste v Ríme päťdesiattisíc piastrov. Ale myslím, že nemáte vôľu opakovať denne také výdavky.“

„To ma neodstraší,“ odvetil Monte Christo, „ale rozhodol som sa, že budem mať v Paríži dom, rozumiem vlastný dom. Poslal som napred svojho komorníka, ktorý ho už akiste kúpil a dal mi ho zariadiť.“

„Vy teda máte komorníka, ktorý pozná Paríž?“ zvolal Beauchamp.

„Prvý raz je vo Francúzsku, ako ja; je čierny a nehovorí,“ riekol Monte Christo.

„Je to teda Ali?“ spýtal sa Morcerf, vzbudiac tým všeobecné počudovanie.

„Áno, pane, je to Ali, môj Núbijec, môj nemý, ktorého ste, tuším, videli v Ríme.“

„Áno, videl,“ povedal Morcerf, „pamätám sa na neho veľmi dobre. Ale ako ste mohli poveriť Núbijca kúpou domu v Paríži a nemého jeho zariadením? Veď, chudák, urobí akiste všetko naopak.“

„Mýlite sa, pane; ba práve som istý, že vyberie všetky veci podľa môjho vkusu, lebo, ako viete, môj vkus nie je vkusom celého sveta. Prišiel sem pred týždňom; pobehal akiste celé mesto, vedený pudom psa-honelníka. Pozná moje koníčky, moje fantázie, moje potreby; zariadil akiste všetko podľa mojej chuti. Vedel, že prídem dnes o desiatej, čakal na mňa od deviatej pri Fontainbleauskej bráne a odovzdal mi tento lístok; je to moja nová adresa. Hľaďte, čítajte.“

A Monte Christo podal lístok Albertovi.

„Elysejské polia tridsať,“ čítal Morcerf.

„Ach, to je naozaj originálne!“ nemôžuc sa ovládať, zvolal Beauchamp.

„A veľmi kniežacie!“ dodal Château-Renaud.

„Ako, vy nepoznáte svoj dom?“ spýtal sa Debray.

„Nie,“ odvetil Monte Christo; „už som vám povedal, že som nechcel prepásť hodinu schôdzky. Pristrojil som sa vo voze a sostúpil som pred vikontovými dverami.“

Mladí ľudia pozreli na seba; nevedeli, či Monte Christo nehrá komédiu. Ale všetko, čo opúšťalo ústa tohto divného človeka, bolo i pri svojom pôvodnom ráze také prosté, že nebolo možno myslieť si, že nevraví pravdu. A napokon prečo by to bol robil?

„Musíme sa teda uspokojiť s tým,“ riekol Beauchamp, „že budeme môcť pánu grófovi urobiť tie drobné služby, ktoré máme v moci. Ja, ako novinár, otvorím mu všetky parížske divadlá.“

„Ďakujem, pane,“ povedal s úsmevom Monte Christo, „môj intendant dostal už rozkaz najať mi lóžu vo všetkých.“

„Váš intendant je tiež Núbijec a nemý?“ spýtal sa Debray.

„Nie, pane, je to váš rodák, ak môže byť Korzičan niečím krajanom. Vy ho však poznáte, pán de Morcerf?“

„Bol by to azda náhodou dobrý signor Bertuccio, ktorý vie tak dobre prenajať okná?“

„Tak je, videli ste ho u mňa, keď som mal česť prijať vás na raňajky. Je to veľmi poriadny človek, ktorý bol trochu vojakom, trochu podludníkom, slovom, všetkým, čím možno byť. Neručil by som ani za to, že pre nejakú maličkosť mal opletačku i s políciou, niečo ako pichnutie nožom.“

„A vy ste si vyhliadli toho počestného občana za intendanta, pán gróf?“ riekol Debray. „O koľko vás okradne ročne?“

„Na moju česť,“ odvetil gróf, „o nič viac ako každý iný; v tom som si istý. Ale zodpovedá mi, nepozná nemožnosti, nechávam si ho teda.“

„Ste teda opatrený,“ povedal Château-Renaud; „máte súkromný dom na Elysejských poliach, sluhov, intendanta, chýba vám už len milenka.“

Albert sa usmial: prišla mu na um krásna Grékyňa, ktorú videl v grófovej lóži v divadle Valle a v divadle Argentína.

„Mám niečo lepšie,“ povedal Monte Christo, „mám otrokyňu. Vy si najímate milenky v Opere, vo Vaudeville, vo Variétés, ja som si svoju kúpil v Carihrade; prišlo mi to drahšie, ale už v tom ohľade nemusím mať starosti.“

„Ale zabúdate,“ riekol Debray so smiechom, „že sme Francúzi podľa mena i povahy, že vaša otrokyňa, vstúpiac na francúzsku pôdu, stala sa slobodnou.“

„Kto jej to povie?“ spýtal sa Monte Christo.

„Nuž, Bože môj, prvý, s kým sa stretne.“

„Hovorí len po grécky.“

„Potom je to niečo iné.“

„Ale uvidíme ju aspoň?“ spýtal sa Beauchamp. „Či, majúc nemého sluhu, máte i eunuchov?“

„Na moj’ veru, nie,“ odvetil Monte Christo; „tak ďaleko môj orientalizmus nesiaha. Všetko, čo je okolo mňa, môže ma opustiť, a ak ma opustí, nebude potrebovať už ani mňa, ani nikoho iného. Práve preto ma azda nik neopúšťa.“

Hostia došli už dávno k zákuskom a cigarám.

„Môj drahý,“ zašeptal Debray vstávajúc, „je pol tretej; váš hosť je milý, ale niet takej dobrej spoločnosti, aby sme ju neopustili, a zavše i zlú: musím sa vrátiť do ministerstva. Spomeniem grófa pred ministrom a musíme vypátrať, kto je.“

„Dajte pozor,“ povedal Morcerf; „zriekli sa toho už i prešibalejší.“

„Ech, máme tri milióny pre políciu; pravda, sú temer vždy vopred strovené, ale to nič; ešte vždy ostane nejakých päťdesiattisíc frankov, ktoré na to vynaložíme.“

„A keď sa dozviete, kto je, poviete mi to?“

„Sľubujem vám to. Do videnia, Albert; páni, váš najpokornejší sluha.“

A vyjdúc do predsiene, Debray zavolal veľmi hlasne:

„Nech príde môj koč!“

„Tak,“ riekol Beauchamp Albertovi, „nepôjdem do snemovne, ale budem môcť svojim čitateľom ponúknuť niečo lepšieho ako reč pána Danglarsa.“

„Odpusťte, Beauchamp,“ riekol Morcerf, „ale veľmi vás prosím, nezmieňujte sa o tom; nepozbavujte ma zásluhy jeho predstavenia a uvedenia. Všakver, je zvláštny?“

„Ba viacej ako to,“ povedal Château-Renaud, „je to jeden z najmimoriadnejších ľudí, akých som kedy videl. Pôjdete, Morrel?“

„Hneď, len odovzdám pánu grófovi svoju navštívenku, ktorý mi láskave sľúbil, že urobí malú návštevu v ulici Meslay.“

„Ubezpečujem vás, že nezabudnem, pane,“ povedal gróf pokloniac sa.

A Maximilián Morrel vyšiel s barónom de Château-Renaud, nechajúc Monte Christa samého s Morcerfom.