ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani gróf, ani Baptistin neluhali, oznamujúc Morcerfovi návštevu majora z Luky, ktorý slúžil Monte Christovi za zámienku odmietnuť obed, na ktorý ho zvali.

Práve odbilo sedem hodín a pán Bertuccio, podľa rozkazu, ktorý dostal, odišiel už pred dvoma hodinami do Auteuil, keď pred bránou domu zastal fiaker, ktorý, ako by sa hanbil, hneď zasa odjachal, keď složil na zem asi päťdesiatdvaročného mužského, oblečeného do zeleného kabáta s čiernymi šnúrami, ktoré, ako sa vidí, v Európe nikdy nevyhynú. Široké nohavice z belasého súkna, topánky dosť čisté, hoci neurčitého lesku a s trochu prihrubými podošvami, jelenie rukavice, klobúk, pripomínajúci formou klobúk žandársky, čierny golier s bielym vyšívaným okrajom, ktorý, keby ho majiteľ nebol nosil zo svojej plnej a vlastnej vôle, mohol byť pokladaný za obojok — taký bol malebný oblek, v ktorom prišiel nový hosť, ktorý zazvonil pri mreži a spytoval sa vrátnika, či na Elysejských poliach v čísle 30 býva pán gróf de Monte Christo. Na kladnú odpoveď vrátnika vstúpil, zavrel za sebou dvere a šiel ku schodišťu.

Malá ploskatá hlava mužského, prešedivené vlasy a husté šedivé fúzy boly znakmi, podľa ktorých ho poznal Baptistin, ktorý poznal presný opis hosťovej osoby a ktorý na neho čakal dolu vo vestibule. Keď hosť povedal svoje meno pred umným sluhom, Monte Christo bol hneď uvedomený o jeho príchode.

Cudzinca zaviedli do najprostejšieho salónu. Gróf tam čakal na neho a šiel mu oproti s úsmevom na tvári.

„Ach, vitajte, drahý pane,“ riekol mu. „Čakal som vás.“

„Naozaj?“ spýtal sa Lučan. „Vaša Excelencia ma čakala?“

„Áno, dali mi vedieť, že prídete dnes o siedmej.“

„Že prídem? Dali vám teda vedieť?“

„Iste.“

„Ach, tým lepšie! Priznávam sa, obával som sa, aby nezabudli na toto malé opatrenie.“

„Aké?“

„Dať vám vedieť.“

„Ó, kdežeby!“

„Ale ste si istý, že sa nemýlite?“

„Som istý.“

„Vaša Excelencia dnes na siedmu čakala naozaj mňa?“

„Naozaj vás. Ostatne, presvedčme sa.“

„Ó, netreba, ak ste ma čakali,“ riekol Lučan.

„Nie, nie,“ stál na svojom Monte Christo.

Lučan zdal sa trochu vzrušený.

„Hľaďme,“ riekol Monte Christo, „či nie ste pán markíz Bartolomeo Cavalcanti?“

„Bartolomeo Cavalcanti,“ opakoval Lučan s radosťou, „je to tak.“

„Bývalý major v službách Rakúska?“

„Bol som naozaj majorom?“ spýtal sa bojazlivo starý vojak.

„Áno,“ prisvedčil Monte Christo, „majorom. Tak sa menuje vo Francúzsku hodnosť, ktorú ste mali v Taliansku.“

„Dobre,“ riekol Lučan, „nič lepšieho si nežičím, viete ja…“

„Ináče neprichodíte sem z vlastného popudu,“ pokračoval Monte Christo.

„Ó, iste.“

„Poslal vás ku mne niekto.“

„Áno.“

„Znamenitý abbé Bussoni.“

„Tak je!“ zvolal s radosťou major.

„A máte list?“

„Tu je.“

„Tak vidíte. Dajte mi ho.“

A Monte Christo vzal list, otvoril ho a prečítal.

Major hľadel na grófa veľkými, zadivenými očami, ktoré sa zvedavo obracaly na všetky strany chyže, vracajúc sa však nezmeniteľne k jej majiteľovi.

„Je to tak… ten drahý abbé… major Cavalcanti, dôstojný šľachtic z Luky, potomok ,florentínskych Cavalcantich‘, pokračoval Monte Christo, čítajúc, ,vládnúci majetkom polmiliónového dôchodku‘.“

Monte Christo zdvihol oči s papiera a poklonil sa.

„Hrom do toho, pol milióna,“ riekol, „môj drahý pán Cavalcanti!“

„Stojí tam pol milióna?“ spýtal sa Lučan.

„Čierne na bielom. A iste je to pravda; abbé Bussoni je človek, ktorý najlepšie pozná všetky veľké majetky Európy.“

„Tak teda pol milióna,“ riekol Lučan. „Ale nevedel som, na moju česť, že je toho toľko.“

„Pretože máte intendanta, ktorý vás okráda; viete, drahý pán Cavalcanti, s tým sa musí počítať.“

„Otvorili ste mi oči,“ povedal Lučan vážne; „vyhodím toho chlapa.“

Monte Christo pokračoval:

„A ktorému chýba len jedno, aby bol šťastný.“

„Ó, áno, Bože môj, len jedno!“ povedal Lučan so vzdychom.

„Nájsť zasa zbožňovaného syna…“

„Zbožňovaného syna!“

„Ktorého mu ukradli v mladosti akísi nepriatelia jeho vznešenej rodiny, alebo Cigáni.“

„Päťročného, pane,“ vravel Lučan s hlbokým vzdychom a obracajúc oči k nebu.

„Úbohý otec!“ riekol Monte Christo.

Gróf pokračoval:

„Vraciam mu úfnosť, vraciam mu život, pán gróf, oznamujúc mu, že vy mu môžete pomôcť nájsť syna, ktorého pätnásť rokov darmo hľadá.“

Lučan pozrel na Monte Christa s neopísateľným výrazom nepokoja.

„To môžem,“ riekol Monte Christo.

Major sa vzpriamil.

„Ach, ach!“ zvolal. „List je teda vonkoncom pravdivý?“

„Či ste o tom pochybovali, drahý pán Bartolomeo?“

„Nie, naskrze nie! Ako by som mohol pochybovať! Taký vážny človek, človek taký zbožný ako abbé Bussoni, nikdy by si nedovolil podobný žart. Ale nečítali ste všetko, Excelencia.“

„Ach, pravda,“ súhlasil Monte Christo, „je tu dodatok.“

„Áno,“ opakoval Lučan, „… je… tam… dodatok.“

„Aby som neobťažoval majora Cavalcantiho prenášaním kapitálu u jeho bankára, posielam mu na cestovné trovy zmenku na dvetisíc frankov a otváram mu u vás úver na štyridsaťosemtisíc frankov, ktoré ste mi ešte dlžni.“

Major so zjavnou úzkosťou sledoval očami post scriptum.

„Dobre!“

To bolo všetko, čo povedal gróf.

,Povedal: dobre,‘ šeptal si Lučan. „Teda… pane…“ riekol zasa.

„Teda?“ spýtal sa Monte Christo.

„Teda, to post scriptum…?“

„Nuž, to post scriptum…?“

„Prijímate ho práve tak priaznivo, ako ostatný text listu?“

„Iste. Abbého Bussoniho a mňa spojujú číslice; neviem, či je to presne štyridsaťosemtisíc frankov, ktoré som mu dlžen, ale medzi sebou nehľadíme na nejakú bankovku. Vy ste teda tomu post scriptu pripisovali veľkú dôležitosť, drahý pán Cavalcanti?“

„Priznávam sa vám,“ povedal Lučan, „že, spoliehajúc sa s celou dôverou na podpis abbého Bussoniho, nezaopatril som sa inými prostriedkami, takže, keby ma tento prameň sklamal, ocitol by som sa v Paríži vo veľkom pomykove.“

„Ech, choďte! Či sa môže človek, ako ste vy, ocitnúť kedy v pomykove?“ riekol Monte Christo.

„Hrom do toho, keď nepoznám nikoho,“ riekol Lučan.

„Ale vás poznajú.“

„Áno, poznajú ma, takže…“

„Dokončte, drahý pán Cavalcanti!“

„Takže mi vyplatíte tých štyridsaťosemtisíc frankov?“

„Na vašu prvú žiadosť.“

Major vytreštil oči.

„Ale veď si sadnite,“ riekol Monte Christo; „neviem naozaj, čo robím, nechávajúc vás stáť štvrť hodiny!“

„Na tom nezáleží.“

Major si pritiahol kreslo a sadol si.

„A teraz,“ spýtal sa gróf, „nepáčilo by sa vám niečo? Pohár xeresu, porta, alicante?“

„Alicante, ak chcete byť taký láskavý, to je moje najmilšie víno.“

„Mám výtečné. So suchárom, však?“

„So suchárom, ak to musí byť.“

Monte Christo zazvonil.

Zjavil sa Baptistin.

Gróf pristúpil k nemu.

„Tak?“ spýtal sa tichým hlasom.

„Je tu ten mladý človek,“ odpovedal práve tak komorník.

„Dobre; kde ste ho zaviedli?“

„Do belasého salónu, ako rozkázala Vaša Excelencia.“

„Výborne. Doneste alicantské a sucháre.“

Baptistin odišiel.

„Skutočne,“ riekol Lučan, „som celkom v rozpakoch, že vám robím toľko starostí.“

„Ech, choďte!“ povedal Monte Christo.

Baptistin sa vrátil s pohármi, vínom a suchármi.

Gróf nalial jeden pohár a do druhého len niekoľko kvapák rubínovej tekutiny z obsahu fľaše, pokrytej pavučinami a všetkými ostatnými znakmi, ktoré prezrádzajú starobu vína oveľa lepšie ako vrásky vek človeka.

Major neotáľal pri výbere a vzal si plný pohár a suchár.

Gróf rozkázal Baptistinovi postaviť tácňu tak, aby bol hosťovi poruke, a hosť začal ochutnávať alicante po malých hltoch. Potom svraštil odbornícky tvár s výrazom spokojnosti a s chuťou omočil suchár do pohára.

„Vy ste teda, pane, bývali v Luke,“ začal znova Monte Christo, „boli ste bohatý, ste šľachtic, tešili ste sa všeobecnej vážnosti, mali ste všetko, čo môže urobiť človeka šťastným.“

„Všetko, Excelencia,“ riekol major, hltajúc suchár, „úplne všetko.“

„A len jedna vec chýbala vášmu šťastiu.“

„Len jedna,“ súhlasil Lučan.

„Aby ste totiž znova našli svoje dieťa.“

„Ach,“ povedal major, berúc si druhý suchár, „to mi však preto chýbalo tým viacej.“

Bodrý Lučan obrátil k nebu oči a snažil sa vzdychnúť.

„A teraz, hľaďte, drahý pán Cavalcanti,“ riekol Monte Christo, „akýže to bol ten oplakávaný syn? Lebo mi povedali, že ste ostali slobodný.“

„To si mysleli ľudia, pane,“ povedal major, „i ja sám…“

„Áno,“ prerušil ho Monte Christo, „vy ste ich sami utvrdzovali v tejto domienke. Hriech mladosti, ktorý ste iste chceli utajiť pred ľuďmi.“

Lučan sa vzpriamil, urobiac čo najpokojnejšiu a najvýraznejšiu tvár a sklopiac súčasne skromne oči, aby mohol lepšie zachovať rozvahu, alebo aby pomohol svojej fantázii; pritom však stále pozeral kradmo na grófa, stereotypný úsmev ktorého ukazoval stále tú istú láskavú zvedavosť.

„Áno, pane,“ prisvedčil, „chcel som ten poklesok ukryť pred ľuďmi.“

„Nie kvôli sebe,“ pokračoval Monte Christo, „lebo mužský je povznesený nad také veci.“

„Ó, nie, naskrze nie kvôli sebe,“ povedal major s úsmevom, potriasajúc hlavou.

„Ale kvôli jeho matke,“ riekol gróf.

„Kvôli jeho matke!“ zvolal Lučan, berúc tretí suchár. „Kvôli jeho úbohej matke!“

„Pite, drahý pán Cavalcanti,“ núkal ho Monte Christo, nalievajúc mu druhý pohár alicante; „pridúša vás pohnutie.“

„Kvôli jeho úbohej matke!“ šeptal Lučan, skúšajúc, či sa mu podarí námaha vylúdiť falošnú slzu v kútiku oka.

„Ktorá bola, zdá sa mi, z jednej z prvých talianskych rodín.“

„Fiesolská patricijka, pán gróf, fiesolská patricijka!“

„A volala sa?“

„Vy si žiadate poznať jej meno?“

„Ó, Bože môj,“ riekol Monte Christo, „nemusíte mi ho ani hovoriť, poznám ho.“

„Pán gróf vie všetko,“ povedal Lučan, klaňajúc sa. „Oliva Corsinari, všakver?“

„Oliva Corsinari!“

„Markíza?“

„Markíza.“

„A jednako ste si ju vzali, hoci jej v tom bránila rodina, všakver?“

„Áno, Bože môj, urobil som to.“

„A listiny, ktoré máte, sú v poriadku?“ spýtal sa Monte Christo.

„Aké listiny?“ spýtal sa Lučan.

„Nuž sobášny list s Olivou Corsinari a krstný list dieťaťa.“

„Krstný list dieťaťa?“

„Krstný list Andreu Cavalcantiho, vášho syna; či sa nevolá Andrea?“

„Myslím, že áno,“ súhlasil Lučan.

„Ako, myslíte?“

„Veru, netrúfam si to tvrdiť; je to tak dávno, čo sa stratil.“

„To je pravda,“ súhlasil Monte Christo. „Máte teda všetky tie papiere?“

„Pán gróf, s ľútosťou vám musím oznámiť, že, neupozornený, že si ich mám zaopatriť, nevzal som si ich.“

„Ach, hrom do toho!“ riekol Monte Christo.

„Sú teda naozaj potrebné?“

„Nevyhnutne!“

Lučan si trel čelo.

„Ach, per Baccho!“ riekol. „Nevyhnutne!“

„Pravdaže, keby sa vyskytla nejaká pochybnosť o platnosti vášho sobáša, o legitimnosti dieťaťa.“

„To je pravda,“ povedal Lučan, „mohly by sa vyskytnúť pochybnosti.“

„To by bolo nepríjemné pre mládenca.“

„Bolo by to osudné.“

„Mohlo by mu to pokaziť nejaké skvelé manželstvo…“

„Ó, peccato!“

„Veď viete, vo Francúzsku sú prísni. Nestačí ísť len ku kňazovi, ako v Taliansku, a povedať mu: ,Milujeme sa, sosobášte nás!‘ Vo Francúzsku je i civilný sobáš, a k civilnému sobášu treba listina, potvrdzujúca ich totožnosť.“

„To je nešťastie, že nemám tie listiny!“

„Na šťastie ich mám ja,“ riekol Monte Christo.

„Vy?“

„Áno.“

„Vy ich máte?“

„Mám.“

„Ach, na moj’ pravdu,“ riekol Lučan, ktorý, vidiac, že cieľ jeho cesty je zničený nedostatkom listín, bál sa, aby mu tento nedostatok nezavinil nejaké ťažkosti vzhľadom na štyridsaťosemtisíc frankov; „och, na moj’ pravdu, to je šťastie! Áno,“ opakoval, „je to šťastie, lebo ja by som na to nebol pomyslel.“

„Nuž, nemožno myslieť na všetko. Abbé Bussoni na šťastie myslel na to za vás.“

„Hľaďme len, ten drahý abbé!“

„Je to obozretný človek.“

„Obdivuhodný človek!“ povedal Lučan. „A on vám ich poslal?“

„Tu sú.“

Lučan na znak obdivu zalomil rukami.

„Boli ste sosobášený s Olivou Corsinari v chráme svätého Pavla v Monte Cattini; tu je potvrdenie od kňaza.“

„Ach, skutočne, je tu!“ zvolal, hľadiac naň s údivom.

„A tu je krstný list Andreu Cavalcantiho, vydaný farským úradom v Saravezze.“

„Všetko je v poriadku,“ riekol major.

„Vezmite si teda tie listiny, načo by mi boly; dáte ich svojmu synovi, ktorý si ich starostlivo schová.“

„To si myslím… Keby ich tak stratil…“

„Nuž, keby ich stratil?“ spýtal sa Monte Christo.

„Tak,“ povedal Lučan, „muselo by sa ta písať, a zadováženie druhých trvalo by veľmi dlho.“

„Šlo by to naozaj ťažko,“ riekol Monte Christo.

„Temer nemožné,“ potvrdil Lučan.

„Som veľmi rád, že chápete hodnotu tých listín.“

„To jest: pokladám ich za nezaplatiteľné.“

„A teraz,“ začal znova Monte Christo, „nakoľko ide o matku toho mládenca…“

„Nakoľko ide o matku toho mládenca…“ opakoval nepokojne major.

„Nakoľko ide o markízu Corsinari…“

„Bože môj,“ riekol Lučan, pod krokmi ktorého zdaly sa tvoriť priekory, „bude azda potrebná?“

„Nie,“ odvetil Monte Christo; „napokon, či nesplatila…?“

„Tak je, tak je,“ riekol major, „splatila…“

„… svoju daň prírode?“

„Žiaľ, áno!“ zvolal živo Lučan.

„Vedel som to,“ riekol zasa Monte Christo. „Umrela pred desiatimi rokmi.“

„A ja dosiaľ oplakávam jej smrť, pane,“ povedal major, vynímajúc z vrecka kockovaný ručník a utierajúc si premieňavo najprv ľavé, potom pravé oko.

„Čo robiť,“ vravel Monte Christo, „všetci sme smrteľní. A teraz, drahý pán Cavalcanti… viete, bolo by zbytočné, aby niekto vo Francúzsku vedel, že ste boli pätnásť rokov odlúčený od svojho syna. Tie cigánske histórie o ukradnutých deťoch netešia sa u nás veľkej obľube. Dali ste ho vychovať v nejakom vidieckom ústave a jeho výchovu chcete dovŕšiť v parížskej spoločnosti. Preto ste odišli z Via-Raveggia, kde bývate od smrti svojej ženy. To stačí.“

„Myslíte?“

„Rozhodne.“

„Veľmi dobre!“

„A keby sa niekto dozvedel o tom odlúčení?“

„Ach, áno, čo by som povedal?“

„Že neverný vychovávateľ, zapredaný nepriateľom vašej rodiny…“

„Corsinarovcom?“

„Iste… uniesol dieťa, aby vaše meno vyhynulo.“

„Tak je, veď je to jediný syn.“

„A teraz, keď sme sa dohovorili, keď vás už vaša osviežená pamäť nezradí, uhádnete bezpochyby, že som vám prichystal prekvapenie.“

„Príjemné?“ spýtal sa Lučan.

„Ó,“ riekol Monte Christo, „vidím dobre, že otcov zrak možno práve tak ťažko klamať ako srdce!“

„Hm,“ odkašľal si major.

„Prezradil vám to niekto, a či skôr vy sami ste uhádli, že je tu?“

„Kto, tu?“

„Vaše dieťa, váš syn, váš Andrea.“

„Uhádol som to,“ povedal Lučan s najväčšou ľahostajnosťou. „On je teda tu?“

„Práve tu,“ riekol Monte Christo; „práve pred chvíľou mi oznámil komorník, keď tu bol, že prišiel.“

„Ach, veľmi dobre! Ach, veľmi dobre!“ zvolal major, poťahujúc pri každom výkriku šnúry svojho kabáta.

„Môj drahý pane,“ povedal Monte Christo, „celkom dobre chápem vaše pohnutie, je vám potrebný čas, aby ste sa spamätali. Chcem pripraviť i mladého človeka na také vytúžené stretnutie, lebo predpokladám, že je práve taký netrpezlivý ako vy.“

„To si myslím,“ riekol Cavalcanti.

„Tak o štvrťhodinku som vám k službám.“

„Dovediete mi ho teda? Vy budete natoľko láskavý, že mi ho predstavíte?“

„Nie, nechcem sa vtierať medzi otca a syna. Budete sami, pán major. Ale buďte pokojný; i vtedy, keby hlas krvi ostal nemý, nemôžete sa pomýliť: vojde týmito dverami. Je to krásny plavovlasý mládenec, azda trochu až priplavý, ale veľmi príjemný. Uvidíte.“

„Ale, aby som nezabudol…“ riekol major. „Viete, že som si vzal len tých dvetisíc frankov, ktoré mi poslal abbé Bussoni. Vydal som ich na cestu a…“

„A potrebujete peniaze… to je celkom v poriadku, drahý pán Cavalcanti. Aby sme to zaokrúhlili, hľa, tu je osemtisíc.“

Majorove oči sa zajagaly ako karbunkuly.

„Teraz som vám ešte dlžen štyridsaťtisíc frankov,“ riekol Monte Christo.

„Žiada si Vaša Excelencia potvrdenie?“ spýtal sa major, vsunujúc bankovky do vnútorného vrecka kabáta.

„Načo?“ pýtal sa gróf.

„Aby ste ho mohli ukázať abbému Bussonimu.“

„Tak mi dáte potvrdenie na celú sumu, keď dostanete ostatných štyridsaťtisíc frankov. Medzi statočnými ľuďmi sú takéto zábezpeky zbytočné.“

„Ach, áno, pravda,“ riekol major. „Medzi statočnými ľuďmi.“

„A teraz posledné slovo, markíz.“

„Hovorte.“

„Dovolíte malú radu, všakver?“

„Ako by nie! Prosím o ňu.“

„Nebola by chyba, keby ste odložili tento kabát.“

„Naozaj?“ čudoval sa major, hľadiac na svoj oblek s istou záľubou.

„Áno. Vo Via-Revaggio sa to síce ešte nosí, ale v Paríži tento úbor pri všetkej elegancii už dávno vyšiel z módy.“

„To je nepríjemné,“ riekol Lučan.

„Ó, ak vám na ňom záleží, oblečiete si ho pri odchode.“

„Ale čo tu budem nosiť?“

„Čo nájdete vo svojej batožine.“

„Ako, v mojej batožine? Mám len tašku.“

„So sebou, áno. Prečo by ste sa obťažovali. Napokon, starý vojak rád cestuje so skromnou batožinou.“

„Práve preto som…“

„Ste obozretný človek a poslali ste svoju batožinu vopred. Došla včera do hotela des Princes v ulici Richelieu. Tam ste si totiž najali byt.“

„Teda v tej batožine…?“

„Úfam sa, že ste boli natoľko obozretný a prikázali ste svojmu komorníkovi, aby do nej vložil všetko, čo potrebujete: občianske šatstvo a rovnošaty. Pri zvláštnych príležitostiach oblečiete si rovnošatu, to dobre pristane. Nezabudnite na kríž. Vo Francúzsku sa mu síce smejú, ale nosia ho stále.“

„Znamenite, znamenite, znamenite!“ opakoval major, upadajúc z vytrženia do vytrženia.

„A teraz,“ riekol Monte Christo, „ohrňte si srdce proti príliš živému pohnutiu a prichystajte sa, drahý pán Cavalcanti, na stretnutie so svojím synom Andreom.“

A pozdraviac sa ľúbezne nadšenému Lučanovi, Monte Christo zmizol za záclonou dverí.