ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Monte Christo, sostupuje dolu vonkajšími schodmi domu, zbadal, že Bertuccio sa korzickým spôsobom prežehnal: totiž urobil palcom kríž v povetrí, a keď si sadol do koča, hundral ticho krátku modlitbu. Okrem zvedavého človeka bol by mal každý súcit s divným odporom, ktorý prejavoval statočný intendant proti zamýšľanej grófovej vychádzke. Gróf však bol, ako sa zdalo, prizvedavý, aby Bertucciovi odpustil tú malú cestu.

Za dvadsať minút boli v Auteuil. Intendantovo rozčúlenie vzrastalo stále. Keď vjachali do mestečka, Bertuccio, vtlačený do kúta koča, prezeral si s horúčkovým nepokojom všetky domy, okolo ktorých šli.

„Dajte zastaviť v ulici de la Fontaine pred číslom dvadsaťosem,“ povedal gróf, upierajúc nemilosrdne oči na intendanta, ktorému rozkazoval.

Bertucciovi vyrazil na tvár pot, ale poslúchol a nahol sa z koča a zakričal kočišovi:

„Ulica de la Fontaine, číslo dvadsaťosem!“

Číslo 28 stálo na kraji mestečka. Cestou nastala noc, či skôr elektrinou presýtená čierňava, a poskytovala predčasnej tme vzhľad a slávnosť dramatického výjavu.

Koč zastal, lokaj skočil ku dvierkam a otvoril ich.

„Tak,“ spýtal sa gróf, „vy teda nevystúpite, pán Bertuccio? Vy ostanete v koči? Ale do čerta, na čo myslíte dnes večer?“

Bertuccio soskočil rýchlo s koča a ponúkol grófovi rameno, ktorý sa oň teraz oprel a sostúpil zvoľna po troch schodíkoch stúpadla.

„Zaklopte,“ riekol gróf, „a ohláste ma.“

Bertuccio zaklopal, dvere sa otvorily a zjavil sa vrátnik.

„Čo je?“ spýtal sa.

„Váš nový pán, drahý človek,“ riekol lokaj.

A podal vrátnikovi lístok, ktorý dal grófovi notár.

„Dom je teda predaný?“ spýtal sa vrátnik. „A pán bude v ňom bývať?“

„Áno, priateľ,“ povedal gróf, „a vynasnažím sa, aby ste nemuseli žialiť za svojím bývalým pánom.“

„Oh, pane,“ povedal vrátnik, „nemám za čím veľmi žialiť, veď sme ho len veľmi zriedka vídali. Je tomu už päť rokov, čo tu nebol, a veru mal pravdu, že predal dom, z ktorého nemal zhola nič.“

„Ako sa menoval váš bývalý pán?“ spýtal sa Monte Christo.

„Pán markíz de Saint-Méran; ach, istý som si, že dom nepredal za toľko, koľko ho stál!“

„Markíz de Saint-Méran!“ opakoval Monte Christo. „Tak sa mi zdá, že to meno mi je známe,“ riekol; „markíz de Saint-Méran…“

Ako by hľadal v pamäti.

„Starý šľachtic,“ pokračoval vrátnik, „verný služobník Bourbonovcov; mal jedinú dcéru, ktorá sa vydala za pána Villeforta, ktorý bol štátnym žalobcom v Nîmes a potom vo Versailles.“

Monte Christo pozrel na Bertuccia, bledšieho ako stena, o ktorú sa opieral, aby nepadol.

„Neumrela tá dcéra?“ spýtal sa Monte Christo. „Zdá sa mi, ako by som bol také niečo počul.“

„Áno, pane, pred dvadsaťjeden rokmi, a od toho času nevideli sme chudáka drahého markíza ani tri razy.“

„Vďaka, vďaka,“ riekol Monte Christo, súdiac podľa úplnej vyčerpanosti intendanta, že tú strunu už nesmie väčšmi napínať, lebo by mohla prasknúť. „Vďaka, dajte mi svetlo, dobrý človek.“

„Mám pána sprevádzať?“

„Nie, netreba, Bertuccio mi posvieti.“

A Monte Christo pri tých slovách podal vrátnikovi dva zlaté peniaze, ktoré z neho vylúdily výbuch žehnania a vzdychov.

„Ach, pane,“ povedal vrátnik, keď darmo hľadal na kozube a na poličkách, „ale nemám tu sviečky.“

„Vezmite jednu z kočových lámp, Bertuccio,“ riekol gróf, „ukážte mi komnaty.“

Intendant poslúchol bez poznámky, ale podľa trasenia ruky, ktorou držal lampu, ľahko bolo uhádnuť, čo ho stojí tá poslušnosť.

Prešli dosť priestranným prízemím a prvým poschodím, skladajúcim sa zo salónu, z kúpeľne a dvoch spální. Z jednej z týchto spální prišli na špirálové, v záhrade sa končiace schody.

„Hľa, zadné schody,“ riekol gróf, „to je dosť pohodlné. Posvieťte mi, pán Bertuccio; choďte napred, kde nás tie schody zavedú.“

„Pane,“ povedal Bertuccio, „vedú do záhrady…“

„Prosím vás, ako to viete?“

„Chcel som povedať, že ta iste vedú.“

„Nože, presvedčíme sa o tom.“

Bertuccio si vzdychol zhlboka a kráčal napred. Schody sa naozaj končily v záhrade.

Pri vonkajších dverách sa intendant zastavil.

„Nože, pán Bertuccio!“ zvolal gróf.

Ale Bertuccio, ktorému tie slová platily, bol omráčený, strnulý, zničený. Jeho vytreštené oči ako by dookola hľadaly stopy nejakej hroznej minulosti a jeho kŕčovite zaťaté ruky ako by sa snažily zahnať desné rozpomienky.

„Nože,“ pobádal ho gróf.

„Nie, nie!“ zvolal Bertuccio, položiac ruku na roh vnútornej steny. „Nie, pane, nie je možné, nepôjdem ďalej.“

„Čo to znamená?“ spýtal sa určitý, odpor netrpiaci hlas Monte Christa.

„Ale veď vidíte, pane,“ zvolal intendant, „že to naskrze nie je prirodzené, že, chtiac si kúpiť dom pri Paríži, kúpite ho práve v Auteuil a že tým domom je práve číslo dvadsaťosem v ulici de la Fontaine! Ach, prečo som vám tam všetko nepovedal, urodzený pane! Iste by ste odo mňa neboli žiadali, aby som sem prišiel. Úfal som sa, že domom pána grófa bude nejaký iný dom. Ako by v Auteuil okrem domu vraždy nebolo iných domov.“

„Oh, oh,“ riekol Monte Christo, zastanúc zrazu, „aké mrzké slovo ste povedali! Prekliaty človek! Zatvrdlivý Korzičan! Vždy nejaké tajomstvá alebo povery! Tak vezmite lampu a poďte do záhrady. Úfam sa, že sa so mnou nebudete báť!“

Bertuccio vzal lampu a poslúchol.

Za otvorenými dverami zjavilo sa siné nebo, na ktorom mesiac márne zápasil s morom mrakov, čo ho zakrývaly tmavými vlnami, ktoré na chvíľku ožiaril a ktoré potom mizly, ešte tmavšie, v hĺbkach nekonečnosti.

Intendant chcel zabočiť naľavo.

„Nie, pane,“ riekol Monte Christo, „prečo by sme chodili cestami? Tu je pekný trávnik, poďme rovno.“

Bertuccio si sotrel pot, ktorý sa mu perlil na čele, ale poslúchol. Jednako však zabočil naľavo.

Monte Christo, naopak, kráčal napravo. Prijdúc ku skupine stromov, zastal.

Intendant sa nemohol premôcť.

„Vzdiaľte sa, pane,“ zvolal, „vzdiaľte sa! Prosím vás, preboha, ste práve na tom mieste!“

„Na akom mieste?“

„Na mieste, kde klesol.“

„Drahý pán Bertuccio,“ povedal Monte Christo so smiechom, „spamätajte sa, prosím vás: nie sme tu v Sarténe ani Corte. Tu niet húštiny, ale je tu zle opatrovaný anglický park, to pripúšťam: preto ho vari netreba tak ohovárať.“

„Pane, nezostávajte tam, nezostávajte tam, pre Boha vás prosím!“

„Tak sa mi vidí, priateľ Bertuccio, že šaliete,“ povedal mrazivo gróf; „ak je to s vami tak, upozornite ma vopred, lebo by som vás prv, ako sa stane nešťastie, radšej dal zavrieť do nejakého sanatória.“

„Ach, Excelencia,“ riekol Bertuccio, potriasajúc hlavou a spínajúc ruky v postavení, ktoré by bolo iste vyvolalo grófov smiech, keby ho v tej chvíli nebola zaujala myšlienka na vyšší záujem a nebola ho urobila pozorným na každý najmenší prejav intendantovho úzkostlivého svedomia; „ach, Excelencia, nešťastie sa už prihodilo.“

„Pán Bertuccio,“ riekol gróf, „veľmi som rád, keď vám môžem povedať, že svojím posunkovaním si vytknete ruky a že vyvaľujete oči ako posadlý, z tela ktorého nechce vyjsť diabol; ja som však vždy pozoroval, že najzanovitejší diabol, ktorý sa nechce hnúť, je tajomstvo. Vedel som, že ste Korzičan, vedel som, že ste zamračený a stále šomrete akúsi históriu o vendete, a prepáčil som vám to v Taliansku, lebo tam sú takéto veci prípustné, ale vo Francúzsku pokladajú vraždu za veľmi nevkusnú vec: starajú sa o ňu žandári, sudcovia ju odsudzujú a popravište ju pomstí.“

Bertuccio sopäl ruky, a keďže ani pri svojich rozličných pohyboch lampu nevypustil z ruky, svetlo ožiarovalo jeho strnulú tvár.

Monte Christo pozeral na neho takým pohľadom, akým hľadel v Ríme na Andrého popravu. Potom prehovoril tónom, pri ktorom telom úbohého intendanta prebehla nová triaška:

„Abbé Bussoni mi teda nevravel pravdu, keď po svojej ceste vo Francúzsku roku tisíc osemsto dvadsiateho deviateho poslal mi vás s odporúčaním, v ktorom vychvaľoval vaše cenné vlastnosti. Tak budem abbému písať, urobím ho zodpovedným za jeho chránenca a dozviem sa ešte, čo je pravda na tej vražednej histórii. Upozorňujem vás však, pán Bertuccio, že keď žijem v niektorej krajine, mojím zvykom je spravovať sa podľa jej zákonov a že kvôli vám nemám chuť rozkmotriť sa s francúzskou inštitúciou.“

„Oh, nerobte to, Excelencia; veď som vám verne slúžil!“ zvolal Bertuccio zúfalým hlasom. „Bol som vždy statočný človek, ba robil som, nakoľko to bolo možné, čím viacej dobrých skutkov.“

„Netajím,“ povedal gróf, „ale, do čerta, prečo ste taký rozrušený? To je zlý znak, čisté svedomie nesosiela človeku do líc toľkú bledosť a do rúk toľkú triašku…“

„Ale, pán gróf,“ riekol váhavo Bertuccio, „či ste mi nepovedali, že pán abbé Bussoni, ktorý v nîmeskom väzení vypočul moju spoveď, vás upozornil, keď ma k vám poslal, že mám na svedomí ťažký hriech?“

„Áno, ale keď mi vás poslal s odporúčaním, že by ste boli veľmi súci za intendanta, myslel som, že ste len kradli.“

„Oh, pán gróf!“ zvolal Bertuccio pohŕdlivo.

„Lebo ako Korzičan nemohli ste premôcť pokušenie urobiť kožu, ako u vás hovoria, keď, naopak, chcete niekoho pripraviť o kožu.“

„Nuž áno, urodzený pane, áno, môj dobrý pane, je to tak!“ zvolal Bertuccio, padnúc pred grófom na kolená. „Áno, bola to pomsta, prisahám vám, nič iné ako pomsta.“

„Rozumiem, ale čo nerozumiem, je, že vás práve tento dom rozrušuje natoľko.“

„A či to nie je prirodzené, urodzený pane,“ povedal Bertuccio, „keď práve v tomto dome bola pomsta vykonaná?“

„Ako? V mojom dome?“

„Oh, urodzený pane, vtedy nebol ešte váš,“ odvetil prosto Bertuccio.

„Čí bol teda? Pána markíza de Saint-Méran, ako nám, tuším, povedal vrátnik. Za čo ste sa, do čerta, chceli pomstiť na markízovi de Saint-Méran?“

„Na ňom nie, urodzený pane, na inom.“

„To je čudná shoda,“ riekol Monte Christo, ako by dával slobodný priechod svojim myšlienkam, „že ste sa tak náhodou, bez všetkej prípravy, ocitli v dome, kde sa odohral výjav, ktorý vo vás budí také hrozné výčitky svedomia.“

„Vaša Milosť,“ povedal intendant, „to všetko je hra osudu, o tom som presvedčený: kúpite dom práve v Auteuil, a to dom, v ktorom som spáchal vraždu; sostúpite do záhrady práve po tých istých schodoch, ktorými sostúpil on; zastanete práve na mieste, kde bol bodnutý; na dva kroky odtiaľto, pod týmto platánom, bola jama, do ktorej chcel zahrabať dieťa: to všetko nie je náhoda, nie, lebo náhoda by bola príliš podobná Prozreteľnosti.“

„Tak, pán Korzičan, pripustíme, že je to Prozreteľnosť; ja pripúšťam vždy všetko, čo kto chce; napokon treba robiť ústupky chorobne naladeným dušiam. Vzmužte sa teda a rozprávajte mi to.“

„Rozprával som to raz abbému Bussonimu. Také veci,“ dodal Bertuccio, „hovoria sa len pod pečaťou spovedi.“

„Uznávate teda za potrebné, drahý Bertuccio,“ riekol gróf, „aby som vás poslal nazad ku vášmu spovedníkovi; stanete sa kartuziánmi alebo bernardínmi a budete sa rozprávať o svojich tajomstvách. Ale ja sa obávam mať v dome človeka, ľakajúceho sa takých mátoh; nemám rád, keď sa moji ľudia neosmelia prechádzať sa večer v záhrade. A potom, priznám sa, netešila by ma veľmi návšteva policajného komisára, lebo, pamätajte si to, majster Bertuccio: v Taliansku platia justícii, len keď mlčí, naopak vo Francúzsku, len keď hovorí. Hrom do toho, pokladal som vás za Korzičana, za veľkého podludníka, za veľmi zručného intendanta, ale teraz vidím, že na svojich husliach máte aj iné struny. Už ku mne nepatríte, pán Bertuccio!“

„Oh, Vaša Milosť, Vaša Milosť!“ zvolal intendant, ľakajúc sa tejto hrozby. „Oh, ak to len od toho záleží, aby som zostal vo vašich službách, tak budem hovoriť, poviem všetko! A ak vás opustím, bude to len preto, aby som išiel na popravište!“

„To je niečo iné,“ riekol Monte Christo; „ale ak chcete luhať, rozmyslite si to: v tom prípade by bolo lepšie, keby ste vôbec nehovorili.“

„Nie, pane, prisahám vám na spásu svojej duše, že vám poviem všetko! Lebo sám abbé Bussoni dozvedel sa len čiastku môjho tajomstva. Ale najprv vás úpenlivo prosím, odíďte od toho platána; hľaďte, mesiac ožiari ten mrak, a ako tam stojíte v plášti, ktorý halí vašu postavu a ktorý je podobný plášťu pána de Villefort…“

„Ako?“ zvolal gróf de Monte Christo. „Je to pán de Villefort?…“

„Vaša Excelencia ho pozná?“

„Bývalý štátny žalobca v Nîmes?“

„Áno.“

„Ktorý si vzal dcéru markíza de Saint-Méran?“

„Áno.“

„A ktorý mal medzi advokátmi povesť najčestnejšieho, najvážnejšieho, najprísnejšieho sudcu-úradníka?“

„Veru, pane,“ zvolal Bertuccio, „ten človek nepoškvrnenej povesti…“

„No?“

„Bol ohava.“

„Eh,“ povedal Monte Christo, „to je nemožné.“

„A je to predsa tak, ako hovorím.“

„Ach, naozaj?“ riekol Monte Christo. „A máte na to dôkaz?“

„Kedysi som ho mal.“

„A vy, babrák, ste ho stratili?“

„Áno; ale keby sa dobre hľadalo, bolo by ho možné nájsť.“

„Naozaj?“ zvolal gróf. „Vyrozprávajte mi to, pán Bertuccio. Začína ma to naozaj zaujímať.“

A gróf, hudúc si áriu z „Lucie“, šiel si sadnúť na lavičku; Bertuccio však poberal sa za ním, shromažďujúc svoje rozpomienky.

Bertuccio potom zastal pred grófom.