ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo dvoch tretinách predmestia Saint-Honoré, za krásnym privátnym domom, pozoruhodným medzi pozoruhodnými budovami tej bohatej štvrte, rozprestiera sa rozsiahla záhrada; jej košaté gaštany presahujú ohromné múry, vysoké ako hradby, s nich padajú ružové a biele kvety do dvoch kamenných váz škoricovej farby, umiestených na dvoch štvorhranných stĺpoch, do ktorých sú vsadené mreže z čias Ľudovíta XIII.

Tento grandiózny vchod je zatvorený napriek veľkolepým gerániám, ktoré rastú vo dvoch vázach a ktoré vo vetre kolembajú svoje žeravé listy a nachové kvety, od tých čias, ako sa majitelia domu obmedzili, a je to už dávno, na dom, dvor, vedúci na ulicu a vysadený stromami, a na záhradu, ktorú uzaviera táto brána, ktorá raz viedla do nádhernej kuchynskej, asi jutrovej, k majetku pripojenej záhrady. Keď však démon špekulácie vytiahol čiaru, totiž ulicu na druhom konci tejto kuchynskej záhrady, a keď tá ulica, prv, ako ešte jestvovala, vďaka hladkej železnej doske, dostala meno, prišlo sa na to, že by bolo možno kuchynskú záhradu predať, aby sa mohlo stavať do ulice a súťažiť s tou veľkou parížskou tepnou, ktorá sa menuje predmestím Saint-Honoré.

Ale pri špekulácii človek mieni a peniaze menia; pokrstená ulica umrela v kolíske. Nový majiteľ zeleninovej záhrady, keď za ňu prv dobre zaplatil, nemohol nájsť kupca, ktorý by mu za ňu bol dal žiadanú sumu, a tak, čakajúc na zvýšenie cien, ktoré mu prv či neskôr muselo raz rozhodne vynahradiť škodu, ktorá ho stihla, a mŕtvu istinu, ohradu predbežne dával do prenájmu zeleninárom za päťsto frankov ročne.

Boly to peniaze, uložené na pol percenta, čo nie je veľa v dnešných časoch, keď ich toľko ľudí ukladá na päťdesiat, a ešte sa im vidí, že peniaze veľmi málo vynášajú.

I brána záhrady, vedúca predtým do zeleninovej záhrady, je, ako sme povedali, zatvorená a hrdza žerie jej pánty; ba čo viac: aby hlúpi zeleninári svojimi hrubými zrakmi nepoškvrnili vnútro aristokratického parku, ku mrežiam je pripevnená doštená priehrada, siahajúca na šesť stôp do výšky. Síce dosky nie sú tak dobre spojené, aby kradmý pohľad nemohol preniknúť škárami, ale ten dom je prísnym domom a nebojí sa nediskrétnosti.

V zeleninovej záhrade rastie miesto kapusty, mrkvy, reďkovky, hrachu a melónov vysoká lucerna, jediná siatina, prezrádzajúca, že sa ešte niekto stará o to opustené miesto. Nízke dvierka vedú z projektovanej ulice na múrmi obohnaný pozemok, ktorý árendátori opustili pre jeho neplodnosť a ktorý miesto pol percenta, ako v minulosti, od týždňa už nevynáša celkom nič.

Múr od súkromného domu korunujú gaštany, ktoré sme spomenuli, čo neprekáža iným bujarým, kvitnúcim stromom, aby do prázdnin medzi ne nevtiesnily svoje konáre, túžiace po vzduchu. V jednom kúte, kde je také husté lístie, že sotva ním preniká svetlo, široká kamenná lavička a záhradné sedadlá označujú miesto schôdzky alebo obľúbené zákutie niektorého obyvateľa domu, stojaceho odtiaľ vo vzdialenosti sto krokov a temer zakrytého hradbou zelene, ktorá ho obklopuje. Voľba tohto tajomného zákutia dá sa vysvetliť nedostatkom svetla, stálym chládkom, i v najsparnejších dňoch leta, švitorením vtákov a vzdialenosťou od domu i ulice, jej huku a shonu.

Zvečera jedného z najteplejších dní, ktorý dopriala jar Parížanom, ležala na kamennej lavičke kniha, slnečník, košíček na ručné práce a batistový ručníček so začatým vyšívaním. A neďaleko lavičky, blízko brány, stála pri doskovej priehrade mladá ženská, s okom primknutým ku škáre a norila zrak do opísanej pustej záhrady.

Temer súčasne zavrely sa nečujne dvierka toho pozemku a mladý, veľký, statný mužský v hrubom plátennom kabáte a zamatovej čiapke, ktorého fúzy, brada a čierne, starostlivo učesané vlasy akosi neharmonizovaly s prostým úborom, vstúpiac dvierkami, ktoré za sebou zavrel, a poobzerajúc sa rýchlo, či za ním nik nesliedi, šiel rezkým krokom ku bráne.

Pri pohľade na toho, ktorého čakala, nie však, ako sa zdalo, v tomto úbore, deva sa naľakala a odskočila.

Mladý človek však otvorom v bráne už zachytil tým pohľadom, ktorý majú len milujúci, vejúce biele šaty a dlhý belasý pás. Vrhol sa ku priehrade, a primknúc k otvoru ústa, riekol:

„Nebojte sa, Valentína, to som ja.“

Deva sa priblížila.

„Ó, pane,“ riekla, „prečo ste prišli dnes tak neskoro? Viete, že budeme čochvíľa obedovať a že som musela použiť veľa diplomacie a bystrosti, aby som sa zbavila macochy, ktorá ma stopuje, komornej, ktorá za mnou sliedi, a brata, ktorý ma týra, aby som sem mohla prísť pracovať na tomto vyšívaní, ktoré, obávam sa, ešte dlho nebude dokončené? A potom, keď ospravedlníte svoje oneskorenie, poviete mi, prečo sa vám páčilo obliecť si tento nový úbor, v ktorom by som vás skoro nebola poznala.“

„Drahá Valentína,“ odpovedal mladý človek, „ste pripovýšená nad moju lásku, aby som sa opovážil o nej hovoriť, a predsa vždy, keď vás vidím, cítim potrebu povedať vám, že vás zbožňujem, aby sa ozvena mojich slov sladko dotýkala môjho srdca vtedy, keď vás už nevidím. A teraz vám ďakujem za vaše pokarhanie: je rozkošné, lebo mi dokazuje, neosmelím sa povedať, že ste ma čakali, ale že ste na mňa mysleli. Chceli ste poznať príčinu môjho oneskorenia a môjho preoblečenia; úfam sa, že ho ospravedlníte: vyvolil som si nové povolanie.“

„Povolanie!… Čo tým chcete povedať, Maximilián? Či sme takí šťastní, že môžete žartovne hovoriť o tom, čo sa nás týka?“

„Ó, božechráň,“ zvolal mladý človek, „aby som žartoval o tom, čo je mojím životom. Ale ustatý stálym potulovaním po poli a lezením cez múr, vážne nastrašený myšlienkou, ktorú ste mi nedávno večer vnukli, že by ma váš otec raz mohol hnať pred súd ako zlodeja, čo by zneuctilo česť celej francúzskej armády, a nie menej nastrašený možnosťou, že večné potĺkanie sa kapitána spahiov okolo tohto pozemku, kde nemožno obliehať ani najmenšiu pevnôstku, brániť ani najmenší srub, vzbudilo by údiv, stal som sa zeleninárom a prijal som kroj svojho povolania.“

„Aká šialenosť!“

„Naopak, je to, tuším, najmúdrejšia vec, ktorú som mohol v živote urobiť, lebo nám zabezpečuje úplnú istotu.“

„Ako to? Vysvetlite mi to.“

„Dobre. Vyhľadal som majiteľa tejto ohrady, a keďže smluva s bývalými prenájomcami vypršala, prenajal som ju od neho. Táto lucerna je moja, Valentína; niet prekážky, aby som si v tej tráve postavil búdku a v budúcnosti žil od vás na dvadsať krokov. Ó, neviem opanovať svoju radosť a svoje šťastie! Myslíte, Valentína, že tie veci možno zaplatiť? Nemožno, vidíte? Teda všetko to blaženstvo, šťastie, všetka tá radosť, za ktoré by som bol dal desať rokov svojho života, stoja ma, hádajte, koľko…? Päťsto frankov ročne, splatných v trojmesačných termínoch. A tak, ako vidíte, niet sa čoho báť. Som tu vo svojom, môžem si ku stene pristaviť rebríky a hľadieť ponad ňu, a mám právo bez obavy, že ma stráž príde vyrušiť, hovoriť vám, že vás milujem, nakoľko sa vaša hrdosť neurazí tým slovom z úst chudobného nádenníka, odetého plátenným kabátom a s čiapkou na hlave.“

Valentína, prekvapená radostne, slabým hlasom vykríkla.

„Žiaľ, Maximilián,“ riekla potom smutne, ako by žiarlivý mrak bol zrazu zahalil slnečný lúč, ktorý ožiaril jej srdce, „teraz budeme prislobodní, naše srdcia nás zvedú pokúšať Boha; budeme zneužívať svoju bezpečnosť, a ona bude našou záhubou.“

„To môžete povedať mne, moja priateľka, ktorý od toho času, ako vás poznám, dokazujem vám každý deň, že som svoje myšlienky a svoj život podriadil vášmu životu a vašim myšlienkam? Kto vám vnukol dôveru ku mne? Však moje šťastie? Keď ste mi povedali, že vám nejasný inštinkt hovorí, že vám hrozí nejaké veľké nešťastie, postavil som svoju oddanosť do vašich služieb, nežiadajúc inú odmenu, ako o šťastie smieť vám slúžiť. Dal som od toho času čo len slovíčkom, jediným znamením príčinu k ľútosti, že ste ma vyznamenali medzi tými, ktorí by boli šťastní, keby smeli pre vás umrieť? Povedali ste mi, úbohé dieťa, že ste zasľúbená pánu d’Épinay, že to spojenie určil váš otec a že je teda isté, lebo všetko, čo chce pán de Villefort, stane sa neodvratne. Tak som ostal v tôni, čakajúc všetko nie od svojej, nie od vašej vôle, ale od riadenia Prozreteľnosti, od riadenia božieho, a predsa ma milujete, zmilovali ste sa nado mnou, Valentína, a povedali ste mi to; vďaka vám za to sladké slovo a prosím vás len, aby ste mi ho s času na čas opakovali, zabudnem preň na všetko.“

„A to vás práve posmelilo, Maximilián, to mi práve robí život veľmi sladkým a veľmi nešťastným, takže sa často spytujem sama seba, čo je pre mňa lepšie, či zármutok, ktorý mi kedysi zaviňovala macochina prísnosť a zaslepená prednosť, ktorú dáva predo mnou vlastnému dieťaťu, alebo šťastie, plné nebezpečenstva, že vás môžem vidieť.“

„Nebezpečenstvo?“ zvolal Maximilián. „Ako môžete povedať také tvrdé a nespravodlivé slovo? Či ste kedy videli oddanejšieho otroka, ako som ja? Dovolili ste mi osloviť vás niekedy, ale zakázali ste mi nasledovať vás: poslúchol som. Od toho času, ako som našiel možnosť dostať sa do tejto ohrady, prehovoriť s vami cez túto bránu, konečne byť tak blízko vás, nevidiac vás, či som vás kedy prosil smieť sa dotknúť lemu vašich šiat cez tieto mreže? Či som kedy urobil krok, aby som prekročil tento múr, smiešnu to prekážku mojej mladosti a sile? Nikdy ani výčitky vašej prísnosti, nikdy ani jediného hlasne vysloveného želania. Bol som otrokom daného slova, ako rytier zapadlých čias. Aspoň to uznajte, aby som vás nemal za nespravodlivú.“

„Je to pravda,“ povedala Valentína, vtiesniac medzi dve dosky svoj tenký prst, na ktorý Maximilián pritisol pery, „je to pravda, ste statočný priateľ. Ale konečne, konali ste s pocitom vlastného záujmu, môj drahý Maximilián; vedeli ste dobre, že v momente, keby sa stal otrok neskromným, stratil by všetko. Sľúbili ste mi bratské priateľstvo, mne, ktorá nemá priateľa, na ktorú otec zabúda, ktorú prenasleduje macocha a ktorá má pre útechu len nehybného, nemého, zmeraveného starca, ktorého ruka nemôže stisnúť moju ruku, jedine jeho zrak môže sa so mnou shovárať a jeho srdce bezpochyby bije pre mňa ostatkom vrelosti. Trpký to výsmech osudu, ktorý ma robí nepriateľkou a obeťou tých, ktorý sú silnejší ako ja, a ktorý mi dáva za priateľa a oporu mŕtvolu! Ó, naozaj, Maximilián, opakujem vám, som veľmi nešťastná, a máte pravdu, keď ma milujete pre mňa, a nie pre seba.“

„Valentína,“ riekol mladý človek s hlbokým pohnutím, „nepoviem, že na celom svete milujem jedine vás, lebo milujem i svoju sestru a švagra, ale tých milujem láskou pokojnou a miernou, ktorá sa nijako nepodobá citu, ktorý prechovávam k vám; keď myslím na vás, vrie mi krv, hruď sa mi šíri a srdce mi prekypuje; tú silu, tú nadľudskú moc, tú žiaru budem však vlievať do lásky k vám len do toho dňa, keď mi poviete, aby som ich upotrebil pre vaše služby. Pán František d’Épinay bude vraj ešte rok preč; koľko priaznivých náhod nám môže ešte cez rok prispieť, koľko udalostí poslúžiť! Úfajme sa teda stále, nádej je taká krásna a sladká! Ale čím ste mi boli dosiaľ, Valentína, vy, ktorá mi vyčitujete sebectvo? Krásnou, chladnou sochou čistej Venuše. Za moju oddanosť, poslušnosť, zdržanlivosť čo ste mi sľúbili vy? Čo ste mi dožičili? Veľmi málo. Rozprávate mi o svojom snúbencovi, pánu d’Épinay, a usmievate sa pri myšlienke, že raz máte byť jeho. Hľaďte, Valentína, to je všetko, čo máte v duši? Hľaďte, ja vám dávam do zálohu svoj život, dávam vám svoju dušu, zasväcujem vám i najnepatrnejší tlkot svojho srdca, a keď vám cele patrím, keď si ticho hovorím, že by som umrel, keby som vás stratil, vy sa ani nehrozíte myšlienky patriť inému! Ó, Valentína, Valentína, keby som bol na vašom mieste, keby som cítil, že ma tak milujú, ako ste si vy istá, že vás milujem ja, bol by som už sto ráz presunul ruku cez prúty mreže a bol by som stisol ruku úbohého Maximiliána so slovami: ,Som vaša, Maximilián, na tomto i na onom svete!‘“

Valentína nepovedala nič, ale mladý človek počul ju vzdychať a plakať.

S Maximiliánom sa stal náhly obrat.

„Ó,“ zvolal, „Valentína, Valentína, zabudnite na moje slová, ak je v nich niečo, čo vás mohlo raniť!“

„Nie,“ odvetila deva, „máte pravdu. Ale či nevidíte, že som úbohé stvorenie, opustené, temer v cudzom dome; veď môj otec je mi skoro cudzincom a moja vôľa bola od desiatich rokov zlomená, deň čo deň, s hodiny na hodinu, s minúty na minútu, železnou vôľou mojich utlačovateľov? Nik nevidí, čo trpím, a nikomu som to nepovedala, len vám. Pred očami sveta zdanlivo je ku mne všetko dobré, láskavé — v skutočnosti je mi všetko nepriateľské. Ľudia vravia: Pán de Villefort je privážny a priprísny, aby mohol byť ku svojej dcére nežný; ale jeho dcéra mala aspoň šťastie, že našla v pani de Villefort druhú matku. Nuž ľudia sa mýlia; môj otec ma opúšťa ľahostajne, a macocha ma nenávidí tým hroznejšou nenávisťou, hoci je zahalená večným úsmevom.“

„Nenávidieť vás? Vás, Valentína? Ako vás môže niekto nenávidieť?“

„Žiaľ, milý priateľ,“ riekla Valentína, „musím sa priznať, že tá nenávisť proti mne plynie temer z prirodzeného citu. Ona zbožňuje svojho syna, môjho brata Eduarda.“

„Teda?“

„Teda, do toho, o čom sme hovorili, miešať otázku peňažnú zdá sa mi divné, ale jednako, milý priateľ, myslím, že v tom korení jej nenávisť. Ona so svojej strany nemá majetok, ja som však bohatá čiastkou po matke a okrem toho môj majetok bude ešte viacej ako zdvojnásobený majetkom pána de Saint-Méran, ktorý má raz pripadnúť na mňa, teda, myslím, že mi závidí. Ó, Bože môj, keby som jej mohla dať polovičku toho majetku a cítiť sa u pána de Villefort ako dcéra v otcovskom dome, iste by som to hneď urobila.“

„Úbohá Valentína!“

„Áno, cítim sa sputnaná a súčasne sa cítim taká slabá, ako by ma tie putá podporovaly, takže sa ich bojím pretrhnúť. Ostatne, môj otec nie je človek, ktorého rozkazy by bolo možno beztrestne prestúpiť; je proti mne mocný, bol by mocný i proti vám, bol by mocný i proti kráľovi, lebo ho chráni bezúhonná minulosť a temer nedotknuteľné postavenie. Ó, Maximilián, prisahám vám, neborím sa, lebo sa bojím, že by som v tej borbe zničila práve tak vás, ako i seba!“

„Ale prečo tak zúfať, Valentína,“ namietol Maximilián, „a vidieť budúcnosť stále čiernu?“

„Ach, milý priateľ, preto, že ju posudzujem podľa minulosti.“

„Ale hľaďte, veď, hoci nie som skvelou partiou so stanoviska aristokratického, v mnohom ohľade predsa zaujímam dôstojné miesto vo vašom svete; časy, v ktorých boly vo Francúzsku dve Francúzska, už minuly; najvyššie rody monarchie už splynuly s rodinami cisárstva: aristokracia kopije spojila sa s aristokraciou dela. Ja patrím k tejto poslednej. V armáde mi kynie pekná budúcnosť, mám malý, ale cele nezávislý majetok. A napokon, pamiatka môjho otca je v našom kraji ctená ako pamiatka jedného z najpoctivejších obchodníkov, ktorí kedy žili. Vravím, v našom kraji, Valentína, lebo možno povedať, že i vy pochádzate z Marseille.“

„Nehovorte o Marseille, Maximilián, to slovo mi pripomína moju dobrú matku, toho anjela, za ktorým každý žialil a ktorý, keď bdel nad svojou dcérou za svojho krátkeho pobytu na zemi, bdie nad ňou stále, aspoň tak sa úfam, za svojho večného pobytu v nebi. Ó, keby žila neborká moja matka, Maximilián, nemusela by som sa báť ničoho; povedala by som jej, že vás milujem, a ona by nás chránila.“

„Žiaľ, Valentína,“ riekol Maximilián, „keby žila, akiste by som vás nepoznal, lebo, ako ste hovorili, boli by ste šťastná, keby žila, a šťastná Valentína z výšky svojej veľkosti by na mňa pozerala pripohŕdlivo.“

„Ach, priateľ,“ zvolala Valentína, „teraz ste zasa vy nespravodlivý… Ale povedzte mi…“

„Čo vám povedať?“ spýtal sa Maximilián, vidiac devu váhať.

„Povedzte mi,“ pokračovala Valentína, „nebolo kedysi v Marseille nejaké nedozorumenie medzi vaším a mojím otcom?“

„Nakoľko viem, nie,“ odvetil Maximilián, „okrem toho, že váš otec bol viacej ako horlivým prívržencom Bourbonovcov, môj zas bol oddaný cisárovi. Domnievam sa, že to bolo jedinou príčinou ich neshody. Ale prečo sa to spytujete, Valentína?“

„Poviem vám to,“ odvetila deva, „lebo máte všetko vedieť. Tak — bolo to v deň, keď bolo v novinách vaše vymenovanie za dôstojníka Čestnej légie. Boli sme všetci u starého otecka, pána Noirtiera, a okrem nás bol tam i pán Danglars, viete, ten bankár, ktorého kone predvčerom boly by skoro zabili moju matku a brata. Predčitovala som starému oteckovi noviny, kým páni hovorili o svadbe slečny Danglarsovej, keď som prišla ku zpráve, ktorá hovorila o vás a ktorú som už čítala, lebo ste mi tú príjemnú zprávu oznámili už deň predtým, keď som teda prišla k tej zpráve, bola som veľmi šťastná… ale i veľmi rozochvená, že mám vaše meno vysloviť nahlas. Bola by som ho iste vynechala, keby som sa nebola bála, že moje mlčanie si budú zle vykladať; posbierala som teda všetku odvahu a čítala som.“

„Drahá Valentína!“

„Tak, ako odznelo vaše meno, môj otec sa obrátil. Bola som presvedčená (hľaďte, aká som pochabá), že tým menom bude každý omráčený ako úderom hromu, že sa mi zdalo, ako by sa bol môj otec zachvel, ba i pán Danglars (čo bol, pravda, prelud, v tom som istá)…“

,Morrel?‘ opakoval otec. ,Počkajte! (A stiahol obrvy.) Nie je to azda jeden z tých marseilleských Morrelovcov, z tých divých bonapartistov, ktorí nám tisíc osemsto pätnásteho dali toľko práce?‘

,Áno,‘ odvetil pán Danglars, ,myslím, že je to práve syn bývalého lodiara…‘“

„Naozaj?“ divil sa Maximilián. „A čo odpovedal váš otec, Valentína?“

„Ó, hroznú vec, ktorú sa neopovážim opakovať.“

„Len to povedzte,“ naliehal Maximilián s úsmevom.

„,Ich cisár,‘ pokračoval, mraštiac obrvy, ,vedel všetkých tých fanatikov postaviť na patričné miesto; menoval ich stranou diel, a to bolo jediné meno, ktoré si zaslúžili. Vidím s radosťou, že sa nová vláda presne pridržiava tej spasiteľnej zásady. A keby len pre dosiahnutie toho cieľa striehla Alžír, blahoželal by som jej k tomu, hoci nám to príde trochu draho…‘“

„Je to naozaj trochu brutálna politika,“ povedal Maximilián. „Ale nepýrte sa, drahá priateľka, pre to, čo povedal pán de Villefort; môj otec v tomto ohľade neostal naskrze za vaším a opakoval ustavične: ,Prečo len cisár, ktorý vykonal toľko krásnych vecí, nesostaví pluk z advokátov a sudcov a nepošle ich vždy do prvého ohňa?‘ Ako vidíte, drahá priateľka, obidve strany sú si rovné, nakoľko ide o pestrosť výrazu a o nežné smýšľanie. Ale čo povedal pán Danglars na ten výrok kráľovského prokurátora?“

„Ó, zasmial sa tým potuteľným smiechom, ktorý je jeho vlastnosťou a ktorý sa mi vidí dravý. O chvíľu vstali a odišli. Až potom som si všimla, že môj starý otecko je cele znepokojený. Musím vám povedať, Maximilián, že len ja uhádnem rozčúlenie úbohého porazeného; tušila som skoro, že pred ním vedený rozhovor (lebo na úbohého starého otecka sa ohľad neberie!) urobil na neho hlboký dojem preto, že sa nepekne hovorilo o jeho cisárovi a že on, ako sa zdá, bol fanatickým prívržencom cisára.“

„Je to naozaj známe meno z čias cisárstva,“ dodal Maximilián; „býval senátorom, a ako viete, či azda neviete, Valentína, bol účastníkom všetkých bonapartistických sprisahaní, ktoré boly za reštaurácie osnované.“

„Áno, počúvam zavše ticho hovoriť o tých veciach, ktoré sa mi zdajú podivné: starý otecko bonapartistom, otec rojalistom; nuž čo robiť?… Vrátila som sa teda k nemu. Ukázal mi očami na noviny.“

,Čo si žiadate, starý otecko?‘ hovorila som mu. ,Ste spokojný?‘

Kývol mi hlavou, že áno.

,S tým, čo povedal otec?‘ spýtala som sa.

Naznačil, že nie.

,S tým, čo povedal pán Danglars?‘

Zasa naznačil, že nie.

,Teda s tým, že pána Morrela‘ — neodvážila som sa povedať Maximilián — ,vymenovali za dôstojníka Čestnej légie?‘

Súhlasil. Verili by ste tomu, Maximilián? Bol rád, že vás vymenovali za dôstojníka Čestnej légie, on, ktorý vás nepozná. Azda je to od neho nerozumné, lebo vraj stal sa detinským, ale milujem ho preto veľmi.“

„To je zvláštne,“ uvažoval Maximilián. „Váš otec by ma teda nenávidel, a naopak, váš starý otecko… Je to divná vec, tie strannícke lásky a nenávisti!“

„Pst!“ zvolala zrazu Valentína. „Schovajte sa, utečte; ktosi ide!“

Maximilián priskočil k rýľu a pustil sa nemilosrdne rozrývať lucernu.

„Slečna! Slečna!“ volal hlas za stromami. „Pani Villefortová vás všade hľadá; v salóne je návšteva.“

„Návšteva?“ opakovala Valentína cele znepokojená. „Kto nás navštívil?“

„Nejaký veľmož, nejaký princ! Pán gróf de Monte Christo.“

„Už idem!“ odvetila nahlas Valentína.

Pri tom slove zachvel sa za bránou ten, pre ktorého Valentínino už idem znamenalo toľko ako ,s Bohom‘ na konci každého stretnutia.

,Hľaďže,‘ riekol Maximilián, oprúc sa zamyslene o rýľ, ,ako pozná gróf Monte Christo pána de Villefort?‘